ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na veži r… kostola zaznel poludňajší zvon a ľud hrnul sa z kostola a mieril na rínok. Vo sviatok odbavuje sa tam malý trh a každý horal najviac vtedy si obstaráva svoje potreby. Okolo kamennej sochy Spasiteľa rozkladajú kupci kože na krpce, srdiečka a korbáčiky zo syra, šnúrky, stužky, plátna, zápony a núkajú a chvália a dušujú sa, že ich predajú odpoly zadarmo a že takého dobrého tovaru nieto ani v Žiline; a to už predsa čosi znamená, lebo Žilina je mesto s piatimi vežami a s rínkom, na ktorom sa pýšia domy, ktoré majú dva rady oblokov do zvýše a naprostriedku sochu, ktorá sa na slnci len tak mení, akoby bola z čistého zlata.

Avšak trhová trma-vrma netrvá dlho. Ľudia, bývajúci na horách, skoro náhlia sa preč a pozri dovôkol, na každom chodníku okolitých vŕškov vidíš húfik sviatočne odetý, poberajúci sa domov, a rínok pustne, okolo polvečierka i sám predavač berie svoj kôš na plecia a ide, náhli sa do svojho rodného hniezda.

Z divínskeho cholvarku bol už svet dobre vyše dediny. Mohlo ich byť asi osmoro. Kozub s Betkou kráčal po kraji. Kráčali zamyslení, akoby im ťažká starosť zvierala hrdlo. Nečudo; najstarší im vyprával, že prídu páni a budú brať deti nadol.

„Od koho si to počul?“

„Richtár hovoril, že prišlo také písmo od vrchnosti.“

„Aké deti?“ čudovala sa ženička, nevediac nič o veci.

„Ale nevieš? Tie siroty, čo popisovali na Dolniaky.“

„Siroty? Ale čo budú tam s nimi robiť?“ znel neistý čudovný hlas zboku.

„Že ich tam budú za pánov vychovávať.“

„Mhm, za pánov. Tadiaľ ho hnali; čo by len cudzí svet vychoval.“

„A kto si to dal popísať?“

„Kto? Ktože by si dal? Ale vieš, ako je s pánmi. Keď nikto nedával, popísali, koho sa im zachcelo.“

Kozubovi bolo, akoby ho horúcim železom pichal. I Betka bola medzi sirotami, ale on to považoval za pletku, za žart. Keď bol popis, pýtali sa ho, či je dievča sirotou, a keď ešte doložil, že nemá majetku, tu nepýtal sa nikto, či starý otec ho dá, vpísali ho do lajstra a povedali, že sa oň postarajú a že ho pošlú k pánom, ktorí príjmu ho za svoje.

Kozub nehovoril nič. Myslel si: ,Dobre vám pletky stvárať, mne sa veru fabuliek nechce.‘ Nechal ich tak. Teraz však rozišlo sa mu v hlave; myslel, myslel, len nevedel, čo všetko z toho povstane. Začalo sa mu to neľúbiť, zlá predtucha ho trápila.

„Ale čo len s tými deťmi chcú?“

„Pánbohvie; to bude akýsi fígeľ.“

„Mne sa to všetko neľúbi…“

„A komu sa to ľúbi? Priam toť akoby ti zo žily krv spúšťal.“

„Veru vlastnú krv.“

„A tie deti, to už všetko vyrastené; každé už pasie statok.“

„Ale ľudia, či nebude vojna?“ pýtala sa jedna, verejnými otázkami sa zapodievajúca babka.

„A to zas prečo?“

„Keď berú tie deti; ak by z nich chcel, reku, pán cisár vojakov vychovať.“

„I z tých dievčat?“

Ženičke zašla chuť brániť svoje osnovy. Chlapi sa smiali, ale to netrvalo dlho. Starý horal zamiešal sa do toho a riekol:

„Preháňajú nás, akoby sme sedeli na cudzom.“ A smiech utíchol, akoby ho uťal.

„Dávame cisárovi porcie, vojakov, a páni chcú brať ešte i deti.“

„Ba, prosím vás, kto to len napodjaril? Ten iste nemal boha pri sebe!“ zvolala zvýšeným hlasom jedna zo žien a hodila nahnevane rukou.

Chlapi mlčali; nikto nevedel východisko, ticho kráčali hore cestou.

„Ľudia boží, pamätajte, príde trest na svet, to je už proti bohu. Len mačke a suke mladé berú, nie tobôž ľudskému stvoreniu!“

Kozub bral nemú účasť na rozhovore. Bol zarazený, zadumaný. Na myšlienku, že by mu mali odňať Betku, bál sa i pomyslieť. To by bola jeho smrť.

„Čo by si bez nej počal?“ Veď v nej žil, v nej sa tešil a povedomie, že keď dievča dorastie, bude ho opatrovať, fedrovať, dodávalo mu sily.

Minuli sa dva týždne; na tichom cholvarku bolo však tak ako inokedy. Iba večierkami ožila tá černavá poľana, keď horali vrátili sa z denných prác. Tu prišiel jeden k druhému, sadli si potom dovedna na preddomné skaly a rozprávali si, čo komu na um prišlo. Iba Kozuba nebolo medzi nimi; pochorieval, žaloval sa, že ho bolia prsia. Betka chodievala za kozami ako predtým a prichádzala domov iba na poludnie a večer. Starký vláčil sa dnes od rána — myslel, že nemoc zdolá — ale darmo; podvečer uľahol a keď hladné dievča prišlo na večer s usmiatou tvárou domov, zavrelo kozy a vrátilo sa do izby, našlo dedka učupeného pri ohnisku.

„Čo vám je, dedko?“ pýtalo sa.

„Bolí ma čosi pri srdci, Betka,“ žaloval sa starík.

„Ale aspoň pojedzte niečo.“

„Nemôžem, babuška, len ty jedz, ja si idem ľahnúť.“

Potom po večeri riekol: „Betka, uvar mi čistca, ak by ma kto uriekol.“

Dievča vybehlo na povalu, priložilo zeliny na oheň, a stálo pri hrnčeku, kým sa zvarí. Starého zatým zdrobila zima, ťažko čakal, kým sa umyje, chľupol tri razy prstom, utrel sa rubom šaty, ľahol si na výrek^[3] a usnul. Dievča zatým odbavovalo večernú prácu, podojilo kozy, postlalo im šústia a umývalo hrnce. Občas kuklo na posteľ, kde starík oddychoval. Akýsi tajný nepokoj pokúšal sa oň i zakutrala oheň a vybehla sa do susedov vyžalovať, čo sa dedkovi stalo. Starík pil zeliny, aké kto kázal, no už na štvrtý deň sa obracal čas a staríkovi nebolo lepšie. Kozice bľačali v maštali, celý dom bol naruby, Betka chodila okolo deda a obchádzala ho všetkými možnými otázkami, kde a čo ho bolí a ako by sa mu dalo spomôcť.

„To len pán boh vie, dieťa moje; starý hrniec ťažko je už drôtovať. Snáď to samo od seba prejde.“

„Išla by som vám nejaké zeliny pozrieť.“

„A aké, dieťa moje? Však ich je na povale dosť.“

Dievča sa zamyslelo, akoby sa mu nechcelo s myšlienkou von. Potom spomenulo nesmelo:

„Ale ak by to panenské jarabie?“

Starík pozrel hore, oči mu zasvietili dobrotou:

„Ale to, čo som ti to rozprával? Hja, to nenájdeš, to je iba rozprávka,“ a smial sa mdlo, vystrel ruku a hladkal vnučku po tvári: „Ty si dobré dievča, Betka, pán boh ti zaplať.“

Nastala pomlčka. Betka sklopila oči a pritúlila sa k dedkovi bližšie. V maštali zamekotali kozice, Kozub obrátil sa hlavou k oknu a riekol:

„Ale vieš ty čo? Pôjdeš zajtra po tetku do dediny. Kozy bľačia, ľúto mi ich počúvať. Musia na pašu, aby neprisušili. Však mi len akosi pán boh pomôže.“

Sestra na druhý deň prišla a dievča išlo za kozami. Míňal sa deň za dňom, Kozub polihoval, stonal. Malá pasáčka, včasnejšie priháňala kozice, potom si sadla k staríkovi a rozprávala mu, čo a ako pásla. Občas doniesla v záponke býlia a vypytovala sa, či by sa nešikla niektorá na dedkovu nemoc. Bola tomu rada, keď videla, že staríkovi je to milé, že ju pohladká a povie, aby sa nebála oň. I vyprával jej, že keď uzdravie, začne zas košíky pliesť, potom ich predá, nakúpi na zimu živnosti a kúpi jej tiež mäkký, teplý kožuch, aby neprechladla, nenamrzla, keď bude v zime chodiť do školy. A napriek nemoci nebývalo smutno u Kozubov. Kedy len mohla ktorá susedka utrhnúť si kus chvíle, už ju bolo vidno s rukami pod záponkou založenými náhliť sa k nemocnému. A večer zas došli chlapi, posadali si na lavice a aby nemocnému zahnali zlú chvíľu, zabrali sa v rozhovore a rozprávali o všetkom možnom.

I dnes ich je viacej pospolu. Fajčia, rozprávajú.

„Ty si bol v dedine, Jano, čo tam očuť?“

„Nepočul som; nemal som kedy medzi svet.“

„A čo teraz očuješ? Celý svet je nadole; každý druhý dom je pod zámkou.“

„Ja som bol včera v kaštieli v Tepličke…“ začal šuhaj mladý pri dverách. Ženy sa obzreli a vpadli mu do reči:

„A čo tam?“

„Niesol som od jágra divočinu. Rozprávali tam ľudia, že tie deti, čo ich na jar popisovali, už berú.“

Výraz nečakaného údivu zmenil tváre zhovorníkov. I Kozub hodil zrak na šuhaja a čakal, čo bude ďalej.

„Ja, veru, berú; a to ešte ako?! Kto nechce ísť, že ho žandári trhajú a vlečú, ani čo by komory lámal.“

„Jaj, bože, len aby tú našu dolinu obišli!“ povzdychlo si pár žien a zvedavým zrakom čakali, čo bude šuhaj hovoriť.

„Z nášho cholvarku zapísali Betku,“ šeptala suseda susede. „No to by bolo Kozubovi ešte treba.“

Kozub dopočul: „Keď chceli, nuž zapísali,“ riekol, „kto im zakáže; preto sa ja ver’ vyspím.“

„A komu by mohli násilne brať? Čo je to kravu z maštale vyviesť, či čo?“

„Priam tak: Kto by mi mohol dievča bez dovolenia vziať. Kto chce, nech si dá; so svojím si rozkazovať nedám.“

Betka ráno vyhnala kozy a išla so spolupasákmi do hôr. Živosť a iskrivosť mladosti, potom veselosť a bezstarostnosť oživli v jej duši, len čo ovanula ju tá tajná voľnosť hôr a zazvonil okolo nej smiech každodenných druhov. Iba keď zostala sama, keď pastieri rozbehli sa za stádom, prišiel jej na um dedko a s ním i neistý, trúchlivý pocit ľutovania, že sa už tak dlho trápi a že mu nevie spomôcť. Jej rozvíjajúci sa úsudok prichádzal na rozličné výsledky, konečne rozplynul sa v hmlistú neurčitosť. I teraz zaľahol jej na prsia ten tajný, ťažký nepokoj. Veselosť zmizla, bezstarostnosť utopila sa vo víre myšlienkovej nerozhodnosti, neistoty.

Slnko pálilo úpekom na paseku, rastlinstvo bolo umdlené, iba okrajné duby šírili mohutný tieň dovôkol. Betka vstala, pozrela na kozy a uchýlila sa do chladu. Raz tu, raz tam spočinul jej zrak, potom siahla rukou po blízkych steblách kvetu, obrátila sa nabok a usnula.

Predstava za predstavou mihala sa v jej obrazotvornosti a divno tkané pavučiny mysľových osnov prebiehali poľom jej duše. Videla vlka, ako sa hodil na kozicu, ona utekala a bránila zvieratko proti dravcovi, tu zas predstal ju dedko a podával jej kožúšok so svetlými vyšívanými tulipánmi, potom ocitla sa na lúke zakvitnutej, že ani trávy nebolo vidieť, vence z jedle na jedľu čiahali a krúžili sa okolo celej poľany; neskôr zas bežala za kozicami po rokliach a skalách, až ocitla sa v kotline čiernej, hlbokej, odkiaľ nebolo východu. Už bola celá umorená, keď tu za chrbtom jej zašuští, zahučí a pred ňou stojí poľovný mládenec so zelenými výložkami, divného, ohnivého pozoru a pýtal sa:

„Hľadáš panenské jarabie, čo?“

Deva sa striasla; schýlila sa strachom za krík a čušala.

Mládenec s divným, ohnivým pozorom obišiel chrasť a prihováral sa:

„Čo sa ma bojíš? Neboj sa, nič sa ti nestane… ja neublížim nikomu…“

Potom zas sa vyzvedal:

„Hľadáš panenské jarabie? Povedz, neboj sa…“

Ako tieto slová vyriekol, nastala kolom nich hmla, zem sa pohla, hlboký rachot odbíjal sa od skál. Nevidela nič, iba cítila, že ju akási tajná sila odnáša, nevedome, bez ruchu, šumu v tajné, podzemné kraje. Chcela sa spnúť, zastaviť, utekať späť, no nemohla. Údy jej boli ako stuhnuté, bez života, bez sily. Konečne postála, ten mihotný pohyb okolo nej zastal, oči sa jej otvorili, hmla redla a okolo zjav krásny i neznámy naplnil ju úžasným obdivom. Poľovného mládenca už tu nebolo. Ležala na skvostnom machu. Perly a drahokamy svietili dúhami v jeho rosnatých stopenkách, dovôkol ruže veľké ako mesiac na vodách skláňali sa k zemi a ich lupienky svietili zlatým a strieborným prachom. Všade vôňa i márnivý dych okolia, lesklý kmit ovzdušia, ťažké, jagotavými farbami bohaté kvety v celých skupinách, čarovný spev leskloperého vtáctva, stromovie s iskrivým peľom na lístí a nevídanej krásy ovocia; to účinkovalo na ňu bažnou rozkošou, prekvapením, že zabudla sa v rýchlosti spamätať, kde je, čo je s ňou, iba oči jej chodili z predmetu na predmet blúdivo v zadivení, v úžase a vpíjali do seba slasť a skvost obtáčajúcich ju podivností.

Dobrú chvíľu trval tento sladký klam. Z obdivu ju vyrušil hladký, sotva počuteľný šum a kroky. Za krom, obsypaným kvietím, zjavil sa zas ten mládenec so zelenými výložkami. Kráčal k nej, akoby sa zeme nedotýkal. Kývol rukou, ona mimovoľne pristúpila k nemu; on hovoril:

„Vidíš, viem, že si dobré dieťa a že dedko tvoj je chorý. I to viem, že by si mu rada spomohla.“

Dievča nemo stálo. Túžobným okom pozrelo na neho, mládenec pokračoval:

„Ja rád poslušné deti. Na, tu máš, dones nezdravému, aby vyzdravel.“

Vysypal pred jej nohy hŕbu žiarivých, bledožltých, veľkých kvetov a zmizol.

S radostným výkrikom čiahlo dievča po tajnom kvete… trhlo sa… otvorí oči a žiaľny, ťažký výkrik vymohol sa mu z pŕs; okolo neho pusto, nad ním starý šedivý buk, hustá tôňa a zvonivý smiech jej spolupasákov.

„Jaj, Betka, čo robíš!“ kričal najbližší a vyprával jej, ako rozháňala rukami, chmátala v povetrí za niečím a metala sa sem-tam.

„Aj sme ti kozy zavarovali; boli až dolu na lúkach.“

Dievča si sadlo, roztvorilo oči, pozrelo; v ruke malo pár zvädnutých horských kvetov a iné nič. Zadívalo sa dovôkol, akoby nechcelo veriť, že ten sivý prelud nebol skutočnosťou. Panenského jarabia, tých skvostných bledožltých kvetov nebolo nikde, ani v podolku, ani pred ňou, ani v ruke. Zažialila, zasmútila, prišiel jej na um dobrý starík a horkosť zabúšila jej srdiečkom, že to všetko tak rýchlo zmizlo. Nehovorila nič, vstala a zadumane, zamyslene brala sa s druhmi domov.