ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cez dedinu tečie potok. Je dnes veľmi rozvlnený. Ako by i nie, keď včera bol víchor, ktorý veľkej škody narobil. Ľaľa, pri ňom leží z koreňa vyvrátená vŕba. Jej halúzky, ako by boli živé, vždy sa pohybujú, keďže ich prúd vody vše na jednu, vše na druhú stranu myká. Zamyslený prejde richtár cez most a vyjde na briežok, ktorý dvíha sa nad dedinou, i zastane cele zarmútený. Vidí tu tri jedle vyvrátené pred sebou ležať, a len štyri stoja ešte.

Boli ony chlúbou Jedľova, lebo ich zďaleka-široka bolo vidno, označujúc miesto dediny. Hlavu skloniac, šiel ďalej po chodníku a paličkou pošibkával pri chodníku rastúcu burinu.

V meste pokonajúc svoju úradnú povinnosť, cítil smäd a ustatosť, vošiel teda k „Ostatnému grajciaru“.

— Vitajte, pán richtár! — klania sa hostinský a usádza ho medzi druhých hostí.

Pri poháriku a cigarke rozprúdi sa hneď rozhovor. Jeden spytuje sa toho, druhý oného a tak prechádza čas, a človek tak sa dobre cíti, i zvie, voľačo, čo sa deje vo svete, i rozveselí sa.

— A tie ženy ani len tej potechy nechcú svojmu manželovi popriať. Len hrdluj a varuj. Či je to život?

Takto si húta náš pán richtár, keď už do druhého pohárika nazerá. Vtom vstúpi jeden okrúhly pán. Zlatá reťaz ako hamovka combáľa sa mu na veste. Nos a spodná gamba dajú šípiť, že je z pokolenia „demokratov“. Je to drevokupec Holzmann.

— Dobrý deň, pán richtár, — podáva mu tučnú, červenými chĺpkami porastenú ruku. — No, akože, či sú zdravý? Čo nového u nich?

— Ach, čože by bolo, pán Holzmann? Zle-nedobre. Včera nám tá nešťastná búrka pol hory vyvrátila.

— Čo nepovedia! — rečie Holzmann a stískajúc ruku richtárovi volá na hostinského: — Nože dve porcie pečienky a pol litríčka, aleže z toho dobrého!

Len čo to vypovie, otvoria sa dvere a vkročí do hostinca muž vysokej postavy, hlava už srienistá, fúzy pod nosom ako štetka. Strieborná retiazka s konskou hlavou na zamastenej veste a veľký strieborný prsteň na ukazováku znamenajú, že máme pred sebou mäsiara. A akého mäsiara! Ján Štvrták — tak ho volajú — je v Kamennej najbohatší. Má dosť rozsiahle gazdovstvo, remeslo mu tiež niečo donesie a čo je hlavné, zaoberá sa i drevokupectvom. Za ním ide jeho syn Samko, pekný, štíhly mladý šuhaj.

— Vitaj, kmotre! — vykríkne richtár spoza stola.

— Á, to si ty? No, aspoň sme sa zišli! — a sadne si z druhej strany k nemu. — No, čo nového u vás?

— Jaj, nič veru dobrého! Veď vieš, ten včerajší víchor nám pol hory vyvalil, nuž máme ver’ veľkú škodu.

— Ale čo nepovieš? No, no, to je veru škoda! Ale vieš čo, kmotrík môj radostný, keď sme sa takto zišli, čo? To už len tak naprázdno nepôjde… Hej, pán hostinský! Donesteže z toho starého!

A milého richtárka vezme pod pazuchu, ide s ním do výklenku obločného a šepky k nemu hovorí:

— Čo, kmotre, do paroma, len nedáš tomu Holzmannovi zarobiť? Už som ti ja len prvší. Vieš, krv nie je voda!

— Pán richtár, nechže nezabúdajú, čo som povedal! — hovorí Holzmann. — Veď je to ešte nie posledné slovo.

— Ale veď ja nemôžem nič, — richtár na to, — veď je to obecný majetok, musí byť verejná licitácia.

— No, už, kmotríček môj radostný, už len nezabudni. Viem ja dobre, že od teba mnoho závisí. Hej, viem ja, že si ty taký richtár, akému, prisámvačku, páru niet ďaleko, že čo ty chceš, to i prevedieš. Nedáš sa len tak za nosom vodiť. A potom, vieš, — šepkal mu do ucha, berúc ho rukou za kabát, — veď i ja mám srdce, i ja tebe skôr ako druhému… No, čo? Mám prísť pozrieť na nedeľu, čo?

— Príď, aspoň sa pozhovárame.

Už slnko dávno zapadlo, keď jedľovský richtár odobral sa z prítulného kúta „Ostatného grajciara“. Na nebi začali sa hviezdičky zjavovať. Po doline pomaly rozprestierala sa tôňa. Len končiare vysokých hôľ boli ešte slabým ružovým svetlom ožiarené. Veľmi vážne vykračovali. Zdalo sa, že každý krok vymeriava, lebo často zastal a hlavu sklonil. Klobúk mal do tyla postrčený. Vôbec tak vyzeral, ako by ho boli veľké „ťažkosti“ trápili. Keď prišiel domov, ešte v pitvore vyzul sa a pekne, tíško otvoriac dvere, ľahol si do postele. Žena jeho nespala. Zbadala, kedy prišiel a hneď sa ho začala vypytovať, prečo bol tak dlho v meste.

— Daj mi pokoj, žena, — odpovie na to muž, — prihotov na nedeľu hostinu, ale poriadnu, lebo príde kmotor Štvrták ku mne, ktorý ma dnes hostil.

A s tým si ľahol a usnul spánkom spravodlivých.