Rozprávka pri jazierku
Začnime večerom. Tiene súmraku pochovávajú práve obrysy tatranských grúňov. Sypú sa do údolí, valia sa na les a nebyť plameňov blčiacej vatry, sotva by sme videli už miesto, na ktorom sa chceme zoznámiť s Miškom, Hankou, Paľkom, Evičkou a s ich matkou Zuzanou Čenkovou.
Je to rozprávkové zákutie v lesnej húštine. Neďaleko Tatranskej Lomnice smerom na Smokovec odbočuje od Cesty slobody na juh skromný chodníček, ktorý nás ta zavedie: Keď sa ním pustíme, zamoce nás najprv do niekoľkých zákrut v sihline popri žblnkotajúcej bystrinke. No sotva urobíme tristo krokov, chodník nám doslúži. Pred očami zredne les, zaligoce sa hladina tmavého jazierka a z úbočia za jazierkom zafľochne na nás ošumelá pivnica.
Pred pivnicou zápasia práve plamene ohňa s tmou nastávajúcej noci. Na pažiti okolo vatry hovie si rodina Čenkovcov. Na pahrebe v hlinenom hrnci blboce dovárajúca sa plávková polievka a na ražňoch sa zvíjajú škvrčiace hríby. To sa pripravuje večera pre päť hladných žalúdkov.
Je čarovný večer jedného z dní, aké máva koniec leta. Kŕkavá žaba odrieka na jazierku posledné slová svojich uspávajúcich otčenášov a les sa prepadá v tichu. To je čas rozprávok. A pretože život Čenkovej detí je tvrdý a že ich mladosť nepozná čary, začína Zuzana Čenková rozprávať rozprávku ozajstnú.
„Hej, deti. Len pred nedávnom, pred krátkym polrokom, žil ešte v nedávnej hájovni hájnik so ženou a štyrmi deťmi. Bol to dobrý človek. Mal svoju rodinu veľmi rád. Lopotil sa od rána do noci, len aby ju čo najlepšie uživil. Vykonával svedomite svoju službu a pracoval hodne i okrem toho, lebo služba len veľmi málo vynášala. Zaručovala mu byt v hájovni, smel si nabrať v lese dreva, koľko pre svoju domácnosť spotreboval, a mohol si chovať kravu na tráve, čo rastie v priekopách popri ceste. To bolo všetko. Za to však bol mnoho povinný. Musel sa starať o les. Strážiť lesné ovocie. Chrániť zverinu. Zakladať pre ňu soliská po horách a vykopávať studničky. A popri iných ešte ťažších povinnostiach musel byť každú chvíľu pripravený za honca na poľovačku. A to bývalo často. Či v zime, či v lete; či v čase, či v nečase. Keď si páni z dlhej chvíle zmysleli na hon, už musel byť pripravený. Bolo to ukrutné. A najukrutnejšie v poslednú zimu, keď ho štvali niekoľko dní nepretržite, až padol skrehnutý a vysilený. Následok bol zápal pľúc, prudká horúčka a o niekoľko dní potom smrť.
Hej, dobre sa nám žilo, kým žil! Hoc bieda bola, hoc nedostatkov bolo i vtedy dosť, predsa to len nebolo také zlé ako teraz. No sotva dodýchal náš dobrý otec, prisťahoval sa do hájovne nový hájnik a my, žobráci, pretože si otec vraj sám zavinil smrť, museli sme zviazať uzlíček a ísť. Ešte aspoň, že ten nový hájnik má kus srdca a že nám dovolí na povalôčke tejto opustenej pivnice cez leto bývať! Že môžeme sa tu aspoň na noc ako lesná zver do svojho brloha utiahnuť! Hej, spokojní sme aj s tým! Ja chodievam do hotelov schody drhnúť a dostanem kuchynských odpadkov, že obedúvame ako grófi; vy zasa beháte lesom, zbierate raždie a huby, že nám môžu závidieť naše večere a večery všetky rozmaznané pánčatá niekde na pohovkách, ktoré o takýchto čarovných dobrodružstvách len pri rozprávkach snívajú. Ale nepôjde nám to už takto dlho. S miznúcim letom mizne i panstvo z letovísk a ja mám zo dňa na deň väčšiu obavu, že už nebude pre mňa dosť roboty v hoteloch. S miznúcim letom stráca sa i množstvo lesných plodov a vy zo dňa na deň navraciate sa s prázdnejším košíčkom. Čo bude s nami naďalej? Kde sa uchýlime na zimu? Kto sa postará o nás? Naše remeslá nás zakrátko neuživia. Musíme sa obhliadnuť po iných. Naučiť sa… Čomu? Kradnúť? Žobrať? Dobre, budeme sa učiť žobrať! Paľko, ty zajtra skúsiš. Postavíš sa hneď ráno k ceste a budeš prosiť. Hádam sa zmilujú nad tebou. Si malý, dobrý a pekný chlapček. A teraz poďme spať. Polievku a hríby ste pojedli. Dobre. Dobrú noc…“
Ozajstná rozprávka prechádza do skutočnosti. Z vatry poletujú posledné iskričky. Strecha pivnice sa škerí rozzeveným otvorom na povalôčku. Tam líha na handrách päť ľudí. Päť božích obrazov. Päť slobodných občanov. Päť žobrákov. Päť výkričníkov do tupých svedomí. Päť otáznikov budúcnosti. — Dobrú noc…
Roztomilý chlapec
Šípkové ruže kúpu sa v pramienkoch rannej rosy. Nad lesom víta vták východ slnka. Na lešenia tatranských novostavieb vystupujú nezrelí chlapci a dievčatá s prvými nošami malty. Z hotelov uberajú sa páni, panie a buldogy do parkov na ranné prechádzky. A v priekope pri ceste skromne žobre štvorročný Paľko:
„Pjosím kojunu…“
A samá nespokojnosť… Šípkové ruže chceli by viac lupienkov, aby sa vyrovnali ružiam záhradným. Vták túži po krajšom hlase, aby ešte viac očaroval. Chlapci a dievčatá stenú pod ťarchou noší. Dámam a pánom protiví sa Paľkovo žobranie. Buldogy nenávidia zlaté retiazky. A Paľko svoj hlad.
„Pjosím kojunu… pjosím. Som hjadný…“
„Ejha, a to je veru veľký pán, ten malý žobráčik! On chce len koruny! A nebol by ti dobrý, takto, i šestáčik?“
„Pjosím šestáčik… pjosím…“
„No, dám ti ho, keď budem mať drobné,“ povie láskavý pán a poberá sa za svojou družinou.
„Pjosím šestáčik… pjosím…“
„Šestáčikov nemáme. Ale ak si hladný, dáme ti chleba a salámy. Chceš?“
„Pjosím chleba, pjosím salámy, hjadný som…“
A Paľko drží v rukách okruštek a veselo zahryzuje. Okolo neho stojí kruh invalidov, ktorí sú tu v sanatóriu v neďalekých Tatranských Matliaroch na liečení. Liečia sa z tuberkulózy, ktorú im spôsobila vojna. Každý z nich drží v ruke balíček chleba a salámy, čo práve dostali v jedálni pri raňajkách na predobed.
„Máš mamičku?“
Paľko prikyvuje hlavou, lebo pre plné ústa nemôže hovoriť.
„A máš aj bratov a sestry?“
Paľko zas prikyvuje.
Invalidi pozerajú jeden na druhého. Sem-tam zaleskne sa oko a zradná slza stečie tvárou. Hádam spomínajú na svoje biedne deti doma, ktoré tiež hladujú.
„A otca máš?“
Paľko vrtí záporne hlavou.
Tu pristupujú invalidi jeden po druhom a každý skladá svoj balíček chleba a salámy do Paľkovho náručia. Chlapec sa blažene usmieva. Už má plné náručie.
Už viac ani neunesie…
„Tak,“ a invalidi so sklonenými hlavami odchádzajú.
„Ej, ej, ej, ej,!!“ poskakuje si Paľko s nákladom a ponáhľa sa chodníčkom popri ceste domov, do pivnice.
*
„Áno, manžel môj drahý, toho chrta mi musíš kúpiť! Veď si len spomeň, ako krásne to bývalo na prechádzkach, kým nám chudáčik Frico žil! Aké milé to bolo zvieratko a aké vďačné stvorenie! Len čo si naň pomyslím, slzy sa mi tisnú do očú. Musím mať zaň náhradu!“
„Ale, miláčik môj, veď vieš, že by som ti vďačne urobil po vôli, keby som sa neobával zas ľudských rečí. Pováž len, čo by na to povedali moji robotníci, ktorým sa každú chvíľu vyhováram, že mám i ja biedu. Čo by si o nás pomysleli, keby sme chovali chrty a angorské mačky, zatiaľ čo ich deti hladujú?“
„Ale daj mi s tým pokoj! Čo ma je po ich povedačkách?“
„No, nie tak, žienka. Viem, že ti je smutno v živote, že nemáme deti. Veď i mne, čím viac starnem, tým viac chýba nejaký ten synček alebo dcéruška. Ale pozri, čo keby sme si vzali za svoje niektoré z osirených alebo opustených deťúreniec?“
„Nejaké usmrkanča, ufúľanča, zasoplenča špinavé, nie?“
„Nie, veď niektoré deti sú i pekné, keď sa umyjú. Aha, hľaď len, i tu ide oproti nám krásny rusovlasý parobček. Len pozri, pozri, aký je roztomilý s tým svojím bremenom!“
„No, ten by sa mi páčil! Kúpiš mi ho?“
A Paľkovi zastupuje chodník pán továrnik so svojou paňou…
„Jaj, už nevjádzem!“
„A kde sa ponáhľaš, chlapče?“
„Domov.“
„A číže si?“
„Náš.“
„No hej, ale ako ťa volajú?“
„Pajko.“
„A tvojho otecka?“
„Tí umjeji.“
„Umrel? Hm. A kde býva mamička?“
„Tam,“ ukazuje Paľko do lesa smerom na pivnicu.
„Ale veď tam niet nijakého domu!“ A pána továrnika začína vec viac a viac zaujímať. „Vezmeš nás so sebou domov?“
„Hej, jen si tjochu oddýchnem.“
Pán sa usmieva a usmieva sa i pani. Pomáhajú Paľkovi zbierať balíčky zo zeme, ukladajú mu ich zas do náručia a už sa aj uberajú zákrutami chodníčka popri bystrinke za Paľkom k jeho domovu.
„Tu je bajinka, skočte, takto!“ ukazuje Paľko a poučuje svojich hostí.
„Ten je roztomilý! Kúpiš mi ho? Kúpiš? Oj, kúp, kúp, ja sa budem s ním hrať ako s mačiatkom! Nechcem už chrta, aj angorské mačky môžeš popredať, len mi toho chlapčeka kúp!“ šepká manželovi roztúžená pani továrnička…
*
„No, už sme doma,“ zastavuje sa Paľko pred pivnicou a zosýpa náklad na zem.
„Ako? Tu? Vari tu len nebývate?…“
„Ba veju, tu. Tu bývame. Aj mama, aj Miško, aj Hanka, aj majá Evička, aj ja.“
„Ale, ale…“ jachcú zarazení Paľkovi hostia. „No, a kde máš mamičku? Zavolaj ju!“
„Nie sú doma. Pjídu jen na obed. Išji do hoteja schody djhnúť.“
Dáma sa díva na hodinky. „Je pol jedenástej. Mohli by sme počkať.“
„Dobre. Zatiaľ si prezrieme toto čarovné zákutie.“
„Paľko, neukázal by si nám, kde spávate?“
„Ba hej. Tuto,“ ukazuje Paľko do strechy pivnice roztvorenými dvierkami na štíte.
„A to si ani nezamykáte? — Či — či — áno — áno — načo by ste zamykali, veď na tú hromádku sena a handár sa iste nikto neulakomí…“
Naraz počuť z lesa detský krik a plač.
„Čo to?“
„To náš Miško a Hanka a Evička sa navjacajú z hoji,“ vysvetľuje Paľko, podskočí a už je medzi stromami v ústrety svojim súrodencom.
Mišo má na chrbte batoh raždia. Hanka poldruharočnú Evičku a obaja okrem toho nesú v rukách uzlíky s hubami. Evička plače, že je hladná a že s ňou pred chvíľou spadla Hanka, keď sa potkla na peň.
„Ste hjadní, však? A ja vojačo mám!“
„Čo!“
„Vojačo… Vojačo… Hádajte!“ vyzýva Paľko, bežiac k hromade svojich balíčkov, aby ich nejak zakryl. No jeho dlane sú primalé, a preto je Mišovi ľahko zistiť cez priesvitný mastný papier obsah balíkov.
„Ej, daj mi jeden… Daj nám jeden…“
„Dám, aje jen jeden! Ostatné dám mame, keď pjídu!“
Deti si sadajú na trávnik. Každé túžobne očakáva, kým Paľko rozbalí balíček. Nevšimnú si, že sa na nich díva štvoro vyjavených cudzích očí. Veď ony sú tu doma! A Paľko rozbaľúva. Akosi mu to nejde. Ruky sú ešte neobratné. Ale oči žiaria šťastím. Je pyšný, že môže byť chlebodarcom. Povznesene podáva úlomky chleba a kolieska salámy svojim súrodencom.
Deti jedia, žujú, hlcú a ani nespozorujú, že stojí nad nimi už ich matka. Navrátila sa prv ako obyčajne. Díva sa smutne, zadumane. V rukách drží rožky zástery. V nej má okrušky uschnutého chleba, neohryzené koštiale a zvyšky iných jedál. To je jej posledný zárobok. Zajtra už nepôjde do roboty. Už ju nepotrebujú. A preto sa tak smutne díva na svoje štyri deti. Ani si neuvedomuje, že ony sú teraz šťastné, pretože prehltujú práve chutný pokrm. Je ustaraná, zúfalá, lebo v jej mozgu víri hrozná otázka: čo ďalej? Čím nasýti zajtra hladné žalúdky? Čím pozajtre? Ach, život, život!… A tá hnusná nespravodlivosť v ňom! Prečo jej deti majú hladovať, keď inde je prebytok? Ale veď nehladujú… Hľa, ako sa sýtia… Ako sa blažene usmievajú… Aké sú šťastné…
„Deti! Deti moje!…“
„Aha, mama! Už ste prišli?“
„Prišla… A čože to jete? Kto vám to dal?“
„To som ja pjiniesoj,“ chváli sa Paľko.
„Ale odkiaľ? Kto ti dal?“
„No, tí ujovia tam v Matjiajoch…“
„Invalidi,“ vysvetľuje pán továrnik a približuje sa z ústrania, kde pozoroval dosiaľ so svojou paňou celý rodinný výjav, aby sa teraz mohol zapliesť do rozhovoru. „Áno, invalidi mu to iste dali… Tí sa tam liečia z tuberkulózy…“ A tu sa zarazí, aby po chvíli vykríkol: „Preboha! To by ste nemali dať jesť tým deťom! Veď tuberkulóza je nákazlivá choroba! Nakazia sa… Ochorejú…“
„Nedajte im to!“ zakazuje pani továrnička. „Dajte im radšej mliečka, hovädzej polievky im navarte, krupicovej kaše, alebo…“
„Alebo?“ pýta sa uštipačne Zuzana Čenková.
„Nuž, hoci nejaký iný pokrm, zdravý pre deti…“
„Alebo — koštiaľov na ohrýzanie. Sú dobré, včerajšie, ešte nesmrdia…“ ironizuje zúfalá matka. „Deti, jedzte, najedzte sa! Dnes ešte máte čoho!…“ a sype obsah zástery na pažiť.
„A zajtra?“
„A zajtra? Na pašu ich vyvediem…“
„Počujte, suseda, nerozhorčujte sa! My by sme vám chceli pomôcť…“
„Dáte mi almužnu? Či ma naučíte kradnúť?“
„Ste bláznivá. Veď hovoríme s vami vážne. Chceme, aby ste nám dali, či predali jedno dieťa… Paľka…“
Zuzana Čenková obracia zrak na továrnika. Meria si ho i jeho ženu od hlavy po päty. Pohľad má strnulý, svaly na tvári jej sťahuje trpkosť a z úst jej vylieta hrozný výkrik:
„Hah, ktovie, kto ste a čo chcete urobiť s mojím dieťaťom!“
„Ale, suseda, suseda, upokojte sa a dôverujte nám. Sme majitelia továrne z neďalekého mestečka L. Veď náš závod tam hádam i poznáte. Nemusíte mať nijaké obavy. Zmýšľame s vami úprimne. Sme majetní a bezdetní. Nuž chceli by sme si vziať nejakého chlapčeka za svojho. Veď ak nebudete chcieť, nemusí to byť práve váš Paľko. Je dosť chudobných detí a ľudia, čo nás poznajú, iste nám hociktoré z nich vďačne zveria. U nás mu bude dobre. Bude žiť v hojnosti a prepychu. Ostatne, ak neveríte, môžete sa i na vlastné oči presvedčiť. Ak sa vám páči, sadneme ešte dnes do nášho auta a o niekoľko minút sme u nás všetci. Nuž, chcete?“
„Nuž, no, veď… ja… ja…“
„My len preto, že Paľko sa nám veľmi zapáčil. A nechceme vám ho zadarmo. Dáme vám za neho tisíc korún.“
„Tisíc korún!… Predávam dieťa?…“ Čenková si chytá hlavu do dlaní. „Nechápem… neviem…“
„No, len sa upokojte a premyslite si to… Ak súhlasíte, iste neobanujete. O chlapca sa postaráme ako o vlastného. Odvezieme si ho ešte dnes a i vás vezmeme, aby ste videli, komu a kde si dieťa zverujete. Tak… Tu je tisícka…“
„Tisícka!… Paľko!… Odev… Obuv… Strava… Kde zarobiť? Kde vziať?… Zima príde… Hlad…“
Podlhovastá sivá štátovka dotýka sa chvejúcej sa mozoľnatej ruky.
Paľko je predaný.
Tisícka
Tisícka býva dosť veľkým peniazom, aby uspokojila svedomie zámožných darcov, že vykonali svoju sociálnu povinnosť.
Tisícka býva dosť veľkým peniazom, aby jej darcov vyhlásili za šľachetných dobrodincov.
Tisícka býva dosť veľkým peniazom, aby pred oči chudákov nasnovala plány prekrásnej budúcnosti bez biedy, bez hladu a bez nedostatkov.
Ale tisícka je pramalým platidlom, keď sa pokúsi niektorý z týchto šťastných chudákov (čo ju náhodou dostane) i len časť svojich vyčarených plánov uskutočňovať.
Zuzana Čenková je takým šťastným chudákom. Vyprevadila práve svojho Paľka do jeho nového krásneho domova a teraz stojí na námestí pred výkladmi, plnými šatstva, obuvi a pokrmov. Oči sa jej pasú v bohatstve, v dlaniach zviera drahocenný papier a mysľou jej víria výpočty. Odhodláva sa na nákup. Vchádza do obchodu.
„Dobrý deň prajem.“
„Čím môžem poslúžiť?“
„Štyri páry čižiem a látku na štvoro šiat.“
Obchodní pomocníci znášajú, vychvaľujú, ponúkajú a Zuzana Čenková vyberá, skúša a odhaduje, ktorá vec pre ktoré dieťa bude práve dobrá, dostatočne veľká, trváca a dosť teplá. Dlho jej trvá výber. Dlho uvažuje, kým sa rozhodne. Napokon pristupuje k pokladnici. Platí. Ruky sa jej trasú, keď sa rozlučuje so sivou tisíckou. Navracajú jej toľko, koľko je tisíc bez päťsto tridsaťdeväť.
Odchádza. Objemný balík zväzuje si do obrúska. Ten jediný jej zostal z celého bývalého hospodárstva v hájovni. Ostatné veci rozpredali jej veritelia, sotva muža pochovala. Bolo treba vyplatiť dlhy za lekára, za lieky i za pohreb. Zostal teda zachránený len jeden obrúsok a niekoľko nepredajných handár. To je všetko.
Hej, tisícka je nepatrná hodnota v rukách baviaceho sa boháča, ale stáva sa ešte nepatrnejšou sumou, keď sa ňou chce zachrániť zbedačená rodina! Niekoľko párov obuvi, trochu šiat a na niekoľko týždňov chatrná strava pre štyri žalúdky zahladí aj najmenšiu stopu po jej jestvovaní. Ešte len prvý raz hrá sa príroda na vojnu mlynárov a už si Zuzana Čenková od zúfalstva trhá vlasy, že nemá viac čím nasýtiť skuhrajúce deti.
Pod nohami vŕzga sneh, akoby sa posmieval jej úbohosti. Peniaze sa minuli.
Sú dva mesiace po lete.
Na strechu pivnice klope zima.
Gerlachovku, Kriváň, Lomnický štít i ostatné končiare Tatier premenila už na cukrové homole. Teraz zasýpa les. Lyžiari sa tomu tešia. Hmýria sa okolo Štrbského plesa, okolo Hágov, Smokovcov, Polianky, Tatranskej Lomnice i vôkol ostatných tatranských sídlisk.
Sú spití krásou krištáľovej beloby nového snehu.
Len Čenková ju vidí šedivo. Pre ňu je to strašná príšera neodvratnej skazy. Posledné haliere sa minuli. Príroda i s jej darmi líha pod sneh. V streche je zima. Kúriť tu nemožno. Deti sa trasú a pýtajú jesť. Je z toho zúfalá.
Modlí sa — nik ju nevyslyší. Nadáva — nik sa nebúri. Prosí — nik nič nedáva. Nuž chytá sa vlastného rozumu. Oddáva sa na samospásu. Chápe sa posledného prostriedku…
V NOVINÁCH ČÍTAME TÚTO POBURUJÚCU SPRÁVU:
Do mestečka L. prišla chudobná matka s dvoma deťmi. Postavila sa na trhu a ponúkala svoje deti na predaj…
Poznáme ju. Stojí tam opretá o telegrafný stĺp a k nej sa túlia Miško s Hankou. Matka ich chce predať. Nie preto, že by ich azda nemala rada, ale práve preto, že ich má veľmi rada. Jej materinské srdce nemôže už zniesť utrpenie nevinných detí. Preto sa ich radšej vzdáva. Ponúka ich na kúpu alebo darom, len aby im zaopatrila niekde teplý kútik ako Paľkovi, aby nemuseli zahynúť od hladu a zimy. Jej zostane ešte najmladšia Evička. Veď i s ňou bude mať dosť trápenia cez zimu. Ale dúfa, že s jedným dieťaťom ju len predsa skôr niekde pritúlia. Veď bude robiť ako otrok. Nuž stojí tu vycivená a mĺkvym hlasom ponúka svoj živý tovar.
„Milostivý pán, kúpia si… vezmú si detičky…“
„Milostívá pani, kúpia si… vezmú si detičky…“
Ale milostiví páni a milostivé panie prechádzajú bez povšimnutia. Niet medzi nimi nikoho, kto by potreboval namiesto chrta a angorských mačiek dieťa za hračku. Čenkovej i posledná nádej troskoce. V očiach sa jej stmieva. Hlava jej treští. Srdce puká. Nohy sa podlamujú. A nik si ju nevšíma…
Či predsa niekto? Je ešte človek s citom? Ba je! Ba je! Hľa, už prichádza… Už sa blíži… Už sa prihovára…
„Čo vy tu postávate? Aké to kšefty? Pôjdete so mnou na úrad!“
Je to policajt.
Čenková nevzdoruje. Pokorne kráča. Poslúcha. Ide. Jej je to jedno. Ani si neuvedomuje, čo sa s ňou robí. Je vysilená. Klesla by, keby ju z jednej strany nepodopieral Miško a z druhej Hanka. Vedú si mamičku. Policajt ich nasleduje.
„Tam, po tých schodoch, do druhých dverí!“ zneje rozkaz.
Želanie stáva sa skutkom.
Policajt oznamuje príchod potulujúcej sa ženy, ktorá ponúkala na námestí svoje deti na predaj. Priviedol ju i s tovarom.
„Prečo nepredávate radšej iné veci? Ale deti! Veď je to nemravné a zakázané! Musíte vedieť, že obchod s ľuďmi je protizákonný! Na to máme paragrafy!“ vyzvedá, vyšetruje, poúča a vyhráža úradník. „Musíme vás oddať súdu.“
„Súdu?!“ vykríkne žena, uvedomiac si toto strašné slovo, a preberá sa z mdlôb. „Súdu? Pre Krista Ježiša! A za čo?“
„Že obchodujete s deťmi.“
„Ja s nimi neobchodujem! Ja ich ponúkam zadarmo! Chcem ich zachrániť! Lebo ak tak neurobím, zahynú od zimy a hladu!“
„Ale, ale, ale, ale! Že zahynú od zimy a hladu! Akože môžu zahynúť od zimy a hladu? Veď máme sociálnu starostlivosť o deti!“
Tak sa Mišo s Hankou dostávajú pod ochranu sociálnej starostlivosti o mládež. Ale čo s nimi? Útulňa v Košiciach je preplnená. Kde ich dáme? Nuž, pošleme ich Krajinskej starostlivosti o mládež v Bratislave. Nech si tam poradia!
A Zuzana Čenková navracia sa samotná k Evičke do strechy pivnice.
Vo vlaku
Na stanici je rušno ako vždy. Vlaky prichodia, zastavujú sa, odchodia. Ľudia sa vítajú i lúčia. Smejú sa i vzlykajú. Slzí starček, vyprevádzajúci svoje deti do šíreho sveta za zárobkom, a plače starenka, ktorej jediného syna, jedinú oporu v starobe, unáša práve rušajúci sa vlak, aby šiel slúžiť za vojaka.
Železničiari majú plné ruky práce. Posunujú vagóny, vyraďujú ich a zas zaraďujú do nových vlakov. Práve vyprázdnili stredné koľajnice. Na východnej strane zdvíha sa semafor. To dáva znak, že je voľná cesta pre vchod vlaku, ktorý dochádza od Košíc.
Do čakárne vstupuje vrátnik. Zvoní zvoncom a volá: „Ružomberok, Kraľovany, Vrútky, Žilina, Bratislava — osobný vlak je na druhej koľaji — nastupovať!“
„To je náš! Poďte!“ hovorí sprievodkyňa Mišovi a Hanke.
Deti idú. Pozorne sledujú každý krok svojej sprievodkyne. Veď ony sa ešte nikdy neviezli na vlaku. A teraz pôjdu tak ďaleko. Do Bratislavy… Ach, ako čudne sa cítia! Ba, čo ich len tam v tom neznámom svete očakáva?
„Popradská kyslá voda — víno, pivo, slanina, saláma, čokoláda…“ pokrikuje predavač a ponúka svoj tovar cestujúcim.
„Nastupovať! Nastupovať! Chytro! Chytro!“ súria sprievodcovia vlaku.
„Hotovô!“
Hvizd píšťaliek, ohlas trúbky, zasyčanie pary rušňa, trhnutie vozňov a Mišo s Hankou s úžasom v okne vlaku pozorujú, že stanica sa začína hýbať, že uteká od nich niekde dozadu, stráca sa, kape z dohľadu… A nielen stanica kape a ľudia a železničiari! Hľa, i stromy pri ceste utekajú, i polia, i lúky, i hory… všetko sa to mihá, mrví, pohybuje! Čo sa to robí? Ha! — a oni stoja a ich sprievodkyňa dokonca tu sedí na lavici!… Joj, to je divné v tom vlaku!…
Rušeň spieva, kolesá tancujú a všetko drumbľuje akúsi prečudesnú nôtu: tra-ta-ta — ta-ta, — tra-ta-ta — ta-ta… ta-ta…
V okne sa mihne vŕba, dom, ploty, dedina… Na severnej strane defilujú grúne panorámy Vysokých Tatier, na juhu sa naháňajú výbežky vrchov Slovenského Rudohoria a medzitým letia priestory a plahočia sa pláne zasnežených lúk a polí.
Raz-dva stíchne rušeň, zaškrípu hamovky, postoja kolesá. Niekoľko ľudí vystúpi, niekoľko vstúpi. „Zbohom“ a „Dobrý deň“. Zastávky miznú. A už vlak dochádza na najvyšší bod železníc na Slovensku, na štrbskú stanicu. Leží 901 m nad morom. Z nej sa vystupuje na Štrbské pleso.
Raz-dva a už druhá hodina cestovania pasie oči našich detí na krásach i biede chudobného Liptova. Tam spína k oblohe ohorené kýpte povestný Važec. Tu sa krčí k zemi v horách bačova koliba. Tam kľaje svojim volom nazlostený mládenec. Tu chrčí pod nošou haluziny starena. „Hej, pod Kriváňom, tam je krásny svet!…“
A Váhy rovnako bublajú. Biely si skacká spod Kriváňa a Čierny sa vlečie spod Kráľovej hole. Pod železničným mostom v Kráľovej Lehote sa zlievajú v jediný Váh, ktorý sa nám stáva spolucestovateľom na ceste do Bratislavy.
„Hanka, pozri, pozri, to je dosák!“ upozorňuje Mišo na píly v Liptovskom Hrádku. „A hľaď len, čo to robia s drevom chlapi vo vode?!“
„To zbíjajú pltníci plte,“ vysvetľuje sprievodkyňa. „O chvíľu uvidíte, ako plávajú plte po Váhu.“
„Aha, a tu sú vysoké vrchy, skoro ako Tatry!…“
„Veď i to sú Tatry, ale tieto sa menujú Nízke Tatry. Tam v pozadí ten vrch sa volá Ďumbier, to je najvyšší grúň v Nízkych Tatrách.“
„A kde je Kráľova hoľa?“ spomína Mišo na učivo zo školy. (On totiž, kým, mu otecko žil, chodil po nejaký čas i do školy.) „Tam sa zdržiaval Jánošík!“
„Kráľovu hoľu odtiaľto nevidieť, ale pozrite do náprotivného okna na sever, tam uvidíte Liptovské hole!“
„Hí! To je komínov! Aké je to mesto?“
„To je Liptovský Svätý Mikuláš. Býval jedným z najpriemyselnejších miest na Slovensku, ale teraz jeho továrne-garbiarne stoja. Pozrite, z komínov sa nedymí. Sú to len mŕtve pomníky.“
„Ozaj, tuná to obesili páni Jánošíka?“
„Tu. Stalo sa tak na jar roku l713.“
A vlak syčí, hrkoce a uháňa krásnym Považím ďalej a ďalej. Slamené a šindľové strechy domčekov tisnú sa do kôpok ako kurčatá do kŕdlikov. To sú považské dediny. Plazia sa povedľa železnice ako bojazliví psíci.
Sme v Ružomberku. Zastavujeme sa chvíľočku zrakom na tunajších papierňach a na textilke v neďalekom Rybárpoli a už zas letíme ďalej na západ, aby sme zavolali na jednu z najchudobnejších dediniek Liptova: „Gombáš, chleba nemáš!“ Nemá, veru nemá…! Veď kdeže by ho i vzal? Ľaľa, políčka porozprestierané po úbočiach hôr ako obrúsky, ktorými zastierame stôl! Hej, namojveru, o nič nie sú väčšie! A tá ich pôda — číry kameň! Tu sa motykami orie a na chrbtoch zváža. A predsa je tu tak krásne!
„Kraľovany! Na Oravu prestupovať!“ hlási sprievodca.
„Deti, nie ste ešte hladné? Už sa tri hodiny vezieme…“
Deti sa dávajú do jedla. Sprievodkyňa totiž pamätala, že na dlhšiu cestu vlakom nestačí len kúpiť si cestovný lístok, ale že sa treba poriadne zásobiť i jedlom. V jednej ruke okruštek chleba a v druhej hrnček mlieka. Mišo sa chce práve prvý raz napiť, keď sa mu vtom zotmie pred očami a on od strachu vykríkne. I Hanka sa tej tmy ľaká, ruky sa jej trasú a hrnček sa váľa pod lavicou. „Čo to? Jój! Tu je tma! Do pekla letíme! Do pekla! Ratujte!“ kričia nastrašené deti. A sprievodkyňa ich len veľmi ťažko utišuje, aby sa nebáli, že veď to je jask, tunel, do ktorého práve vošiel vlak, a že budú o chvíľu zasa na svete.
Vlak vychádza z jasku, deti sa uspokojujú, ale teraz sa musia zas červenať zahanbením, lebo všetci spolucestujúci sa dívajú na ne a usmievajú sa. Jaj, ako zle je takému neskúsenému!
Sú v záhradke Slovenska. Tak sa volá tento kraj. Je ozaj ako záhradka. Okolité pohoria nahrádzajú ploty. Hriadkami sú lány oráčiny a lúky.
„Vrútky! Na Turčiansky Svätý Martin — Zvolen — Plešivec — prestupovať!“
Tu odbočuje od košicko-bohumínskej železnice iná hlavná trať na juh Slovenska.
Ešte niekoľko zastávok, veľkolepý pohľad na zrúcaniny Strečna, polhodinka cesty a vlak oddychuje v Žiline. Žilina má veľkú stanicu, lebo je železničným uzlom. Odtiaľto sa rozbiehajú železnice na všetky strany Slovenska. Na Čadcu, na Bratislavu, na Rajec, na Košice.
Bratislavský vlak postupuje ďalej Považím. Len smer pozvoľna mení. Obracia sa na juhozápad. Je to trenčianske Považie. Prvým mestečkom je tu Bytča so známym drotárskym údolím. Aha, i teraz vstupujú do vlaku mladí drotárici. Tisnú sa so svojimi krošňami do oddelenia, v ktorom cestujú Mišo s Hankou.
„Kde sa sem hrniete, veď vidíte, že tu niet miesta!“ oboruje sa na nich akýsi pán vo vyšívanej slovenskej košeli.
„No len sa nám už trošku pomknite, veď i my musíme do sveta!“
„Bodaj by ste ta radšej nechodili! Iba nám hanbu v ňom robíte! I toť sa písalo v novinách, ako sa museli za vás poriadni Slováci hanbiť, keď ste sa potĺkali po Prahe!“
„Nuž, a či nám je radosť potĺkať sa svetom? Či by sme my radšej nesedeli pri práci doma? I potĺkať sa musíme, i hladujeme! Prečože sa teda nepostarajú o nás tí poriadni Slováci, čo sa za nás hanbia pri prechádzkach pražskými ulicami? Prečo nás nechajú hladom žobrať, keď oni sú napapkaní?“
Mišovi sa drotárici ukrutne páčia. Súhlasí s nimi a hneď by sa šiel za nich hoc i biť. Hej, tak je to! Pravdu majú! A hneď sa k nim približuje, aby nadviazal priateľstvo.
A teraz plynú hodiny… Vlak stráca kraj, stráca dediny, stráca mestá… Tam je už Ilava so svojou väznicou… Tam je Trenčín s rumami hradu na skale, o ktorej jeho najmocnejší vládca Matúš Čák povedal: „Z trenčianskej skaly vody a z môjho oka slzy nedobyješ!…“ Tam Nové Mesto nad Váhom, tam Piešťany so svojimi svetovými kúpeľmi, tam Trnava s parádnymi kostolmi a s biednym školstvom…
Zvečerieva sa.
Vlak uháňa vínorodým krajom popod úpätie vápencových Malých Karpát.
Modra — Pezinok — Rača…
V oknách sa ligocú ružence svetiel.
Bratislava!
