ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudovíta odviedli do okresného mesta, kde vtedy sídlil kráľovský komisár. Keďže nebolo riadneho a bezpečného väzenia, použili na to byt predstaveného. Až vtedy mu zišlo na um, že musí byť obvinený z veľkého priestupku, keď — nehľadiac na jeho doterajšie správanie — zachádzali s ním ako s nejakým Róža Šándorom, ale ten už vtedy zbíjal za vlasť — teda ako s nejakým Šobrim.

Do väzenia, vlastne pivnice, vnikalo svetlo len jedným dobre zamrežovaným oknom. Pri lepšom pozorovaní zbadal, že tie dobré mreže možno pre mäkkosť kameňa, do ktorého boli osadené, ľahko vylámať, ale vo vedomí svojej nevinnosti a v očakávaní svojho ospravedlnenia nerátal s touto možnosťou.

Strážnik väzenia bol vo svojom úrade nový človek. Ako majster poctivého — už neviem akého — remesla dal sa za dobrý plat upotrebiť na strážnictvo. Nemal ešte výzor opravdivého, večne zamračeného a surového strážnika, jeho tvár mala výraz dobromyseľnosti.

S ostýchaním podával Ľudovítovi každodennú dávku väzenského jedla, a keď slovom nesmel prezradiť svoj súcit s ním, robil to aspoň pohľadom.

Jožko — tak sa volal strážnik krátkym menom — mal milú šestnásťročnú dcéru Aničku. Anička nevyrástla ako mnohé remeselnícke dievčatá, odkázané iba na školu. Vedená rodičovským príkladom čítala staré knihy a stala sa tak usilovnou čitateľkou. Jej priateľka Marienka, dcéra učiteľa Kamenického, rada jej požičiavala na čítanie Orla tatranského a čo škola a okolnosti zameškali, to si Anička nadobudla Marienkinou pomocou: iskru národného povedomia.

Otec jej rozprával o novom väzňovi a ona ho chcela poznať. Nemusela dlho prosiť, dovolil, že môže — pravda v tajnosti — navštíviť uväzneného.

V zámke zaškripeli kľúče, Ľudovít zodvihol hlavu zo slamenej postele, a keď videl, že je to mladá žena, ktorá mu prináša obedňajšiu dávku, išiel jej v ústrety.

Anička sa zarazila, vidiac pred sebou strojného mladého človeka, sklopila oči do zeme a bez slova mu podávala drevenú mištičku s polievkou.

„Zasa bez slova,“ vzdychol si Ľudovít, berúc od nej mištičku, „mám byť odsúdený na večnú nemotu, matka moja drahá?!“

Anička sa na neho pozrela a videla, že z rozpálených očí tečie nová slza. Väzením sa ozval spoluútrpný vzdych.

„Vidím, že máte spoluútrpné srdce,“ pokračoval Ľudovít, „či sa mi ani od vás nedostane nejakého slova? Nech bude ono akékoľvek, ale potrebujem slovo!“

Anička videla, že stojí pred tvrdou skúškou, preto v rýchlosti zberala ešte večer vyprázdnenú nádobu a chvatom sa poberala preč; vo dverách sa však ešte raz pozrela na väzňa, na ústa položila prst, ukázala na zamrežované okno a zdvihnúc sedem prstov, uvrzla zo dverí. Kľúče zaškripeli a Ľudovít ostal sám. Začal rozoberať Aničkino čudné správanie a jej tajné znaky. Prst položený na ústa znamená nehovoriť, ukázané na okno, že tam sa možno dohovoriť, a na otázku kedy, odpovedá sedem zdvihnutých prstov.

Srdce mu od radosti zaklopalo, že aj tu má jednu s ním cítiacu dušu, a akú! Tie krásne čierne oči boli zastreté smútkom a aké budú v smiechu? Tie zapálené líčka prekvitajú červenosťou ako dve jabĺčka.

Do čoho sa to Ľudovít zaplietol? Či to nie je všetko nastrojené, aby sa dal zviesť na nebezpečný krok? — Nie, v Paríži, vo Viedni atď. je to možné, že tie najúprimnejšie oči môžu byť náličnicou ľsti a tá najozdobnejšia tvár môže skrývať najohavnejšiu dušu. K nám v tých časoch ešte neprenikla kultúra, nivočiaca už v zárodku všetku úprimnosť. Ľudovít netrpezlivo čakal ozvenu siedmej hodiny večernej. Keď mu vzali slobodu, nemohli poviazať zvučný hlas zvona, aby nedoletel k väzňovmu uchu.

V kroví pod oknom niečo zašušťalo. Ľudovít opatrne prikročil k oknu a počúval, skade sa mu dostane prvý ohlas. „Počujete, pane?“ ozval sa Aničkin tichý hlas.

„Tu stojím a počujem každé vaše slovo,“ odpovedal Ľudovít.

„Len ticho, preboha, aby nás nikto nepočul,“ napomínala Anička. „Povedzte mi, prečo ste uväznený?“

„Sám neviem,“ prehovoril Ľudovít akoby s výčitkou, že mu pripomenula jeho smutný stav.

„Ja vám poviem. Ide o vás chýr, že ste búrili ľud proti vlasti, a ten vzbúrený ľud po vašom uväznení sa oboril na dom pána Lieskovského a všeličo tam vyvádzal.“

„Azda aj z toho ma vinia?“

„Zo všetkého vás vinia. Varujte sa pred súdom pána Lieskovského, on je vaším najväčším nepriateľom.“

„Lieskovský? On ma uväznil, ale svedčím pred bohom, že som mu nikdy nič zlého neurobil!“

„Druhú vinu máte, že sa hlásite za Slováka!“

„Či je aj to hriech ostať tým, čím nás boh stvoril?“

„Teraz je hriech, lebo naši páni nepoznajú vraj ani Slováka, ani Srba, ale len Maďara.“

„Povedzte mi, drahá duša, ako vás volajú?“

„Volám sa Anička a som dcérou vášho strážnika, ale čo mám aj jednoduché meno, viem predsa, čo viem.“

„A čože tak viete, drahá Anička?“

„Viem,“ odpovedala rozhodne, „že ste nevinne uväznený!“

„Vďaka vám za tie slová! Keby to tí páni, čo ma držia v tejto ohavnej diere, tak vedeli —“

„Aj oni vedia,“ presekla mu reč, „ale nechcú uznať pred svetom.“

„Máte pravdu, Anička, nechcú uznať; ich úlohou nie je spytovanie pravdy, ale dostať sa k mastným hrncom, ich rozkošou nie je dobre činiť, ale hoci po šliapanom bratovi dostať sa k sláve.“

„Nerozpriadajte sa nadlho, lebo čas uteká. Či by ste niečo nepotrebovali, čo by som vám mohla touto cestou podať?“ spytovala sa dobrosrdečná Anička.

„Dajte mi, prosím vás, niečo na čítanie, už zúfam v samote!“

„Na to som myslela, ale pozor; keď počujete kroky, šuch do slamy! Priniesla som vám knihu, tu máte!“ Pritom mu podala knihu, on ju chytil, ale aj Aničkinu ruku. Táto mu ju na chvíľu ponechala, a potom s tichým „dobrú noc vám, zajtra sa uvidíme“, zmizla v kroví.