ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudovít cítil pod nohami tvrdú pôdu hradskej. Odľahlo mu zo srdca; otvorená, ale nie bezpečná do šíreho sveta.

Zastal, aby si oddýchol; kŕčovité vyslobodzovanie z väzenia napälo na prasknutie i najposlednejšiu žilku. Spamätal sa; niet času na oddychovanie, ešte ďaleká cesta k vyslobodeniu; či sa znovu dostať do pazúrov zlostníkov?

Chodník Besnou dolinou mu bol dobre známy, chodieval tadiaľ za mladších čias.

Jarný vetrík potriasal šuchotajúce lístky kríkov. Načo ste ostali, vy, suché lístočky? Prídu nové, zelené, a vás postrčia na zem. Postrčia, rozmýšľal Ľudovít, ale ste už vykonali svoju úlohu, ochránili ste útly peň pred pálčivým slnkom cez celé leto, ale ja! Národ ma odchoval a čo dobrého som preň dosiaľ vykonal? Veľká je ešte moja úloha, veľká moja dlžoba, a ja som mal ostať večným dlžníkom!

Tu je storočný dub! Anička, Anička! Ona sa vystavuje nebezpečenstvu, aby ma vyslobodila. Prečo? Že som Slovák! Veď Slováka každý prenasleduje, potupuje, každý ním opovrhuje, Slovák nemá pravdy pred zákonom, záštity pred zlostníkom — má záštitu v šľachetnom srdci. Aké je sladké byť Slovákom!

Starý dub vydal svoj obsah. Boli tam uložené pekné roľnícke šaty. Tak bude dobre, nohavice priliehajú ako uliate, halena tesne obopína driek.

Už sa Kuriatka nížili, keď Ľudovít vystúpil nad Kamenicu. Kohút oznamoval tretiu hodinu. Dobre mu bolo v hore, veď stromy nepoznali zradu, a teraz musel medzi ľudí.

Nepozorovane vkročil do školského dvora. Dunčo neštekal. Učiteľa strážila láska občanov, a keby ani tej nebolo, čo ukradnú, chudobu?

Ostýchavo zaklopal na okno.

„Kto to?“ ozval sa učiteľov hlas.

„Statočný človek, ktorý potrebuje pomoc,“ odpovedal Ľudovít. Učiteľ otvoril, bez bázne uviedol nočného hosťa do domu a rozžal svetlo. Ľudovít odovzdal Aničkin list.

„Vy ste pán doktor Buravý?“ spytoval sa hostiteľ.

„Tým som bol, avšak začas ním nesmiem byť,“ odpovedal Ľudovít.

„Potrebujete odpočinok, prekonali ste ťažkú cestu,“ otcovsky sa staral učiteľ.

„Necítim nijakú slabosť, len prosím v rýchlosti o maličké občerstvenie, aby som sa mohol pod plášťom noci prebrodiť na voľnejšie povetrie.“

„Marienka!“ volal učiteľ do bočnej chyžky, „vstávaj!“

O chvíľu sa Marienka krútila okolo ohniska; neminulo pol hodiny a Ľudovít pristrojený na ďalšiu cestu mohol sa spýtať: „Kade ďalej?“

„Vy ste rodák z našich krajov,“ vykladal učiteľ, „poznáte mestečko X?“ Ľudovít prisvedčil. „Tam leží oddiel dobrovoľníkov. Školskou záhradou sa dostanete na poľnú cestu, držte sa vždy vpravo, ona vás zavedie do hory. V hore nájdete dobre utlačený chodník, ktorým naši ľudia chodievajú na trhy, tým nemôžete poblúdiť. O tri hodiny ste v meste.“

„Srdečne ďakujem za ochranu a priateľské vystrojenie. Slečna Marienka,“ obrátil sa Ľudovít k učiteľovej dcére, „keď sa stretnete s Aničkou, povedzte jej to, čo som jej nestačil povedať, že ju nikdy nezabudnem.“

Ľudovít sa poberal ďalej rezkým krokom. Potom to šlo bez prekážky, nebolo vidieť živého ducha; ani si to nežiadal, lebo každý, aj ten najnevinnejší človek bol mu postrachom. Možno už zbadali jeho útek a množstvo sliedičov podkupných duší vrhlo sa na všetky strany, aby jednak pre odmenu, jednak pre blahosklonnú priazeň vyšších prenasledovali utečenca.

Ako prichádzal do hory, tým väčšie prístrachy účinkovali na jeho zmysly, čím väčšmi ochabovalo jeho telo. Z brloha vyplašený zajac vzrástol v Ľudovítovej obrazotvornosti na šík ozbrojencov, trepotanie krídel vtáčika znelo mu ako štrngot zbrane; obhorený peň vystieral hroziacu ruku proti nevinnému vlastizradcovi.

Začína sa brieždiť — ubúda aj noci, aj hory; všetko sa ukazuje jasnejšie, pribúda duševnej sily, telo musí poslúchať. Doznievajúci hlas vežových hodín pridal mu sily, háj vypustil z náručia svojho obyvateľa, Ľudovít stál pred mestom X.

Stráž volá „Stoj!“

„To sú naše zvuky,“ zaradoval sa Ľudovít, pristúpil k stráži a keď mu oznámili, kde býva veliteľ, vyhľadal ho, aby svojmu národu ponúkol ruku.

Ostatné Ľudovítove príhody splývajú s priebehom slovenského povstania; tie vám nejdem rozprávať.

Po skončení búrlivých čias, keď si oddýchol v mäkkom lone matky, pomýšľal na zriadenie domácnosti. Pod domácnosťou rozumel Aničku. Anička s radosťou podala svoju bielu rúčku vernému Ľudovítovi.

— — —

„Vidím, že Ľudmilke hľadia oči do postele,“ prehovorím po skončení rozprávky.

„Nie, otec môj,“ odpovedala, bystro pozrúc na mňa, „ani nezaspím, kým mi neprezradíš Aničkino pravé meno.“

„Nepäť ho, dievka moja,“ ohlásila sa moja žienka, „náš otec si celý príbeh len vymyslel, aby nám skrátil dlhý večer.“

„Ja nemyslím, mamička,“ zastal si Ivan k svojej sestre; „aj ja prosím: keď Ľudmile prezradíš Aničku, mne prezraď Ľudovíta.“

Nedbajúc na matkino záporné žmurkanie, rozhodol som: „Ivan, Ľudmila, pobozkajte ruku svojej matke, ona je Anička!“