ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán richtár natiahol si ako zrkadlo vyleštené čižmy. Šiel k studni, aby sa poumýval z vedra, rozkročiac sa náležite, aby mu nejaká kvapka vody nefrkla na ne. Potom pričesal si šedivasté vlasy, šticu dohora, pútec na ľavý bok, na sluchách ale do tváre. Slovom práve tak, ako sa svedčí na pána richtára, ktorý chce i týmto dokázať, že je on „zo stavu“. Keď si fúzy do poriadku doniesol, čo tiež trvalo za nejaký čas, uviazala mu pani richtárka hodvábny nákrčník. Medzitým šomrala:

— Vždy len do toho mesta! Kýho paroma len tam robíš? Či ti už zase gágor vyschol, nuž si ho ideš vypláknuť? Bodaj by som nikdy o richtárskej palici nebola počula! Od tých čias, ako si richtárom, nestaráš sa o gazdovstvo, ale len s pánmi sa rukovať, len po hostincoch liezť! A tu ti treba i zemiaky sadiť, statok i deti opatrovať, domácnosť tiež na mňa hľadí… To všetko ja musím sama.

A pani richtárke oči sa začali vlažiť a nos červenať, čo vždy znamenalo, že bude odmäk.

— Ženička moja, všetko bude dobre! — odvetí pán richtár, pohladkajúc svoju polovičku. — Len vy choďte na ostredky a pekne porobte, veď ja vás popoludní prídem pozrieť. Ale, vieš, úrad je úrad, a keď ma hlavný slúžny cituje, či chceš, či nechceš, musíš.

Medzitým izba sa oživila, lebo z každého kúta dvíhali sa jedna alebo dve strapaté detské hlavy; oči vytierajúc, začali džavotať ako lastovičky na svite. Malý Janík, miláčik otcov, hneď sa strepal z postele v zafúľanej košieľočke a začal obzerať otca. Keď ho videl tak sviatočne oblečeného, vopchal v udivení palček do úst a kosom hľadiac naň, začal ho obchodiť.

— A kde ideš?

— Do mesta, Janíčko, — odvetí otec.

— A donesieš mi niečo? — spytuje sa malý exekútor.

— Donesiem.

— Čo?

— Prútik.

Na to sa nás Janko nadurdí.

— Ale ja to nechcem! Ja chcem cukor!

Keď ho uspokoja, vybehne von.

Pán richtár vzal palicu. Jeho žena ešte raz pretiahla po ňom kefou, obzrela ho od hlavy po paty, či nevidí dajaký ten páperček na šatách, aby ju vraj neohovárali, že si muža nefedruje. Odoberúc sa od nej, vyšiel na dvor. Tam husi, kačky, sliepky len tak sa hemžili okolo strojného, asi osemnásťročného dievčaťa. Bola to Marienka, najstaršia dcéra pána richtára, ktorá zo slamienky sypala hydine ovos.

— No, a tebe čože doniesť? — spytuje sa otec usmievajúc sa.

— Čože mi máte doniesť? Nuž nič, tatuško.

— No, len no, a keby som takto hodného pytača doviedol, čo?

Marienka sa zapýrila a odvrátila hlávku.

— Ale, otec, vy len vždy žartujete!

Otec sa zasmial a poberal sa z dvora. Žena vyprevadila ho až za dvercia. Posledné jej slová boli:

— Počuj, muž môj, nepi veľa, nebuď zaveľa a nech ti dobre vydajú.