ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je noc.

Tmavé oblaky sa križujú nad biednou Bosnou. Hrmenie robí noc strašnou; kde tu blesky osvietia obzor. Aj rieka Bosna nespokojne koná svoju púť. Stromy sa kníšu a vták má v ich ratolestiach nespokojnú noc. Blesk ožiari okolie a nad Bosnou sa nám ukáže dedina s minaretmi, Žula. Muezín volá z minaretu: „La illaha il Allah.“^[7] „Allah je veľký a Mohamed je jeho prorok.“ Hromy dávajú muezínovi rozbesnenú odpoveď. Sám muezín sa v minarete trasie strachom.

V tejto nespokojnej noci blížime sa k Žule popri rieke Bosne.

„Allah,“ zvolá pred nami na koni sediaci Turek, keď blesky osvietily okolie. „Allah kerim.^[8] Môj alogon sa podo mnou trasie a Kulin beg tiež, že sa nedostane do Žuly.“

Blesk zastavil koňa a predesil i bega.

„Pravdu má prorok,“ hovorí Kulin, „keď nás učí, že noc je pre sovy a nie pre jeho vyznavačov. Čo robiť, keď pravoverný nemôže vo dne cestovať pre tých psov hajdúchov!“

Kulin pobodol svojho koňa, ktorý sa dlho nedal núkať. Blesk osvietil okolie. Muezín v Žule volá k modlitbe a Kulin si vraví:

„Muezín, ten pes, volá ma k modlitbe! Allah, už som pri Žule.“

Dolu dedinou prudko tečie dážďovka do neďalekej rieky. Bojazlivý Kulinov kôň preskakoval bariny, ako srna.

Beg zastal pri dome silne ohradenom. Zabúchal na bránu. Brána sa otvorila a Kulinovi sa klaňal otrok. Chytil pánovho koňa a stratil sa vo dvore. Kulin vstúpil do domu a po známej mu chodbe vošiel do siene. V sieni sedeli na drahých kobercoch Turci. Pili obľúbenú kávu a vypúšťali husté kotúče zo svojich čibukov.

„Kulin,“ prihovoril sa vstúpivšiemu begovi akýsi starec, „mysleli sme, že i ty si sa stal nazarenom.“

„Nešpiň prorokovu bradu,“ odpovedal Kulin. „Ebliza sa búri nad Bosnou a zablúdil som. Aj tí čierni psi dnes mlčia vo svojich horách a nebúria v spánku prorokových vyznavačov. Allah, azda sa blíži tvoj divan!“

Kulin si sadol, keď mu priniesli kávu a čibuk, utíšil sa jeho hnev.

„Spahovia,“ začal hovoriť starec, „divan sa začína. Noc je strašná a náš divan má jej byť podobný. Všetci viete, že Stambul^[9] sa spojil s kresťanmi.“

„La illaha ill Allah,“ zvolali všetci.

„Svoje nahyje^[10] máme odstúpiť psom a máme sa vysťahovať zo svojich majetkov.“^[11]

„Nikdy sa to nestane!“

„Prisahám na prorokovu bradu, že nazareni v mojej nahyji nepošpinia prorokovu zem svojou nohou.“

„Džihad, džihad!“^[12]

„Smrť nazarenom.“

Týmito výkrikmi dával divan na javo svoje smýšľanie. Poturčenci boli rozbesnení.

„Vojnič,“ volá jeden, „tvoja brada vonia múdrosťou a ty si miláčkom prorokovým; aj v Kaabe si sa tri razy modlil za prorokovu moc. Hovor, tvoju radu budeme poslúchať.“

„Vojnič, miláček prorokov a postrach nazarenov hovor,“ zvolali prítomní.

„Džinovia mi zvestujú, že v Bosne musíme zničiť psov. Pravoveriaci nikdy nesmie chrániť kaurínov — a tých práve Stambul ochraňuje,“ začal Vojnič.

„Tvoja múdrosť je drahšia nad slasti edenu,“ odpovedali mu.

„Každý beg, kyaja, aga nech povstane za prorokovu vieru.“

„Džihad.“

„Nikto sa nesmie smilovať nad nazarenmi a ich deťmi a ženami. Prorok nami opovrhol, lebo s nazarenmi zachádzame ako s vyznavačmi proroka.“

A všetci sa bili v prsia a vyznávali svoje viny.

„V nahyji Neretva je pes psov, Bukim baša,“ ďalej hovorí Vojnič. „Pľuje do prorokovej brady a ochraňuje kaurínov. Viete, že pes, čo sa stane i prorokovým vyznavačom, zostáva len neverným psom. Taký je Bukim!“

Vojnič pozabudol, že svojimi slovami preklína seba i svojich druhov; zabudol, že dakedy aj on bol kresťanom.

„Nech azrael zničí Bukima, toho —“

„Azrael ochraňuje kaurínov a nás ničí a preto my zničíme Bukima,“ vraví Kulin. „Plní vezírove rozkazy, a nazarenov ochraňuje. A kto je Bukim?! Tajný nazaren, neverný pes!“

„Allah kerim,“ zvolali poniektorí a hodiac čibuk o stenu, vyslovili súd nad Bukimom.

„Nikto sa tebe,“ hovorí Kulin Vojničovi, „a tvojej múdrosti nevyrovná, lebo každé slovo berieš z koránu. No pri svojej múdrosti nepoznáš Bukima. Či vieš, že pri Krivici, v mojej nahyji, každý rok sa Bukim pri kríži modlieva?“

„Smrť Bukimovi,“ zvolali pobúrení.

„Nech nikdy v edene nedostane miesta! A aby ďalej nešpinil neretvovskú nahyju, usmrtíme Bukima. Pomyslite si len, ten pes opovážil sa mi poslať rozkaz, v ktorom mi oznamuje, aby som sa s vami neopovážil schádzať v divane.“

Vojnič dupol od zlosti nohou.

„Ten pes a lízač kríža Isa Karsta?!“^[13]

„Spahovia,“ kričí Vojnič, „divan je ukončený. Prisúdili sme smrť ráji a jej šajtanovi Bukimovi. Divan budeme len vtedy konať, keď Bukima dáme rozštvrtiť. Verne sa usilujte o vyplienenie ráje. Allah kerim!“

„Allah je veľký a Mohamed boží prorok,“ zvolal muezín v minarete, keď Vojnič dopovedal svoje slová. Účastníci divanu sa uklonili a mrmlali: „La illaha il Allah.“