ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešla krátka, teplá letná noc. Slnko veselo vykuklo spoza hôr, osvietilo horu i poľanu a kde padol jeho zlatý, žiarivý lúč, tam zjavil sa život. V hore i v rozkvitnutých kroch zajasal piesňou vtače, na rosnatej trávine bzukotom včiel a dolu v šerej, jedlinou krytej doline klokotom horských vlniek. I chalúpky zažiarili jasnou záplavou. Na preddomiach krákoril už hyd, statok po maštaliach, spopod zrubov počal sa kradnúť dym a na ohniskách zažiarila smolnatými klátmi chovaná vatra.

Starý Kozub si sadol na posteľ, zobudil Betku a kázal jej doniesť vody. Cítil sa dnes akosi ľahšie, že keby toho pichania nie, bol by mohol i do roboty. Zliezol z výrka a išiel sa ku ohňu hriať. Betka odbavovala kozy a potom pristavila na oheň hrnce. Bola nevyspatá, bolela ju hlava. Včerajší sen nemohol jej z umu. Tie bledožlté kvety panenského jarabia plietli sa jej celú noc popred oči. Vyšla von. Na holiach plával ešte chlad, vlhkastý, čerstvý van vzduchu šibal jej do tváre. Podojila kozice a doniesla v hrnčeku čerstvého, penivého mlieka.

„Betka, dievka moja, daj mi trochu toho mlieka. Vypijem také čisté,“ riekol Kozub, ukazujúc na malý hrnček.

Dievča donieslo a podávalo.

„To si mi mnoho naliala.“

„Len vypite, však tu ešte vyše poly zostane.“

Potom po chvíli dievča sa pýtalo:

„A príde tetka?“

„Má prísť… a čože?“

„Myslela by na celý deň ísť za kozami.“

„A načo?“

„Chlapci idú až pod Raču; že je tam paša ako hora. Napásli by sa mi.“

„Len ty príď na obed, však o pašu niet teraz tvŕdzky.“

Betka nehovorila nič. Uriadila v izbe, doniesla vody, odviazala kozy, dala do batôžka merindu a odišla do hôr.

Kozub čupel ešte vždy pri ohnisku. Konečne zahrnul pahrebu popolom a vyšiel na preddomie. Slnko bolo už nad horami, lúče ohnivejšie dopadali na zem, vzduch vlnivo pohyboval sa površím poľany a v obvode dvora ozval sa kde-kedy ľudský hlas. Obzrel sa. Suseda vyšla spoza humna a niesla putne; postála.

„No chvalabohu, Martin, že ste už len hore…“

„Tak… vstal som trochu; akýsi som onakvejší.“

„Veď ja som hneď povedala, že vykýchate. Na staršieho to ľahko príde; tu kašeľ, tu prsia, hlava… tak…; ale keď ste už len hore nohami.“

„Ďakovať bohu, sám som rád.“

„A koho máte doma?“

„Nikoho; dievča išlo za kozami a sestra je v dedine…“

„Ak by ste, reku, niečo potrebovali, zavolajte, doskočím…“

„Veď, veď.“

Ženička potom odišla a mierila chodníkom ku studienke. Kozub oprel sa o lieskový plot a hľadel na lúku. Tam plno včeličiek ihralo a preletovalo z kvetu na kvet. Asi tretia časť poľany ležala ešte v chlade. Okraj lúky dosahoval po les, černel sa. Tak ľahko cítil sa na tom jarnom, oteplenom vzduchu. Chcel sa obrátiť, že ide po prútie a oprobuje pliesť, ale za chrbtom zazneli mu kroky. Dedinský hájnik sa blížil a podával mu písmo.

„Strýko Martin, toť vám poslali od úradu, podpíšte.“

„A čo mi mali posielať?“ vyšlo Kozubovi z úst. Pozrel na hájnika. Mal na hlave malý panský klobúčik a starý krátky kabát.

„Tajč,“ pomyslel si, „ako sa páni,“ a nechuť ho obstala. Riekol:

„Veď vieš, že ja neviem ani písať, ani čítať; povedz mi radšej, kto chce čo od mňa? Čo si ja s tým písmom počnem?“

„To o tie deti,“ riekol hájnik, „aby ste Betku zajtra ráno doviedli. Sú tam páni zo stolice, poslali ma.“

Starý zmraštil očami: jedovato pozrel na sluhu.

„Nemrzte sa, Martin,“ vyhováral sa tento, „mňa poslali a aký rozkaz, taký účinok.“ Potom sa obrátil a išiel späť.

„Len čakajte vy… vy!“ hučal starý a díval sa za hájnikom, ako sa náhli dolu a mizne za vŕškom. I vzal prútia a začal pliesť. Bol rozčúlený, ruky mu rýchlo odskakovali od koša. Občas postál, hlboko si vydýchol. Slnko pripaľovalo, dvíhalo sa na čistej oblohe, valaská trúba zahučala výšinami, ovce vrátili sa do košiara to horalovi značí poludnie. Starík odložil kôš, vyniesol si na preddomie hrnček s mliekom, pomaly sŕkal a zavše sa obzrel hore.

„Ale čo to dievča nejde? Ono najskôr sa tĺklo až pod Raču… no,“ zhováral sa sám so sebou, keď Betka s kozami nedochádzala. Potom vstal a podopierajúc sa palicou, išiel k maštali, pozrel do každého kúta, doniesol domácim zajacom bršlice a vrátil sa do izby. Únava a obava i omrzenosť vzala nad ním vrch. Počal rozmýšľať, čo sa to bude s tými popísanými deťmi robiť. Chytil kôš a začal znovu pliesť. Neubehlo však pár chvíľ, zdvihol hlavu a načúval.

Vonku bolo počuť hlasy. Odložil riad a načúval. Do izby vstúpila sestra so ženou a chlapcom, za nimi plno chlapov a žien.

Žena s chlapcom mali uplakané oči. Na tvárach každého zračil sa nepokoj a vzrušenie.

„Oneskorila som sa,“ začala sestra ohliadajúc sa po izbe.

„I tak je dobre,“ riekol starík, „obišiel som sa.“

„Betka je kde?“

„Za kozami, hnala až na Raču,“ odvetil Kozub a díval sa v nedorozumení po prítomných.

„Veď keby si vedel, čo sa v dedine robí, vlasy by ti stáli na hlave!“

Ženy sa pomkli dopredu a zvedavo načúvali.

„Preboha, čo? Rozprávaj!“

„Hja, čo, škoda boha pokúšať. Ráno prišli akísi páni a počali brať deti. Medzi ľuďmi krik, plač… snáď sa blíži súdny deň, alebo nejaký trest…“

Zozadu ozval sa mužský hlas:

„Ale to tí, čo to popisovali?“

„Tí istí.“

„Teda čo je? Veď ešte neviem nič!“ doliehal Kozub.

„Ľudia sa počali priečiť, dvere zamykať, ale žandári vypáčili veraje a hrozili áreštom, ak kto mukne.“

„A deti?“

„Kým som odišla, zajali ich troje. Keby ste to boli videli, až krv sadala v srdci! Ten plač, nárek a kliatby! Rodina sa zbiehala, prosili, rukami zalamovali, ale všetko darmo. Deti samy, akoby ich vliekli na šibenicu. Bránili sa, že chlapca od Macangov museli zviazať. Chudák, až mu krv išla do zápästiek. Tak mi bolo chudáka ľúto, ale kde! Veď by kameň nad tým zaplakal!“

Svet počúval ako zdesený. Tváre sa dĺžili, oči šírili; netušený pocit opustenia ich opanoval.

Ktosi sa pýtal: „A potom?“

„Chýr sa rozletel dedinou. Zdalo sa, že nastáva zemetrasenie. Ľudia sa rozpŕchli, deti poschovávali do jám, stodôl, kam ktorý stačil.“

„Čo sa to len bude robiť,“ vzdychali ženy. „A predsa sme kresťania, a nie hoviadka.“

„Tak…, keď potom deti zmizli, potom nastala len surma. Páni zostali ako obarení, pozhovárali sa medzi sebou, zobrali sa a so žandármi, richtárom a úradnými počali chodiť z domu do domu a hľadali tie úbožatá. Tu, akoby z jasna hrom udrel, v jednom dome strhne sa krik. Žandár náhodou kukol do jamy a vytiahol odtiaľ schovaného chlapca. Zviazal ho a šikoval na krčmu. Svet tŕpol; čo malo nohy, povychádzalo zo skrýš a utekalo do hôr. Deti s matkami útekom tratili sa poľom. Akoby sa vody valili za nimi…“

„Ale i tí, čo neboli popísaní?“

„Rad-radom, kto tam vie, koho popísali? Každý bol rád, že s dušou uvrzol. Toť,“ hovorila po oddychu, „schytila som na ceste Doru s chlapcom a doviedla som ich so sebou. Musíme ich tu ukryť…“

Starému Kozubovi akoby hmla stlala sa pred očami. Posiaľ nebral to vážne; až teraz videl, že je zle. Zdalo sa, že centy valia sa mu na prsia. Čo robiť, ako obrániť dievča, ak sem prídu, zviažu a vezmú ho so sebou? Veď je starý, ledva stojí na nohách, len-len, že duša čupí mu v tele. Ako sa im postaví na odpor? A že ju obrániť musí, to je ako Sväté písmo, čo by ho to aj život stálo. Načo by i bol na svete! Kto by ho opatril, potešil? I začal sa radiť so sestrou a podvečer, keď susedia zas prišli k nemu, ustálili sa, že deti, kým páni zdržia sa na doline, oddialia z cholvarku.

„Pošleme ich na celé dni za statkom.“

„A ak prídu v noci a schytajú ich?“

„Veru, to bude,“ pokýval starík hlavou. „Len aby to dievča prišlo, hneď ho tam vystrojím.“ Pomaly prichádzal večer, slnko schyľovalo sa nad hory, chladný van vial od Beskýd. Kozub nemal stania a vyzeral, kedy sa vráti dievča. Akýsi trápny nepokoj ťažil mu myseľ, keď Betky nemal nablízku. Sadol na preddomie a díval sa ustavične v tú stranu, ktorou mali prísť pasáci. Konečne po západe pasáci došli. Kozubovi búšilo srdce. Hľadel, Betky medzi nimi nebolo a kozy ženú chlapci.

„Kde ste nechali Betku?“

„Schytila sa popoludní, že vám ide zelín pozrieť,“ hovorili chlapci, „nemohli sme sa jej dočkať, zajali sme jej aspoň kozy.“

Starcom zalomcoval mráz. Ak zablúdi, stratí sa v tých horách. Bože môj, keď ju len pustil. Ale ona mala vždy svoju hlavu. Ak tam kde padne do priepasti, alebo ak ju vlk roztrhá!

A akoby neveril sám sebe, hľadel ustavične, či ju nevidí zjaviť sa na kraji lesa. Po večeri ustálili sa cholvarčania všetky deti vyviesť ráno do hôr. Že Betka sa nevrátila, miatlo im hlavy. Jeden tak, druhý inak vysvetľoval. Každý chcel Kozuba potešiť, čierne myšlienky vyhodiť mu z hlavy.

„Vidíte, možno, že jej to ešte k dobrému poslúži; bude už teraz v istote.“ „Alebo počula, ak sa stretla s kým v hore, a zostala chtiačky tam.“

A keď Kozub len nariekal, vybíjali mu susedia ťažkosť z hlavy, že dievča už nie je v plienkach a že na Michala bude mať trinásť rokov.

„Ihlu nájdeš, nie tobôž takú dievku.“

Vtom bolo počuť búchať zvonku na dvere. V izbe utíchli, obzreli sa, zbledli. Každý myslel, že to páni prišli po deti. Najsmelšia vyšla von a vyzvedala sa, kto je to.

„Možno, že i Betka…“

Kozubovi sa vyjasnila tvár, napnuto sa díval do dverí.

„Ľudia boží, preboha, otvorte!“ zneli žiaľne hlasy vonku.

Chlapi sa brali von pozrieť, kto to? Do izby vstúpili štyria chlapci s matkami. Šatôčky na nich samé handry, tváre bledé, oči plačom červené. Prsičká pracovali kováčskym mechom. Dívali sa nesmelo, bojácne dovôkol.

„Zmilujte sa, ľudia dobrí, a schovajte tieto úbožiatka,“ prosili matky a sprevádzali prosby svoje hlasom úpenlivým.

„Preboha, deti, kto ste, čo ste?“ zhíkli ženy, zložili ruky a približovali sa k malým, hľadiac im uprene do tvári.

Chlapci stáli, neodpovedali.

„Rany Kristove! Veď majú ruky zviazané!“ skríkla najbližšia a bôľom, hnevom, rozhorčením triasol sa jej hlas.

Skutočne, rúčky mali povrazom spútané dve a dve. Zápästky mali väzbou zmodrané, ba kde-tu už do krvi.

Z detských pŕs vyhŕkol ťažký bôľny plač. Schovajte nás, volali oči, ústa, celá tvár a túlili sa k matkám, ako ovce, keď v blízkosti číha krutý dravec.

„Kde ste sa tu vzali, kurky moje?“

„Ušli sme, túlame sa od rána po horách.“

„Chvalabohu, že ste len tu, zajtra vás pojmeme sebou,“ tešili ženy úbohé obete a hladkali ich tvrdými dlaňami po vlasoch, lícach a stierali im tie horké slzy vyhnanstva, vyhnanstva na vlastnej pôde.