ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poturčenci v Bosne započali svoje pekelné dielo.

Hlasy zvonov na kresťanských chrámoch a plápolajúce ohne po najvyšších vrchoch zvestovaly nebezpečenstvo, ktoré Turci pripravili kresťanstvu.

Bosniaci povstali!

Otcovia naprávali dieferdany a mládenci utiekli do hôr, kde utvorili hajdúske sbory.

Odrodilou šľachtou k smrti odsúdený Bukim baša sedel na svojom hrade a díval sa na ohne, horiace po vrchoch Bosny.

„Zasa ste museli povstať, nešťastní bratia,“ sám sebe hovoril Bukim. „Tí bezbožní spahovia vylievajú vašu krv. Úbohý môj národ — i v nešťastí si veľký. Svojím slovom som ťa potešoval a vždy si veril Bukimovi. Ty si veril, a ja som ťa ochránil. — Teraz i ja som v nebezpečenstve a nemôžem ti tak pomôcť, ako by som chcel. Milujte svoju Bosnu, ktorú otcovia posvätili svojou krvou! Môj rod, umieraš za Krista. Aj, Bože, Kriste, Svätica! Priznávajte sa k národu vám vernému a neopúšťajte ho!“

Bukim si sadol na diván a dumal. Po chvíli sa prežehnal svätým krížom a hovoril.

„Tak vzbúrime sa, Sabina moja! Povstávam za svojich i tvojich bratov. Len popros Bohorodicu o zdarný výsledok v boji, ktorý podnikneme za vieru jej Syna a vyznavačov sladkého kríža.“

Bukim zatlieskal rukami a vstúpil aga. „Zavolaj Aliho,“ vraví Bukim agovi.

„Pred bojom, ktorého sa mám zúčastniť, všetky tajnosti poviem svojmu synovi. Ali, Ali!“ vzdychol si a utíšil sa Bukim.

Do siene vstúpil Ali.

„Drahý otče, čo ma voláš?“

„Syn môj, sadni si a počúvaj.“

Ali si sadol k otcovi.

„Ali môj! Spahovia povstali proti kresťanom. V Žule vypovedali nado mnou súd smrti!“

„Otče, beda tým nevercom!“

„Podľa vezírovej žiadosti mám zničiť spahov, pred ktorými ani ja nie som istý. Bude to neistý boj a mňa v ňom môže zastihnúť smrť.“

„Otče.“

„Nebuď citlivý. Svetská zlosť najradšej zabíja nevinnosť. Počuj moje slová. Môj predchodca, Mahmud paša, bol zajal i mňa pri istej výprave na Bosniakov. Bol som vtedy dvanásťročný a bránil som náš svätý kostol pred návalom Turkov. Zajatého ma priviedli do tohoto hradu. Mahmud si ma obľúbil a miloval ma ako svojho syna. V rozličných tureckých rozkošiach som zabudol na otca, rodinu, poturčil som sa. Pri Sarajeve som zachránil Mahmudovi život a stal som sa jeho kyajom a prvým miláčkom. Po Mahmudovej smrti stal som sa jeho nástupcom. Ako baša porážal som spahov a Bosniakov, svojich bratov. Tento hriech mi neskoršie Boh odpustil. Keď na rozkaz vezírov som musel ochraňovať pokojných Bosniakov pred poturčencami, rozpomenul som sa na svoj detinský vek a na Krista. Pri Krivaji som porazil spahov. Tam som oslobodil mnohých zajatých a k smrti odsúdených Bosniakov a — tvoju matku Sabinu. Sabina ma milovala a zachránila moju dušu od zahynutia. Krivajský pop požehnal naše manželstvo, lebo si to tvoja matka žiadala. Ona mi porodila teba. Svätým krstom som ťa opatril ja; pop to napraví. Keď si začal hovoriť, matka ťa učila poznávať jediného Boha a jeho Syna. S tebou sa modlievala pred svätým oltárom, keď si ešte prsia požíval. Keď si už bol hodným chlapcom, umrela. Na jej žiadosť som ju pochoval pri Krivici. Svätý kríž označuje toto miesto. V kaplnke sa matka modlievala k Bohu za seba, za mňa, za teba a — za svoj národ.“

Ali sa díval na citmi premoženého otca. Teraz poznával mnohé milé tajnosti a v jeho srdci sa ozýval milostný hlas:

„Gabriela, ja som kresťan.“

„Ali môj, znovu som sa stal kresťanom. Tvoju matku som miloval a i dnes ju milujem, a preto idem jej drahú žiadosť, chrániť Bosniakov, znovu plniť. Matkin hrob ti zajtra ukážem,“ a Bukim baša vrele objal svojho syna.

„Otče môj!“

Bukim sa zvedavo pozrel na svojho syna a pýtal sa ho: „Ali môj, si ty opravdovým kresťanom? Tomu dievčaťu si pred oltárom vyznával pravdu?“

„Otče drahý!“

„Hovor!“

„Kresťanom som! Vždy som viacej miloval Ježiša ako tureckého falošného proroka.“

„Pre našu bezpečnosť som musel hrať nečestnú úlohu. Ali, Bosnu som chcel odtrhnúť od Stambula. Nemohol som to urobiť pre poturčencov. Ali, keď ma nebude, s Bosniakmi oslobodíš Bosnu! To je moja záveť. Aspoň som chránil našich bratov pred spahmi a preto ma títo nenávidia. Vždy som sa bál, že sa poturčíš, ale chvalabohu sa to nestalo. Ja som to bol, čo v kaplnke amenom potvrdil tvoju a Gabrielinu modlitbu. Prečo si sa mi nezdôveril, že v zajatí máš kresťanku?“

„Otče, bál som sa o svoju Gabrielu.“

„A jej nevinnosť?“

„Je čistá ako ľalija.“

„Dosť, Ali.“

Ali rozprával otcovi, kde dostal Gabrielu a za akých podmienok mu prisľúbila lásku.

„Pravá Bosniačka,“ spokojne riekol Bukim. „Vyplníš jej žiadosť?“

„Vyplním, Tvoj jediný Boh mi je svedkom!“

„Dobre! Vyzradím ti ešte i druhé tajomstvo. So mnou pôjdeš na poturčencov. A ty, Kriste, smiluj sa nad nami!“