Zuzana Čenková
V onen jesenný deň, keď sa sociálna starostlivosť ujala Miša a Hanky, vracala sa Zuzana Čenková plačúc k svojmu najmladšiemu dieťaťu. Bol to tichý, trpký, bolestný plač matky, ktorá musela od vlastného milujúceho srdca odsotiť si deti, len aby ich zachránila. Nevedela, komu ich zveruje, a netušila, do akých rúk sa ďalej dostanú. Len nádej a viera, že v cudzom svete budú šťastnejšie než v jej chudobe, posilňovali ju v ťažkom žiali.
Po návrate do pivnice zovrela v náručí a pritisla si na uštvané srdce zvyšok svojho kŕdlika, malú Evičku, a premýšľala, čo robiť ďalej. V pivnici nemohla prezimovať s malým dievčatkom. Musela niečo podniknúť. Musela hľadať záchranu.
Vybrala sa teda k domovníkovi hotela, v ktorom v lete pracovala. Domovník bol jej známy. Poznali sa ešte z čias, keď Čenková bola pani hájničkou. A tu nešťastná matka tak vrúcne prosila svojho starého známeho, že by sa bola i skala pohla súcitom.
„Nie pre seba prosím, ale pre to malé dieťa, aby nezahynulo! Pritúľte nás niekde na zimné mesiace…“
„Len ako to urobiť, len ako to urobiť… Veď viete, že by som vám rád pomohol… Čo si však počať? Do ubytovacích izieb vás nesmiem umiestniť, hoci sú všetky prázdne. To by ma ihneď prepustili zo služby. A sám bývam so svojou rodinou v jednej miestnosti, kde sme natlačení ako haringy… Ale — počkajte! O niekoľko dní má odísť chyžná na dovolenku. Hádam by sa tu dalo niečo robiť… Požiadam ju, aby vám dovolila vo svojej izbe prezimovať…“
Chyžná dovolila, a tak Zuzana Čenková so svojou dcéruškou prežili najkrutejšie mrazy a fujaky v malej služobnej izbe hotela.
Boli to kruté dni hladu, zimy a biedy. Vo väčšine tatranských hotelov sa totiž v zime nebýva. Otvárajú ich len na jar, na letnú sezónu. V zime tam býva len domovník. V miestnosti sa nekúri a v kuchyni nevarí. A tak to bolo i v tomto hoteli. Preto Čenková len veľmi ťažko zháňala pre seba a malú Evičku potrebnú potravu. A zakúrili si v piecke len vtedy, keď sa Čenkovej podarilo niekde spod snehu vyhrabať kus dreva. Domovník im pomáhať nemohol. Sám žil v biede. Mal dosť starostí so svojou rodinou.
Ale prežili už všetko. Pretrpeli zimu a prehladovali dlhé mesiace. Blížia sa jarné dni. Úbočia kopnejú a v dolinách zurčia rozvodnené potoky. Príroda radostnie. Zaváňa novým životom. Veselosť tečie z vtáčích hrdiel…
I v zraku Čenkovej leskne sa už viac nádeje. Veď príde zas leto a bude práce a bude chlieb… Len spomienka na najstaršie deti ju ešte vždy zarmucuje. Nič nevie o Mišovi a o Hanke. Od jesene, ako sa rozlúčili, nemá nijakých správ o nich. Darmo sa v meste vypytovala na úrade, kde ju chceli zatvoriť, že predáva deti, nič jej nepovedali. Úradník sa len surovo na ňu oboril, že nemá kedy zháňať sa po adresách. Uistil ju krátko, že deti sú v dobrých rukách… A Mišove listy Čenková nedostala. Mišo adresoval do pivnice pri jazierku v Tatranskej Lomnici. Pravdaže, ktorý poštár by mohol vyhľadávať pivnice v lesných húštinách?!
No, aspoň Paľka niekoľko ráz uvidela. Navštívila ho zavše, keď bolo možné prebrodiť sa závejmi k mestu. A tu sa potešila. Videla na vlastné oči, v akej hojnosti a prepychu žije jej synáčik. Usmievala sa pritom i plakala od šťastia. Nič si nerobila z toho, že Paľko sa už pri tretej návšteve správal k nej chladne, akoby mu bola cudzia, akoby ju ani nepoznal. Ešte prvý a druhý raz privinul sa k nej, vyobjímal ju, porozprával sa, ale pri nasledujúcich návštevách držal sa už skoro odpudivo. Nechápal, prečo matka plače, a jej láskanie bolo mu priam protivné. S ním sa dosť nahrala každodenne jeho nová „mami“… Lež milujúce srdce matky ospravedlňovalo túto ľahostajnosť malého synka. Nehnevala sa preto naň a v duchu mu žehnala. Nijakej väčšej túžby nemala, ako dopočuť sa raz, že i Mišo a Hanka majú sa vo svete dobre ako Paľko. Nebolelo ju, že na ňu deti zabudnú, len aby boli šťastné…
Akým prekvapením a sklamaním pre Zuzanu Čenkovú je však potom chvíľa, keď sa zastavuje pred ňou panský sluha od továrnika a keď jej oznamuje, že vyhľadal ju preto, aby jej oznámil, že si má ísť k jeho pánovi vziať svojho synáčika! Ani neverí svojim ušiam.
„Čože?“
„Áno, posielajú ma páni, aby ste si prišli ihneď po svojho Paľka.“
Čenková ide. Paľka si odvádza. Ani jej poriadne nepovedia, prečo ho vracajú…
„Už ho nepotrebujeme. Berte si ho. Je po zime. Cez leto ho už nejak vyživíte. Navraciame vám ho zadarmo.“
Čenková stojí na brehu jazierka pri pivnici. Zas sa sem musí presťahovať. Chyžná sa už vrátila. Je jar. Vidí tam seba, Paľka, Evičku. Ako v zrkadle. Díva sa na svoju rodinku… Jedno… Dvoje… Kde sú ostatné? Mala štvoro! Kde je Hanka? „Deti moje, kde ste? Kde ste? Ach, vráťte sa mi! Vráťte!“
Mišo sa navracia
Čo Mišov majster predvídal, to sa aj stalo. Z neba nespadla záchrana pre trpiacich, a preto Kasperova rodina hynula ďalej. Bieda dokončovala ďalej svoje zhubné dielo.
Kasperová umrela na suchoty a ostatní členovia rodiny stali sa majiteľmi tejto choroby chudobných. Ochorel majster, ochoreli jeho deti a ochorel aj učeň Mišo. Lekár zistil u všetkých pľúcnu tuberkulózu.
Ako bolo rozhodnuté o chorých, dozvedeli sme sa už z Mišovho listu Hanke. Mali ich poslať na liečenie. A preto v najbližších dňoch potom vidíme Miša lúčiť sa s Bratislavou. Vpadnutá bledá tvár, ruky vo vreckách obšúchaných šiat, stojí tam na brehu rozvodneného Dunaja malý obuvnícky učeň. Ešte raz chce vidieť do diaľav plávajúce lode, ešte raz počuť hukot valiacich sa vĺn. Lode sa šinú majestátne ako labute a vlny hudú pochodovú pieseň… Je to také pekné, že by pri tom mohli básnici sniť a skladať svoje verše, keby sa v dnešných časoch, naplnených pre nich významnejšími povinnosťami, mohli oddávať snom o kráse.
Potom odchodí Mišo do ulíc mesta. Prechádza krížom-krážom námestiami a pasážami, ulicami i uličkami. Odberá sa od veľkolepých stánkov boha kresťanského i židovského, od palácov bánk i obchodov, od víl boháčov i od chatŕč a dier bratislavskej chudoby.
A keďže je práve nedeľa a je už popoludnie, môže sa Mišo rozlúčiť i so svojimi druhmi. Všetci sú akísi zamyslení. Dnes nik neprišiel s návrhom na nijaké dobrodružstvo. Majú sa lúčiť s Mišom. S dobrým priateľom, na ktorého si už lepšie zvykli ako na vlastných bratov. Hovoria vážne.
„Ty teda ochádzaš. Do sanatória…“
„Nie do sanatória. Pôjdem najprv k matke. Hádam ju niekde vyhľadám. A len ak nebudem môcť s matkou žiť v Tatrách, prihlásim sa potom do toho Šrobárovho ústavu.“
„Nezabúdaj však, že si chorý a že sa ti treba najprv vyliečiť.“
„Veď sa ja vyliečim aj u matky. Len keď prídem zas do našich hôr!“
„A kedy odcestuješ?“
„Ešte dnes v podvečer. Peniaze na lístok mi už dali. Vyhlásil som totiž, že ja už do Tatier potrafím i sám, keďže som odtiaľ.“
„Pôjdeme ťa teda vyprevadiť. O ktorej sa poberáš na stanicu?“
„No hneď mi treba ísť. Kým ta zájdem, prejde dobrá polhodina. A nerád by som sa oneskoril.“
„Tak poďme.“
„Hneď. Len chvíľočku ma ešte dočkajte. Kým dám majstrovi zbohom.“
„Skoč. My pôjdeme pomaly. Dobehneš nás.“
A chlapci idú. Mládež Židovne ide vyprevádzať svojho druha. Je jej hodný kŕdlik. Všetci kráčajú vážne, akoby šli na pohreb. V prostriedku mašíruje Mišo.
Na stanici je ruch a zhon. Mišov vlak na Žilinu odchádza o desať minút. Presne o piatej. Mišo si beží k pokladnici vymeniť cestovný lístok.
„Tatranská Lomnica, tretia trieda, osobný,“ hovorí pokladníkovi pri okienku.
„Deväťdesiatjeden korún,“ odpovedá pokladník a dáva Mišovi lístok.
„Tak. Som hotový. Musím nastupovať.“
„Nuž teda… Maj sa dobre. Spomínaj…“
Objatia. Stisky rúk. A oči sa lesknú v slzách…
„Buďte zdraví! A nezabudnite na mňa!“
„Nezabudneme, drahý priateľ, nezabudneme…“
A vlak rušia. Železný tátoš dáva sa do cvalu. Rušeň píska, kolesá tancujú.
Mišove oči prebádajú sklo okna. Ešte jeden pohľad na Bratislavu… Ešte raz jej pokynúť… A potom Považie… Trnava — Trenčín — Žilina — Vrútky — Poprad… Celá noc cestovania…
A ráno vítajú Miša nebotyčné Tatry usmiatym slnkom nad Kriváňom…
Hankin návrat
„Preč! preč!“ štvú Hanku vlastné výkriky. Preč z Rigovho domu a preč z pustatiny! Preč, kým gazda nevojde do maštale a kým nezbadá rozliate mlieko po zemi. V hlave jej hučí nával krvi. Telo sa trasie ako v zimnici.
Od strachu, od hrôzy a túžby po domove.
Ach, domov, mamička, domov! Ujsť pred Rigovou bitkou.
Zmiznúť a nedať sa chytiť. Vrátiť sa k matke!
A Hanka beží, čo jej sily stačia. Po záhumní, cez lúčku, na šíre polia. Uteká štvaná strachom a túžbou, že sotva dychu popadá. O chvíľu je na ceste k Čaláru. Ani sa neobzrie.
Len ďalej, ďalej…!
Vie, že ju bude gazda prenasledovať, ak zbadá včas útek. Vie, že ak sa mu ju nepodarí chytiť, oznámi vec úradom. Četníci budú stopovať. Hanka musí byť opatrná. Nesmú jej prísť na stopu.
A gazda po chvíli naozaj zúri. Nadáva, bohuje. Hľadá Hanku po maštali. Hľadá po dvore, hľadá po šope. Nazdáva sa, že sa kraviarča zo strachu skrylo. Ale Hanka má za ten čas už pekných pár kilometrov cesty ubehnuté. Neuteká síce stále, ale stále sa ponáhľa. Prechádza samoty, prechádza dediny. V duchu vidí ustavične pred sebou učiteľovu mapu. Už vopred vie, ako sa volá dedina, ku ktorej sa približuje, aj aké meno má osada, čo za touto nasleduje. V škole sa naučila cestu do Lučenca dopodrobna naspamäť. Veď toľko sa natúžila a nasnila o návrate domov!
A Rigo jednostaj hľadá. Prekutáva všetky kúty stavenísk. Už ani nenadáva, nebohuje. Tichým hlasom len povoláva: „Hanka, dievča, kde si? Ozvi sa…“ Má už obavu, že si Hanka zo strachu niečo urobila. Čo keby bola tak skočila do rozvodnenej rieky? Kto by bol zodpovedný? Rigo vie, že jedine on. A preto, keď nemôže dievča nájsť, je mu čoraz užšie okolo srdca. Aj by šiel hneď na úrad vec ohlásiť, ale sa bojí. Čo, ak ho zavrú? Nie, nepôjde ešte. Hádam sa Hanka predsa len nájde. Hádam len niekde poodišla a k večeru sa navráti. Veď oznámiť bude dosť času i zajtra… pozajtre…
Hanku ťažká cesta skoro vysiľuje. Je i hladná. Putuje už vari dve, azda i tri hodiny a len teraz si uvedomuje, čo vlastne podnikla. Premýšľa nad svojím osudom. Má síce v uzlíčku zásterky zaviazaných niekoľko korún, ktoré si usporila z odmien, čo jej dával pán učiteľ Hronkin, keď mu každé ráno nosievala mlieko od Rigov, ale to je iste veľmi malá suma na takú ďalekú cestu. Čo len robiť? Hanka počíta svoje korunky. Je ich dvanásť. Ale veď len cestovný lístok z Lučenca do Tatranskej Lomnice stojí 76 korún, a čo bude jesť, kým sa vráti domov… Ťažké položenie!
V najbližšej dedinke kupuje si Hanka v obchode za korunu chleba. Je taká hladná, že už nemôže vydržať. Sadá si za dedinou v priekope vedľa cesty na trávnik a posilňuje sa. Chlieb jej chutí znamenite a je ho hodný okruch. Stačí na jedno poriadne najedenie sa. Keď je Hanka s jedlom hotová a pritom si trochu i odpočinula, vydáva sa na ďalšiu cestu. Kráča zas vytrvale a ani nepozoruje, že deň sa už chýli ku sklonku.
Slnko sa červenie nad západom. Za vecami dĺžia sa tiene. Kvetiny privierajú si korunky. Vtáci opúšťajú výšky. Oráči doorávajú brázdy. Ľudské príbytky oživujú. Je jarný večer…
„Ach, prichádza noc! Kde ja budem nocovať?“ spytuje sa Hanka sama seba uprostred zaprášenej cesty. „K ľudským sídliskám nepôjdem. Ľudom nedôverujem. Kto ma prichýli?“
Jaj, Hanka, Hanka, aká si ty nevšímavá, nuž či nevidíš tam na poli šedivý stoh vlaňajšej slamy? Pozri len, ako ťa láka! Skoro nahlas sa ti ponúka: „Poď, Hanka, ja ti usteliem postieľku! V mojej slame sa vyspíš ako v páperových perinkách!“
Naozaj, tá slama je mäkká a teplá po celodennom slnku. Nič to, že zapácha už trochu hnilobou. Hanka sa do nej ukladá ako do postieľky. Naťahuje si ustaté telo na odpočinok. Je strašne ukonaná. Po chvíli zaspáva. Na tvár jej sadá úsmev šťastia. To istotne sníva o matke a o domove…
*
„Hej, vstávaj, Hanka, a poď na ďalšiu cestu. Okolo mňa sa už otočila zem polovicou svojho obvodu, za čas, čo ty spíš.
Je zas ráno. Vstaň, poď, budem ti svietiť a budem ťa hriať na tvojej púti…“ To ranné slnko svojimi lúčmi šteklí a prebúdza Hanku.
A Hanka vstáva a ide ďalej. Zas tvrdá cesta z dediny do dediny, bližšie a bližšie k Lučencu. Tu a tam sa spýta oráča, či naozaj správne ide k svojmu cieľu, a zase sa uberá ďalej. Hlad si zaháňa chlebom, na ktorý obetovala novú korunu, a smäd vodou z bublajúceho potôčika. Len keby tie nohy tak neboleli! Má ich bosé a celé doráňané od kamenitej cesty. Veru, prekonať desiatky kilometrov pešo, to sa hocikto neodváži. Tu treba mať vôľu a vytrvalosť!
„Strýčko, nepreviezli by ste ma trošku?“ pýta sa Hanka popoludní jedného z furmanov na ceste, keď už sotva nohy prekladá od únavy.
„A kdeže ideš?“
„Do Lučenca, strýčko, a som už strašne ukonaná.“
„No, sadni si. Ja idem tiež do Lučenca. O hodinu sme tam…“
Na lučeneckej stanici študuje Hanka na stene vyvesený cestovný poriadok. I tomu sa naučila v škole. Preto jej je teraz ľahko zistiť, kedy odchádza najbližší vlak na Zvolen a Vrútky, aj aké má spojenie s vlakom z Vrútok do Popradu. Nastupovať bude práve o dvadsiatej druhej hodine a na Vrútky sa dostane o druhej hodine dvadsať minút po polnoci…
Hej, ľahko sa povie „nastupovať“ a „dostane sa“, ale ako? Veď Hanka má v uzlíčku už len desať korún. Za čože si kúpi cestovný lístok?
Ej, Hanka, Hanka, všelijako je to teraz s tebou! Čože si len počneš? Či nebola márna všetka tvoja námaha a či nestroskocú tvoje túžby po domove?
„Nie! Nie! Ja sa musím domov dostať! Ja musím k svojej mamičke!…“
A Hanka myslí, premýšľa, vymýšľa, čo a ako robiť ďalej. Sedí tam na lavičke v čakárni už celú hodinu a nie a nie nájsť nejaké východisko zo svojho položenia. Čo len robiť? Čas beží, o chvíľu bude tu vlak a Hanka ešte sedí na lavičke s hlavou zaborenou do dlaní.
„Ale už je jedno!… Skúsim to tak… Možno sa mi podarí prešvindľovať…“ odhodláva sa Hanka a pristupuje k pokladnici.
„Osobný tretí do Detvy…“
„Päť osemdesiat…“
Hanka si kúpila lístok len do Detvy a chce na ňom zacestovať na Vrútky. Vie, že je to klamanie, že je to i nečestné a že je to protizákonné, ale nenachádza zo svojho položenia iného východiska. Možno sa jej podarí oklamať sprievodcu. Skúsi to…
A už aj rapčí do stanice rušeň… Hanka vstupuje do vlaku. Je odhodlaná na všetko. Azda sa jej podarí… A hádam ju na niektorej stanici vyhodia… Bude sa pretvarovať, že zaspala a že ani nevie, že je už za Detvou…
Hanka sadá do kútika k oknu. Po chvíli prichádza sprievodca.
„Lístky prosím…“
Hanka odovzdáva. Sprievodca preštikne a vracia. Ani si dobre nepovšimne Hanky a už ide k ďalšiemu cestujúcemu.
A teraz sa Hanka uťahuje tesne do kútika. Hlavu si zastiera okennou záclonou a tvári sa, akoby spala. Vlak hrkoce, zastáva, rušia sa. Sprievodca vyvoláva stanice. O tri štrvte hodiny kričí „Detva!“ Hanke pri tom slove až mráz prebehne telom. Chveje sa od strachu, čo bude ďalej. Aspoň že si jej spolucestujúci nevšímajú. Oni sa tam rozprávajú o svojich denných starostiach a Hanka sa tisne viac a viac do kútika k oknu. Je z nej už len hromádka strachu. Ani ju nevidieť spoza širokej tetky, čo vedľa nej sedí.
A čas plynie a vlak zastáva a sprievodca vyvoláva…
Zvolen — Kremnica — Štubnianske Teplice — Turčiansky Svätý Martin…
Joj, ešte chvíľu… Už len chvíľu… A…
„Vrútky! Na Žilinu, na Košice prestupovať!“
„Ach!“ vydychuje si Hanka a zostupuje…
Je pol tretej po polnoci. O desať minút ide vlak na Košice. Hanka stojí na peróne a premýšľa, čo robiť ďalej. V uzlíčku má už len štyri koruny dvadsať. A je taká strašne hladná…
Kúpiť si zas lístok cez jednu-dve stanice a cestovať i ďalej, ako pricestovala z Lučenca? Ale veď jej už potom nezostane ani na kúsok chleba! A Hanka ešte drží v ruke starý lístok. Ani ho pri východe neodovzdala. Povedala, že cestuje ďalej. Nuž, kúpiť? Nekúpiť? Vojsť bez lístku do vlaku, ukryť sa tam pred sprievodcom a peniaze si nechať na chlieb a na nejaký darček pre matku? Áno, skúsi, možno podarí sa jej i toto a potom sa ráno v Poprade poriadne naje chleba a aj pre matku niečo kúpi. Skúsi teda šťastie…
Po príchode vlaku vťahuje sa ustrašene do samého posledného vagóna. Obzerá sa vôkol a hľadá miestečko, kde by sa utiahla. Je všetko obsadené, len úzka chodbička je voľná. A tu Hanka nemôže zostať. Iste by si ju hneď povšimol sprievodca. Len kde sa chytro utiahnuť? Kde… Aha, záchod je voľný! Práve ho teraz niekto opustil. Že by teda tam? A Hanka nerozmýšľa dlho. Už aj zatvára za sebou dvierka. Zastrkuje závoru… Tak… Teraz je v bezpečnosti…
Ale o chvíľu niekto šťuká kľučkou, Hanka trnie od strachu. Neotvára. Šťukanie prestalo. Vlak uháňa, zastavuje, pohýna sa…
Ale onedlho zas šťukanie, ba i búchanie na dvere…
A keď Hanka ani pri ďalších útokoch dvere záchodu neotvára, upozorňujú cestujúci sprievodcu vlaku, že záchod je už vyše hodiny uzavretý, a žiadajú ho, aby zakročil. Sprievodca otvára záchod kľúčom a vyťahuje z neho nastrašenú Hanku.
„Čo tam robíš tak dlho? A kde máš cestovný lístok?“
Hanka ani nevie od strachu, čo má povedať. Len sa trasie celá a púšťa sa do plaču.
„Aha, to mám slepého pasažiera! No, poď len, poď…“
„Pán sprievodca, nevyhoďte ma, ja cestujem do Tatier k svojej mamičke a nemám na lístok…“ A teraz vzlykajúca Hanka rozpráva sprievodcovi všetko o sebe, kto je ona, prečo cestuje a odkiaľ cestuje. Dobrému sprievodcovi je ľúto nešťastného dievčatka. Keď mu Hanka rozpráva, čo už pretrpela vo svojom krátkom živote, oči sa mu lesknú od sĺz.
„Len čo s tebou, dievča, robiť? Veď ak mi príde revízor, ešte ma pre teba i pokutujú! Čo si s tebou počať?“
„Joj, len ma nevyhoďte!… Prosím vás pekne… Zavezte ma k mojej mamičke…“
„Nuž poď teda do služobného kupé. Skúsim to. Uvidím. Ak mi však príde revízor, musím ťa potom na najbližšej stanici vyložiť a odovzdať úradu…“
Ale revízor neprichádza a Hanka sa vezie horným Považím k domovu. Tri-štyri hodiny plynú, stanice ubiehajú, von sa rozodnieva, blíži sa Poprad…
Hanke trepoce srdce od radosti a túžby. Keď sa lúči so sprievodcom, ani nevie, ako mu má ďakovať. A ten sprievodca je veru dobrý človek. Jeden z mála šľachetných…
„Na, tu máš desať korún, aby si mala na lístok z Popradu do Tatranskej Lomnice…“
„Ach, mamka, mamička moja!…“
A zas pri jazierku
A zas sa pažiť rozzelenala a kvitnú kvietky. Na rúbanisku pasú sa srnky a na vŕšku panáčkuje ušiak. Spievajú vtáci a bzučia včielky. Množí sa hmyz a rastú huby.
Zas je tu jar.
Tatranské sídliská ožívajú. Hotely sa otvárajú. Vlaky, električky, autobusy hmýria sa panstvom. Kuchyne, umyvárne, pracovne napĺňajú sa služobníctvom. Začína sa sezóna. Tatry hýria krásou a bohatstvom…
„Ú-hu-hu! Na hubu!…“
„Sem ju sem! Veď ju chcem!…“
To Čenkovej deti, rozbehnuté po húštine lesa za hubami, pokrikujú na seba, aby sa nepotratili. Mišo má na ruke kôš, Hanka na chrbte Evičku a Paľko rád by mal v náručí bystrú veveričku, čo práve skočila z jedle na borovicu.
„Poď sem, poď, veverička, veď ja ti nič neurobím!…“
„Čerta, že nič! Poznám ja dobre šelmovských chlapcov, čo do nás hádžu kamením!…“
Po machu vlečie sa slimák. Hanka ho žiada, aby vytrčil nôžky, že mu dá masla na parožky. Chodníkom prebieha jašterička, Evička sa spúšťa z Hankinho chrbta, beží za ňou a tlieska rúčkami. V potôčiku sa mihajú pstruhy. Mišo vysukuje rukávy a pokúša sa ich zmocniť. Povetrím letel motýľ a Paľko ho už väzní pod čapicou…
„Ale poďme už domov. Mamka sa už iste navrátili z hotela!…“
„Poďme na mäso a na koláče, čo dostali za drhnutie!…“
A je zas večer. Tma zavaľuje grúne i údolia. Žaba odrieka na jazierku svoje otčenáše. Pred pivničkou blčí vatra. V hlinenom hrnci blboce polievka. Na ražňoch zvíjajú sa hríby. Okolo ohňa na pažiti hovie si Čenkovej rodinka. Je ticho. Je čas rozprávok.
A preto, že životy Čenkovcov sú bohaté na skúsenosti, rozprávajú si rozprávky ozajstné. Matka o svojej a Evičkinej biede v poslednej zime, Mišo o Bratislave, Hanka o pustatine a Paľko o továrni. Všetci končia svoje rozprávky šťastným koncom, len Paľko nie. Ale i Paľkova ozajstná rozprávka, ako všetkých ostatných, prechádza koncom do prítomnej skutočnosti.
Vatra dohára. Strecha pivnice škerí sa rozďaveným otvorom na povalôčku. Tam líha na handry päť ľudí. Päť božích obrazov. Päť slobodných občanov. Päť žobrákov. Päť výkričníkov do tupých svedomí. Päť otáznikov budúcnosti…
Budúcnosť však už nebude taká ukrutná. V budúcnosti pracujúci ľud zvrhne nespravodlivý poriadok a vybuduje si socialistické spoločenské zriadenie, v ktorom nebudú trpieť nevinné deti.
