ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kakerlak bol výučbou vcele rovný Pandrlákovi. Mnoho rečí, málo vecí, nič zažitého. Boli podobní aj v akejsi chorobnej dráždivosti nervov. Ale vôľa a srdce maly u bratov tak odchodný smer, že boli jeden druhému úplnou protivou, hoci v jednej hodine prišli na svet ako blížence. Pandrlák ctil, obdivoval Maďarov, nenávidel Slovanov a Slovákov zvlášť. Kakerlak objímal vrúcou láskou celé Slovanstvo a Slovákov zvlášť, nenávidel Maďarov, ktorí im krivdili a ich otročili, pripojil sa menovite k tej mládeži, ktorá pobehla za Štúrom, ctila v ňom akéhosi proroka. Pandrlák sa chvastal streštene dávnymi aj novými víťazstvami Maďarov Nemcami vždy huckaných a pestovaných, viedol život veselý, beťársky. Kakerlaka opanoval hlboký žiaľ nad hrozným úpadkom Slovákov a iných slovanských plemien. Uvažoval s melancholickou zádumčivosťou, ako jednu časť Slovanov hnetú a žerú Nemci, druhú Taliani, tretiu Maďari, štvrtú Turci.

Ale nechápal on to jasným rozumom, triezvou mysľou, lež vrúcnym citom. Bol horlivec s horiacou hlavou. Čokoľvek hovoril alebo písal, všetko bolo akési zmätené, podivínske, temné, zvlášť odkedy sa počal zaoberať Heglovou filozofiou.^[34] Jeho obcovanie bolo tak podivné, reči tak streštené, že ho sami osvedčení Slováci nazvali z posmechu Kakerlakom. Aby mohol byť otcom opusteného národa, študoval bohoslovie, ale pri skúške dospelosti neobstál. Superintendent odoprel mu svedectvo,^[35] že by s prospechom mohol navštíviť nemeckú univerzitu, a dal mu radu vyvoliť si iný stav.

Jednako Kakerlak pošiel do Jeny stroviť svoje dedičstvo a študoval tam — hádajte — z bohoslovia celkom nič, lež heglovskú filozofiu, sanskritskú reč^[36] a babenie, lebo vraj to sa farárovi na dedine najskôr pridá.

Po návrate z Jeny bol, ako najviac čakateľov kazateľského úradu, bez miesta, ba i bez istej nádeje. Dlho však nečakal. Dostal čoskoro pozvanie za súkromného učiteľa do Buchtoviec, k Pimasovie Gejzíkovi.^[37]

Prijal to s velikou radosťou, mysliac, že sa mu tými zavdáva príležitosť poslúžiť výborne národu, vychovať mu aspoň jedného verného syna zo šľachty. O tom zaiste nepochyboval, že zo sverenca svojho vychová horlivého Slováka. Neborák Kakerlak! Netušil, ako skoro zroní trpká skutočnosť jeho sladký ideál.

Čo si namyslel, to chcel hneď i uskutočniť. Náhle prišiel k Pimasovcom, počal hovoriť s pánom a paňou slovensky. Huj! Nevídaná, neslýchaná vec, nehodné potupenie panského domu! Pán a pani odvetili mu vždy maďarsky alebo nemecky, a keď neprestal, tázali sa ho s velikou nechuťou, či nezná inakšiu reč? I vyprosili si, aby ušetril ich panský dom od tej sedliačtiny. Oni že s nikým iným slovensky shovárať sa nebudú, ako s kočišom a slúžkami.

Kakerlak si pomyslel, že takí skostnatelí odrodilci nedajú sa viac napraviť: ale nepochyboval o tom, že mladého pána vybije na svoje kopyto. Veď mladé srdce je ako vosk, schopný každej podoby. Dal mu učiť sa zpamäti nadšenú slovenskú ódu,^[38] ktorú on sám napísal a nemálo obdivoval.

Kujon Gejzík otvoril pritom oči ako plánky. „Slovenské verše?“ tázal sa tiahle tento jedináčik a učiteľov tyran, i poskákal s ódou k rodičom.

Tu náramná starostlivosť, čo tu za pansláva dostali do domu? Kakerlaka hneď predvolali.

„I vy ste teda jeden z tých panslávov, čo chcú krajinu zapredať Rusom?“ osopili sa na neho pred chlapcom. „Mienite v našom panskom dvore rozširovať vaše celým svetom odsúdené zásady? Dúfate nášho syna urobiť panslávom? Alebo sa practe okamžite z domu, alebo nech z úst vašich nečuje urodzený mladý pán sedliackeho slova.“

Tým boly všetky nádeje Kakerlakove zronené. Videl, že v Pimasovskom dome bude slúžiť len za biedny chlieb, nie, ako dúfal, národu. Ale čože robiť? Musí sa držať toho, čo má, kým príde dačo lepšie.

Lež i keď sa vzdal slavistických úmyslov, ukrutne príkre bolo jeho postavenie. Od prvej hodiny v dome bol i opovrhnutý i nenávidený. Pán, pani neohriali na ňom oka, dávali mu štichy za štichmi, uvodzovali ho pred chlapcom v ľahkosť. Tento nechcel sa učiť nič a vinný bol vždy učiteľ. Áno, tento rodený beťárik, pri ktorom žiaden učiteľ obstáť nemohol, vysmieval sa Kakerlakovi do očú a vystrájal s ním také pestvá, aké by dobre vychované decko s ostatným paholkom nevystrájalo. Nebolo toho dňa, kde by „inštruktorovi“ nebol dokázal dáku nezdobu.

Skľúčený, i čeliadkou opovrhnutý, Kakerlak znášal všetko so somárskou trpezlivosťou, až sa toho nasbieralo primnoho odrazu. Večer mu mladý pán nakládol ostia do postele pod plachtu, v noci ho podšťal, ráno ho zobudil frčkou, keď mu pustil do čižmy myš, pri umývaní nalial mu vody za golier. Potom, keď Kakerlak čítal a beťárik vyšpehoval, že to slovenská knižka, vrazil mu vysoký, na hlave postavený pinč do očú.

Tu sa prelial pohár utrpenia. Pri ostatnej nezdobe neboli rodičia doma, i čeľaď bola na poli. To dodalo Kakerlakovi smelosti. Napred srdite vyšticoval, vyzauškoval chlapca, potom pochytil palicu a zmlátil ho tak, že sa svíjal po zemi ako had.

Keď tak vylial odrazu všetku pomstu, zamkol za dokrvaveným rozpustilcom dvere a sám v nohy, zanechajúc tam nielen polročný svoj plat, lež i šaty. Odniesol si z Buchtoviec len hrôzu oproti šľachte.

Jeho šťastím pri úteku bolo, že šiel bezcestnými horami. Lebo Pimas poslal za ním pohon na všetky strany. Keby ho boli dostihli, bol by iste dostal päťdesiat palíc v kaštieli. A to by mu bolo tak prischlo ako farárovi Šuškovi^[39] a mnohým iným, spupnou šľachtou zversky zdeptaným. Bol by chodil so žalobami do Pešti, do Viedne, k palatínovi, ku kráľovi a pán Pimas bol by sa smial a vychluboval svojím tatárskym činom. Kakerlak vedel dobre, že žijeme v Uhrách.

Neutekal však na Oravu, bo sa stydel brata pláteníka, lež dal sa cestovať po krajine ako kočujúci kazateľ obrátiac sa napred na Dolnú zem, k Báčke a za Dunaj. Šiel z fary na faru a kázal všade, kde to farár prijal, jednu z troch svojich pôvodných kázní. Farári mu potom obyčajne vtisli dačo do ruky, čo mu umožnilo cestovanie.

Prihodilo sa mu pritom všeličo. Daktoré pamätnejšie príhody rozpovieme.

Na ceste do Subotice,^[40] ktorú konal sám jediný a peši, nazdíbal mnoho takrečených salašov,^[41] t. j. viac menej domkov na pustatine, a všade musel bojovať s veličiznými divými psiskami.

Na jednom takomto väčšom salaši vyskočilo na neho razom jedno dvanásť strašných hafanov. Predesený Kakerlak skočil skoro k studni, oprel sa chrbtom o stĺp, na ktorom bola pripevnená váha na čerpanie vody, a tam mával palicou na všetky strany, odrážajúc dojedajúcich psov. Kričal pritom z celého hrdla, aby mu ľudia prišli na pomoc, bo ho už rozdráždení psi prevládavali.

Ale Maďari boli tomu radi. Ktorý vyzeral oknom, ktorý zo dvora a smial sa škodoradostne. Ani tí, čo išli cestou, neokríkli psov.

Keď to Kakerlak videl, lapil sa rozumu. Počal nadávať, ako vedel najcifrovanejšie, huncútovať obyvateľov a hroziť: „Nuž či vy viete, kto som ja, vy oplani, vy zbojníci? Náhle prídem do Subotky, hneď pošlem hajdúchov a dám vás všetkých polapať. Naučím ja vás. Teba, čo sa tam smeješ, na tento stĺp dám povesiť.“

To zaúčinkovalo. Maďari sa sbehli s kyjmi, rozohnali psov a prosili pekne za odpustenie. Mysleli, že kto vie čo to za veľkomožného pána, čo tak mocne nadáva a smelo hrozí.

Keď kráčal v horúcom letnom čase, celkom uzváraný, k Báji, majúc preveliký smäd, vstúpil na pustatine do čárdy (krčmy), občerstviť sa žajdlíkom kvasnej, nečistej juchy, ktorú tam prezývajú vínom.

Za stolom sedel husár. Tento, keď počul reč Kakerlakovu, ozval sa slovensky: „Odkiaľ vy, pane?“ — „Z Oravy.“ — „No a ja z Liptova, sme teda krajania.“

Priateľstvo bolo hotové. Stisli si ruky, častovali sa vospolok vínom, rozprávali. Husár sa osvedčil, že i on ide do Báje a že pôjde takým krokom, aby Kakerlak s ním ísť mohol, čo uznával za dobré pre bezpečnosť. Lebo vraj okolie to znepokojuje jeden povestný zbojník.

Kakerlak sa zaradoval spoločnosti, ale potom vzniklo v ňom pochabé podozrenie. Bál sa husára, nie zbojníkov. Bral sa teda preč samotný a nedal sa nahovoriť, aby počkal, až husár svojho koňa nakŕmi. Neuvážiac, že ho husár jednako dohoní, ponáhľal sa, ako len sily stačily, ohliadajúc sa úzkostlive.

Ako tak uháňal pustým piesočnatým poľom, zdvihne sa neočakávane z piesku, do ktorého bol zahrabaný, fúzatý Maďar s ručnicou a zareve pánovito: „Stoj! Dávaj peniaze!“

„Nemám žiadne,“ riekol predesený Kakerlak a zbojník ovalil ho valaškou tak, že okamžite spadol a krv ho zaliala nosom i ústami. Zbojník ho prikľakol, vytrhol mu hodinky, potom rozopäl lajblík, šťúral po vreckách, omakúval i nohavice a čižmy.

Toto videl zďaleka už idúci husár a popchol koňa ostrohami.

Zbojník, počujúc dupot, zanechal pocestného, vzal svoju ručnicu a pustil sa vbok tak voľným krokom, ako čo by nič.

Husár za ním. Kričí maďarsky, kričí srbsky: „Stoj!“ Ale zbojník ani sa neohliadne.

„Čo tu robiť?“ myslí si husár. „Streliť s koňa je veľmi neisté: On ma ľahko spečie so zeme.“ Dá teda koňovi ostrohy, pustí sa cvalom a preskočí zbojníka. Pritom ho zachytil kôň bruchom a zvalil na zem. Vtedy husár soskočí rýchlo, prikľakne zbojníka a poviaže remeňom, vytiahnutým z nohavíc.

Potom vzkriesil Kakerlaka a oboch odviedol do Báje.

Tu na husára zle. Bol na ordonancii a premeškal hodinu. Za to ho odsúdili na päťdesiat palíc. Ale keď sa vysvetlilo, že priviedol nebezpečného zbojníka, za ktorým vrchnosť už dávno čihala, bol odmenený päťdesiat zlatými.

Zachránený Kakerlak obrátil svoje túlavé kroky za Dunaj, ale pri preplávaní len toľko, že nepoložil život.

Prevážal sa na člne s jedným krajčírskym tovarišom. Tento ale bol opilý. Stojac na člne, hovoril sám so sebou. Predstavoval si, že v Pečuhu^[42] postaví do lutrie a keď vyhrá, stane sa majstrom. Spomínal i akúsi Zuzku, bezpochyby milenku. Nádej na výhru mal istú, lebo že čísla sa mu prisnily. Bolo smiešne vidieť ho, ako sa kníše a vypočituje si na prstoch, ktoré čísla postaví na terno seco^[43] a akú sumu vyhrá. „To bude tak,“ dodal potom a potočil sa.

Pretože stúpil na bok nevelikého došteného člnu, prekotil sa tento a pľask! všetci do vody. Na šťastie neboli ešte ďaleko od brehu a voda im siahala len po brady. Vybŕdli všetci, prievozník vytiahol za povraz i čln.

Tento nadával, zlorečil a nechcel už viac prevážať pocestných. Len za dvojnásobnú cenu dal sa ešte upýtať.

Aby sa znovu neprihodilo nešťastie, poviazal opilého tovariša a tak uložil doprostred člnu. Kakerlak obkročil ho kolenami, aby sa nemohol hnúť.

Pri takej opatrnosti podarilo sa preplávanie. Opilý tovariš ponáhľal sa hľadať šťastie do Pečuhu. Kakerlak upravil kroky k Stolnému Belehradu, aby videl toto starodávne sídlo kráľov uhorských, potom stopoval evanjelické fary, kde jedine mohol úfať v podporu.

Bol tu však v živle cudzom. Nachádzajú sa síce v tomto dávnom kniežatstve blatenskom,^[44] v tej zadunajskej Morave, ešte dosť početne Slováci, kedysi páni v tejto zemi: ale po národnom duchu, ktorý ešte v bývalom kniežatstve považskom tu i tam preskakuje a udusiť sa nedá, tam už ani iskierky. Zadunajskí Slováci sú už masa vcele mŕtva. Nenájdeš tam slovenského národovca, ktorý by udržal, kriesil, vzdelával reč slovenskú, podával ruku bratom s tejto strany Dunaja. Preto sa tam zle cítil Kakerlak. Farári samí Nemci, Maďari alebo maďaróni, s ktorými ani prehovoriť o veciach národných.

Všade ho prijali chladne, len jeden staručký farár, v čisto maďarskej cirkvi, uvítal ho s neobyčajnou srdečnosťou ako dákeho dávneho priateľa.

A to malo svoje príčiny. Farárka, druhá to farárova manželka, osoba stredného veku, mala dospelú dcéru od prvého muža. Pretože ju nikto nepýtal, chcela ju na krk zavesiť Kakerlakovi s tým, aby do smrti farárovej bol jeho pomocníkom a potom nástupcom v úrade. A s tým bol usrozumený aj starý.

Obskakovali teda všetci okolo Kakerlaka, predchádzali ho výslužnosťou, hotovili dobrú večeru.

Pri tejto, až do polnoci pretiahnutej večeri, bola pani farárka veľmi veselá, hovorila, ale i popíjala mnoho.

Farár klmol hosťa: „Nepozorujete, že moja pani je básnierka, ,költöné‘?“ — Pretože maďarské „költeni“ znamená i troviť i básniť, uškrnul sa Kakerlak a prisvedčil. „Práve som chcel povedať,“ riekol, „že pani farárka je rodená ,költöné‘.“

Podnapilý farár rozprával potom o jej schopnostiach a o tom, ako mu pomáha v úrade.

„Ja,“ hovoril, „musím na pohreboch nielen kázať, lež verše odriekať, čo inde činievajú rechtori. Keď teda príde pohreb, len poviem svojej dobrej starkej, žena, verše! a hneď mi nastrúha takých, že ľudia plačú ako deti. Pravda,“ dodal, „že musí napred svoju obraznosť vzbudiť holbičkou vínca.“

„Prirodzene,“ zasmiala sa farárka. „Piť a básniť nenadarmo sa vyjadruje v našej reči jedným slovom.“

„Iďte, iďte, matka,“ ozvala sa zapýrená dcéra. „Nemáte sa čím chlúbiť.“

Ráno sa presvedčil Kakerlak, že pani farárka nielen pred básnením máva smäd, lež vždycky. Bo keď farár odišiel do kostola na modlitby, pani farárka prišla do hosťovskej chyže a žalovala sa, že trpí na tkalúnicu (Bandwurm).^[45] „Keď, vraj, táto ohyda počne vo mne robiť nezdoby, vtedy musím takto ryčať,“ a hodne zaryčala. „Jediný liek oproti tomu je,“ dodala, „vliať do seba holbu, dve, vína. Nemali by ste požičať mi, až muž príde z kostola?“

Kakerlak jej dal, čo mohol, ale takú ošklivosť pojal proti pijanici, že pri všetkom zdržovaní, hoci mu i farár vyjavil svoj úmysel a dievča nebolo najhoršie, ponáhľal sa preč, obrátiac sa nazpät k Tatrám.

Tu už častejšie vystupoval po farách so svojimi hosťovskými kázňami, lenže málo získal pritom slávy. Lebo to boly jeho pôvodné kázne, vypracované s mysticizmom, ale nie náboženským, lež svetským, heglovským: jeden nudný uzol paradoxov^[46] a protivných nesmyslov. Ani tie nenaučil sa zpamäti, čo by i ťažko bolo bývalo, lež čítal ich z papiera, bez dôrazu a života.

Toto mu zapríčinilo na jednej fare mrzutý výjav. Zabudol kázeň doma a zbadal to až na kazateľnici. Čo teda robiť? Musel sostúpiť a ísť si po kázeň. Smiech ešte rozmnožil tým, že idúcky odpytoval ľudí a žiadal o poshovenie, až sa navráti.

To ho zmiatlo tak, že ráno na druhý deň obliekol si kabát farárov miesto svojho a tak vyšiel von, oprel sa o štachety predo dvermi a dumal. Farárka, ktorá ho zazrela odzadku, riekla: „Ty si už vstal, starý, a ten lajdák ešte drichme. Nezdržujže mi ho ďalej. Nech ide v čerty.“ Kakerlak neodvetil, ani sa neobrátil, len sa zapálil a keď farárka odišla, ponáhľal sa preč, bez rozlúčky, vo farárovom kabáte.

Pri tom všetkom Kakerlak ani putovať ani kázať neprestal. Obišiel celý kruh Tatier, od Vratislavi až po Lomnicu, a potom sa zatúlal i za Tisu, do Níreďházy.

Tu tiež mal kázať, ale strelilo mu do srdca, keď uzrel veliké množstvo ľudu. Predesený vyšiel bez klobúka do záhrady, preučiť sa vraj kázeň. Ale medzitým zmizol. Už sa vyzváňalo a kazateľ nechodí. Hľadajú ho všade, ako ihlu, ale nikde nič. „Čo to?“ škrabal sa farár netrpezlive za uchom, až tajomstvo vysvetlil jeden pán, ktorý prišiel na vozíku od Tokaja. Tento rozprával, že stretol akéhosi mladého človeka bez klobúka, uháňajúceho tak, ako čo by za ním šla pohona. „Musel dačo pokradnúť,“ myslel. Na otázku kto je, kam ide, nič neodvetil, ba ešte spešnejšie utekal.

Svoje cesty, ako kočujúci kazateľ, konal Kakerlak v tej nádeji, že ho dakde povolajú za kazateľa. Podobné cesty bývajú obyčajne márne. Neznámeho tuláka štíti sa každý, predpokladajúc o ňom všetko zlé. Ale putovanie Kakerlakovo nezostalo bez výsledku.

Nielen za Dunajom mohol dostať s Marou i faru, keby sa nebol hrozil opilej matky a maďarčiny, i na Horniakoch otvoril sa mu prístav.

Bol vtedy v Nemcovciach, na Hornáde, jeden biedny, asi zo šesťdesiat duší pozostávajúci luteránsky sbor. Zadávna bola luteránska a čisto slovenská celá obec. Ale potom zavolali zemiančíci kalvínskeho levitu a pracovali s ním tak horlive a zručne na obrátení luteránov na „vieru maďarskú“, že čoskoro pomer v opak sa prevrhol. Kalvíni sa zmohli, luteráni stopili na pár duší. Kalvínsky levita premenil sa na farára. Luteránsky farár klesol na levitu.

Takého levitu hľadali po smrti starého korheľa luteránski sedliaci, zanechaní sebe, keď sa namanul Kakerlak.

Sjednotenie stalo sa ľahko. Sedliaci boli radi, že našli dakoho na chatrnú ich plácu. Kakerlak bol rád, že dochytí aký taký úradík. Superintendent tiež nerozmýšľal mnoho, pri krajnej biednosti úradu. Vysvätil Kakerlaka, aby pri učiteľstve mohol spolu odbavovať povinnosti náboženské v drevenej, vetchej modlitebnici, kde obraz na oltári maľoval samouk bača. Obraz predstavoval dobrého pastiera, nesúceho na väzoch ovcu: a tento dobrý pastier bol ozaj vcele podobný našim valachom. Mal úzke nohavice, opasok, krpce, valašský klobúčik. Čitateľ mi môže veriť, že to nebol obraz Rafaelov.^[47] Dobrý pastier mal driek veľmi krátky, nohy nepomerne dlhé ako bocian. Ale sedliacky vkus nachodil to pekným, Kakerlak obstojným.

Náhle sa usadil v otrhanom levitskom príbytku, kde spolu bola i škola, šiel hneď, ako zdvorilosť vyžadovala, na poklonu budúcemu kolegovi, kalvínskemu farárovi.

Ale tento Maďar bol už pred príchodom nového levitu jeho velikým nepriateľom. Dúfal, že biedni luteráni nenájdu nikoho po smrti starého smradľavého korheľa a že potom vcele pripojí luteránsku cirkev ku kalvínskej. Preto i striehol, ako kaňa na dážď, kedy starý poslednú sklenku pálenky vyprázdni. Príchod nového levitu bol mu teda velice nemilý a Kakerlakov zvlášť. Lebo dostal zprávu, že to zatratený pansláv a zanevrel na neho predtým, ako ho videl.

Keď teda vkročil do farského kalvínskeho dvora a farár ho uzrel oknom, skryl sa pod reverendu, visiacu s klina na stene, a manželke naložil, aby riekla nemilému hosťovi, že ho nieto doma.

Farárka učinila tak na podivenie Kakerlakovo. Bo tomuto povedala na dvore čeľaď, že pán farár je v chyži.

Ohliadol sa teda a hľa! Pod reverendou nohy farárove. Pokrútiac nad tým hlavou, riekol: „Pozdravujem neprítomného pána farára, ale povedzte mu, aby druhý raz, keď odíde z domu, vzal i nohy so sebou.“ Nebol potom nikdy viac na fare a farár tiež nešiel k nemu.

Mal v úmysle navštíviť i dvory kalvínskych zemiančikov, ale keď ho farár tak pri príchode prijal, upustil od toho. S nenávidenými aj tak pánmi sa nestýkal, lež privinul sa s celým srdcom k svojim milým farníkom, sedliakom a chalupníkom.

Z lásky k týmto mučeníkom, ako ich nazýval, nevymáhal prísne ani to máličko, čo mu náležalo. Radšej trpel najväčšiu núdzu, žil bez náradia, hladoval, chodil otrhaný, než aby bol použil prísnosť.

Ženičky ho nahováraly, aby sa oženil, a radily mu istú Prešovčianku, ktorá učila v jednom dvore dievčatá.

Kakerlak by nebol býval odporoval, ale nevedel, ako do toho. Lebo bol veľmi ohŕdzavý a stydlivý.

Guvernantka, ktorej tiež o tom hovorili a ktorá by si to za šťastie bola pokladala, šla mu sama v ústrety, chcela mu usnadniť krušnú prácu. Vediac, že levita do dvora nepríde, navykla si chodiť samotná na prechádzku do poľa, vždycky popri fare, čiže, radšej, škole. Strieľavala pritom ukradomky očima na drevený domček a usmievala sa ľúbezne.

Kakerlak znal už jej hodinu, stál vždy v okne, keď mala ísť pomimo, hľadel na ňu so zaľúbením. Keď zašla, vyšiel do záhradky a odtiaľ hľadel za ňou, kým ju vidieť mohol. Ale nikdy ju tam nečakal, aby sa oslovili. Ba keď sa ohliadla, odvrátil sa a zutekal ako pri zločine pristihnutý.

Ale naposledok odvážil sa predsa za ňou do poľa s tým pevným predsavzatím, že ju osloví. „Prečo by nie? Veď ma nezje,“ myslel si.

A tu mu zas guvernantka, ktorá už zbadala jeho ohŕdzanie, sama prišla na pomoc. Vidiac, že sa lúdi za ňou, upustila náročky biely ručníček a šla ďalej.

Kakerlak ručník nielen zdvihol, ale i pobozkal a šiel za vílou s tým, že jej ho oddá. „To bude,“ myslel si, „výborná príležitosť pustiť sa s ňou do reči.“

Lež keď guvernantka sa ohliadla, do Kakerlaka ako by strelil. Pohodil ručník a uberal sa nabok s velikým trepotom srdca.

Činil si potom sám výčitky mamľastva a chcel to napraviť. Šiel zase po čase za vábnou vílou na pole s tým pevným úmyslom, že ju už teraz neomylne osloví, hoci s velikým trepotom.

Bol by si prial, keby zase upustila ručníček, aby mal príležitosť osloviť ju. Ale víla to teraz neučinila. Kakerlak šiel jednako za ňou a bol teraz tak smelý, že ju dohonil.

Lež tu ho zas opustilo v rozhodnej chvíli srdce. Miesto prívetivého oslovenia a pozrenia do očú, riekol len s velikým zmätkom a od ľaku zachrípnutým hlasom „Dobrý večer“ a predbehnúc guvernantku, bežal spešne ďalej. Guvernantka hodila za ním mrzute rukou „To je akýsi nekonečný mamľas.“

Po takých nezdaroch neopovážil sa viac za ňou na pole. A miloval ju potom už len zase cez okno a cez plot. I to zapudily veliké pohromy, ktoré čoskoro prišly. Šlo mu nie o ženenie, lež o úrad.

Svoje povinnosti, menovite učiteľské, plnil Kakerlak s tou najväčšou horlivosťou, bezpríkladným sebazaprením. Vyučoval každý deň deti po šesť až i po osem hodín, v zime pri svojich sviecach. I učinily, ktoré chodily, znamenité pokroky. Bola radosť, ako obratne slovensky čítaly a písaly, ako vedely počtovať z hlavy i na písme, biblické rozprávky rozprávať, katechizmus. Okrem toho učil ich i najpotrebnejšie veci z fyziky, potom históriu a zemepis. Cvičil ich v písaní listov, poisteniek, úpisov. Aby rozumne smýšľaly o všetkom, podvracal v ľude bežné povery. Viedol ich k striezlivosti, čistote, poriadku. Bol ako opravdivý otec medzi deťmi. Ani sa nemohol dočkať, aby boly okolo neho.

Takého učiteľa boli by mali na rukách nosiť, všemožnú vďačnosť mu preukazovať. A predsa našli sa holomci, ktorí ho ohovárali a potupovali. Vytýkali mu, že len hlúpstva kadejaké učí; že by mal učiť maďarčinu a kalendár, nie také ničomnosti od výdumy sveta. Jedni posielali svoje deti do kalvínskej školy, druhí do žiadnej, tretí neporiadne, takže mal každodenne mrzutosti. Ani najlepší sa mu nezavďačili ničím, ba ani povinný plat neodvádzali. Sprostač je vždy neuznanlivá, nevďačná a podlá. Ale Kakerlak zato neochaboval. Hľadel len na to, aby vychoval, ako hovoril, hodných synov a dcéry národu.

Zaujatý za jednu spisovnú reč slovanskú učil deti aj písmu cyrilskému. Kúpil im sám a rozdal zadarmo šlabikáre. A to bolo jeho i školy nešťastím. Číhajúci na neho kalvíni učinili z toho veliký krik, obžalovali ho na stolici ako podkúpeného ruského špióna, zradcu vlasti.

Prišlo slávne vyslanstvo na vyšetrovanie, hľadalo u obžalovaného ruské ruble, zhabalo všetky deťom rozdané cyrilské šlabikáre, zakázalo pod prísnou pokutou ďalej cyrilské písmo učiť. Rodičom sa rieklo, že každý taký bude neomylne vojakom, kto cyrilsky učiť sa bude, oni sami že prídu do žalára. Učiteľ ich že je zradca vlasti a blázon, ktorý ich všetkých do nešťastia privedie. Najlepšie že učinia, keď deti svoje budú posielať do kalvínskej školy, kde sa dačomu naučia. Že my sme Uhri, nie Rusi, akými nás chce urobiť Kakerlak.

Pretože toto miestni páni všemožne podporovali, tu hrozbami, tam sľubmi a maličkými dobrodeniami, nastrašený a ošialený ľud sa poddal. Pristali všetci na to, že svoje deti budú posielať do kalvínskej maďarskej školy, a luteránska slovenská úplne zanikla, učiteľ zostal bez učeníkov.

Po zničení toho, v čom si Kakerlak zaslúžil chválu a mohol byť opravdive užitočným, ostávalo len to, k čomu sa nenarodil, v čom nič znamenitého dokázať nemohol, od čoho i málo záviselo, kázne v modlitebnici aj na smetiskách. Hotovil sa síce k nim od počiatku s tou najväčšou svedomitosťou, ale to všetko bolo márne z mnohých príčin. Zaopatril si diela Heglove, ale nemal ani jedného kresťanského rečníka. Hovoril vždy len svoje kázne, a to boly temné, nesmyselné, nesrozumiteľné filozofické blúzneniny, ktoré sa podobaly snom bláznovým. Ani to sa nenaučil zpamäti nikdy, lež všetko vždy len čítal, odvolávajúc sa pritom na nemeckých kazateľov a profesorov. Chcel tým ukázať, že on je učený muž, akademik. Nie teda div, že jeho nebiblické, zo života nevzaté, schopnosti neprimerané, podivínske, nesmele a mdlo prednesené kázne nikomu sa neľúbily. Kakerlak bol len ako učiteľ ctihodný, ako kazateľ nadmieru nudný, často i smiešny. Tu sa zjavila i jeho našalistá povaha, zvlášť pri tých pohrebných kázňach na smetisku, s ktorými sa u evanjelikov vystrájajú parády a ktoré na nič iné sa nehodia, ako na to, aby vystavily úsmeškom kazateľa.

Hneď pri prvej pohrebnej kázni mal zvláštnu nehodu. Kázeň mu ležala na stolíku, keď spieval s chlapcami. Tu kde sa vezme, tam sa vezme sviňa, podlezie stolík a odnáša ho na chrbte. Kakerlak krik: „Moja kázeň! Lapajte ju! Moja kázeň!“ Povstal z toho hlasitý smiech a slová Kakerlakove staly sa príslovím.

Druhý raz sa stalo, že preskočil v kázni dve strany a zbadal to, až keď povedal „amen“. Ľudia započali brať máry, ale Kakerlak ich zastavil: „Hop! Čakajte. Čo najlepšie zabudol som vám povedať.“ A kázal znovu. Gazda, ktorého decku platila kázeň, odpľul a zavolal na syna úškľabne: „Ďuro! Daj tam pre kone sena a pre farára slamy.“

V nesmiernu ľahkosť upadol Kakerlak ako kazateľ. Stal sa predmetom ustavičných posmechov i svojich i nesvojich. Preto navštevovatelia jeho kázní redli so dňa na deň tak, že naposledok, keď prišla nedeľa, sám bol v modlitebni. Ešte i na pohreb volali jeho farníci kalvínskeho farára a trpieť to musel.

Prišlo na to, že nemal vonkoncom žiadnu prácu, ale ani dôchodky. Nepotrebovali ho na nič a nič mu nedali.

Mnohí prestúpili ku kalvínom a naposledok i tí, čo ešte trvali pri otcovskej reči a augsburgskom vyznaní, popudzovaní kalvínskym farárom a napájajúcimi ich zemiančikmi prišli úhrnom k levitovi a oznámili mu, že služba jeho prestáva, oni že všetci pripojujú sa ku kalvínom.

Tak zostal za dva roky napred učiteľom bez učeníkov, potom pastierom bez oviec. A to ho dorazilo. Hneď počal hovoriť do sveta o obrátení židov, o novom Spasiteľovi, zo všetkých pochádzajúcom, o svojej vysokej hodnosti. „Ja som ústa národa,“ chlúbil sa, „ktorými hovorí národ. Čo vy myslíte, to ja vyslovím.“

V priaznivých okolnostiach, medzi dobrými ľuďmi, bol by prišiel časom k sebe, vyliečil sa z heglovského neduhu: ale dostal sa medzi nevďačný ľud a zlostných prenasledovníkov, teda jeho slabý duch dolomil sa vcele.

Bláznovstvo jeho len toľko, že sa nepomstilo na zlostníkoch. Nakládol v modlitebnici ohňa a už sa valil oknami dym, keď sa sbehli ľudia. Tázaný, čo to robí, odvetil: „A heno! Vidíte Krista, že ovcu nesie. Daroval ju mne, aby som si ju opiekol, bo som hladný.“

Daktorí zlobivejší vrešťali: „Zabiť ho! To je pomsta, chcel nás vypáliť.“ Ale krotkejší nedali mu ublížiť. Bolo vidno už z jeho divého pohľadu, že sa blázni.

Poponáhľali sa však všetci vypudiť ho z obce. Zlostných pánikov neobmäkčilo ani jeho krajné nešťastie. Poslali z posmechu Cigánov, aby ho vyprevadili s veselou muzikou, pri ktorej potom pili oldomáš a tancovali ostatné zbytky luteránov, pripojených ku kalvínom.

Úbohý Kakerlak už necítil viac ani krivdu ani potupu, ale brat pláteník zaplakal horko nad ním, keď sa s ním stretol v Prešove. On bol jediný z troch bratov, ktorý mal zdravý, pevný rozum a oháňal sa tak, že platil za zámožného. Ešte i sestra ich bola blbá od narodenia. Kakerlaka odviezol so sebou na Oravu.

Tam ho už našiel z Pešti postrkom privedený Pandrlák.

Rovnako nešťastné blížence tieto, ale v zásadách a náklonnostiach protivy, nenávidely sa i teraz, po strate rozumu nesmierne. Ich stretnutie teda bolo asi také, akého som ja bol svedkom pred pár rokmi. Môj sluha mláti na humne, ja stojím pri ňom. Prikvitne akýsi šklban v handrách.

„Počúvam,“ hovorí, „že u vás slúži Čopko.“

„Vidíš ho,“ reku, „pred sebou.“

„To je, pýtam pekne, môj mladší brat.“

„Teda ty môj brat?“ pozrie mu sluha ostro v oči.

„Skutočný on; idem z Maďarov.“

„A boh by teba! Ty galgan, ty holomok, ty loptoš, ty korheľ, lotor, čo si mi dedičstvo prepil a potom pošiel na Maďary po žobraní.“

Tak asi sa vítaly aj naše blížence. Lebo nenávisť, akú maly oproti sebe už v školách, potom sa ešte vzmohla povesťou. Jednému dopovedali, aký je brat jeho streštený maďarón, druhému, aký je kriminálny pansláv. Preto stretli sa, ako lev a tiger, so sršiacimi očami.

„Tys’ teda ten šibenice hodný pansláv!“ osopil sa prvý Pandrlák, ako to už u maďarónov obyčaj, sľubovať každému šibenice.

„Tys’ teda ten zradca slovenského národa a ohavný maďarský beťár!“ začervenal sa Kakerlak.

Stískali oba päste, škrípali zubmi, boli by radi pustili jeden druhému hrable do pačesov, vydriapali si oči; ale brat pláteník stál mohutne nad nimi s korbáčom. Zapľuli si teda len oči vospolok a pošli, jeden do jedného, druhý do druhého kúta. Aby trochu privykli na seba a časom sa snáď i smierili, prinútil ich brat pláteník, ktorého sa báli obaja, spávať na jednej posteli.

Oprieť sa proti tomu nemohli, pomohli si však fígľom. Učinili z jednej postele dve. Kde jeden mal nohy, tam druhý hlavu. Tým, pravda, pominulo nebezpečenstvo vzájomného si odkúsania nosov, ale veru krv tiekla neraz, keď naťahovali sem tam perinu a hodne sa pritom pokopali.

Je to veľmi zvodné pokušenie, mať nohu pri nose úhlavného nepriateľa, akými blázniví bratia boli, vďaka za to takej výchove, pri ktorej Slovákovi nič iného neostáva, ako zblázniť sa. Výber má len v tom, či sa chce zblázniť zo žiaľu nad svojím osiroteným národom, či pre streštené idey o národe maďarskom.

Pre doplnenie kríža, aký mal pláteník s bláznivými bratmi, prišla ešte súčasne nehoda s blbou sestrou. Za ženu ju nepýtal nikto, ale na nedovolené obcovanie bola dobrá jednému chlipnému čeľadníkovi, z čoho úbohej zostala večná pamiatka. Predesená horlením pláteníkovým vezme sa a poď v noci na faru. Vojdúc placho so sviecou, zastane pri dverách bez slova.

„Kto si? Čo chceš?“ táže sa farár. Ona nič. Až na tretie opätovanie otázky vetí: „Ani ma neberie, ani nič.“

„Kto ťa má brať?“ Túto otázku musel farár opätovať, pod rozličnými formami, viac ráz, kým vybral z blbej žalobnice, kto je a kto ju má vziať.

Výsledok žaloby bol ten, že úbohý pláteník musel chovať i sestrinho pankharta na prídavok k vydržovaniu dvoch bláznivých bratov.

Títo podržali si aj teraz, po toľkých nehodách, svoje fanty. Pandrlák chodil po beťársky, so svojou „pipkou“ a svojím „koštökom“ v nohaviciach, hromžil na Rusov, zneucťoval Slovákov, blúznil o velikosti a sláve Maďarov. Kakerlak trúchlil, chodil vždy zadumaný, písal verše, snil o budúcej velikosti Slovákov, nadával ich utláčateľom Maďarom, utekal od každého kaputoša a žida ako od zradcu národa, drotárov a sluhov oproti tomu objímal.

Sestrin pankhart roznecoval tiež medzi nimi svár. Pandrlák chcel z chlapca vychovať Maďara, Kakerlak Slováka. Tamten hovoril k nemu maďarsky, tento slovensky. Odstrkovali sa pritom a bili vospolok.

Tomu by nebolo bývalo konca kraja, keby ich neboly tiahly fantastické náklonnosti von z domu.

Pandrlák vysedával každodenne u Cigánov, učil sa od týchto „novomaďarov“ cigánsky, dul im mechy, ba i zaľúbil sa do Cigánky s bielymi zubmi.

Kakerlak vysedával celé týždne na salaši, v očadenej kolibe, medzi valachmi. On načúval s vytržením ich spevy a rozprávky, v ktorých videl akúsi veštbu budúcnosti: oni divili sa jeho rečiam, z ktorých nechápali nič. Proboval čítať im i svoje básne a valasi pochválili ich so zívaním: „Ó to je viac, ako pekne!“

Tak to šlo až po pamätné udalosti roku 1848. Tieto obrátily ich pozornosť na iné veci, premenily predmet bratského hašterenia, zatiahly ich na nové cesty.