V pohodlí
A teraz si zájdime na návštevu k Paľkovi. Vieme už, kde ho máme hľadať. Nie je to tmavá diera bratislavskej Židovne, v ktorej sme sa stretli s Miškom, ani nevľúdna maštaľ juhoslovenskej pustatiny, kde sme sledovali utrpenie Hanky. Paľko býva v krásnom paláci v útulnom mestečku pod Tatrami.
Keď pritisneme pri bráne malý biely gombík, na chodbe budovy ozve sa elektrický zvonec a vo dverách sa zjaví bystrá devuška, ktorá nám beží otvoriť.
„Čo si želáte?“ spytuje sa nás.
„Nuž, chceli by sme navštíviť malého Paľka Čenku. Boli sme už u jeho brata v Bratislave aj u sestry na maďarských hraniciach. Teraz by sme chceli vidieť, ako sa má on.“
„Nech sa vám páči!“ hovorí devuška a vedie nás dnu.
Ej, veru, braček Paľko to najlepšie vyhral zo svojich súrodencov! Hľaďte len, aký sa stal z neho pán! Má na sebe krásne vyhladené šatočky a v topánkach by ste sa mu mohli uvidieť ako v zrkadle! Vlasy pristrihnuté a pričesané „na ježka“, pod bradou hodvábna mašlička a na ruke zlatý prstienok. Vymytý, vyčistený, ba ešte navoňavkovaný nejakým violetovým parfumom. Hej, veru, ani by sme ho nepoznali, keby sa neusmieval na nás tým svojím dobráckym úsmevom, pri ktorom mu očká svietia ako dva uhlíky.
„Nuž, ako sa máš Paľko?“
„Dobje,“ odpovedá a už nás vedie z predizby do ďalších miestností. Prechádza salónmi, jedálňami, spálňami. Všade prepych a veľkoleposť. Perzské koberce, mahagónový nábytok, zlaté rámy na obrazoch. Každá sála ináč vymaľovaná a každá ináč zariadená. Sošky, prikrývky, podušky, jelenie parohy, vypchaté vtáky, ťažké záclony, vázy, obrázky, pamätníky a nekonečný počet iných okrás. Na stenách zrkadlá a veľké portréty. Ako v múzeu. Mohli by sme hovoriť o nevkuse. Istotne, každý človek by sa tu dobre necítil, ale každého musí ohromiť to veľké bohatstvo. Každého by to prepychové haraburdie nepotešovalo, ale každého musí zaraziť skutočnosť, že v týchto veciach leží nezužitkovaná nesmierna hodnota…
Vari dvanásť, ako v rozprávke o zakliatom zámku, a hádam i viac tých izieb prechádzame, kým sa zastavuje náš Paľko vo svojom salóniku. Áno, aj on má salón, kde prijíma návštevy, a má i svoju spálničku. V salóniku nás usadzuje a otvára veľkú dubovú skriňu, aby nám ukázal svoje hračky.
Najprv vyťahuje krásneho dreveného koňa s koženým sedlom. Toho má najradšej. Menuje ho Fakom. Chytá ho za uzdu, nohy do strmeňov, sadá naň a už: „Dzi, koníčku, do Plešova, dzi, dzi, dzi!…“ Potom trúbi auto a rapčí od jednej steny k druhej, píska železnica a jachá po kruhovej linaji, pochodujú cínoví vojaci, skáču gumené lopty. Napokon nám Paľko skladá továreň z hracích kociek, a to práve takú, ako má jeho „tati“.
„To je tebe hej! A nespomínaš si na svojho bračeka a na sestričky?“
Paľko myká plecami.
„A na mamičku si ešte nezabudol?“
„Boli ma navštíviť. Plakali.“
Do salónika vchádza kuchárka. „Paľko, mám ťa pripraviť na obed. V jedálni je už prikryté. Budeme obedovať.“
Lúčime sa. Opúšťame Paľka, aby mohol ísť obedovať. Prejdime zas v mysli tým dlhým radom prepychových miestností, ktoré slúžia za príbytok trom ľuďom: továrnikovi, jeho panej a Paľkovi. Trom ľuďom azda dvanásť, ba hádam i viac izieb… Mišo, kde ty bývaš so svojím majstrom a s jeho rodinou? Hanka kde ty spávaš? Deti, kde sa skrýva vaša matka s najmladšou sestričkou?
V jedálni je pripravené. Predjedlo, polievka, príkrmy, pečienka, múčniky, ovocie, víno. Všetko vzorne servírované. Pre tri osoby: pre pána továrnika, pre jeho paniu a pre Paľka.
Paľko, ty zabúdaš na svoju matku a na súrodencov? Prečo? Prečo nemôžu zabudnúť Mišo a Hanka?
Hm, v hojnosti sa ľahko zabúda na biedu…
Na lyžiach
Na nížinách môže byť blato, na uliciach Bratislavy zmrznutý prach, ale tatranská zima sa nikdy neobíde bez snehu. Na vysokých horách sneží od včasnej jesene do neskorej jari. Kým obyvatelia južných častí Slovenska túžia v túto zimu čo i len uvidieť strapce snehu, pod Tatrami zapadajú vlaky do neprepustných závejov.
Rozľahlé stráne, vysoké končiare, hlboké údolia — a všetko sa to podobá ohromnej plastickej mape, vymodelovanej v najbelšom tvarohu. Ešte i stromy, lesy, ktoré sa v lete zelenievajú, tmavejú, sú teraz zasypané mohutnou vrstvou páperovej bieloby. Vzduch zvoní čistotou a srdcia lyžiarov túžbou po zasnežených úbočiach.
„Poďme, poďme! Haló — hej — hop!“
Pán továrnik s paňou a s Paľkom sú na tatranskom Hrebienku. Vyviezli sa sem zo Smokovca lanovkou. Odetí sú v lyžiarskych úboroch a na nohách majú pripäté lyže. Veľmi radi sa lyžujú. Vedia, že je to zdravý šport. A čo zábavy pri ňom.
Hľaďme len na Paľka, ako sa práve kopŕca! Ale neudrie sa. V snehu sa môžeme váľať ako v perinách a nezraníme sa. Sneh je mäkký, sypký. A Paľkovi nie je pritom ani zima. Má dobré, teplé rukavice a šaty, ktoré hrejú ako pec. Lyžovať sa síce ešte nevie, ale v padaní, to vám je už z neho pravý umelec! Niet lyžiara, ktorý by toľko ráz padol ako Paľko. No i to je umenie! „Čože, na lyžiach sa zviezť dolu brehom, to dokáže každý,“ myslí si Paľko, „ale skúste sa niektorý zviezť na chrbte, ako to robím ja!“
A naozaj, Paľko viac sa šmýka na zadku ako na lyžiach. Ale to neškodí. Veď sa on naučí. Lyže má dobré, remienky na nich v poriadku a palice s krúžkami tiež. A to je hlavné. Ostatné už príde samo od seba. Veru, tak o desať dní sa mu už nebudeme posmievať, že do brehu si vyšľapuje pyšne na lyžiach a z brehu že sa lyže hanebne vezú na ňom! To už bude jazdiť ako čert na babe!
A pán továrnik sa o to postará. Jeho najmilším pobavením je, keď sa môže s Paľkom hrať a učiť ho základným pohybom. Keď sa to chlapcovi nedarí a robí kotrmelce, pán továrnik sa smeje, až mu brucho tancuje.
„Ale tuná, na Hrebienku, predsa len nie je vyhovujúce miesto pre takých lyžiarov, ako sme my,“ hovorí pán továrnik. „Obávam sa, aby sa chlapcovi niečo nestalo. Zvezieme sa dolu do Smokovca a odtiaľ podnikneme ľahkú túru Cestou slobody k Lomnici. Tam je to nižšie a nijaké nebezpečenstvo. Z Lomnice potom môžeme odcestovať vlakom domov.“
„Dobre,“ súhlasí pani továrnička. „I mne sa tu hlava krúti, ale poďme si najprv do hotela zaobedovať.“
Paľko by radšej zostal. Jemu sa veľmi páči v týchto výškach. Odtiaľto vidieť doširoka, doďaleka. Okolo skalné bralá, pod nimi zasnežené lesy a v diaľkach v spišskej a liptovskej kotline, rozsypané mestečká a dediny. A vlak, čo bafká tamdolu pod horami, tak smiešne vyzerá v tých nekonečných pláňach snehu, akoby malý čierny červiačik liezol po bielom obruse.
„Poď, Paľko, nezaostávaj!“
„A zasa ho len ,Paľkom‘ voláš! Už som ti povedala, aby si ho tak nemenoval. To zneje hrozne sproste, sedliacky. ,Paľko! Paľko!‘ — Fuj!“ čertí sa pani továrnička.
„A akože mu mám hovoriť?“
„Palík, Pali.“
„Ale veď je to po maďarsky!“
„Neškodí, len keď je to pekné! A keď sa ti tak nepáči, budeme ho volať Pačkom…“
„Poď, Pačko, poď!“
Po dobrom obede sa lepšie lyžuje ako na lačný žalúdok. A Paľko sa veru vie napáckať do prasknutia. I teraz odchodí z hotela temer širší než dlhší. No lanovka ho uvezie a potom sa už po dobrej ceste zašmýka od Smokovca k Lomnici…
A ide to. Cesta je vyhladená. Paľko si fujazdí vopred a pán továrnik s paňou za ním. Neminie hodinka už sa približujú k Tatranskej Lomnici.
Tu však Paľko naraz zastane. Nejak čudne sa obzerá vôkol. Čo to? Prečo sa Paľko zastavuje? A zas sa tak zadivene obzerá dookola. Akoby niečo poznával. Akoby sa nad niečím zamýšľal. Či čaká na pána s paňou? Ale prečo tak skúmavo pozerá na stromy a na zaviaty potôčik? Čo poznáva tam napravo, keď hodlá tým smerom odbočiť? Načo sa chce brodiť celinou v snehu popri haditom potôčiku? A už sa aj brodí a ide, zapadá a postupuje…
Hľa, tu bolo v lete jazierko, kde je teraz tá zaviata ľadová pláň… Tam bola lúčka, kde je ten vysoký závej… A zas bude skoro tak, ako bolo. Veď na juhu sa už začína jar. Tam, kde je Hanka, trávička už pučí a vtáci spievajú… A o niekoľko týždňov i tu bude tak. Hej, ten vysoký závej zmizne a z úbočia za ním zas zafľochne pivnička. Teraz ju nevidieť. Je zasypaná ešte. Nebýva v nej nikto. Je tu pusto…
A Paľko stojí a díva sa kdesi do neznáma, akoby spomínal na niečo. Tak vyjavene hľadí. Ani nepozoruje, že stoja už za ním jeho druhí rodičia. Došli za stopou Paľkových lyží podívať sa tiež na bývalé sídlo svojho zverenca…
Čo sa tu asi deje v Paľkovej duši? Spomína na matku a na súrodencov? Túži po návrate do tej zaviatej pivnice?
Obracia sa a odchodí.
„Mama, tati, poďme už domov…“
Pri robotníkoch
Najlepšie sa Paľko cíti, keď môže na chvíľu opustiť prepychové siene a zájsť si do „tatiho“ továrne medzi robotníkov. „Selvus, stlýko! Ako sa máte?“ prihovára sa robotníkovi pri stroji.
„Servus, Paľko! Ale ako sa mám, to ti poviem, len keď mi správne vyslovíš: A tie vrabce z toho tŕňa štrng! brnk! do druhého tŕňa!“
„A tie vlabce z toho tĺňa štlnk! blnk! do dluhého tĺňa…“
„Zle. Povedz: r-r-r-r-r!…“
„Lr-lr-lr-lr-lr…“
„No, vidíš! Už to trochu ide. Len ešte lepšie zatras jazykom! Takto: -rrrrr…“
„Rrrrr…“
„Dobre. Len to už nezabudni! Stále sa cvič! Aby si nebol brblavý.“
„A teraz mi už poviete, ako sa máte?“
„Ale hej: Dva dni zle a na tretí ešte horšie…“
„A prečo sa máte zle?“
„Preto, že sa máš ty a tvoj ,tati‘ veľmi dobre.“
Paľko má veľmi rád robotníkov. Oni mu nahrádzajú priateľov. Zavše, keď mu dovolia ísť von, rozbehne sa medzi nich. Prechádza popri bežiacom páse a každého sa vypytuje, čo robí. Robotníci mu radi odpovedajú. Majú ho tiež radi. Vedia, odkiaľ sa dostal k továrnikovcom. Menujú ho Bumbajkom.
„Strýko zamazaný, a načo hádžete toľko uhlia do pece?“ vypytuje sa Paľko kuriča.
„Aby som mal veľký oheň.“
„A či vám je zima? Veď je tu strašne horúco.“
„Nie pre seba potrebujem to teplo,“ odpovedá kurič a už zas otvára okrúhle železné dvierka pece a hádže širokou lopatou lesklé čierne uhlie na oheň. Z pece šľahá taká žiara, že si Paľko musí zakrývať dlaňami oči a ustupovať do pozadia, aby ho to nepopálilo. Ach, a ten strýko ufúľaný musí tak blízko stáť pri plameňoch, kým nahádže uhlia do pece.
Veď má už, chudák, celú tvár opálenú. Ani obŕv nemá nad očami. A tie jeho šaty! Čierne ako uhlie a lesklé ako Paľkove topánky.
„Strýko zamazaný, a idú vám dobre tie hodiny?“
„Aké hodiny?“
„No tie, čo sa práve na ne dívate.“
„Ale veď to nie sú hodiny, to je manometer.“
„A to je načo?“
„Nuž pozri, to máš takto: Ja hádžem uhlie do pece, aby tam horel veľký oheň. Nad pecou je kotol, naplnený vodou. Voda sa v kotle varí, vrie a premieňa sa na paru. Para chce ujsť a ženie sa do valcov. Tam sa dostáva k piestom, na ktoré tlačí, a tým nimi pohybuje. S piestami sú spojené kolesá a pomocou remeňových transmisií všetky stroje továrne. Tak prichádza do pohybu bežiaci pás a robotníci, ktorí pri ňom pracujú, môžu vyrábať tovar.“
„Rozumiem,“ hovorí Paľko. „Ale načo je ten manometer na kotle?“
„Manometer ukazuje, aké je napätie pary v kotle. Akou silou tlačí para na piesty.“
„Rozumiem, rozumiem,“ tvrdí Paľko veľmi rozhodne. Nechce, aby ho pokladali za sprostáčika.
A tak vyzvedá chlapec postupne všetky tajomstvá parného stroja. Dozvedá sa, načo sú tie rozličné kľučky, kolieska, sochorky a trubičky. Vie, kde treba otočiť, aby zasyčala para: kssss-ššššš, a kde potiahnuť, aby sa ozvala siréna továrne: au-ú-ú-…
A čierny kurič svojho príčinlivého učňa zavše pochváli a pohladí tou svojou drsnou, ako železo tvrdou rukou. Paľkovi je to príjemné. Jemu neškodí, že tá ruka zanecháva mu na lícach tmavé škvrny a zápach po oleji a železe.
Protivné je to však pani továrničke, ktorá každú chvíľu prikazuje svojmu „miláčikovi“, aby sa nechodil špiniť do továrne. Nechápe, ako sa môže Paľko dobre cítiť medzi tými zašpinenými robotníkmi. Veď v salónoch je tak krásne, čisto a pohodlne! Prečo to chlapča nesedí stále tu s ňou?
Rozmary a vzdor
„Poď, Pačinko, poď si ku mne hopkať! Kúpim ti čižmičky, čo ti budú klopkať.“
„Ale ja chcem ísť von, k tým strýkom do továrne…“
„Nie, ta nepôjdeš, zas by si sa len ušpinil! Tu si sadneš na mäkkú pohovku vedľa mňa.“
Paľko poslúchne, sadá, ale nie je mu to nijak po vôli. Šomre čosi, nohami vyzváňa a kope do boku pohovky. Hlavu má sklonenú a zlostne zazerá.
„Ale, Pačinko, ty sa dívaš ako hrom do bariny! ,Ide svrček po stene, že sa Pačko nesmeje; ide svrček po kadlube, že sa Pačko hnevom šklbe!‘“ posmieva sa mu pani továrnička. A Paľko sa hneď na jeden fúzik usmieva.
„Tak vidíš, teraz si zlatý chlapček! Daj mi sem hlavinku, skloň si ju do môjho náručia a budeme sa hrať ako mačiatka!“
Paľko povoľuje. Kladie si hlavu na kolená pani továrničky. Necháva sa cambať za líca, poťahovať za nos a brnkať si prstami po perách. Pri tomto mu spodná pera tlieska na hornú a robí „lap-lap-lap-lap…“ Pani továrničke sa to veľmi páči. Nadhadzuje sa od radosti a všetečne sa smeje. Má rada takéto hry. Je rozmarná.
Potom zas berie Paľkovu ruku a varí mu na dlani „kašičku“. Mieša prstom, odrezáva hlavičky, pára, zakáľa a pritom hovorí:
Varila mama kašičku.Tomu dala na lyžičku,tomuto na tanierik,tomuto na mištičku,tomuto na panvičku,a najmenšiemu sa už nič nedostalo, pretovzala nožík, odrezala mu hlávku a párala,párala a tuto zaklala…
Zaklala pod pazuchou, kde pani továrnička zavše Paľka hodne pošteklí. Paľko pri tom výska, vreští, zvíja sa a kašle vynúteným smiechom, až sa mu dych zastavuje.
Pani továrnička vie, že Paľko je jej hračkou. Veď na to jej ho manžel kúpil. Mávala chrta, angorské mačky a teraz má chlapca. Pes a mačky bývali, pravda, poslušnejšie zvieratá, ako je Paľko. Frico sa musel na rozkaz plaziť pri nohách panej a mačky jej museli lízať ruky. Paľko je však vzdorovitý. Nerád sa podrobuje vrtochom pani továrničky. On by sa radšej stále hral so svojimi hračkami, alebo by sa rozbehol k strýkom do továrne, či medzi chlapcov na ulicu. Toto mu však zabraňujú. On sa nesmie potulovať. Musí sedieť každý deň doma, a keď si ho ,mami‘ zažiada, musí jej robiť spoločníka.
Nie je to ľahká vec dať sa každú chvíľu naťahovať za líca, za vlasy, za nos i za uši. Dať sa štekliť do úmoru a trpieť frčky do nosa, až slzy z očú vyhrkujú. Paľko to síce zavše za chvíľku i pokorne znáša, ale nikdy nevydrží dlho bez toho, aby sa nerozplakal.
Pani ho potom dráždi, posmieva sa mu, šteklí ho, až sa musí zase cez slzy bolestne usmiať. Sú to ženské rozmary, ktoré hraničia s ukrutnosťou. Továrnička, pravda, nechápe, že tým mučí dieťa. Ona nerozumie detským záujmom. Nazdáva sa, že chlapec má byť šťastný, keď sa ona s ním hrá. ,Také žobráča, a môže sa baviť s bohatou pani továrničkou!‘ myslí si.
Ale Paľko nechápe takto svoje postavenie. On nevie, že jeho úlohou je byť hračkou. V žilách mu koluje bujná chlapčenská krv. Má svoje požiadavky a chce si tiež vynútiť svoje práva. A preto, keď ho raz do krajnosti utýrali rozmary pani továrničky, ozve sa v ňom vzdor a chce sa pomstiť.
Vytrhne sa z rúk svojej trýzniteľky, postaví sa rozkročmo naprostred salónu, otvára ústa ako vráta a chlapčenským spôsobom, vylievajúc si všetku zlosť a nenávisť, vyplazuje na pani továrničku jazyk, aký len má veľký a dlhý, s výkrikom: — „Mé…“
Pani továrnička žasne. Chytá si hlavu do dlaní a zúrivo vreští:
„Grobianča sprosté! Pakuj sa mi z očú! Takú trúfalosť, ničomnosť, nevďačnosť! Ber sa mi! — a už ťa nechcem ani vidieť!…“
Koniec panstva
Veľké udalosti dejú sa vo významných časoch. Dni, ktoré práve prežívame, stoja na prelome dejín. Niečo sa rúti, zaniká, hnije. Zápach plesne a hniloby obtáča zem. To dokonáva súčasný spoločenský poriadok. Ťažko však zdychá táto ohava. Kope okolo seba a zachycuje posledný dych. Rada by sa zachrániť, predlžiť si posledné chvíľky života a na to používa všetky nemožnosti. Vedie ukrutné vojny a zároveň rozpráva rozprávky o odzbrojení a o svetovom mieri. Narieka, že má všetkého prebytok, a šíri biedu. Reční o láske k človekovi i k zvieraťu, a zabíja robotníkov a chudobných necháva hladovať.
A preto na východe nad Čínou dunia v tomto čase japonské kanóny a v meste Ženeve cengocú vínové poháre. Preto tam vraždia, a tu si rozprávajú o odzbrojení. Preto sa zastavuje výroba a po uliciach sveta blúdia milióny nezamestnaných. Preto nemôžeme si v tejto knižke rozprávať rozprávky babičiek, ale musíme hovoriť o súčasnom živote. Preto usporiada dnes pán továrnik, Paľkov „tati“, veľkú hostinu, a preto zastavil včera výrobu vo svojej továrni a prepustil z práce všetkých robotníkov…
Píše sa rok 1932…
Hostina je skvelá. Chuť do jedenia znamenitá. Nekazí ju vedomie, že práve v tejto chvíli padol niekde na ulici človek od hladu. Hostia sú vyberaní. Továrnici, obchodní špekulanti, bankári, vysokí dôstojníci, cirkevní hodnostári…
Všetci pripíjajú pánu továrnikovi a jeho panej na zdravie. Je to nejaká rodinná slávnosť. Hádam pán továrnik má narodeniny alebo jeho pani meniny. Na tom nezáleží. Tu sa hoduje často, a preto už ani nikomu nepríde na um spýtať sa, prečo. Hoduje sa, pije sa a Cigáni hrajú. Čo koho do toho?
„Veselo, dámy! Veselo, páni! Na krízu nesmiete myslieť. Zakážeme si medzi sebou to slovo! Aká kríza pre nás? Peňazí máme dosť v bankách a tovaru plné skladištia! Že nejdú obchody? Že niet trhov? No, toľko vždy ešte odpredáme, koľko nám treba na bezstarostný život. A vojna sa blíži! Na východe už dunia delá a pušky treštia! Nech žije nová svetová vojna! To nám bude zas hej! Továrne obnovíme, budeme vyrábať vojnový materiál! Staneme sa slávnymi, staneme sa bohatými a ani vlas sa nám na hlave nepohne! Veď my na front nepôjdeme…“
„Hej, Cigán! Tichučké tango hraj! Pán továrnik so svojou paňou majú sólo! Nech žijú vzácni hostitelia!“
„Nech žijú-ú-ú-ú!“
Pán továrnik so svojou paňou tancujú. Hostia si štrngajú, pripíjajú.
„Tak, dušička, o niekoľko dní odcestujeme. Teraz ma už nebude nič viazať k tejto diere, keďže som továreň zastavil,“ hovorí pán továrnik svojej panej.
„Na francúzsku Riviéru, však? Oj, ako sa už teším na krásne morské pobrežie! Tam je večná jar, všetko sa zelená, kvety kvitnú, vtáci spievajú…“
„Áno, dušinka, tam si budeme žiť ako novomanželia! Ale… Čo urobíme s chlapcom? Nebude to trochu nepríjemné vodiť ho stále so sebou? A kto sa tam bude starať o neho?… Ba kde je? Kde si ho nechala, keď ho tu nevidím?“
„Ani mi nespomínaj to sedliača sprosté! Nechcem ho už ani vidieť. Je to naničhodné chlapčisko. Urazilo ma najnižším spôsobom. Predstav si len, keď som ho láskala, keď som sa s ním maznala, vyplazilo na mňa jazyk. Áno, my sme zabudli, že v tom chlapčisku nekoluje ani kvapka ušľachtilej panskej krvi, a privinuli sme na hruď jedovatého hada!“
„Len čo teraz s ním?“
„Navrátime grobianča jeho materi. Odkážeme jej, aby si poň prišla. Len čo najskôr, lebo ja ho už nechcem ani vidieť! Prichádza jar, nech sa tam bagáž zas živí vo svojej pivnici!“
Cigáni dohrali, tango je dotancované a Paľkov osud spečatený…
