ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podľa kanonickej vizitácie z r. 1804 dňa 24. mája podkonickí obyvatelia dobrovoľne zaviazali sa zem kostolnú, „Za vlčkom“ rečenú, „kedykoľvek bude potrebné, povážati a dokonale zrábati“.

Päť rokov plnili podkonickí farníci svojmu pánu farárovi, Jánovi Nepomuckému Kontošovi, obligátor statočne. Aspoň nemáme dôkazov, že by záväzok neboli plnili, a tak nebolo by pekne, keby som dnes priťažil ich dušiam, radujúcim sa v nebi, a podozrievaním alebo ničím nedokázanou klebetou vrátil ich do očistca. My sa jedine domnievať môžeme, že veriacich svojich Podkoničanov pán farár iba napomínať mohol, aby — hádam — hustejšie povážali a niektorý rok poviezť vôbec nepozabudli. Prv dôverne, potom — ako to býva — pripomenul im kanonickú vizitáciu a dobrovoľný sľub, a to pred pánom bohom, totižto z kancľa. A preto, aby pán farár mal lepšiu istotu, dali mu Podkoničania 19. apríla 1810 „písmo“, ktorým richtár a prísažní obce „známo činili, komukoľvek by o tomto znáti aneb vedeti potrebno bylo“, že oni pri slávnej vizitácii zem kostolnú, „Za vlčkom“ rečenú, „povážati a dokonale zrábati sa podvolili a zavázali“. Že „dobrovoľne“, to už v písme nespomínajú. Načo? Pri slávnej vizitácii bol osvícený pán biskup a dvanásť kňazov, komorský gróf zo zámku ako patrón, a 19. apríla 1810 už iba pán dekan, pán farár a zo zámku iba úradník. Vtedy sa nesvedčilo nariekať a ponosovať, veď bola veľká slávnosť, hučali i doliny od streľby z mažiarov — teraz ťažké, všedné časy, možno úprimnejšie si pohovoriť i do „písma“ zapísať. Lebo im nikto neuzná. Ani pán farár. A predsa, kto neumrel, každý vie, že zo snehov a dažďov vše a v roku 1810 najmä na jar tak boli v Podkoniciach rozmokli lúky a zeme, že by sa bola „veliká škoda činila“, keby boli chceli „Za vlčka“, na farskú zem, hnoj vyvážať. „Než jaknáhle nám Pán Bůh spomůže z lúk a zemí zrobiti a domov zebrati, hned na túže zem 30 fúrov hnoja sa vyvézti zavazujeme. Pročež pro lepšú bezpečnost dávame toto písmo ze seba, a svojima vlastnýma jmenama a + (krížiky) potvrzujeme Richtár Jano Flaška, polgári Jano Slobodník, Jano Gila, starší Martin Mrva, Juro Potraš, Ondrej Očenáš.“

Richtár a Mrva spravili veľké a tenké krížiky, Gilovci brko pritisli, ostatní ľahko niesli ruky po papieri, ale vlastnoručne svoje meno nepodpísal ani jeden. Písať nevedel vtedy v Podkoniciach ešte ani richtár.

Písmo zložil a schoval pán farár, mysliac i s dekanom a patronátskym úradníkom zo zámku, že teraz už bude v tom hnojení poriadok. Tak mysleli aj richtár a prísažní a úctivo sa odporúčali, aby zase mohli s prosbami a ponosami na zámok a k osvícenému pánu biskupovi, lebo tam im už bol pán farár všetky brány a dvere pozatváral žalobami, že o kráľovstvo nebeské a jeho rozmnoženie nedbajú a nepočujú… a keď sa do kostola nevmestia, stoja okolo, ale priložiť ruky k dielu — nedajbože. Na oferu, do zvončeka ani každý desiaty… a o jednej veľkej veci počuť ani vo sne nechcú.

Podkoničania už takí boli vychýrení, že ľupčianski páni nožiari, debnári a stolári hľadeli na nich ako na zbojníkov, ktorí iba spásajú ovcami cudzie polia, a žeby to poznať nebolo, zbierajú ovčie bobky do klobúkov; radi jedia z cudzieho mäsa, ba sa bolo stalo, že i včely vykradli a znivočili.

Ale veď oni tiež majú ústa a vedia prosiť i žalovať. A nebolo treba ani dlho čakať. 12. júna 1810 bola v Podkoniciach birmovka, prišiel osv. pán biskup Szerdahelyi, pred ktorého odvážili sa Podkoničania, že pán farár veľa na nich, na chudobných ľuďoch, vymáha pre seba, ba ešte i pre rechtora; že už i kostol mu je malý, cintorín neohradený; kaplnky, kríže by budoval a staval. Že sú oni horliví katolíci, veď vrátili sa už i všetci luteráni do cirkvi, čo v Podkoniciach kedy boli, ale také ťarchy, ako na nich pán farár vymýšľa, to neunesú, a preto a pre svätý pokoj v cirkvi, ponížene prosia osvíceného pána biskupa, aby ich pána farára preložil medzi možnejší národ; oni že z tých holých brehov, kam ich panstvo vyhnalo, viac nevládzu, než dávajú. I nedávno že sa zaviazali tridsať fúr hnoja „Za vlčka“ farárovi vyvážať…

Ale pán biskup pochválil Podkoničanom ich farára do očú a úmyslom jeho sľúbil požehnanie a pomoc; prítomný pán komorský gróf zo zámku sľúbil dať všetko, všetko: kameň, vápno i drevo. Deputácia, pokorne bozkávajúc ruky, hrbila sa naporad do háčika, tisla klobúky na prsia a račkajúc vychádzala z fary na dedinu so žalostným vzdychaním: „Už sa im neobránime. Iba budovať… Bože, bože!“

Či v jeseni „Za vlčkom“ pohnojili, neviem, ale sotva. Zase bolo „mokro“ a bola by sa veľká škoda činila. Súdim z toho, že milých Podkoničanov 9. januára 1812 dal si zvolať úradník zo zámku, obnoviť s nimi sľub z 19. apríla 1810, a to na obligátore, i zapísal po latinsky, takto asi: napomenutá bola obec plniť kontrakt a hnojiť kostolnú zem „Za vlčkom“. Franc Hrdina. Toto napomenutie patróna vari osožilo, lebo viac v podkonickej histórii hnojenie zeme „Za vlčkom“ sa nespomína. S patrónom a panstvom neradno bolo vtedy ťahať sa za prsty, lebo Podkoničania i všetkých štrnásť obcí, čo pod zámok patrilo, dobre si pamätali z vlastnej skúsenosti, alebo aspoň z rozprávok otcov, aké boli na zámku Ľupčianskom žaláre, mučiareň, suchý mlyn, ktorý točili väznení poddaní.

Svojmu veľkému snu, aby Podkoničania mali väčší kostol i vežu, nedal pán farár Ján Nepomucký Kontoš zapadnúť. Podkonice spomínajú sa po prvý raz v listine z r. 1340; potom v listine z r. 1434 nazývané sú Podgonicami. Mali už r. 1692 kostolík sv. Martina 24’ (stôp) dlhý, 24’ široký i vysoký, s gotickým oltárom bl. P. Márie. Ale vtedy a ešte temer za sto rokov boli a zostali fíliou ľupčianskou. Však baníctvo, hutníctvo a uhliarstvo vtedy ešte kvitlo na celom okolí a Podkoničania, hoci ani pitnej vody nemali, od mlieka, žinčice, syra a ražného chleba, ktorý sa rodil i na terajších lúkach a pasienkoch na Drndáči, vo výške iste tisíc metrov, množili sa tak krásne, že ich už bolo tisíc duší. Patrí sa na takú obec, aby mala kostol, vežu i školu. Počúvali to doma od pána farára, počuli si to v Ľupči, na zámku, v Bystrici.

„Rozmnoží-li vám Hospodár nebeský ovečky — každá má košiarik; ale keď milosť božia rozmnožila duše tejto farnosti pre česť a slávu svoju, tie nechávate blúdiť okolo božieho košiarika — kostolíka, aby prepadli vlkom, to jest večnému zatrateniu. Ale príde hodina, keď budete vy richtár, starší obce a polgári, otcovia a matky vydávať počet pred Bohom, a bude plač a škrípanie zubov, lebo vám bude povedané: Podkoničania het, lebo vy ste viac pečovali o ovce, ako o svoja duše…“

Tak kázaval rozhorlene a neúnavne pán farár, nie preto, že mu zem „Za vlčkom“ nehnojili, ale že mal vnútornú srdečnú starosť o boží príbytok, o kostol a vežu.

Klop oči, zakrývaj si tvár kabanicou, vyhováraj sa na biedu, chudobu, jednak detí-duší pribúda.

„Neubránime sa,“ šepkal si svet a vzdychal, čo to bude.

Vrchnosti už dávno robili prípravy a roku 1813 skutočne rozhodli postaviť vežu a zväčšiť kostol.

Zo zámku prišiel úradník s rozkazom: lámať kameň, kresať tuf, páliť vápno i tehlu, rúbať jedle i buky na lešenie, väzbu, krov i schody. Len koľko tisíc šindlov okresali, vystrúhali a napáhali starí Podkoničania, a vždy ho bolo málo, lebo zatekali i vlastné staviská. A čo robiť? Muselo sa pribiť niečo z neho i na tie. Podkonické strechy beleli sa ako nové.

Remeselníci zo štrnástich, zámku poddaných obcí, od Dubovej po Bystricu, museli do Podkoníc, a tak svorne s Podkoničanmi dudrali a veľmi boli zvedaví, či to budú zadarmo robiť, len pre česť a slávu božiu, a či im odrátajú z poddanskej roboty.

Pochybovači mienili, že musia spraviť „i túto i tú“.

„Odrátajú, akože, odrátajú,“ sľuboval uradostený pán farár, že sa ide splniť jeho veľký sen, a sľuboval primlúvať sa na zámku, u biskupa a kde len pomysleli.

Ale veru jednak bolo treba zrobiť polia, lúky, lesy a naplniť stodoly, sypárne, komory a pivnice na zámku, aby mali hojnosť kráľovskí kapitáni, direktori, úradníci a čeľaď; obrobiť svoje, dať deviatok panstvu, desiatok kňazovi, k tomu „pohnojiť“ a zrobiť farské, rechtorské a ešte i kostol a vežu budovať…

Nuž akokoľvek horlil pán farár a prosil, kázal každú nedeľu, hrmiac im do duší, že ani oni, Podkoničania, nebudú mať stánku u otca nebeského, ak jemu oni v Podkoniciach nezbudujú. A sám šichty písal a rechtora postavil k murárom a iným remeselníkom, aby sa vždy neobzerali, kde je krpka s „ražovým páleným“. Predsa len stavba šla pomaly; už sa zdalo, že ju ani nedokončia, a farár plakal, že zostane v hanbe pred pánom bohom, nevediac mu ani za päť rokov nie postaviť chrám nový, ale pristaviť iba k starému kostolíku novú, 42’ dlhú loďku a nevysokú vežičku. Každý rok zodral o jedny čižmy viac, čo vše krížom poľom letel na zámok žalovať patrónovi a pánovi na remeselníkov, že i Podkoničania zase nechali božiu prácu a šli za svojou. Zajtra prišli hajdúsi a zháňali, vyháňali i mlátili.

14. novembra roku 1819, v nedeľu, bola v Podkoniciach slávna posviacka kostola a veže s biskupom a dvanástimi kňazmi. Bolo veľké Tedeum: „Teba, Bože, chválime“, že je kostol konečne zbudovaný. Pán farár v kázni spínal ruky o siahu vyššie a širšie, než skľúčený za celých tých šesť rokov.

Národ zabudol hneď na mozole a hajdúske palice a od radosti jedli v každom dome hus a v kapuste solenú baraninu. Poznali, že sú to veci dobré, a preto i dosiaľ chovajú v každom dome húsky a ovečky. Húsky, čo na Martina nezvládzu, pomôže im zjesť Bystrica, ale oštiepky podkonické máme i v Bratislave a v Prahe.

Pán farár Ján Nepomucký Kontoš hlásal slovo božie v novom kostolíku ešte dvanásť rokov. Založil knihu „Historia domus“, a či trpkosti, ktoré pri stavbe kostola a veže zažil, a či pre pamiatku začal ju písať, pravda, latinsky, históriou o stavbe kostola, že veru Podkoničania boli studení, nevďační a neochotní. Vozili, nosili, podávali kameň, maltu a čo prišlo, ale neradi, a pritom mrmľali, ťažkali si. Ba keď boli sami, ešte i preklínali pôvodcov a budovateľov chrámu božieho.

Dnes má pán farár už len radosť i so svojimi Podkoničanmi, ktorých do neba priviedol, keď si pozrú na podkonický kostol a vidia, že im patrón, minister Hodža z Prahy, neposlal hajdúchov, ale tisíce na obnovenie kostola, fary i školy, a majú radosť zo svojich potomkov, ktorí od veľkého prevratu vynaložiť vládali aspoň dvestotisíc korún na tieto budovy a dali holé steny zamaľovať majstrami Kernom a Mallým ohromne krásnymi a veľkými obrazmi, a pre maličkých zbudovali i druhú školu, aby sa doma i vo svete ľahšie vyznali, poučovaní lepšími učiteľmi, než bol ten ich, ktorému pán farár meno pred potomstvom síce zakryl, ale veľkú chybu jeho do histórie zapísal predsa.

Rechtor pri stavbe kostola a veže postával najviac pri murároch, a či už vedel piť a či sa tam naučil, ale zapísané je, že ho opilstvo stálo službu. 26. januára 1820 farár, dekan a občania napomínali rechtora prvý raz, aby pitie popustil; nepomohlo. 21. januára 1821 napomínali ho vo fare druhý raz, aby nepil, lebo že ho odstránia. 26. marca tohože roku napomenuli ho tretí raz, a o tri dni musel rechtor-učiteľ skutočne odísť.

Mal dobrý farár Ján Nepomucký Kontoš teda starosť nielen o kostol, ale i o školu. Za oboje sa mu konečne vďační farníci odmenili už na tomto svete, a to 23. mája 1822.

Aby ste nemysleli, že to iba ja zmýšľam, aby som túto rozprávku dojemne a oproti farárovi Kontošovi vďačne zakončil, nech tu stojí na dôkaz doslovne odpísané československé „Svedectví“ celej obce, potvrdené i obecnou pečaťou.

„My richtár, prisažní úrad svedectví toto vydávame, že včas vizitácii kanonickej v meste Ľupčanském držanej, povolaní sme boli straniva roli anebožto kopanici nad Moštenicou v chotári našom ležícej, o kterej osvícený pán biskup nás presvedčil, že taková rola skutečne patrí pánu farárovi lupčanskému, my ale velmo ťažko sme uznávali, ale za našu vlastnú sme privlastnovali; mezi tím ale aby sa pokoj mezi nami za čas urobil, privolili sme na žiadosť jeho osvícenosti pána biskupa, že chceme do smrti lupčanského pána farára Imricha Stránovszky každoročne, když sa siat bude, 1 fl. 30 kr. v šajnách platit, vynímajíce pastvu: a to síce tým lakší zme privolili, že jeho osvícenost pán biskup nás ujistil, že po smrti pána farára lupčanského našemu pánu farárovi taková rola anebožto kopanica do užitku pripadne.“

Na lásku Podkoničanov a či na boží súd musel pán farár čakať celé štyri roky. Konečne ľupčiansky farár umrel a podkonický mohol vstúpiť do úžitku. Ale ktovie, či vstúpil, hoci mu za Podkoničanov 7. marca 1826 Jano Kostur, richtár, Martin Valent a Martin Slobodník, prísažní, zase dávajú „Svedectví“, k tomu aj prísahu, „kdyžby potreba bola, hotoví sú zložiť“, ale podpísať sa ešte ani tí nevedia.

Ak užíval, tak len krátke štyri roky, i to len tak, či mu kopanicu vlastní farníci nespásli, lebo právo na pastvu si boli vyňali hneď pri kanonickej vizitácii. Bačovia a valasi sú Podkoničania i dnes chýrni.

Pána farára Jána Nepomuckého Kontoša svetské statky už od roku 1831 nemrzia. Teší sa v nebi z nového kostola, ktorý ho stál mnoho dúm, práce a ešte viac kázní! A žeby radosť bola úplná, prijal k sebe i očisteného opitého rechtora, ktorý je tam spokojný celý rok, iba na Martina prechodí ho tajná túžba zaletieť si do Podkoníc na hostinu…

Svet ani nevidel, ani neslýchal, že by kedy rechtor bol mohol požičať niekomu peniaze. Veď mu vždy chybeli dva grajciare do groša, a iste starší než táto rozprávka je veršík:

A „nabľačal“ sa veru starý rechtor mnoho; viac ako dnešný. Dnes intonuje už iba v kostole, na pohreboch, raz, dva razy do roka na procesii. Teraz i sviatkov i procesií menej, než bývalo pred sto-dvesto rokmi. Vtedy veru celé živobytie rechtorskej rodiny záviselo od rechtorovho hlasu, za ktorý ho viac platili, ako za vyučovanie dietok, ktoré chodili do školy, ako chceli, trochu v zime; prečo starí ľudia donedávna hovorievali, že chodili „jednu-dve zimy“ do školy, a to obyčajne stačilo, aby sa vedeli z knižky pomodliť. I to viac chlapci, ako dievčatá, preto staré ženy modlievali sa iba „pátričky“. Rechtor teda musel využívať hlavne svojho hlasu, a to veľmi často, pri všelijakom „žobraní“, ktoré raz sa nazývalo kantácie, raz festivácie (sviatkové), raz koledy, Gregora, Blažeja atď. Bolo to vždy žobranie, v čom mu verne pomáhali mendíci (po slovensky žobráci), kostolníci, ktorí sa pri škole, fare, kostole priživovali a s vreckami po dedine chodili vyberať a zbierať to pre farára, to pre rechtora i na seba.

Slová, „rechtorka vyvláči“ treba brať iste v dobrom zmysle: „vyvláči“ totižto deťom svojim, lebo pánboh rechtorské rodiny rád mával a nikdy ešte nedopustil, aby rechtorský rod vymrel.

Kdeže by tedy bol mohol rechtor nasporiť toľko, aby mal väčší peniaz a mohol z neho požičiavať!

A predsa! Dávno síce, ale okolo roku 1760, stalo sa, a to vo zvolenskej Dubovej.

Spočiatku sa iba zaručil, keď po desaťročnom účinkovaní nadobudol poctivého mena u obce i farára. Píše o tom otec Jano Brcko takto: „…upadnúce do škody v dobytku rožnom, nevedíce a nemohúce sobe jinej porady dat k dalšímu mého hospodárství zadržaní, pristúpil sem pred jejich milost pána velebného našeho farára a vypýtal som si z kostolných peňazí 15 zlatých. Poneváč ale pán farár bez poručníkov nechceli mi dať, tak tehda poštavujem sobe dvuch, rectora dubovskího a richtára nemečianskeho…“ To sa stalo 9. februára 1759.

S rodinou Brckov šiel rechtor dubovský i ďalej, ale iste toho kroku oželel neraz… Syn Janov, „…Georgius Brcko nemohúce sobe nikde veritela dostat, který by mu požičal na tovar niektorý zlatý, tak tehda vzhlednúce na jeho úzkost, rektor dubovský, Joannes Kubančík, požičal mu zlatých nemeckých dvacat…“

Ďuro Brcko „putování svého úžitek činil“, to jest bol „čipkárom“. Teraz sa to nazýva „podomové kupectvo“, z čoho Dubová, Zámostie, Nemecká a okolné obce čiastočne živia sa ešte i dnes. Vtedy z každého domu boli chlapi temer celý rok vo svete na kupectve a vracali sa domov iba na kosbu a žatvu, odrábať panštinu, ako i odbavovať svadby a krstenia.

Z požičaných peňazí dal Brcko niektorý zlatý „domášnemu hospodárství“, t. j. strovilo sa v dome, taktiež i porcie na niekoľko rokov dlžné vyplatil, za zvyšné kúpil tovaru a že pôjde s ním do sveta. Ale človek mieni a Pán Boh mení, hovorili Slováci už i vtedy, a na Brckovi sa to navlas splnilo. Nešiel do sveta, ale do postele. Ochorel, obľahol.

Smutných tešiť, nemocných navštevovať bolo cnosťou i starého rechtora, a preto navštívil Brcku a potešil ho, že „do nemoci padnúce“ mu to, dá Boh všemohúci, ešte vyslúži. Ale keďže sme ľudia predsa len smrteľní, on dôverne ešte i „ako veriteľ sa ohlásil, kde sú jeho peníze? a kde je interes z osohu, který z nich za niekoľko rokov bral, to jest užitek činil?“

Nemocný Brcko myslel tiež, že z choroby vyjde, neprichodilo sa mu už priznávať, že strovilo sa z peňazí v domácnosti i že dlžné porcie poplatil, a tak veriteľovi odpovedal podľa zápisu:

„Za tie isté peníze je tovar nakúpený,“ múdry a učený pán rechtor náš milý!

„Jestli si poležíte, tovar vezme skazu, preto múdre bude, keď miesto peňazí vezmem si tovar,“ mienil rechtor.

Peňazí Brcko nemal, tedy rechtor prinútený bol vziať tovar. Ale že bol múdry, učený a opatrný, na prevzatie tovaru zavolal brata Ďurovho, Jozefa, s ktorým žili v spoločnom nerozdelenom ešte dome otcovskom, ale čipkárili už každý na svoju ruku. Rechtor ponúkol, aby brat Jozef tovar odkúpil. Jozef, dobrý brat, chcel zakryť chorého brata Ďura a tovar od rechtora vzal. „Že pak do toho tovaru se nenašlo víc než za 13 zlatých, rechtorovi peníze zložil, to jest trinásť zlatých.“

Sedem bolo v pekle.

Rechtor sa hneval sám na seba, že sa ulakomil na šesťpercentový interes, a teraz čertvie kedy dostane i len kapitál, sedem zlatých bol vtedy veľký peniaz, za ktorý r. 1770 dali jalovičku.

Starý rechtor nie pre pletku súril tedy Ďura Brcku i brata Jozefa, pripomínajúc im, že ešte ani z poručníctva za ich otca Jána nie je z farských kníh a obligátorov vytretý, lebo že nebohý ich otec bol zaplatil iba desať zlatých na pätnásť dlžoby a tri zlaté interesu pripísať tiež farár nezameškal. Synovia uznávali a Jozef nástojil na deľbe domu a ostredkov otcovských, aby si Ďuro dlžobu zaplatil, veď z choroby je už dávno von, ďakovať Pánu Bohu. Lenže Ďuro sa už viac nezmohol na groši. Preto starý rechtor stále sa chodil k staršiemu žalovať, že brat Ďuro neplatí. Keď toho upomínanie pre bratovu dlžobu asi domrzelo, napísal 2. júla 1769 rechtorovi: „Poneváč muoj brat Georg Brcko v dedictví otcovskom dokonalý gazda zostal, techda on povinovatý je tých sedem zlatých platiť…“

Potechy z toho písemka starý rechtor mal málo, lebo Ďuro Brcko ani z čipkárstva, ani z gazdovstva dlžobu zaplatiť nevládal ešte ani za desať rokov. Iba čo Brcková zaniesla do školy nejakú tú húsku na interes a odkladala z jarmoku na jarmok, z jari na jeseň. Hus! Čože to bolo, keď vtedy stáli dve husy iba sedem grošov!

„Mladý môže, starý musí,“ pocítil rechtor Kubančík blízkosť smrti, a — Brcko neplatí.

Rechtor Kubančík nemohol smrť, ako Brcko dlh, odkladať; aby však nestratil desať zlatých, totižto tri, čo poručníkoval starému Brckovi a ešte sedem z požičaných synovi Ďurovi, vzal ich do testamentu a poručil z nich šesť zlatých kostolu a štyri zlaté na sväté omše za spásu svojej duše a dňa 25. februára roku 1778 po tridsaťročnom rechtorovaní umrel, ustanoviac exekútorom svojho testamentu Martina Hinku, ktorý mal desať zlatých od Brčku zinkasovať, ak by však Hinko tiež umrel, má ich ako dobrý pastier a opatrovník kostolných peňazí vymáhať farár.

Farár Brcku predvolával, ale ten sa vyhováral a konečne 30. októbra 1779 na faru predvolaný, k istej dlžobe sa priznal síce, poprel však pravdu testamentu Kubančíkovho a uznal dlžoby len tri zlaté.

Ale pochybujem, že by bol dal i tie. Zápisu o nich niet ani v počtoch kostolných peňazí, ani vo farských príjmoch.

Testament rechtora Jána Kubančíka uložený bol vo fare; ale synovia jeho, vojaci, Ignác a Imrich, testament otcov, bohvie prečo, ľsťou, tak stojí v Historii domus, od farára vydriapali a nikdy viac nevrátili. Tak prepadlo i poručenstvo.

Statočne sa zachoval Jozef Brcko, ktorý dlh otcov, päť zlatých, spravený ešte ako sme čítali 9. februára 1759, a dosial nezaplatený, r. 1784 uznal, ba i za brata Ďura dlžné tri zlaté, teda spolu osem zlatých na seba prevzal a zaplatiť sa zaviazal.

Nuž tak, hľa, pomýlil sa zo starých rechtorov jeden požičať tvrdo naskladané grajciare.

Poučení, dnešní rechtori už viac nepožičiavajú…

My dobrému rechtorovi Kubančíkovi odpúšťame i hlúposť, že keď „Georgius Brcko nemohúce sobe nikde veritela dostat, který by mu požičal, tehda vzhlednuce na jeho uzkost“, naletel mu práve múdry a učený rechtor. Ak iste mal viac citu v srdci, ako rozumu v hlave. Tak pochodil na svete. Teraz je ešte otázka, čo pri smrti? Ako mu zapísali v bráne nebeskej také pochybné poručenstvo? Ja verím, že za to „vzhliadnutie“ na úzkosť biedneho Brcku je spasený i keď kostol a farár neprišli k poručenstvu.

Keď pôjdete vlakom, na voze a hoci pešo od Bystrice na Brezno, hľaďte od Nemeckej napravo, a čochvíľa uvidíte na briežku veľkú budovu so znakom Čs. republiky, vôkol ktorého znaku je nápis: Rím.-kat. ľudová škola. V budove sú dve triedy, dva učiteľské byty, vôkol ovocný sad a učiteľské pole. Každý milovník vzdelanosti sa poteší takej škole, a keby ste videli ešte pána správcu, učiteľa-organistu, museli by ste uznať, že aspoň jednému cirkevnému učiteľovi na Slovensku je dobre, lebo — ak sa nemýlim — váži stodvadsať kilov.

Ale sotva by vám stačil toto povedať, už prejdeme mostík, snímeme chcej-nechcej klobúky pred svätým Čechom, Jánom Nepomuckým, a uvidíme nad ním obyčajný drevený domček s dvoma okienkami na Hron, stajňu na brehu, nad ňou vežu a kostol, a pomedzi stromovie na vŕšku veľkú faru pod tristoročnými lipami.

Vráťme sa okom k starej, drevenej budove nad sv. Jánom. To je stará škola, dnes obydlie roľníka. Hodno si o nej pohovoriť, veď z nej šírilo sa kedysi svetlo ducha a písma až do štyroch obcí.

Keby to nemal na písme, neveril by som, že táto drevená budova stojí tam už dobrých dvesto rokov, a nenavrhoval by som, že by ju celú, ako starú zriedkavú pamiatku, bolo hodno preniesť do múzea a zariadiť tak, ako bola, keď v nej okolo roku 1790 vyučovali stoosemdesiat dietok.

Kedy bola škola zbudovaná, nevedno. Prvú písomnú zprávu zachovala o nej kanonická vizitácia z októbra 1754. Hovorí o škole, že je celá drevená a že by strechu na nej bolo treba opraviť, čo sa i má stať na trovy zemského pána pri pomoci veriacich.

Či ju pokryli, alebo či podkladali hrnce, keď pršalo, nevie sa. Ale po tridsiatich rokoch, roku 1783, nová kanonická vizitácia nachodí školu zase vo veľmi biednom stave. Píše, že rechtor má síce osobitné bývanie, ktoré však je veľmi zlé, lebo je staré a skoro sa zrúti. Mali by ho udržovať veriaci, ktorých však ťažko naviesť na to, aby aspoň najnevyhnutnejšie opravy vykonali. Má rechtor ešte i humience pri škole, ale to sa už váľa…

Konečne za šesť rokov školský inšpektor, stolica, patrón a veriaci našli aspoň na papieri „spusob, aby škola v Dubovej upevnená byla“.

„Contractus scholaris“ z 10. decembra roku 1789, zapísaný v Histórii školskej, povie nám to jasne. Znie:

„My niže podepsaní richtári, prísažní a celá obec dedín Dubová, Nemecká, Zamostia a Ráztoka, kdežto se 182 dítek do školy súcich nalezá, v tom sme se zjednotili, aby pre nás škola v Dubovej, kterú jeden učitel s jedným pomocníkem učiti bude, s milostivú pomocú sl. Lupčanského Panstva, nasledujícim spusobem upevnená byla.

1. Chceme naše školské stavení na budúcim jaro vedle predpisu rozšíriti a pro učitele a pomocníka náležite opraviti, kdežto nám sl. Zemské Panstvo vedle rozkazú královských materiália a hotové peníze milostive udelí, my pak toliko vozové a ručné práce vykonávati povinní budeme.

2. Toto stavení školské chceme vždy v dobrém stave zadržovati a vším potrebným riadem školským, jakožto stoliciami, tabuliami, kasničkú pro knižečky chudobných dítek atd. zaopatrovati, kdežto nám též sl. Zemské Panstvo tak, jak v prvém punkte vyloženo jest, milostive na pomoci bude.

3. Slibujeme učiteľovi našemu k jeho vlastní potrebe 8, pomocníkovi 5, na okurování pak jednej každej svetlici po 5, a tak spolu každoročne 23 siah dreva z huor panských dovézti i porubati.

4. Dúchodky učitele našeho byly nasledujíce:

Slavné pak Zemské Panstvo vedle rozkazú královských dá jednu tretinu, to jest 60 fl., které pomocníkovi padnú. Pro tohoto pomocníka chceme v Ráztoke jednu svetlicu s takú pomocí sl. zemského panstva, jak v prvném punkte vyloženo jest, na to vystaviti, aby on tam dítky, když do Dubovej nebudú moci prijíti, vyučovati mohl.

Pri takto sporádaném plate učitel náš povinný bude všecky školské i cirkevné práce vykonávati, ale cirkevné tak, aby pritom škola žiadnym spusobem meškaná nebyla. Tak již potem žiadny plat od učení dítek a žiadne dávky jakéhokoliv jmena učitelovi našemu více platit nebudeme.

5. Na všelijaké potreby školské, na papier, knižečky chudobných dítek, krídu atd. od sl. panstva 6 fl. ponížene prosíme, z kterýchžto učitel ročne počet dáti musí.

6. Učitelovo slobodné bude na obecnej pastvi dve kravy držeti.

Toto všecko pro nevnutedlné zachování podepsaním jmenen a jmen našich, položením pečeti potvrzujeme.“ Podpísaní: Jakub Kralovszky, kapitán kráľovského ľupčianskeho panstva; Ján Klaniczay, vizitátor kráľovských ľudových škôl; Daniel Urbányi, slúžny župy turčiansko-zvolenskej a pod každým latinským podpisom pečať. Pečiatky položili i štyria richtári, ale podpísať sa nevedel ani jeden, preto krížiky činia: Pavel Štefanik, richtár dubovský a prísažní Jano Koža i Jano Živor; Jano Laučík, richtár nemčiansky a prísažný Ďuro Laučík; Maco Štefanik, richtár zamostiansky a prísažní Ďuro Sojak a Maco Muka; Ondrej Piestik, richtár roztočanský a prísažní Martin Rusnák a Ondrej Lokša.

Kontrakt, ako vidieť, je dôkladný, iba ho dodržať a bude i škola, ba dve, i dvaja učitelia, ba ešte i nová školská svetlica v Ráztokách, na prípad planého počasia, hoci diaľka nečiní viac, ako dnešné tri kilometre.

Postarali sa teda vrchnosti o školu i o riadny dôchodok učiteľov, len by „komorské panstvo udelilo materiál a peniaze; školské stavení bude tiež v dobrém stave udržované, len by sl. panstvo milostive na pomoci bylo;“ bude i pomocník, keď sl. panstvo dá šesťdesiat zlatých a splní prvý punkt zmluvy. Nechcem ublížiť, ale schodí mi často na um prostonárodný veršík:

Už i vtedy zmýšľali ľudia tak, ako dnes — nech dá štát!

Pre učiteľa urážlivý je punkt piaty: „Na všelijaké potreby školské“ ponížene prosí sa od panstva šesť zlatých, ale učiteľa zaväzujú opatriť školu papierom, „knížečkami, krídou a o tom ročne počet dáti musí“, či mu azda nejaký grajciar neprischol. Ale vtedajší učiteľ iste mlčal a po grajciari zapisoval z vďačnosti, že sa obce zaviazali doložiť mu k vymeranému platu dvadsať zlatých ročne.

V každej učiteľskej hlave skrsne otázka: koľkože to teda mala platu koncom osemnásteho stoletia učiteľská rodina, kde muž učil stoosemdesiat detí, vykonával cirkevné práce v tritisíc duší počítajúcej cirkvi tak, aby škola „meškaná nebyla“, to jest bol organistom, pomáhal farárovi pri zberaní desiatku, chodil po kantáciách a festiváciách, čo znamenalo vysielať žiakov, alebo chodiť s nimi na sviatky po domoch a vyspevovaním nábožných piesní obmäkčovať ľudí, aby dali grajciar, groš, chlp konopí, vajíčko, hrsť hrachu, za lyžicu medu, jabĺčko, sušienku a len niekde azda kura, kačku a u zemanov Kindrnajov možno hus, ktorá stála vtedy jedenásť grajciarov. Pritom bol i kostolníkom a zvonárom (čo sa v kontrakte nepripomína, lebo za to pláce nedostával), a žena jeho piekla oblátky a prala cirkevné šaty na dvoch kňazov (farára i kaplána) a do kostola. Pre obilie od farára, ako exekútor desiatku kňazského, už len našiel suchý kút, ale do toho váľajúceho sa humienca ak mu gazdovia nezniesli snopky razom, iste zatekali po jednom a ostatné zhlodali a odvliekli myši. Ale i keby bol všetko užil bez škody a ujmy, za stodvadsať zlatých boli vtedy tri kravy. Keďže sú dnes tri kravy za šesťtisíc Kčs, mal tedy toľko ako asi dnes učiní päťsto Kčs mesačne. K tomu byt a drevo. Nechávam posúdiť pánom bratom, či to bolo málo a či dosť.

Mňa zaujíma ešte ďalší osud školskej budovy, v akých okolnostiach zachovala sa až dodnes.

Roku 1805 zapísané je, že učiteľ-organista býva v škole, ktorá je ešte drevená a ešte vždy tesná, i krov by už potreboval zase opravu. Ba bolo by treba zväčšiť pitvor i ohnisko a nad ohnisko postaviť murovaný komín. Ináče sú v budove jedna izba a komora pre učiteľa, jedna dosť veľká učebňa s komorou a na dvore dreváreň, stajňa pre štyri kúsky a obstojná stodola. Cirkevná vrchnosť pri tejto návšteve sľubuje a zapisuje, že krov, murovaný komín a rozšírenie pitvora i sama bude súriť u milostivého patróna. Všelijaké prílepky, múriky, založené dvere a nadrábané zruby i hrady sú na staručkej škole i dnes viditeľné. Človek zastane a kombinuje, ako ju kedysi naťahovali a plátali.

A čo v Ráztokách? Uvedeného kontraktu, čo sa týkalo vystavenia svetlice na školu v Ráztokách, veru nedodržali ani patrón ani obce. Kanonická vizitácia roku 1822 našla školu iba na Dubovej, v matkocirkvi, a opakuje o nej, že je drevená, že učiteľ má v nej dve tesné izbičky, dietky školské na ich veľký počet nepomerne malú učebňu. Okrem toho je tam komora, stajňa na šesť kusov dobytka, stodola a dvor. Postavil ju bol patrón, teraz však trovy na udržovanie znášajú veriaci. Mal by sa dodržať „kontrakt“ z roku 1789, pripisuje zbožné želanie cirkevný notár.

Kanonická vizitácia raz (1805) pichla rechtorovi štyri kusy, raz (1822) až šesť kusov dobytka do stajne. Doprajme mu ich; ale ak to iba tou cirkevnou slamou kŕmil, pani rechtorka dcéry iste v mlieku nekúpala, lebo už i vtedy platilo o kravách, že „pyskom doja“. Možno, že na tej obecnej pastve vychoval chvostík-dva, aby bolo mliečka i masielca aspoň pre rodinu, lebo maslo i vtedy bolo drahé. Stál ho žajdlík pätnásť grajciarov. „Ludimagistrom“, t. j. organistom-učiteľom tohoto roku 1822 bol štyridsaťtriročný Ján Hlaváň, ale mamľas, písal sa už po maďarsky „Hlaványi“. Boli to už nábehy k maďarizácii. Ale zdravý národ slovenský prečkal i tú i pozdejšiu a dnes vďačne obetuje na svojské slovenské školy, aké sú už zbudované nielen v matkocirkvi, ale v každej fílii. Učiteľ už tiež nechodí „po žobraní“. Zrušené sú kantácie i festivácie, zrušený je kňazský desiatok a zachovali iba koledu, i to len na prípletu, aby si vzájomne zavinšovať: „Šťastlivý nový rok!“

Mocú kterého na šesť rokov, to jest od dňa sv. Jura 1835 až zase po deň sv. Jura 1841, v ročitých osem zlatých a tricať dvoch grajciaroch stríbrnej opravdivej minci, od podkonického pána farára, nad starým cinterínom moštenickým ležíca kopanica podpísaným obyvateľom moštenickým do árendy a užitku sa odevzdáva.“

Moštenický rechtor, Georg Kováčik, keď toto naskladal, položil brko za ucho, ľavým ukazovákom pošupol vyššie po nose okuliare, aby prečítal polohlasne, čo napísal.

„Je tu všetko. Iba podpísať a zaplatiť.“

Bol spokojný, že vydúchol v jednej vete temer celý kontrakt, a to ešte bez chyby tak v písme, ako i v reči.

Ale „zaplatiť“ bolo vždy tvrdé slovo na svete, i v Moštenici. Na Ďura? Či na Michala? Napredok? Či pozadku?

„Že som sa nespýtal pána farára,“ mrzí sa na seba rechtor Kováčik. „Nemôžem ďalej písať, lebo termín musí sa ustanoviť a do kontraktu položiť.“

„Ej, veď sú Podkonice od Moštenice nie na tri svety,“ pomyslel, zložil papier, schytil kaput na plecia, palicu do ruky a poď za vŕštek, v mysli s neistými otázkami, čo by ešte mohlo prísť do kontraktu, v ústach však s istou chuťou na kňazské víno, ktorého podkonický pán farár mával síce iba jeden sud, ale píjal z neho i v kostole pri sv. omši.

Jar, slniečko, škovránok. Chodníčkom kráčal si rechtor zamyslený, že vše pozabudol alebo opozdil sa povedať i „pánboh pomáhaj“ čo bližším sedliačikom v poli.

Podkonický farár má pole nielen vo svojej farnosti, ale i v susednej. Lenže pánboh zaplať za taký osoh! Mošteničania majú totiž svojho farára, tomu sa i spovedajú a tak podkonického môžu šklbať, a ten ani len nezvie, ktorí mu kopanicu nad cintorínom nemilobohu zberajú. Veď ako všade, tak i v Moštenici štátne, obecné, panské a farské je — spoločné, z toho vziať nie je hriech.

„Načože je farárovi, keď nemá ani ženy, ani detí, ani porcií neplatí…“ hovorí sused svätého mena, ale ľudského závistného srdca, Juro Očenáš, a šklbne z farskej kopanice z dolnej strany; Klajbanove deti, husi a sliepky zjedia hrach a bôb za zelena z druhej strany; chlapci s baranci spasú z iných dvoch strán i farské, lebo nešťastne leží práve pri obecnom, a hoci ohradené i priekopou obohnaté — márne: priekopu preskočia, ohradu „po chodníčku Cigáňov“ svet rozťahá, odnosí — nuž po ročnej skúsenosti nový pán farár, Ján Nepomucký Matiáš, rozmyslel si, že nemôže byť i farárom v Podkoniciach i hájnikom svojej kopanice v Moštenici. Poveril tedy rechtora Kováčika z Moštenice, aby kopanicu po ostredku dal vylicitovať na šesť rokov do árendy, ročne za osem strieborných; ponúkol mu, aby si vzal za pol zlatého ktorýkoľvek ostredok i rechtor, že bude mať takto dozor nad ostatnými; aby napísal kontrakt, a keď nájde osem spravodlivých, aby prišiel s nimi na podpis.

Okrem seba nájsť ešte sedem spravodlivých sedliakov bolo ťažko už Noemovi podlá sv. Písma i v meste Sodome, nie by rechtorovi Kováčikovi v dedinke Moštenici; ale keď jedno oko prižmúril, našiel ich.

S polohotovým kontraktom náhli sa na faru, lebo jar je tu, treba poviezť, kopať, sadiť…

„Laudetur Jesus Christus,“ pozdravil rechtor latinsky, lebo platilo o ňom, že je učený, a bolo prirodzené, že bol i pobožný, a preto bozkal pánu farárovi ruku, ako robieval vždy, aby svietil za príklad školským dietkam i farníkom vôbec.

„Ich milosť, tu je kontrakt… Len ešte jeden punkt,“ šiel rechtor do vrecka pre papier.

„Ako vyšla licitácia? Bude osem zlatých?“ A vidiac veselú tvár rechtorovu, zvolal pán farár do pitvora: „Johanka, tu je pán rechtor moštenický.“

„Krčah je za matrikami na zemi,“ ozval sa vďačný hlas z kuchyne, a rechtora chuť nesklamala.

Kým pán farár zbehol do pivnice, vošla panna Johanka, privítali sa, povedali si slovo o zdraví, o pani rechtorke a siedmich deťoch, a keď sa pán farár vrátil, vybehla zase Johanka pre chlieb a „len oštiepčok a bryndzu“, lebo bol veľký pôst.

Pán farár zložil z bibliotéky dva brúsené poháre, nalial, štrngli si a rechtor prišiel k slovu.

„Licitácia vyšla o tridsaťdva grajciarov vyše osem zlatých,“ pochválil sa a prestrel po stole koncept zmluvy, aby ho dal prečítať, doplniť a schváliť.

Potom prepíše rechtor na čisto a príde i s árendátormi do fary na podpis.

Čítali. Farár našiel mnohé nedostatky; čo rechtor naskladal, uznal iba za úvod, a tak začali pri vínku myslieť a skusovať svoje krídla v štylistike i v práve, aby sa árendátori, ako pstruhy z ruky, zo zmluvy nejako nevykĺzli: lebo hoci držali páni ešte poddanstvo, slúžneho i hajdúcha, ktorí sedliačika mohli vyobháňať ako líšky zajaca, jednako národ už napáchal všelijakými liberálnosťami, čiže slobodami, zúfa si pán farár, čo s tým svetom bude.

„Svet slyší tajné reči, že vo francúzskej krajine zrušili poddanstvo, robotu, dežmu i kňazské majetky… A už by i tu národ iba delil sebe všetko komorské, panské i farské. Skutoční komunisti, hovoria o tom učení ľudia,“ trpko vykladá pán farár.

„Títo zaplatia,“ chváli sa rechtor. Oslovil a licitovať pripustil len najpoctivejších a samých kráľovských hutníkov moštenických, nad ktorými je i banský súd. „Iba termín, prosím, ich milosť. Svätého Georgiusa a či Michaela?

Ja by som mienil, aby zaplatili popredku. Bude najistejšie,“ navrhoval rechtor.

„Na Michala, domine rector, aby videli, že som kňaz!“ a štrngli si na to veľké slovo a ústupok.

Rechtor zbožne hľadel na farára a skoro slzy mal v očiach, hľadiac, či farár dopije do dna; keď nie, odtiahol od úst pohár i on.

„Píšte tedy ďalej: ,Všetko v opravdivej minci…‘“

„To je už, ich milosť,“ pristavuje rechtor.

„Neškodí pripomenúť ešte raz. Teraz som vám vykladal o francúzskej krajine… Píšte: ,…vždy na termín svätého Michala archanjela vlastníkovi kopanice, totižto podkonickému farárovi splácať, pri tom pak aj ohradu obecne a jeden-každý vylicitovaný ostredek v dobrém stave zachovať a jako sa svedčí opatrovať a obrábať, v šestém roku, totižto 1841 na den sv. Michala čím náhle ostatnú plácu zložia, buďto tohoto jistého kontraktu i dalšé potvrdení aneb nový kontrakt od vlastníka pýtať, aneb ale, jestli by nechceli…‘ Počkať!“ prerušil farár, „pekne po starom to dáme… jestli by sa nelíbilo‘…“ Rechtor pretrel a písal ,nelíbilo‘, úctivo vzhliadnuc na farára, ktorý pomyslel a vyslovil: „…,kontrakt vypovedať‘… Nie tak, ale ,kontraktu odpovedať‘, písali naši otcovia, domine rector. Treba sa učiť zo starých kníh, z týchto,“ ukázal farár hrdo na barokovú, krásne rezanú a kovanú skriňu, ktorá bola plná latinských a českých kníh. Farár nazrel, či rechtor dobre píše, a pokračoval: „…a vlastníkovi, jako pred týmto termínom podhodiť nesmejú, tak len na tenže termín, v tom jistém stave, v kterém sa jim nyni odevzdává, kopanicu zase odevzdati povinní boli, který jako vlastný pán ze svým vtenkrát podle líbosti a zdaní, jako najlepšej vedet a moct bude naloží.‘“

„Repetere, domine rector,“ kázal farár, aby sa presvedčil, či je už na všetko pamätané, čo do zmluvy dať za potrebné a opatrné i múdre uznával.

„Bene!“ pochválil farár upoteného rechtora a nalial z krčiažka vína, cele podľa zásluhy a zvyku, prv sebe, potom rechtorovi, i tak vypili, jeden po druhom.

„To sme pisári! Ani na Ľupčianskom zámku! A ja som sa po slovensky neučil; kdeže? Ale latinská reč je matkou všetkých iných,“ zakladal si farár.

Rechtor kýval iba hlavou, lebo on len rok bol chodil do latinskej školy v Bystrici a stačil za meru rokov zabudnúť všetko, okrem miništrancií, ktorým učil žiakov, a čo v rechtorskej službe potreboval, ako „Aspergesme“ a „Tantum ergo“…

„Na záver píšte: ,…Na kterúžto společnú do včul vypísanú smluvu, od slova do slova dobrovoľne pristávajíce, opísanú vlastnosť pána farára podkonického činícu kopanicu na šesť rokov do árendy berú, a prítomný kontrakt, aby zákonnú platnosť mal, vlastnú rukú podpisujú, a kterí písat neumejú, konča jmen svojich rukú druhého podpísaných, vlastnú rukú krížiky činia.‘“

„Dátum a finis!“ vydýchol si aj farár.

„Kedyže, ich milosť, doviesť árendátorov na podpis?“

„To už vaša vec; keď budete s kontraktom hotový. Tak ešte z toho oštiepka, domine rector, a potom dám vám papier.“

„Mám, dosť mám. Z kancelárie hutníckej mám, krásny, bystrický, dúhy vodové po ňom ani po nebi.“

„Dobre,“ kývol farár a v tom si ďobnul prstom do čela. „Napísali sme v opravdivej ,stríbernej minci, na Michala‘, ale aby nielen pobrali, lež i skutočne zaplatili, keď sú to samí hutnícki ľudia, vložíme ešte jeden pasus. Ale kde?“ Rozťahoval pred rechtorom hárok a našiel miesto. „,Pakli by který z predepsaných árendátorov buďto zanedbal, aneb nemohel pripadajícu na seba částku pláce odbavit, anebo sebe do úžitku daný ostredok jako sa osvedčí obrábať, aneb pripadajícu na seba částku ohrady by…‘“ Farár pomyslel a už slovo bolo… „,zapustatovať nechal, jako vúbec, taky i na prípadnosť túto, sebe farár, jako vlastník právo zadržuje, takového podľa tohoto kontraktu, mocú slávneho Komorského Berggrichtu ku odplatení na reštancii zostať mohúcej pláci pritáhnúti, potom pak bez všeho ohledu a súdu na druhý rok, ostredek pre takového vydelený, jemu odňatí a buďto pre seba zadržati, aneb druhému vedia novej smluvy do úžitku i osobitne dáti. Jakkolvek ale árendátori pred termínom vlastníkovi do úžitku vzaté ostredky podhoditi nemožu, tak ani pán vlastník pred termínom vyšej doloženým pred jmenované ostredky árendátorom odebrat nemože…‘“ Nech majú zaručené, aby nepovedali, že ich kontrakt nechráni, iba povinnosti ukladá.

Koncept skončený.

Rechtor Kováčik s pozdravmi od panny Johanky svojej manželke odišiel a za tri dni skazil dva hárky papieru, kým na tretí, vyženúc ženu i deti z domu, do čista zmluvu prepísal pre doplnky: jeden, čo farár vložil; druhý, čo on mal vsunúť hneď napočiatku po vete „do árendy a úžitku sa odovzdáva: ,tak aby podľa porátku vylicitovaných ostredkov ročite‘ (platili)“

Spolu to činí po dnešnom školskom sčítaní však iba 7 zl. 52 gr., a rechtor Kováčik oznámil 8 zl. 32 gr. Nuž chyba je iba v sčítaní. Roku 1835 šlo do zlatého len 60 grajciarov. Celkové zlaté robia teda 6 zl. a grajciare spolu 152, to jest 2 zl. a 32 gr., teda zmýlili sme sa my, a nie moštenický rechtor. Na tretí deň zabehol Kováčik zase do fary podkonickej, aby dostal „placetum“, t. j. schválenie, že z konceptu nič nevynechal, múdro ho doplnil, mená za sumy podložil a dobre všetko prepísal. Iba na koniec vety, kde sa hovorí, že „ani pán vlastník pred termínom vyšej doložením predjmenované ostredky árendátorom odebrat nemože“, doložili ešte hneď opatrný dodatok: „povinnosti své porádne vybavujícím“.

V sobotu 5. apríla 1835 doviedol rechtor Georg Kováčik menovaných sedem árendátorov do podkonickej fary na podpis zmluvy. Keď si nosy všetci poriadne poutierali, rechtor zaklopal a z kancelárie ozvalo sa:

„Ave!“^[3]

Za rechtorom vstúpilo do izby sedem hutníkov moštenických (od roboty čiernych rúk, ale novoumytých tvárí). Pozdravovali a za rechtorom všetci bozkávali ruky pánu farárovi, jeden pravú, druhý ľavú, aby to vari skorej bolo.

Pri podpisovaní kontraktu ukázalo sa, že sú títo Mošteničania proti Podkoničanom učení ľudia. Všetci siedmi vedeli sa vlastnoručne podpísať, a tak správne a pekne maľovali, že iba Mora, Mitrpach a Bacur podpísali sa začiatočnou malou písmenou a Mitrpachovi k tomu ešte slabika „tr“ zostala v brku, ale rechtor ju ľahko z neho vymačknul.

Či bol oldomáš, to v histórii nie je zapísané, ale doprajme im ho všetkým. Veď vinšovali si na šesť rokov zdravia a na kopanici hojného božského požehnania, a to sa nedalo ani vtedy na sucho spraviť.

Zmluva zostala farárovi, kopanica prišla Mošteničanom. Kto mal väčší úžitok, dnes ťažko súdiť. Ale povedzme, že prvý rok zaplatili, a boli by aj druhý, keby nie zmena. Ale pán farár Matiáš zunoval a či nevládal chodiť na Kalištia, fíliu pod hoľami, zažiadal, odišiel, a prišiel nový pán farár, Štefan Lacko.

Mošteničania po roku skúsili, že ani oni nemôžu si farskú kopanicu obhájiť, už tak bola „zobecnela“ pre všetkých bližších i ďalších susedov a ešte viac pre obecných pastierikov a valáškov. Ba z vrchu Mátohova boli sa pustili ešte i diviaky do jačmeňa a zemiakov.

Novému farárovi okrem Mitrpacha prišli árendátori „kontrakt odpovedať“, t. j. vypovedať. Bol tam i sám rechtor Georg Kováčik, ktorý hádam myslel, že zase bude skladať nový kontrakt, ale nebolo treba. Nový farár bol veľmi praktický. Spustil síce vyše pol zlatého z árendy, a aby rechtorovi vari nič nedať ani užiť, ani zjesť, vytiahol starý kontrakt, pretrel odstupujúcich a miesto nich vpísal nových.

Kontraktu im však podpísať nedal. Čo z toho vyšlo, nikto nevie. Ale že dnes už Kopanica nad starým moštenickým cintorínom podkonickému farárovi nepatrí, je pravda, a farár je iba rád. Má dosť poľa v Podkoniciach. Pre nepohostinstvo nástupcu ktoréhosi vytisol farské pole a lúky inžinier pred päťdesiat rokmi síce „pánu bohu za chrbát“, ale ak je farár poľovníkom, môže si na vlastnom poli zabiť diviaka i medveďa, ak je nie poľovníkom — odplatí mu to pánboh v nebesách…