ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nastalo pekné nedeľné ráno. Slnce, spoza hôr vyskočiac, osvietilo celý kraj. Čerstvý vzduch bol preplnený vôňou kvitnúcich líp. Na tráve a kvetoch leskla sa rosa. Lastovičky veselo štebotali a kedy-tedy prebrnkla včela. Vôbec začínal sa deň krásny.

Marienka už dávno bola na nohách i s matkou, ktorá rozháňala hyd po dvore, aby mohla ulapiť niečo pod nôž. V chlieve počuť kvikot prasaťa a krochkanie starej. To zaiste sluha Mišo vyberá jedno z ôsmich na ťapšu. Zo všetkého vidno, že strojí sa hostina. Kdeže by i nie, keď očakávajú hosťa tak vzácneho — kmotra! Vzácnejšia bola návšteva tým viac, že kmotor Štvrták býval hodne ďaleko za riekou až na hranici, takže roky minuli, odkedy bol u nich.

Marienka bola trochu roztržitá. Na každý hrkot voza sa strhla a pozrela na cestu škárou plota, či už idú. Hrkot prestal a ona sklamaná vkročila do záhrady, aby popolievala hriadky a aby uvila kytku, ktorá krášlievala stôl každú nedeľu. Myšlienky jej pritom zalietli do Trnového. Spomenula si na tanečnú zábavu, na ktorej zišla sa so Samkom. A pocítila i teraz, ako rukou obvinul jej pás, keď tancovala s ním, a ten mnohovravný pohľad… Mnoho ráz myslela o tom, ale ani raz tak živo nepredstavil sa jej ten obraz ako práve teraz. Cítila istý nepokoj.

Vtom zahrčal ľahký vozík a onedlho zostupoval z neho Štvrták a za ním syn Samko, hodiac opraty pribehnuvšiemu sluhovi. Privítajúc sa s pani kmotrou, vošli do izby a tu videli, že pán richtár len vtedy si čižmy obúva. Keď ich zazrel, usmial sa a podal ruku, čudujúc sa, že tak skoro prišli.

— Jaj, kmotre, ako by nie! Nuž či nevieš, že do Kamenného ďaleko a že máme ešte ísť i horu obzrieť? Len sa skoro! Či ho vidíš, leňocha!

— Len ty to nechaj tak, — odvetí richtár. — Vieš, ako je. Celý týždeň sa človek umolestuje, nuž si trochu chce oddýchnuť. A čo sa hory týka, veď tá neutečie a nie je ďaleko, nuž máme kedy. Sadnite si.

A keď i Samka vyobjímal, pomaličky obliekal sa ďalej. Štvrták bol ako na tŕní.

— Len sa ty netráp, — rečie richtár, — bude všetko dobre… Stará, dones niečo na občerstvenie a na zahryznutie! Pocestní ľudia potrebujú sa posilniť!

Stará sa obracala ani vrtielka. Marienka tiež prišla, aby prestrela. Privítala príchodzích. Krstnému otcovi bozkala ruku, ktorý s úľubou díval sa na švárnu dievčinu.

— A vy sa azda poznáte? — spytuje sa starý Štvrták.

— Ó, áno, — odpovedal Samko. — Zišli sme sa na tanečnej zábave v Trnove minulej zimy, — a pritom pozrel na dievčinu, či sa pamätá na neho.

Marienka sa usmiala a vyšla von. Onedlho za ňou i Samko.

Kmotrovia zhovárali sa už vážne, popíjajúc si hriato.

Štvrták vypytoval sa na horu, no richtár vždy len odkladal:

— Dosť máme času! — Až keď mu už nebolo do strpenia, vzal richtár paličku a pustil hosťa vopred.

— Samko, zapriahaj! — skríkol Štvrták.

— Ale daj si pokoj, kmotre, pôjdeme i pešo. Veď si my to i takto obzrieme.

A už boli na ulici.

Marienka medzitým šla po zeleninu do záhrady a Samko vari len tak nenazdajky išiel za ňou. Stáli v rozpakoch. Aby nevidel, ako sa začervenala, zohla sa a odtrhnúc kvietok, trhala lístky z neho. On pristúpil k nej.

— Marienka, — riekol tichým hlasom, — nedali by ste mi jeden z tých kvietkov?

Ona zohla sa, odtrhla klinček a podala mu ho. Samko, bohvie ako, nielen klinček, lež i ruku dievčiny držal v svojej. Ona ľahučko vytiahla si ruku a nechajúc klinček v ruke šuhajovej, odbehla pomáhať matke.

Naši starí medzitým pomaličky stúpali hore na vŕštek nad dedinou sa rozprestierajúci.

Štvrták súril richtára, no richtárovi sa nechcelo a tak sa zdalo, ako čo by bol býval v rozpakoch. Konečne boli na mieste.

Krásny obraz rozprestieral sa pred nimi. Široká dolina bola obtočená vysokými vrchami. Na východe konečný štít pyšno naklonil nebotyčnú hlavu svoju nad šíre okolie. Podobal sa ohromnému skamenelému orlu, ktorý, rozprestrúc krídla svoje, chcel by sa vzniesť, no nemôže sa odtrhnúť od pôdy. Pod nimi hadila sa široká bystrá rieka, po nej bolo vidieť kedy-tedy mihnúť sa plte.

Ale nekochali sa naši v rozkošnom výhľade, lebo veď mali inšie pred sebou. Štvrták v duchu vyratúval kubíky, kdežto richtár stál pred ním trochu skľúčený, a predsa ako by šibalský úsmev prelietal okolo úst jeho.

— No, prečože ďalej nejdeme? Už je obed, a hory kde niet, tu niet. Kedyže sa dostanem domov? — hovorí netrpezlivo Štvrták.

— Ale veď sme tu! — vypukne richtár.

— Ba kýho hroma! — Nuž kdeže je tu hora?

— A či nevidíš? — ukazuje richtár na tri vyvalené jedle. — To je naša hora, a viac sme ani nemali, ani nemáme. Len tieto tri a tieto štyri, čo tu stoja.

Štvrták stál ako omráčený.

— Nuž ale tak? Teda ja za tieto tri drevá som sa unúval? Ty si ma oklamal, zviedol! — kričal nahnevaný Štvrták.

— No, kmotre, nože sa nehnevaj, veď je to len žart.

— Pekný žart, môžem povedať, — dudre Štvrták. — Nech čert poberie také žarty! — a odchádza k richtárovmu domu.

Richtár za ním rozháňa paličkou, až sa mu kečka parí, pritom prosí kmotra, že však on zle nemyslel, že však on len chcel ho k sebe privábiť, aby ho mohol už raz pohostiť.

Kmotor nedal sa nahovoriť, ale prijdúc do dvora, kričal, čo mu para stačila:

— Samko, priahaj!

Pani richtárka s vysúkanými rukávmi vybehla von a keď videla, že je zle, začala sa okolo pána kmotra vrtieť, že tak a tak, aby im hanbu nerobil, že to všetko prejde a že musí jej mužovi odpustiť, keďže jemu len po žartoch ide rozum.

Vtom ho zarazila vôňa prasacej pečienky. Vôňa kapitálna! Šteklí nozdry človeka. K tomu ešte tak odporovať, zdržiavať, ako by sa kôra ľadu netopila?! A keď ešte zbadal slzy v očiach Marienkiných, nuž tu neodolal, ale povedal:

— Vám kvôli, pani kmotra, ale len vám kvôli tu ostanem, ale kmotrovi to tak ľahko nezabudnem.

A kmotor stál ako starý hriešnik, nepovedal nie, len kedy-tedy šklblo mu niečo kútikom úst.

Hostina bola výborná a k tomu vínce ani tokajčina. A tie reči, a núkanie kmotričkino! Štvrták zakosil očkom po kmotrovi, richtár zase naňho. Pohárikmi si štrngli a boli pomaly, ako bývali. Veselosť panovala pri stole, len Samko a Marka sedeli ticho, ako čo by im niečo na srdci ležalo.

Štvrták často zaškúlil na nich. Uškeril sa, až konečne povie:

— Počuj, kmotre, keď si ma tak opálil, ja predsa bez kúpy nepôjdem, aby si vedel. Máš dievča na vydaj, ja chlapca na ženenie. Daj nám ju! Čo dáš s ňou?

Marienka zapýrená ušla von. Samko za ňou, aby ju potešil.

Tu náš richtár začal vážnu tvár robiť, že to nie len tak dievča vydať, že tak a tak, že je ešte mladá, materi treba vypomáhať, že však ona má veno, ale len tak zhurta nemôže to ísť.

Ale Štvrták na to vždy mal odpoveď pohotove, až konečne, aby kmotra nerozhneval, privolil. A tak miesto hory vypýtal nevestu.