ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V súdnej sieni stôl pokrytý zeleným súknom, za vrchstolom kráľovský komisár, okolo neho prísediaci súdu, v pozadí postava Lieskovského, tmoliaca sa od jedného k druhému.

„Doveďte väzňa Buravého,“ ozval sa rozkazujúci komisár.

Ľudovít vstúpil pevným krokom pred svojich sudcov, úctivo sa poklonil a smelým pohľadom si dobre poprezeral tých, čo majú nad ním súdiť.

Sudcovia neodpovedali na uklonenie, aby si nenaštrbili vážnosť, a keď sa Ľudovít začal obzerať, či niet nablízku nejakej stoličky, na ktorú by si mohol sadnúť, pán komisár zahrmel prísnym hlasom: „Nech stojí!“

Po všeobecných otázkach nasledovalo čítanie obžaloby, z ktorej na svoje veľké prekvapenie vyrozumel, že sa zúčastnil na takých veciach, za ktoré spravodlivý trest je smrť.

Po prečítaní nasledovalo vyšetrovanie. Komisár uprel na Ľudovíta strmý pohľad a začal zvýšeným hlasom:

„Vyrozumeli ste, že ste postavený pred súd ako burič a vlastizradca? Chcete sa dobrovoľne priznať k svojim priestupkom a kvôli zmierneniu trestu vyzradiť aj spoluvinníkov?“

„Slávny súd!“ prehovoril Ľudovít pevným hlasom, „žaloba tak všeobecne pretriasala vec, že na ňu nemožno ani odpovedať. Ráčte mi, prosím, uviesť jednotlivé prípady mojej viny.“

Lieskovský vystúpil do popredia, on bol hlavným žalobcom. „S dovolením slávneho súdu,“ povedal, „môžem ako očitý svedok všetkých priestupkov, obsiahnutých v obžalobe, predložiť pár otázok?“

Komisár prikývol hlavou, ostatní tiež.

Ako vidíte, bolo to veľmi primitívne súdobné pokonávanie.

„Či sa obžalovaný pamätá,“ ozval sa slávnostne Lieskovský, „že ešte za študentských čias zakladal v našej obci spolky?“

„Pamätám a priznávam sa,“ vraví Ľudovít, „bol to čitateľský spolok a spolok miernosti; tieto dva boli preto založené, aby sa dopĺňali.“

„Čitateľský?“ ozval sa jeden starý táblabíró, „to páchne karbonárstvom. Nemali sme dosť odbojnej sedľače aj bez spolkov?“

„Spolok, ktorý som založil,“ ohlásil sa Ľudovít, „nemal za cieľ rozširovať nepokoj, ale osvetu v každom ohľade.“

„Aké knihy sa v spolku čítali?“ zamiešal sa komisár.

„Prirodzene, akí čitatelia, také knihy — prostonárodné, slovenské.“

„Už sme tu. Poznačiť, pán notár!“ vykríkol komisár, „nie karbonárstvo, pán brat, ale panslavizmus! Toto priznanie vás odsúdi!“ Komisár si odkašlal na znak toho, že má za lubom niečo vážne. „K panslavizmu ste sa priznali,“ pokračoval, „či sa priznáte aj k inej vlastizrade?“

„Ak každé moje aj to najnepatrnejšie slovo,“ odpovedal namrzený Ľudovít, „budete pokladať za uznanie viny tak ako dosiaľ, nuž potom sa vám budem zatiaľ priznávať, kým sa ma budete spytovať.“

„Či už tak zvysoka?“ skríkol nahnevaný komisár, „neviete, že vaša hlava stojí veľmi slabo na pleciach? Odpovedajte! Je pravda, že ste nemeckých vojakov, ktorí bojovali proti našej uhorskej vlasti, v nemoci bezplatne liečili, ba ešte aj svoj dom ste premenili na nemocnicu?“

„Nemeckých vojakov som neliečil!“ odvetil Ľudovít záporne, pričom komisár zvedavo pozrel na Lieskovského, „a neliečil som ani vojakov, ktorí bojovali proti vlasti, lebo kto bojuje za kráľa, nemôže bojovať proti vlasti; liečil som cisárskych vojakov nielen preto, aby som ich vyliečil, ale aby som našu obec a jej okolie ochránil od nákazlivej choroby.“

„Či je pravda, že ste za to dostali záslužný kríž?“ spytoval sa komisár.

„Nič som nedostal, ani som nečakal.“

„Ale máte nádej, že ho dostanete?“

„O budúcnosti ani nerozhodujem, ani do nej nevidím!“

„Má nádej. Poznačiť, pán notár!“ rozkazoval komisár; „predávať za odmenu nepriateľovi svoje služby je vlastizrada. Odveďte väzňa!“

Ľudovít bol rád, keď sa dostal do svojho tmavého žalára, tam bol zanechaný sám na seba, jeho myšlienky mohli voľne lietať. Všade ticho, len zvedavý vetrík zadúchal do okna a pohýbal na sklepení visiace pavučiny. Čosi šuchlo — pozrel k obloku a uvidel biely lístok: „Dnes o siedmej vážne správy. Lístok zničiť. A.“ Ľudovít už nebol vo väzení; neboli to čierne múry, čo ho obklopovali, bola to krásna príroda, nebolo to mokré sklepenie, čo mu viselo nad hlavou, bola to modrá obloha, nebol to mam v ruke, bola to Aničkina ruka. Zabudol na dnešné vyšetrovanie, nelámal si hlavu nad budúcnosťou, v myšlienkach sa kochal Aničkou, až v myšlienkach zaspal a v spánku sníval ďalej. —

Čo to klopká? Do pivnice padá kameň za kamienkom. Ľudovít si pretrel oči, zbadal, že už je večer, prikradol sa k oknu a spýtal sa tichým hlasom: „Kto to?“

„Ja som,“ ozval sa Aničkin ľúbezný hlas; „pripravili ste sa na cestu?“

„Na cestu?“ spytoval sa Ľudovít, „či ma chcú v noci vysánkovať z tohto pohodlného príbytku a nedožičia mi v ňom ani nocľahu?“

„Žarty bokom, aby vám smiech nepadol za väzy,“ karhala ho Anička. „Neviete, v akom ste nebezpečenstve. Vynakladajú všetko možné, aby vám mohli dokázať vlastizradu.“

„To mi nedokážu!“

„To vám dokážu. Už sú na ceste falošní svedkovia z Lieskového; nemáte inej cesty ako útek!“

„Tak som stratený, drahá Anička!“

„Nie ste stratený, len smelosť a opatrnosť.“

„Dajte radu, preboha!“ vzdychol Ľudovít, cítiac nebezpečnosť svojho položenia.

„Počúvajte,“ nahla sa Anička do okna, takže temer šepkala Ľudovítovi do ucha, „vylámať mreže, tu máte železo. Probujte! Železo podložte pod mrežu, ktorá sa vylúpi z mäkkého kameňa.“

Ľudovít skúsil; darilo sa, spodný kameň sa rozmrvil, podložil zboku, bočný kameň popustil, úlomky opatrne podával Aničke a tá ich v tichosti odkladala do krovia. O pol hodiny stála mreža z okna opretá o múr.

Od námahy stekali Ľudovítovi z čela kropaje potu.

„Či smiem už, Anička, k vám?“ šepkal Ľudovít.

„Počkajte chvíľku! Keď sa dostanete von z mesta, pôjdete do Kamenice. Poznáte chodník Besnou dolinou?“

„Poznám,“ prikývol Ľudovít.

„Pod Divým bralom uvidíte známy starý dub!“

„Dobre sa pamätám!“

„V diere toho starého duba máte pripravené šaty. Svoje nechajte tam. Usilujte sa však, aby ste do Kamenice došli ešte za tmy; tento lístok odovzdáte v škole pánu učiteľovi, on vás ukryje a vyznačí novú cestu. Poďte už!“

Ľudovít odložil mrežu a otvoreným oknom sa dostal do krovia.

„Čím som si zaslúžil túto lásku, drahá Anička?“ šepkal Ľudovít premožený citom.

„Aj ja som Slovenka,“ odpovedala krátko.

„Ako sa vám odmením za túto vašu obeť?“

„Tým, že navlas vyplníte, čo som vám prikázala. O matku sa nestarajte, odovzdám jej správu, a teraz zbohom! Toto je voľná cesta.“

Po týchto slovách tisla Ľudovíta pred sebou von zo záhrady.