Pod Malými Karpatmi

Niektorí od Lucie (13. Decembra) do utierny strúhajú stoličku, nezamešajúc ani jedon deň na nej nečo strúhať. Na utierňu vezmú si ju do kostola, povalia sa na ňu a — vraj — vidia všetky bosorky, chrbtom k oltáru obrátené. Vyjdúc z kostola rozhodia mak, pšeno alebo krupicu, aby sa bosorky pri sbieraní zabavily a patričným neuškodily.

Ktorý mládenec alebo slobodná na Sv. Ondreja Ap. celý deň sa postí, tomu lebo tej bude sa — vraj — o budúcom alebo budúcej snivať.

Na Kvetnú Nedelu (a nie na Smrtnú) odpolodňa chodia malé dievčence s Májom pod okná z dom do domu, spievajúc pritom nasledujúcu pieseň:

1. Kvetná Nedela — Kdes’ kľúč podela — Dala som ho dala — Svätému Jiři — Co po poli chodzi — Zem odemiká — Aby tráva rostla — Fialenka modrá — Všelijaké kvící — Až sa Modra svící — Háj háj zelený máj.

2. Budete tu babičky veselé — Už vám to letečko neseme — Pekné zelené rozmarínové — Háj háj zelený máj.

3. Kyselica kyselá — Štyry roky visela — Na páty ju strhly — Do potoka vrhly. —

Máj je vrbová zelená haluz, na ktorej sú stušky, zo slamenných trubic a papieru hotovené retiazky, malované prázne vajcá (výdušky). Pod Kyselicou má sa rozumiet bezpochyby kyselá pôstna polievka, ktorú vyháňa z domu veľká noc.

Dospelé dievky v Kvetnú Nedelu odpolodňa nosievajú Morenu, t. j. spravia zo slamy pannu, oblečú ju do ženských šiat, napichnú ju na húl (žrď), chodia s ňou po celej dedine, spievajúc: „Nesem, nesem Morenu“ atď., alebo: „Zimu nesem z mesta — leto do mesta“ atď. Naposledy ztrhnú z nej šaty a vrhnú ju do potoka. — Tento obyčaj je vyjavenie radosti nad tym, že sa krutá zima, ktorá je obrazom smrti, pominula, a lúbežná jar i leto nastalo.

V Smoleniciach a inde paholci (sedliacki mládenci) sadia prvého Mája pred dom, kde dievka býva, vysoký, jedlový odkožovaný strom (máj zvaný) do zeme, a navešajú naň stušky, biely ručnik, pomaranče, flašu červeného vina atď. a tým sa chcú frajierkám svojim zavďačiť. Okolo Trnavy ale v noci pred sv. Duchom vynášajú haluzy, t. j. „máje“, na vrch strechy a zapichnú je do nej, a sice jedenkaždy na tom dome, v ktorom frajierka jeho prebýva.

Na Kvetnú Nedelu idú niektorí lakomí hlúpaci do poľa, lebo — vraj keď sa pašie spievajú, tedy sa všetkie v zemi ukryté poklady zjavia, a peniaze presúšajú.

Keď človek alebo lichva (dobytok) náhlo onemocnie, hovorí pospolitý ľud, že je „ureknutý“, — že mu je „z očí“. Od „ureknutia“ pomáhajú tak, že z rúcha toho, ktorý „urieknul“, odstrihnú kúsok, zapáľa a tým nemocného nakäďa; potom hodia tri žeravé uhlíčky do vody, a s tym ho umývajú. Aj spodňou šatou na ruby obrátenou utierajú tvár nemocného. — Preto, keď vidia nejakú peknú osobu alebo lichvu, aby ju neuriekli, poplujú riekajúc: „Neúrekom však si pekná.“

Ktorej žene krava mnoho dojí, o tej hovoria, že je bosorka a cudzé kravy chodí dojiť. Ktorý človek dobre sa má, o tom hovoria, že mu Rarášek komínom peniaze nosí. Na križných cestách že straší a bosorky rákoš mávajú. Na ktorom dome kuvik kričí, tam že volakto umre, lebo ho kuvik vyvoláva. Číslo 13-té držia za nešťastlivé a preto pri ňom hovorievajú: „Trinást: pán Boh pri nás.“

Keď psi vyjú, hovoria, že volakto umre. Keď sliepka jak kohút zaspieva, zarežú ju, lebo volá nešťastie do domu. Keď kohút na strechu vyletí, hovoria, že ten dom shorí. Keď veľký víchor duje, hovoria, že sa nekto obesil, a keď vietor hviždí, že to Meluzina plače.

Piatok považujú za nešťastlivý deň, a preto žiadnu dôležitejšiu prácu taký deň nepodniknú, majúc porekadlo: „Pátek zlý začátek.“

Ján Jacovský