ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásna je Bosna, podobná pekne ozdobenej a švárnej Bosniačke. Má príjemné vrchy, veselé rieky, spevavé potôčky a milý ľud. Za domovinu cedí krv, ako starec, tak i mládenec, a tých, čo neohrožene bojujú, devy víťazov ospevujú. Bosniak je vo vrchoch tým, čím orol pod oblakmi. Turek ho zriedkakedy napadne vo vrchoch, lebo vie, že Bosniakov dieferdan ukrýva v sebe azraela. Spahovia a begovia povstali. Mnohí z nich boli od Bosniakov poslaní prorokovi ako dar. Nezdar boja rozbesnil spahov. Hromžili na proroka, že nepomáha im zničiť kaurínov. Hajdúsi ako blesk napádali poturčencov, a keď povraždili nepriateľov kríža, ukryli sa v horách.

Kulin beg Bosniakom prisahal pomstu. Prisahal, že bude psom, ak nevykántri nazarenov. V jeho dvore jedia subaši a vojaci pilov a dervišovia im spievajú: „Ya gezi, ya džedid.“

V devojskom údolí leží dedina Krivica.

Dookola je ohradená vrchmi a pod ňou si potôčik spokojne šumí svoje piesne. V dedine je živo. Ženy a deti sa ponáhľajú do hôr; chlapi si naprávajú dieferdany a ukrývajú sa po domoch.

„Kulin ide,“ hovorili Krivičania, a preto sa chystali bega uvítať po slovansky.

Pri kostolíku stál popov dom, pri ktorom sa shromaždilo najviac chlapov.

„Kde je pop?“ spytovali sa prítomní od priateľov, ktorí z domu vystupovali.

„Niko!“ s radosťou volajú Bosniaci, keď pred dom vystúpil starý pop. Strašný človek! Bradu mal bielu, tvár bledú a oči mdlé. Pop Niko sa podobal mŕtvemu, ktorý na druhý deň po smrti vstal z mŕtvych. Za červeným pásom mal krížik, ktorý pobozkal a potom sa sám prežehnal. Bosniaci si strhli so svojich hláv fezy a prežehnali sa.

„Deti moje,“ začne pop temným hlasom, „žil som vám, prečo mi nedáte pokoja umrieť? Svoju dušu som odovzdal Bohu a nedoprajete mi času, aby sa duša mohla odlúčiť od tela. So západom dnešného slnka mám sa rozlúčiť so svetom, a nechcete, aby som sa s ním mohol pokojne rozlúčiť.“

„Otče!“ zvolal ktorýsi chlap, „Kulin chce dnes prepadnúť Krivicu.“

„Kulin? Ten poturčenec?“ spytuje sa pop. „A toho neverca som ja krstil. Bože, Krivica je zasa v nebezpečenstve! Deti, kde sú vaše ženy a dcéry?“

Bosniaci ukázali na hory.

Niko zabudol na smrť.

„Dobre! Každý dom obsadí jeden chlap, a ak Boh chce, v ňom sa obetuje kresťanstvu!“

Po týchto slovách sa mnohí vzdialili a obsadili svoje domy.

„Koľko chlapov má Kulin?“ spytuje sa pop.

„Otče,“ jeden sa ozve, „každému sa dostanú ak nie štyria, tak šiesti Turci.“

„Deti, tešte sa víťazstvu,“ pokojne riekol Niko.

„Kulina nechajte vstúpiť do Krivice ako milého hosťa. Deti, pozdvihujem svoje slabé ruky a požehnávam vás v mene Kristovom, aby ste Kulina dokonale uhostili!“

Prítomní sa uhli a prijali požehnanie.

„Do práce,“ zvolal pop. „Budem sa za vás modliť vo svätom chráme, lebo jatagan nesvedčí tomu, kto dušu oddal Bohu.“

Niektorí z Bosniakov obsadili kostolík a druhí sa rozpŕchli po Krivici.

Len čo si každý vyhľadal svoje miesto, keď na polodivom alogonovi priletel Turek, ktorý priamo letel ku kostolu. Z každého domu siahala na jazdca smrť, lebo chlapi boli ukrytí v domoch; keď Krivicou videli uháňať Turka, pušky si prikladali k lícu, aby mohli svojho nepriateľa pozdraviť guľkou.

„Ja blázon,“ povedal si každý ukrytý Bosniak, keď Turek docválal až pred dom. „Nepoznal som Bukimovho barjaktara.“

Turek prišiel ku kostolu, keď pop Niko chcel do neho vstúpiť.

„Otče Niko,“ zvolal Turek.

Pop sa zastavil. Barjaktar skočil s koňa a za chvíľu čosi Nikovi šeptal.

„Pozdrav Bukima,“ riekol starec. „Nech ho požehnáva náš pravý Boh.“

Turek sa po týchto slovách vyšvihol na koňa a tou cestou odcválal, ktorou bol prišiel.

Keď Niko vstúpil do kostola, hovoril: „Bukim zničí Kulina; ide nám na pomoc. Boh ťa žehnaj, podivný priateľu kresťanov!“

Kľakol si pred oltár, pred ktorým sa šesťdesiat rokov modlieval, a modlil sa.

Za Krivicou bol v hustom háji ukrytý Bukim so svojím synom a svojimi chlapmi. Jazdci krotili svoje netrpezlivé kone. Barjaktar sa vrátil.

Uhol sa pred Bukimom a hovoril: „Niko ťa pozdravuje a požehnáva.“

Bukim prezradil spokojnosť.

„Syn môj,“ hovoril Bukim. „Pozri, tam za tým hájom, pod ktorým sa vinie potôčik, leží tvoja matka. Aby som sa nemusel pred Sabinou hanbiť, zničením Kulina uctíme matkinu pamiatku. Ako víťazi navštívime jej hrob. Vidíš kostolík v Krivici? Ten som sa vo svojom dvanástom roku samotný hájil pred Turkami. Môj otec miloval svojho Sávu a strážil ho ako zorničku svojich očí — a toho syna svet urobil — Turkom!“

Niko sa skrúšene modlil pred oltárom.

Kulin sa so svojím vojskom priblížil ku Krivici. Na pyšnom koni viedol svojich satanských druhov.

„Psia rája,“ hovoril Kulin, „sa skryla a zanechala nám svoje prázdne hniezdo. Či nás azda tí psi chcú nakŕmiť blatom? Kauríni, spálenisko nájdete na mieste svojich brlohov.“

Kulin, ktorý už slovami víťazil, popchol koňa a so svojou družinou vstúpil do Krivice.

„Vypáľte tie osie hniezda,“ rozkazoval a jeho druhovia sa rozpŕchli, aby vykonali pánov rozkaz.

Podpaľačom sa zle začala dariť práca, lebo všade tam, kam sa s ohňom priblížili, privítala ich streľba v domoch ukrytých Bosniakov. Rany padaly a Turci volali v zmätku: „Allah kerim“.

Keď Niko dopočul výstrely dieferdanov, hlasne sa modlil:

„Bože! Ty verný otec ubiedených Bosniakov! Posilňuj tých, čo bojujú za tvoju slávu a tvojho syna, Krista, nedajú si od Turkov haniť. Vyslyš túto modlitbu svojho starého služobníka, ktorý ťa i vtedy vzýva, keď nepriateľ páli domy a ničí tvojich vyznavačov.“

Krivica horela na mnohých miestach. Strašný boj zúril po uliciach a domoch. Výkriky Allah, Kristus, tam boly najbôlnejšie, kde smrť najviacej koristila.

Turci víťazili.

Víťazili?!

Na Kulinov rozkaz sa mal kostolík, v ktorom bol pokrstený podpáliť. Kulin sa so svojou družinou k nemu približoval.

„Podpáľte chliev nazarenov,“ zvolal.

Turci sa zastavili pri kostolíku. Sto dieferdanov chránilo chrám, ktoré začaly Turkov riediť.

„Begovskú odmenu dám tomu,“ zvolal rozbesnený Kulin, „ktorý podpáli kostol. Tých psov musíme v chráme upražiť!“

Turci si chceli vydobyť bohatú begovskú odmenu a preto sa znovu začali blížiť ku kostolu.

„Allah je s kaurínmi,“ volali Turci, keď znovu boli pristavení guľami.

Do Krivice vstúpil Bukim.

Jeho chlapi s výkrikmi „Ježiš“ a „Allah“ sa blížili ku kostolíku.

Keď to Kulin zbadal, kričal: „To je ten neretvovský pes! Otroci, tu je tšorbadšija^[14] kresťanskej ráje a preto strieľajte do Bukimovej družiny!“

Kulin víta Bukima strelami. Odpredku do Kulina páli Bukim a od kostola riedia Kulinovcov chlapi z chrámu. Smrteľný zápas, výkriky ranených, tiché stonanie umierajúcich, herdžanie koní a oheň urobily celý boj v Krivici strašným. Bosniaci si o tomto boji rozprávajú: „Nebol by si sa pomodlil ani dva otčenáše a Kulin bol zničený.“

Keď Kulin videl, že je premožený, v najväčšom zmätku sa z boja s hroznou kliatbou vyslobodil a uháňal do blízkeho hája. Bukim a Ali ho nasledovali. Kulim sa zastavil pri jednom hrobe, kde bol postavený kríž. Keď beg sostúpil s koňa, pristúpil ku krížu a vo svojej besnote kopol do kríža: „Psi neretvovskí; ja vám ešte hrob vykopem.“

„Ali,“ hovoril Bukim, „pozri, ten poturčenec kope do kríža, pod ktorým je pochovaná tvoja matka.“

Ali sa preľakol. K lícu si priložil dieferdan a vypálil na Kulina. Kulin sa len vtedy zbadal, keď guľa sa zastavila v kríži.

„Ha, vy psi kresťanskí,“ volá zúrivec a ručnicu priložil k lícu. „Toho starého psa pozdravím…“

Kulin vystrelil a — Bukim sa zrútil s koňa.

Všetko sa stalo vo chvíli.

„Pochovaj ma pri matke,“ šeptal Bukim a — skonal.

„Otče, ty ma opúšťaš?… Už si onemel…“ vyskočil a zalamoval rukami.

Kulin znovu priložil si ručnicu k lícu a namieril na Aliho.

„Nie,“ riekol si a odložil ručnicu. „On je nie vinný a ľúbi svojho otca,“ a chytro sa vzdialil.

Boj v Krivici sa ukončil.

Bosniaci zvíťazili.

Bukimova družina stála pri svojom mŕtvom pánovi.

Z Krivice Bosniaci priniesli popa k mŕtvemu Bukimovi.

Nemocný Niko posvätil vykopaný hrob. Bosniaci vložili šľachetného Bukima do hrobu.

„Deti,“ prítomným hovoril Niko, „s pomocou božou a Bukima sme dnes zvíťazili. Deti moje, budem tvrdšie umierať, keď padol nám náš baša. Tento mŕtvy nás vždy chránil pred sverepými begmi. Svoju vernosť k nám potvrdil smrťou. V tajnom hrobe, ktorý tu leží a o ktorom neviete, kde sa tu vzal, leží Bukimova žena, Bosniačka, ktorá i v Neretve zostala verná svojmu Spasiteľovi. Pri nej bude ležať váš priateľ Bukim baša, podivný Turek.“

„Otče, môj otec nebol Turkom,“ riekol Ali, „bol pravoslávnym kresťanom ako vy všetci.“

„Otče starušký, či si znal syna Sávu?“

„Keď chránil náš kostol, vtedy ho Turci zajali,“ odpovedal Niko s trasúcim hlasom.

„Pozri do hrobu,“ ukazoval Ali, „v ňom leží tvoj mŕtvy syn Sáva.“

Niko sa striasol.

„Môj otec vás všetkých chránil, lebo i on bol kresťanom. On sa ti, otče, len vtedy chcel dať poznať, keď by bol Bosnu oslobodil od Turkov.“

„Môj drahý syn,“ bolestne zvolal staručký Niko a nahol sa nad otvorený hrob.

„Sáva môj,“ vzdychol a nežil viacej.

Bosniaci horko zaplakali, Bukima a Niku oddali svätej zemi a smutní sa vzdialili.