ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bratia Šofránkovci vítali veľadôležité, ale prenáhlené zákony z roku 1848 s citmi celkom rozdielnymi. Pretože v nich s občianskou slobodou podáva sa Slovákom národné otroctvo a stavia do výhľadu národná smrť, Maďarom poisťuje sa na večné časy opakovanie celej verejnosti, výchovy, súdov, správy, snemu: Kakerlak sa horšil, Pandrlák jasal.

Slávna župa držala s posledným. Držitelia moci nemali žiadnej námietky proti oslabeniu župnej sústavy, hoc oni sami prišli pritom o všetku moc. Nehoršili sa na tom, že Bihar bude potom obosielať snem dvanástimi, Orava len dvoma vyslancami,^[48] kým doteraz obe župy jednako boly zastúpené. Nevideli v tom žiadne nebezpečenstvo, že úpravy pre snemových vyslancov sa zrušily,^[49] títo že podľa svojich osobných náhľadov, možno, že i podľa osobných výhľadov a prospechov, budú určovať osudy krajiny, povoľovať dane a vojsko, uvádzať novoty, v ničom nezodpovední svojim voličom. Slovom, župa nemala žiadnu námietku proti tak vážnym zmenám, prijala svoje degradovanie s radosťou. Preto uložila všeobecné osvetlenie domov.

Viďme, ako si počínali pritom blázniví bratia. Chyža, kde bývali, mala dve okná. Jedno z nich opanoval Pandrlák, druhé Kakerlak. Pandrlák svoje osvecoval tak horlive, že by bol i dom podpálil, keby nebol zavčasu nadišiel pláteník. Kakerlak vybil na svojom jednu tablu, a dieru, ktorá tam vznikla, zapchal tou časťou obnaženého tela, ktorá vždy za všetky ostatné pokutovaná býva. Dostal, pravda, pritom od kohosi z ulice palicou, ale ináč to nemalo následky. Lebo všade maliarom, básnikom a bláznom všetko je dovolené; a Kakerlak mal už dva z týchto titulov. I čo na tom? Výhovorka je pri ruke. Chcel zapchať dieru, aby vietor do chyže nefúkal.

Na druhý deň spálily sa slávnostne klada i dereš. A to bola jediná príležitosť, pri ktorej blázniví bratia boli svorní.

Kakerlak napísal slávnostnú ódu na spálenie dereša. Odsúdil ho do ohňa preto, že na ňom líhavaly len narodené a nie urodzené bruchá.

Pandrlák, rozpomenúc sa na svoje muky v klade, dal jej napred dvanásť kyjov, potom ju strčil do ohňa. Na dereši, pred jeho spálením, dal vyťať sám sebe dvanásť palíc na večnú pamiatku, aby sa mohol pochlúbiť, že on bol ostatný bitý na dereši. Trinástu ranu dal mu brat Kakerlak tak záživnú, že hneď vyskočil a na poďakovanie chcel hodiť do ohňa pansláva.

Radovánky však, muziky, živstvovanie Maďarov ustúpily čoskoro i na Orave prísnym starostiam. Srbi, Chorváti, Rumuni, Sasi povstali so zbrojou proti maďarizačným chúťkam a vo Viedni rozdúvali oheň, aby nestratili Uhry. Tam hotovili aj slovenské povstanie Štúr, Hodža a Hurban, vyplašení po sjazde svätomikulášskom^[50] z Uhier.

Kakerlak chopil sa toho so zápalom. Umienil si roznietiť Oravu k národným bojom. V Kubíne vyliezol pred stoličným domom na strom a takto kikiríkal odtiaľ početne shromaždenému ľudu:

„Veľactení národovci slovenskí! Pohodená moc suchej palice Áronovej pučí ľúbeznú zelenosť, ostatky ľudu izraelského povesily smutné harfy pri vodách babylonských k vybudovaniu Jeruzalema, a ja som ústa, ktorými hovorí národ. Čo vy myslíte a cítite, to nachádza vo mne ohnivej reči prúd. Po tisíc zapadlých v minulosti rokoch služobnej mŕtvosti prelamuje sa tajný smysel národných našich proroctiev. Čo duch všenárodný skryl do zrkadla bohonadchnutých povestí, čo spanilá panna peje, rozdumaná v pokojnom svojom oddelení duše od tela: to vyšľahuje žiarou plamennou do vrtkavej skutočnosti skrytého v rozvalinách vekov života. Tatry počínajú rodiť kvietok bohoľudskej radosti, celým nebom časnosť prevyšujúcej. Hnutiu svetoducha rozumejú spasitelia, počínajúci sa z Ducha Svätého, zo všetkých pochádzajúceho, poskytujú diel ducha svojho všeduchu národnému na vybudovanie múrov jeruzalemských a stĺpu vernosti ohrozeného najjasnejšieho prestola. Preto i my splníme plnosť lásky cez tlčenie pulzu národnoeuropského smýšľania. Zatajení vo sne zabudnutia, rozlejeme sa prívalom búrnym na poli svätom povinností slovenských, pod zástavami radosti vyšším ducha letom ovenčenej.“

Dosť na ukážku výrečnosti Kakerlakovej. Jeho reč pretrhovaly časté pokriky. Jedni kričali: „Slovensky, pán farár, slovensky.“ Druhí: „Pán farár sa rúha.“ Najviac z nich: „Dosť, dosť! Ináč učiníte nás všetkých podobnými sebe.“

Kakerlak však nebol by sa dal mýliť na strome žiadnym vreskom, keby dačo iné nebolo pretrhlo jeho rečnícky prúd. Totiž z vyšného okna stoličného domu šustol na neho šafeľ zimnej vody. Kto ho tak okúpal a jeho výrečnosť ochladil, to bol jeho vlastný brat, Pandrlák.

Poslucháči sa rozrehotali a lapili sa všetci nie síce zbroje, ako rečník chcel, lež rozumu — ta šli všetci domov. Nechcelo sa im vyhrabávať z pahreby horúce zemiaky, aby ich potom iný zjedol.

Predvideli ovseným svojím rozumom, že povadivší sa dobrí priatelia smieria sa zas^[51] a bitý že bude ten, kto jednému z nich priskočí na pomoc.

Rečník teda len sám zúčastnil sa na slovenskom povstaní. Ponáhľal sa prosto k moravským hraniciam a dal sa do služby prostého vojaka v slovenskom národnom vojsku.

To pohlo i Pandrláka k účasti v zápase. Keď brat ta šiel k zradcom Slovákom, on, ako „maďarský človek“, nemohol sedieť za pecou. Pripášuc si drevenú šabľu a vezmúc teľaciu kožku na plecia, šiel i on k hraniciam, aby si stal medzi tých gardistov, ktorí mali vtrhnuvších Slovákov vyhnať nazpät za hranice, alebo zlapať a povešať.

Neďaleko Rajca spatril vec, pri ktorej len toľko, že ho neporazilo. Veliké množstvo ľudu šlo cestou, spievajúc pod vlajúcimi zástavami a nieslo skvostne odetú, na akomsi stolíku stojacu paniu na sochoroch.

„Kto to iný môže byť ako ruská cárica? Toto prekliate, zradné slovenské plemeno! Títo panslávi! Už si aj cáricu z Ruska doprevadili a nosia ju so spevom okolo. Ale dám ja vám, i vašej cárici, čakajte!“

Tak si myslel Pandrlák a bežal, čo mu sily stačily, za procesiou kričiac: „Stojte! Stojte!“

Procesia zastala a Pandrlák oboril sa bez okolkov na pútničkov: „Ha, vy panslávi, vy zradcovia krajiny. Na šibenicou s vami všetkými!“

Pútničkovia sa zľakli. Mysleli, že bohvie čo, v takých nepokojných časoch. Ale vodca spoločnosti a predriekač stal smelo podivínskemu hroziteľovi voči: „Prečo nám tak nadávate, pane? Čo sme urobili alebo robíme zlého?“

„Čo robíte?“ dupotal Pandrlák srdite. „A koho to tam nesiete? Doprevadili ste si ruskú cáricu, he! Vy zradcovia. Nosíte ju slávnostne okolo. Ale čakajte, prídu husári. Všetkých vás tu posekajú na guláš, i s vašou cáricou.“

V množstve povstal smiech, predriekač slovil: „Vy ste, pane, alebo blázon, alebo pohan. Nevideli ste nikdy oblečenú sochu Márie? Iďte svojou cestou. My ideme s nábožným pochodom do Šaštína.“

Ale Pandrlák sa tým neuspokojil. „Dajte mi vidieť tú vašu Máriu,“ riekol a šiel k soche.

Ohliadal si ju so všetkých strán s pokyvovaním hlavy, potom jej stal voči: „Nepovedám? Pekná Mária, vy zradcovia. A ešte sa smeje, táto ruská cárica s korunou,“ vytiahol drevenú šabľu.

Bol by zaťal do sochy, keby mu predriekač nebol lapil ruku.

Rozjarené množstvo skríklo: „A ty chceš biť Máriu Bohorodičku, našu orodovnicu, ty pes, ty pohan?“ Muži leteli do neho palicami, ženy i dievky nechtmi, aby mu vydriapaly oči.

Predriekač sa ho však zastal. „Nie tak,“ hovoril. „Tento človek je blázon, bitku nezasluhuje. Ale aby nám nerobil viac nezdoby, poviažeme ho a necháme tu.“

Učinili skutočne tak a Pandrlák si poležal na kraji cesty, až ho rozviazali pocestní.

Ku gardistom sa dostal v Senici a vstúpil k nim tiež ako prostý víťaz.^[52]

Stáli potom bratia oproti sebe vo vojenských radoch a prišli náhodou veľmi blízko jeden k druhému.

V Starej Turej totižto poklbčili sa trochu štúrorvskí povstalci s gardistmi.^[53] Na ulici vznikla streľba.

Pandrlák sa trochu zľakol, keď mu počaly hvízdať guľky okolo ušú a pomyslel si, ako slušno, že to ostatní gardisti dokončia i bez neho na slávu národa maďarského. Odskočil teda nabok do jedného dvora a hľadal skrýšu v sade. Zočiac tam jamu na zemiaky, fuk do nej. „Tu,“ myslel si, „nezasiahne ma žiadna guľka.“

Práve na tie myšlienky prišiel i Kakerlak na náprotivnej strane. Umkol i on z radu, keď ostatní durkali. A náhoda chcela, že tiež hľadal útočište v tej istej jame na zemiaky, kde čušal Pandrlák.

Pretože raždím a pazderím prikrytá jama mala len úzka dieru, nevidel Kakerlak, že tam dakto jest a cup dnuká. Až vtedy zbadal v šere na bok utiahnutého gardistu a zľakol sa. Ale gardista zľakol sa ešte väčšmi. Myslel, že ho videl jeden z besných štúristov, keď sa skrýval, a že teraz ide nadiať ho na bodák.

Kľakol teda, vzopäl ruky a prosil s plačom pre Boha, pre päť rán Kristových o milosrdenstvo, použijúc i lož na vzbudenie ľútosti. „Zmilujte sa, požalujte,“ hovoril žiaľne. „Mám ženu, šestoro drobných detí. Zmilujte sa, nezabite ma! Veď ja nie som zradca slovenského národa. Som verný jeho syn. Medzi gardistov vzali ma len nasilu. Zľutujte sa, nezabíjajte ma!“ Tak sa modlil predesený Pandrlák na kolenách pred Kakerlakom.

A Kakerlak, vidiac takéto poníženie toho nepriateľa, ktorého tak náramne bol sa zľakol, ďakoval Bohu, že on nepočal prosiť prvý. Dodal si smelosť k ukázaniu svojej neohrozenosti.

„Zaslúžil si síce smrť,“ riekol prísne neznámej kľačiacej postave, „ale ja som človek milosrdný a velikomyseľný. Vstaň a nehreš viacej!“

Pandrlák tak bol vďačný, že až ruku pobozkal Kakerlakovi so slzami: a Kakerlak tak bol rád jeho omylu, že ho až k srdcu privinul. Smrteľne sa vospolok nenávidiaci bratia sa objali, pobozkali sa v jame na zemiaky a zostali tam, až prešla dlho netrvajúca hrmavica.

Priateľstvu však bol koniec, keď vyliezli a poznali sa. Rozišli sa s vyhrožovaním a preklínaním. Každý pošiel k svojim pochváliť sa, ako mnohým nič neurobil.

Slovenskí povstalci utiahli sa potom, zo strategických príčin, a že ešte „Národnej rade“ chýbala jedna maličkosť,^[54] národ, utiahli sa, povedám, za hranice do Viedne a Kakerlak šiel s nimi.

Meškajúc tam, navštívil rozkošný Schönbrunn a obdivoval tam rozličné opice, medvede a pekné papagáje, ktoré požívaly výchovu, podobnú jeho.

Pohrúžený do obdivovania začuje reč, že prešiel mimo cisár Ferdinand s cisárovnou.^[55] Jasná paromová strela! Cisár prešiel a on najvernejší jeho veličenstva poddaný, ochranca celistvosti monarchie, podpora trónu, on ani nepozdravil cisársky pár, ani klobúk nesňal pred obnoviteľom dŕžavy na základe živlov slovanských. Nie! Taká chyba musí sa napraviť. Strhne sa teda a beží, ako oparený, iným chodníkom, aby prišiel cisárovi voči, nazrel do jeho jasnej tvári a preukázal mu náležitú česť.

I stretol sa skutočne s cisárskym párom, ale čože? keď ich zase nepoznal. Za cisára uznal jedného šustra, za cisárovnú jeho milenku, s ktorou sa viedol popod pazuchy. Popri cisárovi prešiel zase bez poklony, pred šustrom oproti tomu složil klobúk zďaleka, poklonil sa, mimo idúc, tri razy veľmi hlboko a za chrbtom mu vykríkol z celého hrdla: „Nášmu zemskému bohovi sláva!“

Šuster nemohol nezbadať, že tá nápadná česť platí jemu. Zastane teda a táže sa poklonkára: „Wess Landes Kind send se?“^[56]

„Som Slovák,“ odvetil Kakerlak pokorne, so složeným klobúkom.

„Dos kenn ech net,“^[57] pokýval šuster hlavou.

„Uhor,“ vysvetlil mu vec Kakerlak.

„A só! Itzo wás ichs‘“ obrátil sa k milenke šuster, „s’ ist holt án ungrischer Ochs,“^[58] a pošiel ďalej so smiechom.

Kakerlakovi sa to videlo trochu divným, zato však neprestal veriť, že pri dvore iné myšlienky nemajú, ako pretvorenie Rakúska v dŕžavu slovanskú.

Pripojil sa potom, vždy len ako prostý vojak, k Bloudekovmu sboru, sohnanému pod krídlami Rambergovými,^[59] a pomáhal naháňať strach hornouhorským pánom, aby nebrali podiel na odboji.

Cesta ich viedla cez tie Buchtovce, kde Kakerlak bol za pol roka učiteľom. Pimas a jeho pani mali veliký strach pred tými „drotármi“, ako dobrovoľníkov slovenských nazývali, tými smeťami z celej krajiny sohnanými. Báli sa olúpenia a podpálenia, zvlášť ak sa i ten rozhorčený streštenec Šofránko medzi nimi nachodí. Aby sa trochu zabezpečili, poprosili veliteľa, aby sa ráčil ubytovať v kaštieli.

Bloudek prijal čestné ponúknutie a meškal v maľovanej svetlici, keď predstúpil Kakerlak a vyložil mu, čo podstúpil v tomto maďarónskom dome.

„Zaopatrím vám zadosťučinenie,“ uškrnul sa Bloudek a hneď to uskutočnil.

Svolajúc svojich dôstojníkov, posadil Kakerlaka na stoličku a predvolal Pimasovskú rodinu. „Tento pán,“ ukázal na Kakerlaka, „má s vami akési účty.“

Kakerlak kynul napred Gejzíkovi, ktorý už bol hodný cogan: „Poď len bližšie, Gejzíčok, poď. Či ma poznáš?“

„Ponášate sa,“ riekol Gejzík, „na bývalého môjho učiteľa Šofránka.“

„Vtedy si bol,“ hovoril ďalej Kakerlak, „maličký maďarónik; teraz už budeš veliký maďarón.“

„Teraz som horlivý Slovák,“ uškrnul sa Gejzík.

„Keď tak, teda znáš ódu, ktorú som ti dal, zpamäti.“

„To neznám. Bohužiaľ, stratila sa mi.“

„Budeš teda za to kľačať cez noc na hrachu,“ odsúdil Kakerlak.

Potom kynul starému: „A vy, pane, čo by ste mi boli urobili, keby som nebol zutekal po vysekaní mladého pána?“

„Plácu vašu by som bol zdvojnásobil,“ riekol starý chytrák a pani prisvedčovala.

„Chcem vám to veriť,“ usmial sa sudca. „Napravíte teda teraz krivdu. Vyplatíte mi zadržanú plácu dvojnásobne, dáte mi za šaty sto zlatých a pánu veliteľovi složíte do rúk, na potreby nášho sboru, päťsto.“

Bloudek to odobril a všetko sa stalo, ako Kakerlak odsúdil.

Bloudek priviedol svoj sbor až do Košíc, ale po odchode Rambergovom na Dolnú zem utiahol sa do Prešova a tam meškal za dlhší čas.

Kakerlakovi napadlo, že v Prešove mešká mnoho židov a umienil si priviesť týchto bludárov k rozumu rozumným slovom, a ak by nič nedali ani na jasné a nepochybné dôkazy, pokrstiť ich silou, aby už raz tá Slovanstvu vždy vražebná židovská neplecha prestala.

Soberúc uličnú chasu, šiel s ňou v šábes do židovskej bužne^[60] pod múrmi. Sberbe kázal stáť pri dverách s krhlami vody a s kravskými chvostmi, sám postúpil ku kazateľnici.

„Ty, učiteľ bludov, dolu,“ trhol rabína za šat, „ja budem kázať.“

Rabín skutočne sostúpil, židia, ktorí ešte vtedy neboli tak smelí ako teraz, očakávali s trepotom, čo z toho bude, čo ten nepovolaný rečník povie, ktorý skutočne rečnište zaujal.

So smelosťou, akej pri zdravom rozume nikdy nemal, takto počal rečniť Kakerlak:

„Počúvajte, rozptýlené ovce národa izraelského, nie tú obriezku, ktorá nič neprospieva, ale mňa vyšším letu duchom v Jezukristu ovenčeného, ústa národa, tlmočníka tajomstiev kráľovstva nebeského. Prišiel čas, aby sa o tom hlásalo na uliciach, čo v skrytu vydumali, v rozdelení duše od tela, rozumejúci hnutiu svetoducha spasitelia, počínajúci sa z Ducha svätého, zo všetkých pochádzajúceho. Abych poskytol i ja diel ducha svojho všeduchu národnému, pravda je tá, že niet nič iného mimo Ja, ktoré večne vychodí zo seba a stáva sa mimo seba ako Neja a do Ja sa zase navracia, čo všetko spolu je absolútne Ja. Vy teda neodporujte pravde ako otcovia vaši, keď zabili syna človeka. Soblečte toho starého Adama a obmyte krstom vody a Ducha svätého zo všetkých pochádzajúceho tú odlučujúcu vás od rozkvitajúcej našej suchej palice Áronovej neplechu židovskú.“

„Blázon,“ pošeptávali si židia a začali sa hrnúť všetci razom k dverám.

Kazateľ teda obrátil svoju reč, už bez rečníckych okrás, k sberbe, stojacej pri dverách: „Vidíte tú bohomrzkú židovskú parchu?^[61] Utekajú, prchajú, nechcú počuť pravdu. Vyplňte jednako sväté prikázanie bohočloveka: ,Idúc krstite všetky národy’ a ,donúťte ich vstúpiť’.“

Sohnaní uličníci učinili, čo im naložil, jedni zo žartu, druhí zo slepej horlivosti. Omočiac chvosty, kropili židov a keď títo tisli ich silou von, vyšustli na najbližších celé krhly.

Židia, židovky pošli, otriasajúc vodu so seba, chasa rozišla sa s chachotom, Kakerlak plesal, že toľko veriacich získal odrazu Kristu a národu pomocou neodolateľnej Heglovej filozofie.

Menej hrdinsky sa zachoval, keď stál v noci stráž pri Toryse. Prechádzal sa s ručnicou na pleci pri svetle mesiaca, ktorý práve bol dosiahol hodnosť abasa s plnými lícami. Jeho obraznosť bola plná desných obrazov, bo sa už blížil Benický s gardistmi.

Odrazu započuje neďaleko vo vrbinách, tichý šepot. Obzrie sa, a aj! gardista s ručnicou a bodákom pri ňom samom. Kakerlak v nohy. Uteká a uteká vždy prudšie. Lebo kedykoľvek sa ohliadne, gardista mu za pätami. Prirodzene, keď to bol jeho vlastný tieň. Šepot vo vrbinách pochádzal od zamilovaného párika.

Na úteku stretol ho jeden zo spolubojovníkov a upozornil ho na omyl. Aby neprišiel na smiech, dal tomu Kakerlak iný smysel. „Ja,“ vraj, „neutekám, lež doháňam.“ — „A koho?“ — „Nuž toho hrnčiara Révaja, čo nám poslal na posmech hrnčenú korunu a potom zmizol. Teraz sa zjavil, ta ho doháňam.“

To by bola bývala obstojná výhovorka, keby bol mohol povedať, ako poznal hrnčiara, ktorého nikdy nevidel? Jednako milosrdný kamarát ho neudal, že ušiel so stráže. Bloudek neurobil mu teda nič, len spolubojovníci smiali sa z neho.

Čoskoro potom nasledovalo cúvnutie do Haliče po spálení mosta na Toryse zo strategických príčin. Bo nevidno, prečo by sa bol mal dať spáliť nový most, keď viedla cesta i popri moste a vodu bys’ bol dlaňou zahatal, ak nie zo strategických príčin.

Na tejto retiráde prejavil predsa Kakerlak znak bojovnej chrabrosti. Na mrku videla Bloudkova armáda v poli podozrivú postavu. Upozornený na ňu, Kakerlak hneď rozhodol, že to gardista, a aby sotrel pri Toryse získanú hanbu, ponúkol sa ísť mu v ústrety sám jediný.

To schválili spolubojovníci a Kakerlak poď prosto k černajúcej sa postave s krikom: „Kto si? Vzdaj sa!“

Šiel postávajúc, pretože sa mu zdalo, že postava ide proti nemu. Ale vždy, keď on zastal, zastala i postava.

Keď už bol blízko: „Ozvi sa,“ vrešťal, „povedz kto si, ináč ťa zastrelím.“

„Nehovoríš? He!“ tázal sa, postupujúc ešte ďalej s ručnicou priloženou už k lícu.

Postava nič. Kakerlakovi bolo ľúto zastreliť človeka, ale čo robiť? Zareve znovu: „Hovor, ozvi sa, bo na moj’ pravdu, strelím.“

Keď postava ani teraz nič, bauch! „Tu máš!“

Postava sa prekotila, lež ani nejajkla, ani nevzdychla. Armáda oproti tomu vypukla v hlasitý smiech. Lebo dobre vedeli všetci, okrem Kakerlaka, že to strachopud postavený do konopí, aby odplašil vrabce.

Viac ľudských životov neležalo mu na svedomí. Sbor Bloudkov bol milostive rozpustený a Kakerlak šiel tiež domov mysliac, že viac osoží národu perom, než ručnicou.

V rovnakej asi dobe, keď Kakerlak obveseľoval spolubojovníkov, cúvajúcich zo strategických príčin, zaopatril trochu smiechu Prešovčanom jeho brat Pandrlák.

Tento sa presvedčil v staroturanskej jame na zemiaky, že by teraz ani Zuard, Katuša a Huba nemali tak snadnú prácu ako za časov ľahkého výboja vlasti potokmi krvi. Vystúpil teda z radu bojovníkov a pripojil sa k sboru Benického^[62] ako regimentský rečník. Kamkoľvek prišiel Benický, Pandrlák všade podpaľoval vlastenectvo uhorské.

Do Prešova vošiel na mrku plný myšlienok o svojom vznešenom poslaní. Preto nie div, že v strede mesta nakopených kamenných svätých, takrečenú Trojicu, mal za vlastencov, čakajúcich naňho. „Ha!“ pomyslel si. „To predsa praví Izraelskí, tí Prešovčania.“

Zastal si teda hrdo pred Trojicou, obkľúčený nemalým počtom uličníkov, privábených jeho divným úborom, upravil svoju teľaciu kožku, vykrútil si fúzy a takto rečnil kamenným svätým:

„Páni a vlastenci najctenejší! Boh Maďarov žehnaj vás, že ste sa tak početne shromaždili ku skromnej síce, ale úprimnej reči mojej. Srdce vo mne plápolá, keď vás vidím na tom lešení, pánov i panie, kresťanov i židov, mladých i starých. Nechže vás žehná za to ten Joél, ktorého židia Maďarom ukradli.^[63] Vidím z toho, že duch Árpádov, Lehelov a Tuhutumov^[64] ešte žije, žije vo vás, ich chrabrých a hodných potomkoch. A tak teda vyvešajte a poškrťte všetkých kriminálnych panslávov, ku cti božej a k prospechu vlasti tejto, potokmi drahej krvi nadobudnutej.“

Táto reč zaľúbila sa veľmi tomu hrnčiarovi, ktorého Kakerlak bol doháňal, keď čušal skrytý na prachárni, aby sa zachoval budúcim lepším časom, ktoré i zavítaly. Bez neho niet žiadnej ani voľby, ani hostiny. Pri voľbách vie obrábať sedliakov, pri hostinkách držať slávnostné reči. On vie oceniť sám seba, cíti svoju velikú váhu. Preto odpratal sa po fígli prevedenom „drotárom“ na pracháreň a len vtedy vyliezol znamenitý muž zo skrýše, keď Bloudek vypratal sa z Prešova a vtrhol Benický. Teraz už bol medzi poslucháčmi Pandrlákovými a tak ho dojala reč tohto jemu príbuzného ducha, že pošiel pobozkať zlatoústeho rečníka v teľacej koži a s trčiacim mu z nohavíc „koštökom“.

Prv ale, než by bol došiel k rečníkovi, pukne tomuto do čela jedným šusterským učňom hodené surové vajce a zaleje mu celú tvár. Urazený myslel, že mu to učinil hrnčiar. Preto, keď ho tento chcel objať, dal mu Pandrlák v pysk a hrnčiar mu to statočne navrátil. Miesto pobozkania prijali sa príbuzní duchovia so zauškovaním.

Zhotoviteľ hrnčených korún odišiel s hnevom, Pandrláka potrhol za teľaciu kožku ten chlapec, čo mu bol vajce hodil do čela: „Pozrite len! Ten pán heno chce vás objať.“ Bol to kamenný svätý s rozprestrenými rukami.

Pandrlák pobehol skutočne k nemu a vrazil tak nosom do neho, že mu krvavú pečať uderil na kamenné čelo. Neborák! Všade zavadil tým svojím fafákom.

Čoskoro potom naskytol sa mu nový predmet rečnenia, otvorilo nové pole činnosti. Ten čert, ktorého streštenci maľujú neprestajne na všetky steny, zjavil sa skutočne. Rusi pohli sa na pomoc odvšadiaľ stiesnenému Rakúsku.

To bolo iným ľuďom príčinou zúfania, Pandrlákovi podnetom pre zvýšenú činnosť. Prišiel do zimničného pohybu, chodil, tekal, povzbudzoval, bedákal, ako komu dom horí a nemá vodu.

Zdalo sa mu, že na horných stranách farári neplnia dosť horlive ministerstvom predpísanú povinnosť, ani nekážu, ani nemodlia, ani nepostia sa tak, aby odkázali, odmodlili, odpostili Rusov z krajiny.^[65] Bezpochyby, že už všetkých podkúpili Moskáli. Zbadal, že ľud slovenský, keď dajeden kazateľ príliš horlil proti tým divochom severu, ktorí idú všetko spáliť, zjesť, poškrtiť, sprzniť, do zajatia odviesť, že ľud utekal z chrámu a nechal tam kazateľa samého. To istý znak, že Rusi už i medzi ľud vyliali príval svojich nevyvážených rubľov. Čoskoro v Uhrách budú sa i cesty stlať rubľami, ale krajina je fuč!

Pandrlák zanevrel na všetkých Slovákov a hodil rukou na tie diablovi prepadnuté, zapredané podtatranské kraje a pošiel rozplameniť na zúfalý odpor Maďarov. Tu mienil chodiť z dediny na dedinu, z mesta do mesta a kázať všade tak, ako to činil pôvodca všetkej trmy-vrmy, Kossuth.

Ale čože, keď tie ruské ruble prenikajú do všetkých krajov a kútov sveta? Presvedčil sa o tom, že už i Maďarov pokazily tie ruské ruble, hneď na prvej dedine, kde započal svoju vlasteneckú misiu.

A to boly žiaľnej rozpomienky pre jeho brata polomaďarské Nemcovce. Kalvínsky farár nechcel otvoriť kostol, richtár odoprel bubnovanie, ako i musel, pretože obec nikdy žiaden bubon nemala. Musel sám chodiť po dedine a svolávať ľudí.

Títo sa sbehli, bo mysleli, že to bude dáka komédia a Pandrlák započal svoju reč obžalobou. Obviňoval farára a richtára, že sa zapredali Rusom.

Farár sa ho tázal: „A prečo tí Rusi, čo celému svetu tak štedre platia, len vám nič nedajú?“

„Preto,“ odvetil Pandrlák, „že moju povahu znajú. Vedia dobre, že by som im za celú horu rubľov jednu hrsť zeme uhorskej nepredal.“

Potom započal svoje hromženie na severných barbarov. Tvrdil o nich, že ľudí jedia, a to živých. Strašil, že koho nezjedia, toho odoženú do Ruska knutou. Radil všetko páliť pred nimi a zutekať do hôr ako pred Tatármi.

Vtom povstane krik, že Rusi idú. Pricválali skutočne dvaja uláni na koňoch a zastali mlčky opodiaľ, aby počuli, čo sa tu hovorí.

Predesený Pandrlák natiahol inú strunu, počal vychvaľovať Rusov ako ľudí krotkých, dobrých, vzdelaných. Radil prijať ich pohostinsky, otvoriť im ochotne všetky komory a pivnice, lebo prichádzajú brániť zákonný poriadok.

Šťastím jeho bolo, že ho Poliaci nerozumeli, lebo to boli z tých, čo prišli pomáhať Uhrom, aby zvíťazili s nimi.

Náhle sa to vysvetlilo, rečník hneď započal inú pieseň. Maľoval zase Rusov ako svrchovaných divochov, radil hneď podpáliť dedinu a utiecť, aby psohlavci nenašli nič iného ako hŕbu popola.

„Dobre tebe hovoriť o pálení, keď nemáš ničoho,“ ozval sa farár, čo Pandrláka tak popudilo, že tasil šabľu a hoc drevená bola, tak ho vyťal po ramene, že ho nikdy viac potrebovať nemohol.

To bol posledný víťazný skutok Pandrlákov, ktorým nevedome pomstil trochu brata. Richtár ho hneď dal odviesť k slúžnemu a tento ho poslal postrkom na Oravu, kde ho brat pláteník, aby sa nemohol viac túlať, dal na reťaz.

Musel sedieť ticho, keď uhorská krajina dunela pod kopytami ruských koní. Až po složení zbroje pri Világoši 13. augusta 1849, pustil ho na slobodu.

Po porazení maďarského povstania vylieval Pandrlák vlastenecké slzy. „Zhynuli sme na veky,“ zalamoval rukami a trhal si vlasy.

Kakerlak oproti tomu plesal, vylieval city radosti v nadšených ódach. Ako by nie? Veď Slovanmi zachované Rakúsko pretvorovalo sa na slovanskú dŕžavu. Už videl v duchu slovenskú korunnú zem, slovenský snem, slovenské vojsko, školy, súdy, právomoci so slovenským kniežaťom na čele. Videl, ako zablúdilí synovia a dcéry slovenské vracajú sa s pokáním k zradenému národu, tlčú sa v prsia v žalosti nad svojou vinou, že i sám sebe veštil pritom lepšiu budúcnosť, je prirodzené. Ale čoskoro nastúpil taký obrat, že Pandrlák bol potešený, Kakerlak vcele srazený. Do úradov prišli tí, ktorí súdili a vešali Slovákov, z Viedne sa sypala potupa na Slovanov, ktorí spasili dŕžavu, bolo vidno, že si ostria bičak i na Rusov.^[66] Bojovníkom slovenským kázali ísť orať, pôvodcom povstania povedali „koršámerdíner“,^[67] do škôl a úradov zaviedli nemčinu, zaviedli neslýchané u nás dane. „Vyháňali sme diablov skrze Belzebuba,“ hovoril Kakerlak a započal písať ódy smutné, v ktorých oplakával nevďačnosť nemeckú a ľahkovernosť slovanskú. A čím ďalej sa rozvinovala sústava Bachova, tým bol nespokojnejší.

Naposledok si umienil vysťahovať sa do Ruska. Pošiel s hlbokým žiaľom v duši a s pár zlatými vo vrecku.

Za tieto kúpil si v Tarnove od sedliaka koňa, od žobráka taligu. Koňa zaplatil dobre. Sedliak ho uisťoval na svoju dušu, že žiadnu inú chybu nemá, ako že sa na drevo nechce liezť a konope trhať. Ale mršina sa háčila. Keď zastal, nepošiel s miesta, čo bys’ desať kolov na ňom polámal. A na žiaden most nebolo ho možno naviesť. Musel kaliku predať so stratou dupkovi a taligu mu daroval na dôvažok.

Síduc sa potom so sedliakom, vytýkal mu, že ho oklamal. „Nie pane,“ odvetil chytrý sedliak, „o chybách som vám statočne povedal. Na drevo nelezie, bo nechce ísť na most, konope netrhá, bo nedajbože ťahať.“

Na ruskú zem prišiel vysťahovalec peši, ale s ružovými nádejami. Myslel, že ho tam prijmú s otvorenými ramenami.

A ako by nie? Veď v slovanskom Rusku nájde nejeden túlavý Francúz, Nemec, Talian, Angličan láskavé prijatie, podporu, chlieb, obyčajne i bohatstvo. Ako by nie Slovan?

Ale veru tieto nádeje zmizly skoro. Prostý Rus cíti sústrasť len s východným spoluvercom. Nech príde dáky grécky, sýrsky, arménsky tulák, ten nájde podporu: nech ale predstaví sa kto ako Slovan, to je toľko, ako by riekol, že je Kafer alebo Patagónec.^[68] V triedach vyšších panuje modloslužba západných národov, bez pocitu vlastnej hodnosti a bez túžby byť sám dačím. Slavizmus je tam dačo temer tak zriedkavé ako u nás. Nájdeš francúzskych Rusov, anglických Rusov, nemeckých Rusov, ešte i maďarských Rusov, ale ruských Rusov nenájdeš. To je vlastnosť Slovanov. Nikde a nikde nehonosí sa Slovan sám sebou: vždy a všade chlúbi sa rečou, menom, vzdelanosťou cudzími. Rád si osvojuje duchovný majetok cudzí; na to jeho ctižiadosť nesiaha, aby sám bol dačím. Čo výborného má doma, tým pohŕda, o tom ani vedieť nechce. Najväčšia časť rodom povýšených Rusov je taká, že jej všetko cudzie svojím a svoje cudzím. Nečítajú ani svojich najhlavnejších spisovateľov, nieto že by si povšimli iných ubiedených Slovanov a ich spisby. Duchovenstvo tiež zná len cirkevné záujmy a stojí vôbec na veľmi nízkom stupni vzdelanosti. Má síce vo svojich radoch výborne učených mužov, ale po dedinách živorí v hrubej smyselnosti, oddané menovite hnusnému pijanstvu.

Kakerlak si celkom ináč predstavoval Rusko a sklamal sa trpko. Túlal sa za pol roka po Rusku práve tak márne ako v Uhrách, keď hľadal úrad. Nikde mu nekynula priateľská ruka. Kde mu vrhli kopejku s opovrhnutím, kde ho vyctili ako tuláka, ktorému sa nechce robiť. Váľal sa po hnusných krčmách a špinavých mužických chalupách, hlodaný nečistým hydom.

Jeho ponevieraniu učinil mimovoľný koniec pomieščik Keveľov.^[69] Bol to jeden z tých dôstojníkov, ktorí 1849 bojovali s Paškievičom v Uhrách a tu s tými sa rúbali, ktorým prišli pomáhať, s tými ale pánbratovali, ktorých prišli sraziť, tak nemilí tým, ako týmto. Z Uhier niesli domov podobizeň Kossuthovu a akýsi zápal za nesmierne ich nenávidiacich Vengrov. Vychvaľovali ich dobrotu, ich štedrosť, ich rozum a liberálnosť; ľutovali, že im nohy podbili. Keveľova láska k Vengrom tak bola veliká, že sa potom i vysťahoval do Uhier a tu potom preukázal ministerstvu veľmi príjemné služby, keď v novinách i brošúrach vystríhal Slovákov pred Rusmi a všemožne im hľadel zoškliviť šafárenie tam vlády nemeckej.

Kakerlaka prijal ako zločinca, s najtrpkejšími výčitkami, nazval ho zradcom svojej vlasti, ktorú nevie oceniť, a buričom Ruska, ktoré nezná. Pretože nemal pas, odviedol ho na úrad s udaním, že to bezpochyby emisár nevďačných Nemcov.

Hľadali u neho dvadsiatniky, ako u nás hľadajú u každého pansláva ruské ruble, čo je vcele v poriadku. Keď v Rakúsku prší ruskými rubľami, nuž musí v Rusku pršať nemeckými cvancigermi.^[70]

Hoci sotva pár kopejok našli pri ňom, poslali ho nazpät do Uhier postrkom, ako kedysi košického profesora Gocíka.^[71] Tento, keď cestoval cez prázdniny po Rusku a z peňazí sa vcele vytrovil, náročky pas odhodil, aby ho poslali postrkom. Po privezení do Košíc poďakoval sa za lacnú príležitosť. Čo Gocík hľadal, to Kakerlakovi prišlo samo. Priviezli ho pekne-krásne na Oravu.

Nemajúc potom viac čo dúfať, žil u brata pláteníka pokojne a písal slovenské verše, ktoré sa málo delily od tých, aké sa obyčajne píšu a tlačia. Cez leto však býval na salaši medzi valachmi.

Keď on tam počúval kukučky, Pandrlák trávil dni medzi Cigánmi. Už i hovoril cigánsky a chcel si vziať cigánske dievča, ale mu ho nedali.

Nehody nepremenily v ničom bratov, ani túžby ich nezvrátily, ani horlivosť neumenšily.

Bratia medzi sebou zápasili ustavične, protivili sa vo všetkom jeden druhému, kládli si do cesty všemožné prekážky.

Tak to bolo i pri ušľachtilom podniku Kakerlakovom. Zaumienil si poskytnúť i dedinčanom duchovné pôžitky, usporiadať večierky. Ošklivil sa mu ten surový dedinský a malomestský život, kde ľudia ničím iným zabaviť sa neznajú ako pijatykami, divou cigánskou hudbou, plesom, zlorečením, klebetami, bitkami. „Počkaj,“ pomyslel si, „ja týmto ľuďom zaopatrím ušľachtilejšiu zábavu. Budem im dačo rečniť.“

Že pritom myslel na svoje diela, je prirodzená vec. Lebo každý spisovateľ, aký bol i Kakerlak, má to za najdôležitejšie, najlepšie a najkrajšie, čo on napísal.

Mal toho dosť v zásobe a prihotovil ešte zvlášť jednu znelku, ktorou chcel národné povedomie v ľude vzbudiť, národnou hrdosťou nadchnúť zmalátnelé duše slovenské.

Znelka sa mu, podľa jeho mienky, podarila. Zakladal si mnoho na nej.

Na nešťastie doznal sa o jeho predsavzatí Pandrlák, ba prišla mu z nedopatrenia do ruky aj znelka Kakerlakova. Čo teda neurobí? Pretože i on zapodieval sa básnictvom, napíše znelku v duchu protivnom a počkaj!

Po dostatočných prípravách oznámi Kakerlak večierky, chodí sám z dom do domu zvať ľudí do príbytku jednej vdovy, kde sa vydržiavaly priadky.

Zvedavosť skutočne prilákala mnohých. Sišli sa nielen mládenci a dievky, lež i muži, ale prišiel i Pandrlák. Chyža bola plná.

Kakerlak vyskočí na lavicu a reční ohnive svoju znelku:

Účinok znelky pri takom poslucháčstve bol všeobecný smiech. Kakerlak teda skočil hnevne s lavice.

Za ním rečnil svoju znelku Pandrlák:

„Ha, ty diabol! Ty seješ kúkoľ medzi pšenicu,“ zapľul mu Kakerlak oči.

„Ba, ty pansláv!“ vrátil mu to Pandrlák a dodal mu facku.

Povstalo z toho hrdlovanie, na velikú radosť poslucháčov, ktorí práve len pre túto komédiu boli sa dostavili. Bratia sa rozišli krvaví.

Kakerlak, nemôžuc nič vykonať so sprostačou a chcejúc predsa dačo urobiť za národ, obrátil sa k ľuďom rozumným a vyššie postaveným.

Dozvediac sa, že spišský biskup zaviedol na stredných školách levočských reč otcovskú (lingua patria) za vyučovaciu, bežal, mysliac pritom na reč slovenskú, poďakovať mu.

Biskupský pisár však mysliac, že chce katolizovať, odbil šklbana tvrdo. Musel si ináč zaopatriť prístup k biskupovi. Znajúc, že biskup chodieva každodenne na prechádzku do záhrady, preliezol cez múr a čakal ho tam skrytý.

Biskup skutočne prišiel a chodil s nohy na nohu po chodníčkoch, vysypaných pieskom, modliac sa breviár. Za ním kráčal opodiaľ pisár, tiež s breviárom v ruke, hoci v ňom mal „Večného žida“ od Eugena Sue.^[72] Obaja boli pohrúžení do čítania, biskup žalmov, pisár románu.

Tu razom zastane Kakerlak biskupovi do cesty, vrhne sa pred ním, objíme mu kolená, pobozká nohy, ako sa naučil v Poľsku.

Nemile prekvapený biskup táže sa, kto je, čo chce? Kakerlak vstane a takouto rečou pozdraví biskupa:

„Cirkev katolícka v Uhrách nesie v najnovších časoch typus výlučne maďarský a vzala proti Slovákom akési nepriateľské postavenie. Následkom vychádzajúcich z uhorského Fanaru inšpirácií,^[73] dosedajú na vyššie hodnosti cirkevné len Maďari, alebo osvedčení maďaróni, ktorí potom len o to dbajú, aby literárny život Slovákov úplne pritlmili a zničili. Farári, učitelia slovenskí čítať slovensky nevedia. Deťom slovenským dávajú sa do rúk šlabikáre a katechizmy bez všetkej ortografie,^[74] ľudu slovenskému piesne a modlitby, samá nesrozumiteľná kočvardina. Ktorý národ na svete je tak i od svojich duchovných otcov opustený? Ktorý tak ozorne zanedbaný? Vy jediný z biskupov činíte čestnú výnimku, vychovávate Slovákom nie znevážiteľov a zradcov, lež vzdelávateľov. Keď teda príde ten čas, ktorý prísť musí, keď pre Slovákov zriadi sa pár biskupstiev s jedným arcibiskupom na čele, vaša je neomylne hodnosť táto. Národ slovenský vie oceniť každého podľa zásluhy; odplata vás teda neminie. Pozdravujem vás už teraz ako slovenského arcibiskupa.“

To je tresť Kakerlakovej reči. Bo čo do i formy a rečníckeho vyšperkovania, tie mal zvláštne, ako sme videli pri jeho reči v Kubíne a kázni v židovskej bužni prešovskej.

„Dobre, dobre,“ kýval biskup netrpezlive rukou. „Ďakujem za láskavú starostlivosť o mňa, ktorú neviem, čím som si zaslúžil.“

Aby odbavil čím skôr nepovolaného chválorečníka a rozdávateľa tiár, siahol do vrecka a vručil mu pár krajciarov.

Pisár ho upravil von zo záhrady, hnevne zaklopil a zamkol za ním vráta.

Oba blázniví bratia vystúpili potom ešte raz na verejnosť, a to roku 1861, keď vo Viedni chceli učiniť próbu, či by nemohli dať Uhrom v Pešti taký diplomatický šachmat, ako im dali vojenský pri Világoši. Vtedy obaja Šofránkovci chceli zastupovať Oravu na sneme a uchádzali sa o vyvolenie, pri čom znovu sa rozškľabila deliaca ich neprestupiteľná medzera, vzbudila sa v novej sile nenávisť.

Ich sľuby, ktoré robili, chodiac po dedinách, voličom, si celkom odporovaly. Pandrlák sľuboval uviesť do života v ničom nepremenené zákony z roku 1848; Kakerlak ich predbežnú opravu. Pandrlák mienil vohnať Chorvátov nazpät do jarma, naloženého im roku 1848; Kakerlak žiadal vyrovnať sa s nimi po bratsky. Pandrlák považoval „dŕžavnú radu“, sfúknutú cez noc, za bublinu, ktorú i najslabší dych zničiť môže, a za lútku, ukazovanú deťom, nechcel teda o nej ani počuť; Kakerlak práve v tom videl spásu i pre Slovákov, aby všetci rakúski Slovania prišli do Viedne s pinčmi na hlave,^[75] s chvostíkmi na zadku a povedali nemecky svoju najponíženejšiu mienku, i považoval ustanovenie dŕžavnej rady za hlavnú úlohu uhorského snemu. Pandrlák nemienil v ničom popustiť vláde; Kakerlak chcel vyrovnanie za každú cenu. Pandrlák sľuboval Slovákom dobrodenie čím skoršej smrti; Kakerlak dobrodenie rovnoprávnosti.

Za nich, pravda, nebili sa voličia, lebo svoje sľuby nepodporovali ani bočkami vína, ani pálenky. Miesto toho poklbčili sa obyčajne kandidáti sami medzi sebou. Napred rečnili až do zachrípnutia, potom sa bili na obveselenie voličov.

Keď títo šli hromadne ku skutočnému voleniu jedným ramenom rozvodnenej Oravy, Šofránkovci stáli obaja na brehu náprotivnom, vzájomne sa striehnúc.

Podnapilí voličia volali ich z pestva k sebe, ale čože? Ani mosta, ani lavice, ani člnu.

Aby ich ešte viac podráždili, osvedčili sa smejúci voličia, že toho z nich vyvolia, kto prejde k nim.

Popudení tým, blázniví bratia strojili sa skočiť do vody, lenže si aj v tom vzájomne prekážali. Vždy, keď jeden chcel skočiť, lapil ho druhý odzadku za velikého smiechu voličov.

Naposledok podarilo sa predsa Kakerlakovi skočiť do vody. Pandrlák to strpieť nemohol. Chcejúc ho lapiť, skočil okamžite za ním.

Smiech v tlupe voličov teraz prestal a nastalo ustrnutie. Lebo žiaľne obete „Prvým Maďarom“ v Uhrách vzbudenej streštenosti^[76] utonuly v prudko sa ženúcich vlnách Oravy, mútnych ako ich život.