Pod Malými Karpatmi

Najstarší obyvatelia tej čiastky Prešporskej st., ktorá sa pod Malými Karpatmi k východu rozprestiera, boli a sú Slováci. K týmto sa pridružili Nemci. Neidem spomínať mestá, kde zvláštne pristehovalí Nemci pod hojnými kráľovskými slobodami vývodili, lež len dediny, v ktorých sedliacky osud so slovenským ľudom sdielali.

Prví Nemci asi Nemeckými Svatojurskými a Pezinskými grófy^[1] privedení boli z blizkého Rakúska a Bavorska. Keď r. 1241. Tatári aj toto okolie spustošili, mestá, dediny vypálili a obyvateľov zavraždili, Bela IV. uhorský kr. aby spustošenú krajinu zaludnatil, povolal osadníkov zo všetkých strán sveta, a tak môžno, že i vtedy Nemci sem sa pristehovali. Za časov panovania Ludvika I. kráľa uhor. prišli sem zo Švábska bratia: Ulrich, Konrád a Volfard Volfardovci s nemeckými žoldniery,^[2] ktorých menovaný kráľ na vysoké hodnosti povýšil a veľkými statky (Červeným Kameňom, Német-Ujvárom atď.) obdaroval. S týmito bezpochyby tiež pritiahlo množstvo nemeckých rodín, ktoré sa na jejich statkoch osadily, buď v nových osadách buď v selách už predtým jestvovavších.^[3]

Menovite bývali Nemci v Horních Orešanoch, ktoré sa v starých matrikách Suchovských Német Diós menujú. Dolnie Orešany menujú sa v starších nemecky písaných obecních listinách už „Vindisch Nusdorn“ už „Vindisch-Nusdorf“, a na starodávnej ešte pečati tejto obci možno ešte čítať tento nemecký nápis: „PETSHAFTT VINTPSH (sic!) NVSDORF“. Najstaršie protokole obecnie sú nemecky písané, niektoré vinohrady, lúky a poľa majú nemecké mená: Oberperok (Oberberg), Konpereg (Vorberg),^[4] Liftek (Sichteck), Zsómberg, Dechcital. Z toho tu uvedeného nasleduje, že Dolnie Orešany maly volakedy miešané obyvateľstvo, slovenské a nemecké. Vindisch-Nusdorf zaiste znamená Slovenské Orešany, lebo Nemci Vindami Vendami nazývali a okolo Kremnice dosial nazývajú Slovanov. — Ompital nem. Ottentahl^[5] mal za starodávna nemeckých obyvateľov, jako nám to nemecké Matriky (od r. 1638 do 1676) a obecnie knihy svedčia. Keď sa potom počet Slovákov rozmnožil, potrebúvaly sa do r. 1730. pri službách božích obidve reči; od toho roku ale výlučne slovenská, na dôkaz toho, že už vtedy nemecká reč tuná vyhynula. V Račišdorfe sú dosial mnohí Evanjelíci nemec. národnosti.

Do Častej (nem. Schatmansdorf) bol r. 1601. Abraham Hektor zo Saskej za učiteľa povolaný, a staré mestské protokole sú nemecky písané. V Modre a Pezinku sú Evanjelíci dľa jazyka na Slovákov a Nemcov podelení a majú každí svojich kazateľov. V Limpochu sú Evanjelíci Nemci, vo Sv. Juri tiež Evanjelíci služby božie nemecky vybavujú, a majitelia vinohradov menujú sa Švábi. Rošindol menuje sa v starých matrikách Suchovsk. Rosentahl (r. 1683): teda bola nemeckou evanjel. obcou, v ktorej r. 1613. Martin Krumholz sl. b. kazateľ uradoval. V 16. stol. osadili sa v Horných Orešanoch a Košolnej Habáni (Anabaptistae) z vätšej stránky nemeckého pôvodu; jako nám to okrem obratených nemeckých Habánov, ku pr. vo Sv. Jánoch a Hrubých Levároch v Prešpor. stolici a v Sobotišti v Nitránskej stol. i nemecké rodné mená Košolanských Habánov: Spemr, Horn, Roh, Spielmon, Lampl a Denigr svedčia. Na nekdajších nemeckých osadníkov v Suchej poukazuje nielen to, že ju Nemci volajú Dürrenbach, lež aj vinice k Borovej nosia meno Kräfften a Spiegel, jako i jedna hora meno Buchberg. Podobne na nekdajšiu nemeckosť ukazujú mená teraz slovenských osád: Német Bél, Grinava (Grün-Au), Cajla, Terlin (Turnling = malá Turna), Halmeš, Moderdorf, Špačince (Spatzink), Slov. Eisgrúb, Schvancpoch (Schveinsbach), Račišdorf, Vajnor (Weinern), Neštich (Neustift).

Keď Jozef II. cisár medzi inými i reholu Trnavských Klarissiek zrušil, povolal na jejich statky: do Páldu, Gestu a Diósegu Nemcov, ktorých posledních Slováci dosial Švábmi menujú.^[6]

Keď Turci mnoho kresťanov z Uhorska do otroctva odviedli a miesta, kade táhli, spustošili: tedy gruntovní páni, aby obyvateľov pozbavené panstvá zaludnateli, povolali Chorvatov, ktorým tiež nebezpečenstvo od Turkov ve svojej vlasti hrozilo, do Uhorska. Tak Tomáš z Nádašdu, palatin a miestodržitel na statky svoje Zadunajské, tak gr. Eck zo Salmu (Eckius a Salmis) jeho v kapitanstve nápadnik, tak Kaspar Seredy gróf zo Sv. Jura a Pezinku povolali Bosňákov, Slavoncov (od ktorých horný okres Železnej stolice Tótságom sa menuje) a Chorvátov na svoje statky. Podobne Ján Krušič z Lupoglavy, chorvátsky velmož, spolu pán Sv. Jura a Pezinku, gróf z Liptova a kapitán mesta Krupiny, spolu správca kr. kurie a majiteľ Lykavy doviedol Chorvátov do Mošonskej st., kde jich potomci dosial v hroznom počte žijú.^[7]

Známo je tiež, že do Šopronskej a súsedních stolic pod uhorskými králi menovite pod Belom IV. po pustošení Tatárskom bolo mnoho osadníkov z Chorvátska a Slavonska povolano, ktorí jako bojovní, nie len tie strany proti nápadom Rakúšanov chránili, ale až do Rakús osady svoje rozširili, zachovajúc do dneška svoju národnú mlúvu, kroj a mravy. Podľa najnovšieho počítania počet chory, osadníkov v Dol. Rakúsku obnáša 7000 duší, ktorí v 25. osadách pri Lutave, v Moravskej doline (Marchthahl) na ľavom brehu Dunaja, pri Morave a Thayi bývajú. V Hlohovci (Bischofs-vart) sú so Slovákmi miešaní.^[8]

Pod Kašparom Seredy, grófom zo Sv. Jura a Pezinku a kapitánom horních strán Uhorskej krajiny (ktorý 1. Marca 1550 zomrel a v Svato-Jurskom fárskom kostole je pochovaný) pristehovali sa Chorvati pred r. 1550., keď Turci Kostanicu často znepokojovali, od Mikuláša Beniča vedeni, na 80 vozoch do Prešporskej st. a vyklčujúc hory, založili Hrubé Senkvice, oslobodení súc od svojho nového zeme-pána, Kašpara Seredy, na 12 rokov od všetkých poplatkov. Chorvátsky pôvod Šenkvičanov medzi iným mnohé z mluvy chorvatskej prevzaté a vinohradom, roľam atď. udelené a do dnes užívané názvy zretedlne svedčia jako: Sisek, Cerové brdo, Klanica, Zrinská gora, Glogovac, Kozara atď., ktoré sú aj v Chorvátskej bežné, jako i nasledujúca listina:

„Anno 1685. Die 22. Julij.

Ja Mihal Fabiankovicz iz svojom Gospodaricom Barom znamo czinim zovim moim písmom, kamo kolvek doide alise czitalo bude, daiesam usvoioi potribczini prodal iedan kus vinograda, ugori Velikesenkviczkoi Novosadskoi ležeczi cil novosad, dobromu a poštenomu sudku vistockomu Jankj Stoikoviczu, i nihovoi Gospodarici Anczi, za sumu osamdeset dukat, id est fl. 80. koi vinograd leží na susedství od sunczenoga izhoda vedla Jeluse Kovachich, a od zapoda, vedia sirot Hrankovicz Ivanovih. Nakoi Novosad u gori menovaní Mihe Fabiankovicz, iz svoiom Gospodaricom Barom, davam ov List dobremu i poštenomu susedu vistockomu Jankj Stoikoviczu inihovoj Hospodaria Anczi, da slobodnu uzivaju navike, isnjm slobodno obcrnu kamo bude njhova volia. Pri ovom pismj iesu bilj dobrj a poštenj peregi Veliko Šenkvicki Pereg Maister Joannes Lonczaricz, a Peregovi Purgarj, Mihal Jurjnjcz a Mikula Demian, koi mj Peregi Jmenovanj ov List svoimi vlasnjmj Pereckimj Peczatiamj tverdimo. Actuni Nadg Šenkvicz Anno et Die ut supra.

(L S) (L S) (L S)

Na chrbáte stojí:

List dan naprodani Novosad, od Mihe Fabiankovicza iz Velikich Šenkvicz upostovano bilo Vistok Stoikovicz Janku inihovoj Gospodariczi Anczi.^[9]

Do r. 1715. mali Hr. Šenkvičani svojich chorv. farárov.

Nemyslime ale, že všetci sa v jednom a tom istom čase z Chorvátskej do Hrubých Šenkvic pristehovali, alebo že len toto miesto bolo v tých časoch od Chorvátov osadené, lebo aj v súsedství sa osadili alebo s inými národy sa pomiešali. Tak Chorvátsky Eisgrúb bol Chorvátmi lebo v tom istom čase alebo niečo neskôr zaludnatený a do dnešku (t. j. 1789.) reč a mravy otcovské zadržal.

Naháč vyše Trnavy vzdialený zachováva síce chorvátske nárečie, ale veľmi pokazené. Šárfiani už sa celkom poslovenčili, nezachovajúc ani stopy svojho chorv. pôvodu v obecnej mlúve, jedine zo starodávnych rodinných mien jejích pravdepodobne uzavreť môžeme, že Šenkvičani, Horvát-Eisgrubani a Šárfiani nie len dľa pôvodu lež aj dľa krve sú si príbuzni. Aj v súsedních obciach, obzvlášte v Čajle a v Grinave, boli Chorváti so Slovákmi a Nemci pomiešaní.

Tak to bolo ešte r. 1789, dnes ale Šenkvičania a Naháčania už len slovensky vedia; v Chorv. Eisgrúbe a Racišdorfe ale starí pri slovenskej reči aj chorvatsky vyprávajú.

Neďaleko od Gróbu (Német-Gurab) sú rumy z dediny Tárnok (včil praedium Tárnok) a z kostola, ktorý tam stál. Chorváti tam bývali, ale pod gr. Štefanom Illéshazym, manželom Kathariny z rodiny Pálffy, vdovice po Krušičovi, r. 1608. palatinom, prestehovali sa do Malého Siseku, kde si domy popri potoku Šišak vystavali a to miesto pre blizkost Hrub. Šenkvic i Malými Šenkvicami nazvali.^[10] Tieto malé Šenkvice prvýkrát sa spomínajú v písmach r. 1601. pod menom Sisek; v ktorom r. 7 vinohradníkov 64 okoví vina dorobilo. Neskôr menovaly sa už Sisek už Malé Senkvice už Cerové brdo. Meno Sisek jak sa zdá najsamprvé bezpochyby bolo z chorvátskej prinesené a vedľa tekúcemu potoku a popri ňom ležiacej osade dané. Cerové brdo cerový vrch znamená, od dubového na tom mieste vyklčuvaného hája tak nazvané, ktoré v Cerovo alebo v Cerové skrátené jak Šenkvičania tak i susedia v mluve svojej všeobecne užívajú^[11]

Borová, filiálka k Dlhej, bola dľa Korabinszkého chorvat. osada. Podobne Lamač (Blumenau), Dúbravka (Kaltenbrunn), Devinská Nováves (Theben-Neudorf) maly chorv. obyvateľov.

Týchto osadníkov menovali Slováci Hostmi a domy nimi obývané Hoštákmi; jakých v sloven. mestečkách a osadách Prešporskej st. husto nachádzame. Hoštáky tieto sú obyčajne od sedliackych domov oddelené a v mestečkách predmestia tvoria. Hoštáky nájdeme v Častej vyše kostola, v Dlhej, Suchej, Košolnej, Pudmericiach, Halmeši, Vištuku atď.^[12]

Napokon pripomenúť sluší, že kedysi v Majcichove bola aj kolonia z Poľskej.^[13]