ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hore dolinou, vedúcou na divínsky cholvarok, hrčí voz. Vrch vrchu podáva tu ruku, iba malé riečište so skalnatou, potokom prerývanou, kamením a štrkom zájdenou cestou vtesané je medzi dlhé, kde-tu skalinami obrnené, na jedlinu bohaté hrebene hôr.

Slnko už vystúpilo ponad čierťaž a ožiarilo i najskrytejšie kúty odľahlých miest. Kde-tu dvor, na jarku skromný mlyn s pílou, malé záhonce, ťahajúce sa od bydlísk až po hory, a už sme na konci s opisom kraja. Vozík hrčí, seká; napredku kolíše sa paholok so susedom, za ním žandári a na zadnom sedlisku umiestení čiernokabátnici hniezdia a vystierajú sa ako na tŕní.

„Dobre, že sa ešte hýbem,“ rečie starší, sprevádzajúc poznámku nudným zívnutím.

„Ja si už necítim údov.“

„Len aby to človek neodležal.“

„Máme ešte ďaleko, boženík?“ štuchol mladší dáždnikom chlapa sediaceho pri kočišovi.

„Tak na dostrelenie, pán veľkomožný.“

„Ale to bol strach, čo tí ľudia včera zvádzali! Mal som už škaredé kauzy so svetom, ale na podobnú komédiu sa nepamätám.“

„Veď tak; kto by bol myslel, že nám tie špaty toľko mrzutosti narobia.“

„Ja som voňal, že to dobre nepôjde. Čím viac hôr, tým väčší divosi. Radšej budem Zulukafrov drezírovať.“

„Ani ja som nemal vôle sem, ale župan nechcel ani čuť o inom.“

„Hja, synak, ten zná svojich ľudí. Medových panákov ti on sem nepošle.“

„Ja som sa len bál, aby tí chrapúni na nás koly nepochytali.“

„Nemaľuj čerta na stenu, to sa ti ešte dnes môže stať.“

„Keby si bol videl tie detiská, ako to škriabalo, kopalo, hrýzlo…; ako vo vlčom hniezde. Mňa jedno tak šiblo po nohe, že mám až čierne.“

„To ako to, ale chybu sme spravili, keď sme dali deti úradu strážiť. Sedliak je len sedliak.“

Prešli cez rieku povedľa hory. Rozhovor umĺkol, ocitli sa na nakrivenom briežku. Dolu bola hať, odrážajúca vodu na mlyn, kde-tu belela sa plť, čakajúca na splavný stok, povedľa bielili gazdiné plátno a obďaleč odpočívali na brehu húsky a pasáci dívali sa na voz, hrkotajúci hore cestou.

„Ja mám len strach, aby sa nám tí papľusi neroztratili v tých horách.“

„I mne to šupie; darmo je, sprosto sme konali. Vzbúrili sme svet, naľakal sa, rozutekal a taký divoch, keď sa do hory dostane, akoby si rybu pustil do vody.“

„Ani by sme nesmeli županovi na oči.“

„Nech boh chráni; aj za panslávov by nás vyhlásili.“

„Ináč nie je, už musíme len zahryznúť do toho.“

„Ale však notár s richtárom sú tu známi. V najhoršom prípade budú hromozvodmi.“

„To je už posledné refugium; ostatne, nebude to také zlé. Veď majú so sebou celý regiment chlapov.“

Vozík postál.

„To je ten divínsky cholvarok?“

„Áno, tadiaľto po chodníku nech sa ľúbi, pán veľkomožný, hneď sme tam.“

Hadovito, hore hustou smrečinou krútil sa chodník dohora. Boženík stúpal v úzadí a zamyslene, znechutene kráčal za pánmi.

„Tu budeme hľadať tie deti?“

„Tu by mali byť. Hájnici ich včera videli blúdiť okolo cholvarských lúk.“

„Amice, pozri na tie hory; bude to dnes zábava. Až mi husia koža rastie na tele.“

Druh pokýval hlavou a fučal ako rušeň. Vyšli drobným krokom na lúku. Obďaleč hore vidno bolo stavania. Kráčali úzkym chodníkom, dovôkol leskla sa lúka darom bohatej rosy. Starší vytiahol z náprsnej kapsy hárok.

„Tu býva i Martin Kozub?“ pýtal sa.

„Býva.“

„I tu by bola jedna dolniačka.“

Boženík predbehol výpravu a kázal pánom zvrtnúť sa vľavo. Dostali sa k studienke i stavaniu. Istý trápny pocit sa ich zmocnil. Tak ticho bolo dovôkol, akoby tu živej duše nebolo. Sprievodca zamieril ku Kozubovmu stavaniu, no visela na dverách zámka, pozrel dnu, no tam prázdno.

„Nehovorím, tí ušli do hôr!“ skríkol žandár a hnev, zlosť i omrzenosť vysadla mu na tvár; „boženík, iďte do chalúp a opýtajte sa, ak by tam niekto vedel povedať, kde sú?“

„Čo teraz?“ pýtal sa druh a pozrel na kolegu tvárou ako plánka kyslou.

Tento hodil rukou a ukázal na hory. Tak stáli chvíľku rozmrzení, nabrzgnutí a čakali boženíka. Keď tento prišiel a zvestoval, že v celom dvore nieto živej duše, pobrali sa bez slova hore.

Kozub hneď za svitu, ako cholvarčania odvádzali deti, vyšiel von a zamkol dom, uberal sa hore nad cholvarok na pláň, odkiaľ otváral sa výhľad na vrch Raču a ostatné okolité výšavy. Umienil si dočkať tu chýr, čo je s Betkou a s utekajúcimi úbožiatkami. Ustatý sedel na paseke. Okolo neho ležali vŕbové prúty, nedokončený kôš i kopyce. Nevládal sa ničoho chytiť. Tupá tieseň a nedočkavosť zaľahla mu na srdce, myseľ blúdila vo všetky sveta strany a nedonášala uspokojenia. Nemo hľadel na tie hory, hádal a hneď nato trnul strachom, aby mu dievča neschytili, nezajali. Z myšlienok vytrhol ho chrup krokov. Pred ním na pár krokov honci, žandári i boženík. Ustrnul, nebolo kedy ukryť sa, čakal.

„Vás volajú Kozubom?“ znel tvrdý, chladný hlas jedného z príchodzích.

Starý pozrel hore, nehovoril.

„Vy ste Kozub, rozumiete, čo sa pýtam?“

„Rozumiem, som Kozub, ale prečo sa pýtate?“

„Čo vás do toho?“

„Ako by ma nebolo; my tu pánov riedko vídavame a keď nikdy to dobré neznamená. Nie som nikomu nič dlžen i porcie mám zaplatené.“

Úradníci pozreli jeden po druhom. Starší hovoril:

„Daromných rečí nepotrebujeme. Odpovedajte, čo sa vás budeme pýtať. Prečo ste sa sprotivili rozkazu a nedoviedli dievča vrchnosti?“

„Dievča malo prácu, muselo za kozami.“

„Vidím, že ste tvrdohlavý, ale vás upozorňujem, aby ste si s vrchnosťou nezahrávali…“

„Ja som starý, biedny človek, pán môj, mám s každým pokoj…“

„S tým nás vy nezbalamutíte, vaša vnučka je zapísaná čo sirota. Vyzývam vás v mene vrchnosti, aby ste ju odovzdali…“

„Ja som si nedal nič zapísať…“

„Tajenie nespomôže. Kde je to dievča?“

„A čo vás doň, pánko môj? Vychovali ste si ho?“

„Buďte múdry, Kozub, dievča musí s nami. Lepšie podobrotky keď ho vydáte.“

Mladší druh vpadol do reči.

„To je strach s vami, ľudia, čo sa nazdáte, že ho povedieme na cintorín? Majte rozum, veď je to vaša krv a neodhadzujte jej šťastie. Bude mu tam ani v raji, bude z neho pani.“

A nastalo prehováranie a navádzanie. Naháňači upotrebili všetky možné zvraty výrečnosti, aby staríka zvábili, no on zostal chladný, necitný. Odpovedal:

„Nechcem ja z nej mať paniu, pán môj, my vršiari nie sme za pánov stvorení.“

„Keď nepočúvate naše napomínania, dobre; dáme vás zviazať a oddáme vás súdu.“

„Neviem, čo vás mám slúchať. Robte, čo vám ľúbo. Som starý, nevládny, nemôžem sa vám brániť.“

„Povedzte, kde je dievča?“

„Keby ja to sám vedel, pán môj, aj ruky by vám pobozkal.“

„Aj ste v podozrení, že ste prekryli deti, čo včera ušli vrchnosti.“

Kozub pozrel hore:

„Ja neviem o ničom; však ste mohli pozrieť, išli ste okolo stavania. Ak chcete, tu je kľúč…“

Vyšetrovateľov prechádzali zimomriavky. Ak starík nevyzradí, budú musieť do tých nezmerných hôr, kde každý buk, krík a rokľa je výhodnou skrýšou a k tomu ešte tie rozmaznané, pohybu odvyknuté telá a na postávanie určené nohy! I pokračovali v hrození, no Kozub zostával nepoddajný a teplým ľahkým pohľadom obzrel sa zavše na tú blízku, veľkú čierňavu hôr. Nikdy mu drahšími neboli tie jedlím a bučím odiate skrýše a schovánky výšin ako teraz. Zdalo sa, že sa teší, keď sa môže popásť na nerozhodnosti tých, ktorí mu chcú odobrať vlastnú krv a jedinú radosť v starobe.

Vytrval. Úradníci s ťažkou hrozbou na ústach odišli. On zastal a díval sa, ako sa vzďaľujú od neho a kráčajú pomaly k horám. Trápenie a strach roztrpčili mu dušu. Prial im, aby s hrôzou, hanbou a nešťastím museli utekať z tých hôr a nešťastie aby stíhalo ich za každým krokom.

Minuli hodiny, slnko už bolo naklonené na západ a na pláni i na horách panovalo ticho. Iba od juhu dvíhali sa husté olovené mračná a skúpené v homolách zdali sa opierať na pokonné čiary obzoru. Dusivý, ťažký vzduch letel zdola, liezol po zemi. Les dýchal únavou a diale menili sa v žltkavom, nečistom ovzduší.

„Bude búrka,“ riekol a díval sa na hory, akoby nasilu chcel vylúdiť odtiaľ nejakú zvesť. Cez malé sedlo viedol chodník hore a potom zanikal v lesoch. Hľadel dlho, dlho, vytrvalo. Skutočne, zostrí zrak, zdá sa mu, že niekto vybehol z hory a uteká chodníkom. Medzi krovím zmizne, zas objaví sa postava, až objaví sa na planine. To ide najskôr niekto s chýrom. Bože dobrý, len aby dobrý doniesol. Srdce mu začalo biť ako zvon, nespúšťal z posla zrak…

„Veru, to je Ďuro, čo len nesie?“

Posol únavným krokom blížil sa k staríkovi; bol zblednutý, zadychčaný. Strach mu vial z tváre zďaleka. Mával širákom oproti nemu.

„Čo je, Ďurko?“

„Poďte, sváko!“ a kýval rukou, aby sa ponáhľal.

„Čo sa stalo? Našli ste dievča?“

„Našli, len poďte.“

„A zdravé je?“

„Len poďte, uvidíte. Niet kedy.“

Kozubovi akoby skalu hodil do pŕs. Vedel, že je zle. Chcel volať, pýtať sa, no náhlenie, zvuk reči a držanie príchodzieho zatajilo mu reč. Zobral sa, habkajúc bez cieľa a po predmetoch dovôkol rozložených, a náhlil sa za poslom.

Na nebi zatým čierne mraky zahalili celý obzor. Po zemi tiahol horúci tieň, sychravý vietor hučal a opieral sa o horu, juh stonal, blčal v bolestiach lunných zápasov. Kozub nevedel, čo sa okolo neho robí. Prsia mu sipeli ťažkým dychom, oddychoval a zas šiel. Už zmizli v hore a ešte nepreriekli slova. Ďuro zarazene stúpal za starým, v pokonnom premáhaní slabnúcim Kozubom.

„Nemôžem, Ďuro, pichá ma,“ zastonal a oprel sa o blízky buk.

„Len sa zmôžte, sváko, však už nemáme do vrchu; podopriem vás.“

Po chvíli odrazili naľavo a kráčali vždy hustejšou horou vbok. Posol viedol staríka za ruku a odhŕňal pred ním konáre. Vietor zatým strhol sa v opravdivý víchor, v diali hučal hrom, dovôkol stonala hora a ten huk, ten ťažký ston niesol sa od jedného svahu k druhému a rodil strach, akoby za každým pňom číhal zloduch a záhuba trepotala krídlami nad tou desnou a čiernou pláňou hôr. Pomaly, tu i tu oddychujúc, kráčali ďalej. Pred nimi cez chvoje zrazu zažiarili prúdy svetla, ocitli sa na svahu, tam dolu priepasť, tu vbok vatra so žltým, desným svetlom, povedľa chlapi, ženy, nemí ako skaly, a na zemi zblednutá, dokrvavená, mŕtvole podobná Betka!

Kozub zastal, lapal dych. I ako keď komu búši do pŕs a on vydá hlas boľavý, zúfalý, hrobu podobný, tak skríkol i starík, skočil a hodil sa na úbohé, smrťou oviate dieťa.

„Betka moja, zabili mi ťa… Bože môj!“ zneli sípavé, srdcelomné výkriky a starec kľakol na kolená, sklonil a díval sa na zosinalé ťahy dieťaťa a padali mu na vlasy, na čelo slzy veľké ako rosa svätojánskej noci.

Potom nečakanou silou zdvihol to zamreté telo a položil si ho do lona, díval sa naň zrakom, ktorý mŕtvych volá z hrobu, akoby chcel iskru žitia vdýchnuť do tých zavretých očí.

Ženy prišli a obväzovali dievčaťu hlavu. Ticho bolo, kto-ten strel si z oka slzu, len tá žltá žiar ohňa triasla sa v okolí ako príšera.

„Sváčko, tichšie,“ napomínala najsmelšia, „možno, že to pán boh ešte všetko na dobré obráti.“

Kozub sa odvrátil, nepočul, nevidel nič, iba to drahé telo na lone. Stiahol ruku a hladkal jej tvár. Vlasy, rozptýlené, skrvavené, streli sa mu po vetchej halienke a spod obkladku prebíjal sa čerstvý mok. Ležala nepohnute, ticho ako mŕtvola, ruky mala sklesnuté na zem.

„Ty kurka moja osirená, už som si ťa dochoval…“ a zas dreli sa mu slzy z očí ako kropaje a padali na úbohú sirotu.

„Len ticho, sváčko, preboha, spamätajte sa… už sa jej krv zastavuje,“ tešila ho žena a rozopäla dieťaťu hábky.

Okolní pristúpili bližšie, každý sa díval na slzavý zjav. Žena položila ruku na prsia a načúvala; potom skríkla. Radosťou zvučal jej hlas:

„Žije, pozrite, bije jej srdce!“

Kozuba akoby z mrákot vyviedol. Pritúlil sa k dieťaťu a načúval. Pod tvrdou rukou ozval sa slabý tlkot srdca a slabý záchvev nádeje ho oživil.

„Ó, môj bože, ďakujem ti! Aspoň to, aspoň to!“

„Dajte, zložíme ho sem na mach,“ a vzali dieťa, postlali mu zaodev a položili tíško na zem. Kozub sadol si vedľa neho, okolostojaci rozprávali sa šeptom.

„Chvalabohu, keď len žije!“

„Ja som veru nepomyslel, že to chúďa uvidí ešte božieho svetla.“

„A ako sa to stalo?“

„Hľa, ani sám dobre neviem. Ešte vždy mi ide hlava dovôkol. Keď sme tie deti zaviedli do Bažiarne, pustili sme sa za Betkou. Hľadáme, prekutávame každý kríček, no nikde nič. A volať sme sa báli, aby nám kto neprišiel na šľak. Až potom popoludní sme ju našli, spala v kriači na trávniku. Keď sme ju zobudili, bola celá zostrašená, vyhladnutá. Rozprávala, že chcela dedkovi nazbierať akýchsi zelín — akože to hovorila? — ja, panenského jarabia, že ju ovečerilo v hore a potom nevedela trafiť domov. I obrátila sa na salaš, tu hore pod Raču a tam zostala na nocľah…“

Ženy sklonené nad dievčatkom pozorovali, či dýcha. Nôžky malo celé dodriapané, šatky znivočené, škvrnami zájdené, iba z hlavy jej už netiekla krv…

Jedna žena pokynula chlapom. Jeden z nich vytiahol práchno a podal ho, aby ho priviazal na ranu. Znáhla ozval sa hluk. Niesol sa vbok povyše nich a zamieral v ďalekých priestoroch. Chlapi so ženami pozreli sa v tú stranu.

„Tu sú, chytajte ich, zastavte tam v tú stranu!“ zneli rozkazy a hluk sa ozval znovu v tých stranách.

„Bože dobrý, to sú tí, ešte neodišli!“ skríkli ženy s ustrnutím.

„A sú pri samej Bažiarni, úbohé deti!“

„Len aby ich nenašli. Bolo by to hrozné!“

Chvíľku postáli. V horách bolo ticho, iba čo vietor hučal a v diali zúril hrom.

„A čo potom s tým dievčaťom?“

„Išli sme potom hore. Ideme, až sme prišli sem. Cestou som jej rozprával, čo sa v dedine robí a ako sme deti vyšikovali do hôr. Dievča išlo popredku; zrazu zastane. Pozriem a vidím notáriuša so žandármi, skríknem, dievča vkĺzlo do kríčia a bežalo ako zmyslov zbavené dolu. Stratilo sa mi z očí, jeden zo žandárov ma chytil a druhý bežal skokom za ním. Žandár mi chcel sputnať ruky, vtom ale počujeme zúfalý výkrik. Nechali ma tak a utekali, odkiaľ výkrik znel. Čo sa stalo? Žandár bol na samom kraji priepasti a díval sa zo skaly dolu.“

„A dievča?“

„To nevediac, kam sa obrátiť, skočilo dolu…“

Zdesenie obostrelo tváre blízkych. Ľútosť, hnev i rozhorčenie šľahalo im z očí. Dovôkol bolo nemo ako v sieni, kde sudcovia vynášajú výrok smrti. Kozub zdvihol hlavu a počúval, čo jeho sused vypráva. Tu i tam rozsypané boli tie kvety, ktoré dievča, chodiac za panenským jarabím, nazbieralo. Nevýslovná ľútosť ho stiesnila. Pohliadol na dievča zrakom hlbokým.

„Ty dobré dieťa moje, ty holúbok môj zlatý, keď mi len žiješ!“

Tichosť panovala ešte vždy. Svedkom pohnutie, starcovi ľútosť zvierala hrdlo. Kozub potom vstal, prikľakol k Betke a zohol sa. Otvorila oči. Na bledej tvári akoby sa bol zrodil záchvev boľavého úsmevu; šeptala:

„Dedko môj, nedajte ma… páli… vody!“

Ženy ovlažovali ústa nemocnej. Starec jej hladkal vlasy, tvár.

„Nie, nedám ťa, ovečka moja. Len buď tichá, aby sa ti krv znovu nepustila,“ a vyronil sa mu z pŕs ťažký vzdych.

„Aby vás kliatba stihla, aby…“

Nedohovoril, nad nimi skrižovali sa blesky a potom zahučal hrom a nastalo utíšenie. Minula sa však len chvíľa a zdesenie znovu bralo svoj podiel. Ale nebol to teraz hrom. Boli to ľudské hlasy, pravdaže, zneli strašnejšie, že sa zdalo, akoby sa zrodili v podzemí.

„Tu sú, chytajte ich, držte ich!“

„Bože, zmiluj sa!“ ženy spínali ruky — a okolo vatry čo život, to soľný stĺp! Každý stál ohromený, načúval. Do hluku pokrikov miešal sa úpenlivý, srdce rozrývajúci plač detský a boľavé prosby matiek.

„Pre milosrdenstvo božie a pre všetko, čo je vám sväté, neberte nám naše deti!“ znel nárek, rozliehajúc sa čerňou hôr a zanikal ako v hrobe.

Okolo vatry stáli ešte vždy ako v skaly obrátení. Meravo sa dívali, odkiaľ ten britký plač detský i zúfanlivá prosba odznievala. Nevedeli, čo si počať, no čuť už bolo chruštenie krokov i zvuk blížiacich sa honcov. Chlapi išli popredku a svietili. Bože, neopúšťaj! Tváre bledli bôľom i hrozným vzbúrením duše.

„I tu sú, i tu sú!“ znel ostrým smiechom sprevádzaný výkrik uspokojenia, no neutekal nikto; každý stál na mieste a čakal, čo bude.

„Prišli ste i pre túto?!“ znelo strašné, ako spod zeme sa variace privítanie staríka; on stál, vypol sa, vyzeral sťa príšera. Oči mu vystúpili z dôlikov a gúľali sa dovôkol zážihom jedovatým.

Úradníci so žandármi zastali. „Berte ju!“ znel hlas drsný, neľudský a jeden z nich sám pristúpil k bezvedome vystretej deve, ukazujúc palicou na ňu.

Ale nikto sa nehýbal. Rozkazovateľ pozrel na obeť. Dovôkol ticho. Tvár sinavá, smrtná bledosť, šaty-zdrap a škvrny krvi zdali sa dosahovať výšin neba. Striasol sa; bledosť a čerň svedomia zakalila mu tvár. Cúvol a bez slova kývol sprievodu preč!

Starec stál nepohnute, hrozivo. Oči mu žiarili hrôzou. „Už ste ju zaopatrili, za paniu spravili! Pozrite: Tam krv, tu sinavé ústa… beda vám!“

A zas rozputnali sa tie ústa: „Aby vám zem horela pod nohami, aby vaše deti…!“

Nad nimi zgomolil sa víchor a hučal s hromom opreteky a pohltil všetko, i tú kliatbu zúfalej duše, i to zdesenie, i tam v diali zanikajúci zúfalý nárek chytených sirôt.

Každý hľadel v tú stranu, kadiaľ unikali žandári. Iba žltá, tu a tam prekmitajúca žiara značila ich stopy. Dovôkol rozhostilo sa desno, len hrom občas zamumlal vo vrchoch a sťa tá kliatba starcova sprevádzal tú zvrhnutú kosť i krv našich hôr.

Minula chvíľa; naši ešte hľadia v tú stranu, kadiaľ unikali žandári. Ja zas hľadím, hľadím na ten divý, smrťou oviaty kvet našich hôr. Mne ľúto ho, až srdce zviera bôľom. A vám?!