Zlatý fond > Diela > Hajdúchova smrť


E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Hajdúchova smrť

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Ina Chalupková, Vladimír Fedák, Nina Dvorská, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov


 

V.

Ali smutný ostal pri troch hroboch.

Hlavu si podoprel rukou a zaoberal sa bôľnymi myšlienkami. Tvár mu zbledla a oko pokropilo hroby svojich milých.

Ali sa dlho, dlho modlil.

„Otče môj, otče môj, povedz matke, že som kresťanom. Starý otče, odpusť všetky viny svojmu synovi. Drahá matka, oroduj za mňa u Boha večného, aby ma chránil a opatroval. Hroby moje, vy jediné moje poklady, nech vás Boh opatruje. Príde deň, keď i ja pri vás uľahnem, keď sa všetci budeme spolu milovať.“

Kulin zaujal Neretvu.

Gabriela, ktorá za Aliho výpravy zostala v Neretve, padla do moci Kulinovej.

„Hoj, keď prorokovi blázni poškvrnili teba Kriste a tvoj svätý kríž, beda Kulinovi, beda polmesiacu,“ hovoril Ali, keď odchádzal od hrobov. „Gabriela moja, prvú podmienku som vyplnil: som kresťanom. Teraz idem vyplniť tvoju druhú žiadosť, aby som sa stal hajdúchom. Z Neretvy ťa môžem vyslobodiť len ako hajdúch. Matka Božia, vyslobodím tvoju ctiteľku.“

Tak volal mladík, upierajúc svoje oči k nebu.

Krásna je Bosna. Tu rozprestiera sa zelené údolie, ovlažené potôčkami, obohnané ozrutnými skalami; rieka tu ticho, tam zas hrmotne sa blíži k svojmu cieľu; tamto staré stromy ozdobené bujným listím šepocú čosi tajného mladým stromom; tam zasa vták vyspevuje svoje piesne hájikom a zeleným horám; tu sa zasa otvára priepasť a v sebe prechováva rozličné tajnosti. To je Bosna, vlasť hajdúchov, ktorú si ešte Turek nikdy nepodmanil.

Pozrite sa napravo a naľavo na veľké skaliská, medzi ktorými ten potôčik azda len preto tak chytro tečie, aby tam ten koník, ktorého hajdúch napája, nepopil jeho vodu. Náš hajdúch, ozdobený pištoľami a dýkou, díva sa na svojho koníka, ako mu chutí studená vodička.

„Nepi toľko, Čorko,“ hovorí mu hajdúch, a koník skutočne ako by bol rozumel, prestal piť. „Ešte máš vykonať príkru cestu. Stúpaj pokojne a neľakaj sa vtáčkov a diviny; tu ťa už nebude prenasledovať turecký alogon.“

Hajdúch si sadol na koňa, ktorý po známom chodníčku pokojne stúpal napred.

„Hoj!“ zavolal hajdúch.

Čorko sa zastavil.

„Čorko,“ pohladkal si koňa, „ty len stúpaj, lebo ja so sebou hovorím.“

Čorko stúpal napred.

„Tam je harambašova skala a tu bude i stráž rozostavená, a ja neviem dnešné heslo,“ sám sebe si hovoril hajdúch. „Dnes je deň sv. Ilia, a — ba tak je, — dnes je naším heslom Gabriela. Statočný harambaša! Kto vie, kde je tvoja dcéra Gabriela! Ale drahá je Turkom, lebo pre ňu ničíme Turka. Ten psí prorok učí svojich sprostých vyznavačov, že naše dievčatá sú stvorené pre jeho vyznavačov! No, že tomu nie je tak, to sme dokázali, lebo za Gabrielu sme sa prorokovi zavďačili mnohými psami. My hajdúsi najlepšie vieme Turkom vykladať korán.“

Skala, ako pevný hrad, vyčnievala za horou pred hajdúchom.

„Hneď už budeme v harambašovom tábore,“ riekol si hajdúch. „Čo? či stráž vymrela, že ma ani jedna nezastavila?“

„Števo,“ zrazu sa ozval jeden chlap zpoza stromu, „načo je nám tvoje heslo, keď ťa poznáme. Keď si Čorka napájal, už vtedy sme vedeli, že ideš.“

„Sáva,“ hovoril hajdúch strážnikovi, ktorý pristúpil ku Čorkovi, „myslel som, že stráž vymrela.“

„Vidím,“ hovorí Sáva, „že tvoj Čorko je ustatý.“

„Z Krivice sa predrať cez tieto skaly,“ odpovedal Števo, „a keď ešte Turci nadbehujú hajdúcha, aby ich huryskám poslal, nech je mi svedkom sv. Ilia, že to nie je malá práca i pre Števa i pre Čorka.“

„A čo v Krivici?“ spytuje sa Sáva.

„Pokým s nami náš harambaša Žulu hostil,“ s úsmevom odpovedal Števo, „zatiaľ i v Krivici Turci žrali blato. Neviem len, kde sa tí psi berú, keď ich hajdúsi každý deň ničia? A dobre, že je mnoho tých Turkov, lebo inakšie by nebolo ani hajdúchov. Čo je nového v Krivici? Tam Turkom Bukim vysvetľoval korán, a na našu česť, dobre ho vysvetlil. Len škoda, že Bukim leží v zemi! Ty si baba, Sáva, že všetko chceš vedieť,“ a Števo odcválal.

Harambašova skala, ktorú obtáča hustá hora, má v sebe ľudskou rukou vykresané diery, ktoré hajdúchom slúžia za izby. Pred skalou medzi hajdúchmi sedel Marko, harambaša. Markova tvár je ohorená, — má hajdúsky pozor, pevný vzrast, červený pás s pištoľami a na hlave čiapočku s vodcovským perom. Hajdúsi, keď sa pozreli na Marka, hovorili: „To je harambaša.“

Števo predstúpil pred harambašu.

„Čo nového v nevoľnej Bosne?“ spytuje sa harambaša.

„Turek páli naše dediny. Hajdústvo nevyhynie,“ odpovedal Števo.

„A Krivica?“ spytuje sa Marko.

„Otec pop zomrel. Kulin, ktorý zastrelil Bukima, je zničený. Spahovia zaujali Neretvu,“ odpovedal Števo.

„Deti,“ riekol Marko, „sláva Bohu a Bohorodici, že Kulin je zničený. My Neretvu, to osie hniezdo tých čertovských poturčencov, navštívime. Posiaľ nám Neretva bola svätá, ale teraz, keď sa v nej zahniezdili poturčenci, musíme včely podkadiť.“

Hajdúsi sa usmiali a povedali: „Poturčencom to nebude škodiť.“

„Deti,“ povedal Marko a hnevom sa mu zablyskly oči. „Dnes je deň Gabrielin. Málo je spahov v Unici na obeť za kresťanskú devicu, a preto k nim pripojíme i spahov v Zahradnici.“

Hajdúsi si šepocú a pochvaľujú si to, čo Marko chce robiť.

„Vidím, že ste hajdúsi,“ hovoril Marko, „lebo sa vám páči to, čo chce harambaša robiť. Subič,“ hovoril hajdúchovi, „počastujte sa vínkom. Musíme byť milí i tomu psiemu prorokovi, keď jeho neverným nasledovníkom odoberáme víno a sami ho popíjame.“

Hajdúsi sa usmiali na túto poznámku a vesele sa zabávali.

Po skalách sa ozývalo silné hvízdanie.

„To naša stráž,“ zvolal Marko.

Hajdúsi poskákali a pohotove držali pušky v rukách.

„Kto sa osmelil nás prepadnúť v našich skalách?“ spytuje sa Marko okolostojacích.

„Harambaša,“ ozve sa z nich jeden, „stráž sem vedie istého mladého Turka. Chudák pes, azda nezažil ani háremskej radosti a už musí umrieť,“ posmešne riekol hajdúch.

„Jovan,“ prísne riekol Marko. „Ty si harambaša, že súdiš? Nie si hajdúchom, keď nepoznáš hajdúske právo!“

Sotva dopovedal tie slová, dvaja strážnici si už zastali pred harambašu s mladým Turkom.

„Krstič, čo to za dieťa?“ spytuje sa Marko hajdúcha.

„Sláva Bohu a Bohorodici,“ poklonil sa hajdúch. „Otče harambaša, Turek sa zatúlal do našich hôr. Blúdil ako dieťa. Na náš ohlas neodpovedal, a preto som si priložil ručnicu k lícu, aby som ho oboznámil s naším heslom. Keď videl môj úmysel, zvolal: ,Gabriela‘, a tak som nevystrelil, lebo ozval sa naším heslom. Tu ho máš, otče.“

Mladý Turek bol bledý a stál pred harambašom ako veľký hriešnik.

„Turek,“ začal Marko, „ty musíš zomrieť podľa hajdúskeho zákona. Ľutujem ťa však, lebo si mladý, a aby si sa pred smrťou vyhovoril, hovor, čo vieš.“

„Marko, harambaša,“ ticho riekol mladík. „Smrti sa nebojím. Počul som, že hajdúsi sú vždy milosrdní, keď majú kresťana súdiť pre zločin, že miluje Bosnu.“

„Ty si kresťan?“ spýtal sa Marko.

„Verím v jediného Boha, Krista uznávam za svojho spasiteľa a Ducha Svätého mňa posväcujúceho. Verím i v Bohorodicu,“ odpovedal Turek.

Hajdúsi sa zvedavo na neho dívali.

„Ty si teda kresťan?“ spýtal sa ho zasa Marko.

„Áno, kresťan! V Neretve ma porodila matka Bosniačka a Bukim baša, ten podivný Turek, Nikov syn, môj otec ma pokrstil. Marko! Poznal si Bukima. Padol za kríž pri Krivici, keď ho Kulin zavraždil. Keď som otca pochoval do svätej zeme, ponáhľal som sa do Neretvy, ktorú však medzitým zaujal Kulin beg. Preto som ťa vyhľadal, lebo sa chcem stať hajdúchom. Krásne veno som ti priniesol: naučenie, ako vydobyješ Neretvu, a zvesť, že tvoja dcéra Gabriela, moja drahá Gabriela, žije v Neretve.“

Marko sa predesil a hajdúsi stáli omráčení.

„Hovor!“ rozkazoval Marko. „Gabriela je v Neretve?“

Ali pokýval hlavou a ticho si vzdychol.

„Keď spahovia napadli Rakovec,“ rozprával, „a ty si bol práve vtedy v Sarajeve, istý dellys[15] uháňal na alogonovi s tvojou dcérou ku Žule. Ja ako aga som pri Rakovci zničil poturčencov a tvoju dcéru som oslobodil.“

Marko dal hajdúchom znamenie a títo sa vzdialili.

Dlho hovoril Marko s Alim, ktorý harambašovi vyrozprával všetky svoje tajnosti.

„Ali, ty si hodný toho, aby si sa stal hajdúchom. Podaj mi ruku.“

Ali podal Markovi svoju ruku.

„Prijímam ťa za syna a za hajdúcha. Keď oslobodíš Gabrielu, staneš sa prvým hajdúchom.“

„Deti,“ hovoril potom Marko hajdúchom, „prijmite môjho zaťa za hajdúcha! Zajtra privedie moju Gabrielu medzi vás. Po hajdúsky budeme vydržiavať svatbu.“

Hajdúsi si s výskaním vyhodili svoje fezy do povetria a tešili sa novému hajdúchovi Alimu.

„Hajdúsi,“ volal Marko, „pomodlime sa!“ a všetci hajdúsi si kľakli a modlili sa.



[15] dellys — strážcovia bašov a begov





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.