ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod hradom Neretvou sa rozprestiera tichý, ľúbezný hájik. Pod jedným stromom pokojne ležia dvaja hajdúsi v tráve. Nekrátia si čas rozhovorom, ale každý mlčky v dumaní si niečo predstavuje a o tom premýšľa.

„Sáva,“ tichým šepotom jeden pretrhol mlčanie, „suché haluzi pukajú pod nohou; niekto sa k nám blíži.“

„To je Ali,“ riekol druhý hajdúch.

„Áno, tak je, je to Ali,“ odpovie Sáva, ktorý sa presvedčil, že sa k nim blíži Ali.

„Čertovský krik,“ riekol Ali, ktorý pristúpil k hajdúchom, „Kulin v Neretve vystrája. Noc je krásna a nič nemôžeme vykonať.“

Ali zahodil dieferdan a ľahol si ku priateľom do trávy.

„Musíme čakať a uvidíme, čo dá Boh,“ hovoril po chvíli Ali. „Výprava sa nám podarí; od harambašu dostaneme pochvalu.“

„Ali“ riekol Sáva, „vyznáš sa v Neretve?“

„Ako ty poznáš svoj dieferdan, tak ja poznám Neretvu. Pozri sa naľavo na hrad, tam je osvetlená sieň, v ktorej sa koná divan, a napravo, to biedne osvetlené okno, tam je Gabrielina izbička… Teda žije!… Tam, kde sú múry hradu najpríkrejšie, sú tajné dvere, ktoré nás povedú do hradu. Rád by som počul Kulina povedať posledné ,Allah kerim‘ a s ním sa po hajdúsky porozprávať. Ty Sáva pôjdeš so mnou do hradu a Števo nás počká pod hradom. Pozrite sa!“ radostne povie Ali, „poturčenci už skončili divan a v sieni nehorí svetlo. Matka Božia, buď s nami! Junáci, napred!“

Gabriela sedí vo svojej komnate. Je umučená a bojazlivá ako srnka v klepci, vše si len vzdychne a zamyslí sa.

„Ali,“ hovorí si tíško, „čo tak dlho neprichádzaš oslobodiť svoju Gabrielu? Či si ešte nevyplnil moje podmienky? Bože, čo som ho len tým trápila! On ma miloval!… Bohorodica, smiluj sa nad Gabrielou a poteš jej smutné srdce… Strašný si, Kulin! Hovoril, že zastrelil psa Aliho! Jeho podlý jazyk. Boh svoju moc preukazuje v stvorení ľudí a ľudia sa vraždia! Strašný si, ty falošný prorok, keď zdivočuješ svojich vyznavačov. Urobil si si nebo, ktoré Boh nazýva peklom. Bože, či ma Kulin nezabije? Ale nie, to sa nemôže stať! Načo Bože, nás vydávaš do rúk svojich nepriateľov! Otče môj, otče! Vychoval si dcéru a nevieš, čo sa z nej stane! Oj, Bože, Bože môj!“

Do siene vstúpil Kulin.

Gabriela sa odvrátila od bega a tíško vyriekla: „Satan.“

„Gabriela, ty huryska nebies,“ lichotil jej Kulin. „Ako vták za hájom, jeleň za zdrojom čerstvej vody, tak som aj ja túžil za tebou! Tí psí begovia, ktorí mi radili, ako mám zničiť ráju, okradli ma o hodiny drahšie nad prorokov eden, ktoré som s tebou a pri tebe mal stráviť. Či džinovia zapísali do tvojho srdca Kulina, tvojho otroka? Gabriela, kaduna moja! Objím svojho biedneho otroka a urob mu eden svojou láskou.“

„Kulin,“ namrzene odpovedala Gabriela, „kto v kaplnke rozdriapal obraz Matky Božej —“

„Huryska prorokova —“

„Kto sa spreneveril Kristovej viere —“

„Kaduna moja —“

„Nikdy ma nebudeš mať živú! Keď i telo umoríš svojou zhovädilosťou — duša je predsa Kristova.“

Do siene vstúpil Ali a Sáva.

„Ali môj,“ zvolala naradovaná Gabriela a pribehla k Alimu.

„Ha, vy psi,“ besnel sa Kulin. Sáva ho však už držal vo svojich rukách.

„Begu,“ oslovil ho Ali, „ak máš nejakú dušu, priprav si ju pre čerta, lebo umrieš!“

Sáva hodil Kulina na zem, vytiahol dýku a nasadil ju na Kulina.

„Počkaj, Sáva, zapchaj tomu psovi hubu kobercom, aby mu od strachu duša nevyletela do pekla. Gabriela, či si ešte verná Alimu? Ali vyplnil tvoje žiadosti a ty si s poturčencom.“

„Ali môj,“ bôľne prosila Gabriela. „Nevinná som! Ak je to hriech, že teba milujem, nuž vo svojej samote som zhrešila.“

„Dosvedč, že pravdu hovoríš s Matkou Božou.“

„Matka Božia! Na rany tvojho Syna Alimu smiem svedčiť, že som nevinná.“

„Gabriela moja,“ objal ju a pobozkal. A Gabriela prvý raz bola v náručí chlapa.

Ali kyndžalom prerezal koberec na úzke pásy, ktorými Kulinovi poviazal ruky i nohy.

„Sáva,“ Ali sa obrátil na tohoto, „pusť toho psa, nebude už štekať.“ Sáva pustil Kulina, ktorý trochu mrmlal a potom sa utíšil.

„S prácou sme napolo hotoví,“ riekol Ali. „Mám ešte prácu v kaplnke.“

„Ali môj nepoznáš kaplnku,“ žalostne riekla Gabriela. „Kulin ju rozbúral vo svojej besnote.“

„Bože, žobrákom som,“ zvolal Ali. „Kulin, veľké sú tvoje hriechy! Prídeš na boží súd, kde od Boha dostaneš odmenu, podobnú svojim skutkom. Sáva, ty ma dočkáš s harambašovou dcérou na určenom mieste. Ponáhľaj sa. Števo vás očakáva pod hradom. Drahá Gabriela, nasleduj Sávu!“

„Ali môj,“ úzkostlivo prosí Gabriela, „poď i ty hneď s nami!“

„Neboj sa, duša, o Aliho, on príde za vami.“

„Poď s nami, drahý môj,“ prosebné naň hľadí Gabriela. „Len pri tebe som istá.“

„Deva musí poslúchať hajdúcha, čuješ, Gabriela?“ prísne riekol Ali. „Nevyplníš moju žiadosť?“

Gabriela odišla so Sávou.

Ali vstúpil do kaplnky.

Poviazaný Kulin stenal. Mykal sa rukami i nohami, svíjal sa po zemi a zakotúľal sa až ku dverám kaplnky.

Ali pristúpil k oltáriku.

„Bože!“ hovoril si, „obraz je roztrhaný a majetok otcov za ním ukrytý zmizol… Kulin sa však nebude prehŕňať v otcovskom majetku! Naposledy ťa vidím, kaplnka moja! Tu ma pokrstili a tu sa moja matka so mnou modlievala! Všetko pominulo a ja na svete som už len sám.“

Kulin, ktorému pri hádzaní vypadol z úst koberec, silným hlasom zvolal: „Spahovia, begovia, pandúri, otroci!“

Ali pristúpil ku dverám, ale nemohol ich otvoriť, lebo Kulin ležal pod nimi.

„Ten pes ma zatvoril. Živého ma Kulin nedostane. Musím umrieť ako hajdúch!“

Pristúpil k okienku a díval sa von.

„Ohník horí,“ hovoril Ali. „Gabriela je na slobode. Matka Božia, ja tiež hneď budem slobodný.“

„Sem spahovia!“ kričal Kulin. „Ten pes, ktorého som pod Krivicou mohol guľou poslať diablovi, hádzal blato do mojej brady!“

Ali ešte raz otváral dvere, ale ani teraz ich nemohol otvoriť. Teraz si kľakol pred oltár a modlil sa: „Bože môj! Pre Krista buď milostivý! Otče, matka! I ja som hneď pri vás.“

Ali vstal od oltára a prežehnal sa svätým krížom. Išiel za oltár a silne dupol nohou: otvorily sa mu dvere.

„Tí psi nevyňuchali pracháreň,“ pokorne hovoril Ali. „Kriste, toto bude hajdúchova smrť. Bože, buď mi milostivý!…“

Ali hodil oheň do prachu.

Neretva vyletela do povetria…

„Sáva,“ riekol Števo prestrašenému hajdúchovi, keď Neretva vybuchla, „Sáva, k otcovi harambašovi sa vrátime bez toho statočného hajdúcha. Či vieš, čo znamená ten výbuch?“

Sáva smutne pokýval hlavou a horké slzy naplnily jeho oči.

„Hajdúsi, bratia,“ spytuje sa zadivená Gabriela, „čo znamená ten strašný výbuch?“

„Ali vyhodil so sebou Neretvu do povetria,“ smutne riekol Števo.

Gabriela zamdlela. Hajdúsi ju vzali na ruky a ponáhľali sa k voľným horám.

Harambaša s radosťou uvítal svoju napoly mŕtvu dcéru, ale — oslobodenú. Keď hajdúsi Markovi vyrozprávali, ako Neretva i s Alim zahynula, povedal harambaša:

„Čo tam po Neretve! Ja som stratil syna a pravého hajdúcha, vy budúceho harambašu, akého voľný Balkán nevidel!“

Harambašovo oko sa zarosilo.

A Gabriela?

Gabriela padla po otcovej smrti, ktorého miesto zastupovala, v krutej bitke za Krista a svoj národ.

Posiaľ sa trasú neverní Turci pred jej menom, a srbský ľud ospevuje jej hrdinské činy.

Bože môj, kedyže i nášmu rodu sa budú rodiť takéto devy?!