ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Majster, Gašparko a Zuza.

GAŠPARKO (príde pred oponu s košom sena na chrbte, na rukách veľká ušatá sova, ktorá sa trepe. Dupoce nohami): Pán majster, pán majster, otvárajte!

MAJSTER: Načože nám seno do vyhne? Máš vrátka otvorené.

GAŠPARKO: Otvorte, otvorte! Niečo vám nesiem. Aby mi neušlo, chytajte. Júj, palec mi odštipne.

MAJSTER (po vyhrnutí opony): Kýho čerta že teda nesieš, chlapče?

GAŠPARKO (podbehne k majstrovi): Hu-hu-hu, u-ša-tú! Nebojte sa! Len ju múdro držte, lebo seká, driape ani Hektor.

MAJSTER: Daj ju, daj! (Berie sovu, sova ho uštipne.) Ej, ti zuby vybijem! No, chlap si, Gašpar, keď si sa nebál jej pazúrov, ani pysku!

GAŠPARKO: Čo by som sa bál sovy, keď sa ohnivého železa nebojím?! A čo by bola ešte raz toľká! Zaštipla, ani keď ja a vy železo schytíme do kliešti, krv mi vymokla — „ale, len sa drž, ľahšie ťa unesiem“. Škrečí, piští… Pros-nepros, nepustím ťa. Letím, a tu som, aby som sa vám zavďačil, žeby ste ma skorej prepustili.

MAJSTER: Gašpar, pamätaj: remeslo sa na potoku nezačiera. A kto nie čomu majster, ten tomu kat. Ale keď budeš toľko znať ako ja, majstrom budeš! Zanes seno, lebo Rysuľa sa už bude obzerať, a —

GAŠPARKO: Bežím!

MAJSTER: Bež a dones nožnice i pani majstrovú!

GAŠPARKO (beží): To naraz neunesiem.

Majster, Zuza.

MAJSTER: Má vrabce pod klobúkom! Mal som reč rozdeliť: „Pani majstrovú doveď a nožnice dones!“ Poznať, že chodí do správnej slovenskej školy a v knižkách by sedel do polnoci, len by bolo petroleja. Tak, sovička moja, vitaj! Ja ti krivdy nespravím, ja vás mám rád, všetky božie zvieratká, len na koníka sa hnevám, keď si nôžky nechce dať podbiť. Budeš nám na radosť.

ZUZA (sa trepe).

MAJSTER: Si troška zdivená. Ako z hory. Však ty skrotneš, privykneš, ani nepomyslíš viac na lesy a skaly. U nás ti dobre bude. Čo budeme my jesť, to budeš i ty. A budeš mať kamaráta, ježka, tiež takého nočného tuláka, ako si ty. Ježko! Ježko! Kdeže si? Ej, iste sa utiahol do teplej kuchyne, spachtoš! Počkaj, črpnem ti vody medzi oči! Keď sa spoznáte, bude vám veselo u nás! Kdeže sú s tými nožnicami?

ZUZA (sa hádže).

MAJSTER: Neboj sa! To len, aby si ľahšie privykla, odstrihneme krídelcia a nožičku na retiazku. Ľahká retiazočka. Na tej bol už i sokol. Nevydržal síce retiazky, radšej zhynul, blázon, ale ty budeš azda múdrejšia a nebudeš sa spierať.

ZUZA (škrečí, piští): A-ni ja sa ne-dám —

MAJSTER: Čo vravíš?

ZUZA (škrečí, piští, driape): Ani ja sa nedám ostrihať, ani zakovať! Nebola som na retiazke, a keď ma dáte, ja ju roztrhnem!

MAJSTER: Divy božie! Ty aj hovoriť vieš? Aj po ľudsky? Gramotná aj po svojom aj po našom? No, už som mal všelijaké zvery, ale ľudskej reči som od nich ešte málo počul. Kôň sa zarehoce, pes zasmeje, drozd nôtu zahvízda, ale hovoriť, no, iba papagáj, i to len slovo-dve.

ZUZA: A či neviete, že som ja vtákom múdrosti? Nevídate moje sestry na stolíkoch učených mužov, na knižniciach, na výklenkoch múzeí?

MAJSTER: Pravda! To mi nezišlo na um. Tak, ja knihy tiež mám, keď nie mnoho, aspoň kalendáre; budeš teda u mňa v službe a pri tom pomôžeš vše i pani majstrovej. Príde, zalíškaj sa jej, bude ti dobre. „Ruky bozkávam milosťpani“ a maj sa okolo nej.

ZUZA: Ja nepoviem ani „dobrý deň“.

MAJSTER: To bude mrzko. Len, vieš, keď si ja pošlem Gašpara po dva deci, aby si jej to nevybľabotala, lebo dostaneš po nose. Gašpar! Či ho krava kopla, či nemôže nožníc nájsť? To u nás vše tak býva: keď čo treba — nenájdeš.

ZUZA: Pomoc! Pomoc! Okyptia ma, ožobráčia. (Plače.) Tam budú moje nivy, moje lesy, moja voľnosť a sloboda!

MAJSTER: Čo len to! Slováci jej za tisíc rokov nemali, a nájdu sa i takí, čo teraz špintajú na ňu, že nemôžu hneď sadlo jesť a maslo piť.

Majster, Zuza, majstrová, Gašparko.

MAJSTROVÁ (kľúče za pásom, tlstá, bežká, drobčí. Zarazí sa, vidiac Zuzu).

MAJSTER: Dajte, dajte skorej tie nožnice!

MAJSTROVÁ: Tu sú. (Gašparovi.) Ach galgan — (zaženie sa naň). Vraj mi slúžku doviedol, čo mi neujde, a že sa hanbí do izby. A ono sova sprostá, čo nevie ani „dobrý deň“ povedať.

GAŠPARKO (odbehne): Mňa nebite, ja som už veľký, bude mi hanba.

MAJSTER (majstrovej): Naučí sa. Ja som rád, že ju doviedol. Poslúži nám všetkým k radosti, a taká z doliny zje hocičo.

MAJSTROVÁ (chce ju pohladiť, Zuza sa bráni, trepe): Teda vitaj u nás. Čiaže si? Budemže ja mať za slúžku!

ZUZA: Ja slúžiť nebudem, ja vám robiť nebudem! Ja sa vám ani neozvem, ja vás poslúchať nebudem.

MAJSTROVÁ (výhražné): Ťa ja na-u-čím!

GAŠPARKO: Ani ja som nechcel poslúchať, len bych sa bol prechádzal ako pán a cigarety spod okien zbieral… A vidíš ma, teraz som celý tovariš! Dnes-zajtra si vezmem Žabenku pod pazuchu, pôjdeme si zaskočiť a budem si hvízdať: „Trebárs som ako myš, len si som tovariš.“

MAJSTER: Teda ju držte! Daj nožnice a vy, držte jej krídla.

MAJSTROVÁ (ju chytí).

ZUZA: Ja sa nedám. (Trepe sa, hádže.)

MAJSTROVÁ: Potvora, vystrieš krídlo?

GAŠPARKO (ľútostivo): Už sa im neubrániš.

MAJSTROVÁ: My ťa, sprostaňa, iba trochu pristrojíme, keď si prišla medzi ľudí. Máš dlhé rukávy, by sa ti do pomýj máčali.

MAJSTER (strihá, zvrchu sype sa perie): Šmyk, Šmyk!

GAŠPARKO (fúka do peria).

MAJSTROVÁ: Aj sobota ti dlhšia, ako nedeľa; ak bude blato, aby si si sukňu nezacundrala.

MAJSTER (odstrihne): Šmyk! Šmyk!

GAŠPARKO (fúka perie, vyskočí a dajú mu jedno-dve pierka za čiapočku).

ZUZA (narieka): Jaj-aj-áj! Ja vám nebudem, ja ujdem! Bože môj! Svet môj milý, voľný, slobodný!

GAŠPARKO: Chúďatko! Neplač, veď ti u nás dobre bude. Ja ti budem pomáhať. Mne sa tiež nechcelo ani učiť, ani robiť; už ma za kominára chceli dať, ale mohli by mi v zime päty omrznúť, chytil som sa kováčstva, a teraz by ma pán majster za svet nedal, a pani majstrová je so mnou už tri roky bez slúžky. Nám každá ujde. Ja všetko obehám: aj sklepy, aj kravu, aj svine, ešte aj fagana u zaťkov. Len tie plienky —! (Kýchne.)

MAJSTER: Len sa neprechváľ, Gašpar, hoci si dobrý chlapec. Daj retiazku!

MAJSTROVÁ: Teraz ťa už bude mať kto odmeniť.

GAŠPARKO (ľútostivo): Pusťte ju, pán majster, veď ona neujde!

MAJSTER: Daj retiazku! Čerta ti ešte neujde! Vidíš, ako sa trepe; počuješ ako sa vyhráža.

GAŠPARKO (neochotne podá retiazku): Chuderka.

MAJSTER: Netrep sa, neujdeš! Držte jej nohu! Vystri! My železo miesime, a teba by sme nie? Inakších chlapíkov sme my už skrotili! Sokol bol sokol, a nemohol ujsť, obesil sa.

ZUZA: Ja si tiež radšej život vezmem, ale slúžiť nebudem!

MAJSTER: Privykneš.

MAJSTROVÁ: Ťažšie odvykať, ako privykať. Zjednáme sa.

ZUZA: Ja nie! Za nič na svete!

MAJSTROVÁ: Len sa nevzpieraj. Povedz, čia si, ako ťa volajú?

ZUZA (po pauze): Nepoviem!

GAŠPARKO: Ja ju poznám, pán majster. Ušatých je ona. Keď som bol v lete na hubách, vídal som ju s kamarátkami na suchári pod bralom v Tesnej doline.

MAJSTER: Teda bude „Zuza Ušatých“.

MAJSTROVÁ: Si ustatá, Zuzička, preto ti dnes ešte nijakej roboty nedám, ale večeru ti donesiem. (Ide.)

GAŠPARKO: Zase len mňa budú obháňať…

MAJSTER: A Jožka doveď!

MAJSTROVÁ: Ak ho nájdem. Večeri sa, vieš, že pôjde už po všetkých kútoch, ako pijan po krčmách.

MAJSTER: To zase na mňa padá… Gašpar, poodkladajže tie skleničky…

GAŠPARKO: Sú pod mechom.

MAJSTER (volá): Žena, počkaj, ja jej premyslím. (Odíde a majstrová sa vráti.)

Majstrová, Gašparko, Zuza.

MAJSTROVÁ (postaví Zuzu na kôl): Chovu budeš mať u nás dobrú.

GAŠPARKO: A ľahkú!

MAJSTROVÁ: Na ráno so mnou kávičku s chlebíkom —

GAŠPARKO: A ja ti dám rascovinky so zemiačkom.

MAJSTROVÁ: Na obed hovädzinku.

GAŠPARKO: A ja ti dám koštialik.

MAJSTROVÁ: Na večeru jaderničku.

GAŠPARKO: Tesno od papečka.

MAJSTROVÁ (domrzená): Nehádž hlavou, ja to nerada! Poobzeraj sa, aby si trafila, keď ťa niekam pošlem. Teraz ja mám robotu. (Ide, Gašparovi.) A ty dúchaj, mnoho času ste zmámili, klinca neukuli. A keď pôjdeš do krčmy so skleničkou popod okno, ešte lepšie sa prihni. (Odíde.)

GAŠPARKO: Veď sa —! Zazrela ma. Bude sa mať pán majster na večer. Bude iste na lavici spať. (Volá.) Ale — pani majstrová, pani majstrová, že už teraz Zuza bude miesto mňa riad umývať, sviňu, kravu chovať? Lebo mne sa už treba začať remeslo učiť. (Pauza.)

ZUZA: Ďakujem vám, pane, že ste podali na mňa retiazku.

GAŠPARKO: Nerád, ale rozkázali, a to viete: učeň-mučeň.

Gašparko, Zuza, majster, Jožko.

MAJSTER (donesie ježka a postaví pred Zuzu).

JOŽKO (je stúlený, potom sa na všetky strany váľa, potom sa vytiahne a nazerá na Zuzu).

MAJSTER: Tu máš, Zuzka, kamaráta. Jožko sa volá. Spoznajte sa, bude vám veselo. Je on síce veľký leňoch, keby nemusel žrať, ani by nevstal. Keď nemá mliečka, dobrá je i rascovinka; ale rád má čistotu. Šváby nám už všetky vychytal. Preto si ho pani majstrová tak obľúbila, že jej nohy odmenil. Tebe som doniesol kúštik chlebíka. Je čierny, ale svoj. Predtým sme mali od Maďarov biely, ale museli sme im zaň telom-dušou slúžiť. A teraz máme s bratmi Čechmi černejší, ale svoj. A časom obelie, keď bude menej vravy a viac správy.

ZUZA: Ja nič nechcem, len ma pusťte na slobodu. Mne je tiež chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.

GAŠPARKO: Bože, Zuzka, to je krásne porekadlo. Poznať, že ste vy z čistej slovenskej doliny. My sme sa to v maďarskej škole nikdy také niečo neučili. Ale niekoľko porekadiel viem už i ja!

MAJSTER: No, preukáž sa, čo vás tí dnešní československí učitelia učia. Ale pritom nezabudni dúchať. Ešte jednu obruč som sľúbil na kapustný sud do Bečkov. Pôjdeš s ňou ráno.

GAŠPARKO (dúcha mechy, oheň horí).

MAJSTER (obracia železo v ohni).

GAŠPARKO: Dajú mi halušiek s kapustou!

MAJSTER: Len by ti aj hlúb nebol dobrý!

GAŠPARKO: Donesiem Jožkovi.

JOŽKO (zatancuje a potom prevalí tri kotrmelce).

MAJSTER: Ako sa raduje! Vidíš, Zuzka, ako je tomu u nás dobre.

ZUZA: Ja nestojím o dobrotu, ale o svoj zelený háj!

GAŠPARKO (spieva): „Háj, háj, zelený háj, doma šuhajko, doma líhaj…“

GAŠPARKO, MAJSTER (kujú na nákove. Z ohniska na nákovu prehodí sa magnéziová nitka s obručou).

JOŽKO (ujde).

ZUZA (skočí a ťahá sa pod mech od strachu): Jáj, jáj, tu zhorím!

MAJSTER: Máme v džberíku vody!

GAŠPARKO: Neboj sa, ja ani očú neprižmúrim! Však, pán majster?

MAJSTER: To by ti dnes hanba bola, keď už takú pesničku vieš. To si sa v škole naučil?

GAŠPARKO: Nie, to som sa od vojakov. V škole sa učíme národné pesničky. Chcete? Zaspievam vám. (Kujú, Gašparko spieva nejakú kováčsku, alebo národnú: „Pod Kriváňom“, „Tam hámorníci železo kujú, peňazí majú, len sa radujú…“) I o našom remesle viem krásny verš. Čujte! (Deklamuje z „Lešetínského kovářa“: napr. spev XII.)

MAJSTER (zastal, počúval): To zaspievaš (zarečníš) pani majstrovej, aby vedela, koho si v nás má uctiť! Teraz dosť! Príď večerať a potom nie sa túlať, ale spať. Jožka nechaj so Zuzkou, aby jej nebolo smutno.

ZUZA: Mne na retiazke nikdy veselo nebude! Pán majster, gazdíčko môj, pustite ma! Vynivočím vám všetky myši z humna, oddurím všetky vrabce z poľa. Odslúžim sa vám, darujte mi moju voľnosť. Čože z toho máte, že ma tu väzniť budete, keď ja vo vašom dome nikdy neprivyknem.

MAJSTER: I Jožko bol spočiatku v chlievci, a teraz ho hľaď. Skús, vydrž týždeň-dva, zabudneš na háj i bralo a tento holý kôl bude ti rodným javorom a mechy bralom, kutica skalnou jaskyňou. Ja, my chceme mať z teba radosť. Prenocuj, uvidíš, čo ti vravím. Teraz vonku zima, pľušte, sneh s dažďom. A tu si v suchu, žrať máš čo. (Odíde.)

GAŠPARKO (láskavo): Ja vám donesiem pečený zemiačik, sladký, lebo nám troška poziabli: to vám bude lahôdka! Neplačte, Zuzka! I ja tu budem spať. Ak nezadriemete, pozhovárame sa. Ja vás rád! Takú som mal radosť, keď som vás zajal, a vám sa neľúbi. (Odchádza.)

ZUZA: Príďte čím skorej! Vy ste ma do tohto doniesli, ja rátam na vašu rytierskosť, vy ste gentleman, vy mi musíte pomôcť.

GAŠPARKO: Áno, som rytier, gentleman, a čo sa znesie s mojou rytierskou cťou a učňovskou vernosťou, v tom sľubujem a prisahám vám pomáhať. (Odíde.)

Zuza, Jožko.

ZUZA: A ty ma neľutuješ? Ty ma nepoznávaš? Koľko ráz sme sa v horách stretali…

JOŽKO (zakryje si pyštek): Pst! Aby sa nevrátil. Ja som totižto nemý. Takým sa robím.

ZUZA: Ty sa ozvať bojíš?

JOŽKO: Dosť som sa naozýval spočiatku. Keď ma kosci v lete chytali, hádzal som sa; keď ma za pichliače brali, podhodil som sa, ruky im dokrvavil; psa zavolali, zdochnutým som sa spravil, potom nos mu doráňal na živé mäso, všetci sa na ňom smiali, ako som sa s ním boril; konečne ma začal valchať, vše mu i ľudia pomohli a tak ma ukobŕľali, že by som bol tým gúľaním päť vriec jabĺčok nazbieral.

ZUZA: Ty už zo seba posmech robíš.

JOŽKO: A čože mám? Obesiť sa, ako sokol, to sa mi nechce, a dvor zavretý, plač mi nepomôže.

ZUZA: Pomôžu ti pazúry! Keď každý deň vydriapeš hrsť zeme spod plota, do týždňa sa prepcháš.

JOŽKO: A tam zase dvor a plot a pes. Obháňa ma hneď, ako sa na dvor ukážem. Neboj sa, ja som tiež bol spočiatku nespokojný, utekal som; ale čože som mal robiť? Dali ma do chlievika.

ZUZA: Mal si ho prehrýzť.

JOŽKO: Bola tvrdá doska.

ZUZA: Mal si ho vylámať.

JOŽKO: Nedal sa.

ZUZA: Tak teraz už ničoho nepodnikáš, ani keď si temer na slobode?

JOŽKO: Ja ešte mám myšlienku; ale nie teraz. Na zimu nemám ničoho nazhonobeného; žena moja — líška zná, kde je — alebo sa mi už vydala. Nehnevaj sa, ale vy, ženy, ľahko zabúdate. Kým ju máš, je ti vernou, ale nepríď na jeseň domov, už jej je zima samotnej. A ja som už siedmy mesiac tu. Starý chlap som ja už!

ZUZA: Tak sa už nemieniš hýbať, vrátiť k svojim ježkom? Veď máš deti.

JOŽKO: Moje deti! Vieš to porekadlo: jedno staré vtáča deväť mladých vychová, a ono čo na haluzi zdochne, ani jedno mu do pysku nedonesie.

ZUZA: Tak akúže máš myšlienku?

JOŽKO: A ma nezradíš? Aby majstrová nemala na mňa mrcha oko, lebo to je saňa! I tebe nasľubovala, a počkaj, čím ťa bude kŕmiť.

ZUZA: To oko, to oko. Neboj sa, ty otrok, nezradím ťa.

JOŽKO: Tak, vieš, ja cez zimu zostanem a na leto —

ZUZA: Sa ti nebude chcieť odísť. Viac sa s tebou nezhováram.

JOŽKO: Ako chceš. Teraz ťažko žiť. Každý vie, ako mu v hrnci vrie. Konečne ja sa držím porekadla: Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Dobrú noc! (Vtiahne sa pod mech a zaspí!)

Zuza, Gašparko.

ZUZA: Vyžeňte toho bolvana do hory, aby si pripomenul svoj rod, svojich dedov, ako sa tí prácne živili…

GAŠPARKO (donesie si slamník): Hja, keď je on z tých ježkov, čo majú svinský rypák, a to viete, pani moja, že svinský rypák drží sa všade, kde je plný válov. Nechajte ho, milá moja, a rozpovedzte, čo si žiadate, aby som mohol vykonať rytiersky skutok, ktorý sa zrovnáva s mojou vernosťou a cťou.

ZUZA: Pane môj! Pre svoje sväté háje, lesy, bralá, jaskyne a zelené studničky vás prosím, ruky spínam, vysloboďte ma odtiaľto! Rozbite mi túto retiazku.

GAŠPARKO: To nesmiem, nemôžem! Ste zakovaná.

ZUZA: Ja tu nebudem, ja si radšej život vezmem. Mne tak zhynúť, alebo tak.

GAŠPARKO: A čo sa vám u nás neľúbi, drahá?

ZUZA: Vy sa pýtate? Vy nechápete veľkého slova „sloboda“?! Keď nechápete, opýtajte sa Slovákov, čo to znamená: byť na maďarskej reťazi, živoriť na panskej milosti —

GAŠPARKO: Dosť! Zo slovenského som rodu, ešte nezahojili sa rany tela a duše mojej, čo som s nimi, Slovákmi, trpel. Vy sa však nebojte, ja budem vaším rytierom, ochrancom, ja vám dám záštity pred kýmkoľvek a z mojich bezzištných rúk a poctivého srdca vám i chlieb bude medovníkom a retiazka poduškou.

ZUZA: Ďakujem vám, pane môj, za veľkodušnosť, ale buďte ešte väčším v priateľstve svojom. Dajte mi slobodu! Snímte mi reťaz, otvorte mi vráta!

GAŠPARKO: Pani majstrová ich zamyká a spí na kľúčoch, aby pán majster neuvrzol. Tej ja nezodvihnem.

ZUZA: Tak mi okno otvorte!

GAŠPARKO: To sa neotvára, to je zamurované.

ZUZA: Tak mi pomáhajte vymyslieť inú cestu k slobode! Rozbite mi aspoň túto reťaz, veď ma reže, nôžku mi krvaví. Oh, ja biedna, do čoho som tu upadla skrze vaše ruky. Vy ste ma zajali, vy ma môžete, musíte vyslobodiť.

GAŠPARKO: Ja vás ľúbim, celý dom vás ľúbi, radosť má z vás pán majster; i majstrová, aspoň jemu kvôli, dosiaľ nerepce. Akože porušiť vernosť svoju učňovskú?

ZUZA: Vyššia je česť rytierska!

GAŠPARKO: Ó, milá moja, pred akú dilemu anebožto otázku ma staviate. Zachovať vernosť? Stratiť česť? (Opakuje dva razy. Berie kladivko.)

ZUZA: Reťaz rozbite! Nikdy vám toho nezabudnem. Rozprávať budem o vašej cti a sláve všetkým stvoreniam hôrnym, rytierska povesť vaša prežije veky, a vy v nej sláviť sa budete ako pravý hrdina!

GAŠPARKO (rozbije reťaz): Ste voľná zase, pani moja. Porušil som učňovskú vernosť, ale zachoval rytiersku česť.

ZUZA, GAŠPARKO: (klaňajú sa druh druhu a spievajú niektorú pieseň o slobode, alebo na melódiu „Kde domov můj“ verš:);

JOŽKO (vyjde spod mecha): Čo vy robíte o polnoci? Spievajú, že všetky myši a šváby rozplašia, a mňa búrite, že nemôžem oka zavrieť.

GAŠPARKO (deklamuje): Tu sa dejú veľké veci, ale len pre bystrých chlapcov, nie ospalých, tupých chabcov. Zapchaj uši a iď k peci! (Jožko odíde.) Vidíte ho, ako ten krásne k domu privykol. Zostaňte i vy, veď bez retiazky. Vonku zima, sneh, vietor hviždí, na komíne kohút piští.

ZUZA: Nie, pane môj, nevracajte ma z polcesty! Pomáhali ste mi dosiaľ, pomôžte mi i ďalej do môjho kraja. Svitať bude, nedôjdem, zas ma niekto uväzní. Tam zhyniem.

GAŠPARKO: Dvere, brána zavreté.

ZUZA: Vyrúbajte, alebo šprnágľom otvorte!

GAŠPARKO: Podvod a faloš nie sú v mojom charaktere. Priama je cesta, po ktorej Gašparko chodil a chodiť bude do najďalšej smrti.

ZUZA: Tak vyvaľte stenu!

GAŠPARKO (nadšene): To vám spravím! Len zatvorte očká a odchýľte hlavu, aby vám tehla nespadla do oka. Buď, čo buď! (Búši kladivom do okna, sklo zacvendži.) Nech sa páči, pani vznešená, cesta vám voľná.

ZUZA (vyskočí na stôl): Ďakujem vám, zo srdca zmučeného ďakujem! Spomeňte si, rytieru môj, na mňa, príďte sa prejsť do hája, príďte do Tesnej doliny oddýchnuť si, odpočinúť, keď vám bude ťažko. Ja vyplaším všetky spevavé vtáčky vám na privítanie.

GAŠPARKO: Vykonal som iba svoju povinnosť, na vďačnosť nečakám. Ale keby ste kedy ešte služieb mojich potrebovali, som vždy ochotný váš sluha a verný priateľ.

ZUZA: Ďakujem, ďakujem. Zbohom! Do videnia! (Skočí z okna.)

GAŠPARKO: Nazdar! (Pauza.)

ZUZA (zvonku): Júj, hu, hu, veľká zima tu, tu!

GAŠPARKO: Vráťte sa, podajte ruku.

ZUZA: Nevrátim sa. Chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.

GAŠPARKO: Nazdar! (Kýva jej.)

Gašparko, majster, majstrová.

MAJSTROVÁ (s lampášom).

MAJSTER: Aký to cvengot, aké to hlasy?

GAŠPARKO: Snívalo sa mi, že ma pán majster ťahá za vlasy.

MAJSTROVÁ: I Jožko skučí.

GAŠPARKO: I vietor fučí.

MAJSTER: Kde je sova?

GAŠPARKO (prekvapený obzerá kôl): Hach, ušla asi. Iste sa jej služba zunovala. To nie každý vydrží, čo ja.

MAJSTER: Kto ju odkoval?

MAJSTROVÁ: Okno zabité.

GAŠPARKO: Ja som spal, (ľahne si) vidíte.

MAJSTER: Ty tak tuho spíš, že by ťa mohli ukradnúť?!

MAJSTROVÁ (uchytí slamník): Budeš spávať na holom!

MAJSTER (ťahá ho za ucho): Aby si vedel, čo sa robí vôkol teba!

GAŠPARKO: Jaj-aj-áj, rytierske moje uško!

MAJSTROVÁ: Budeš spávať pod zabitým. Ja dvadsať korún za očko nedám! (Odchádza.)

MAJSTER: Bude fučať i mne na nohy.

MAJSTROVÁ: Môžeš nevymýšľať, kdejaké potvory do domu vodiť a prijímať.

GAŠPARKO: Pán majster, ja poradím! Zalepíme papierom.

MAJSTER: Či som ja handrár? Zabijem plechom! Ale počkaj, ja ťa ešte raz dochytím, pritiahnem obrúčku! Stará, nebež, potknem sa (ide za ňou) rozmlátim okuliare, a na tých sú dve očká…

GAŠPARKO (sám, po pauze, póza): Nedbám! Nech ja trpím, nech ma hania, nech ma bijú, to mojej rytierskej cti sa netkne, keď len z mojej pomoci, z mojej ruky slobodnou je krásna Zuzka!

(Opona.)

Zuza, myš, vrabec, tchor.

TCHOR (oblečený ako mäsiar): Sadnite si sem ku mne, Zuzička-kmotrička! Svitá. Aby sme sa doradili, pôjdeme na odpočinok. Budú vstávať ľudia.

ZUZA (sadne na holohumnicu): Ach, kmotríčku môj, horké moje spanie. Trápenie moje silnejšie od sna. (Plače.)

TCHOR (myši): I vám, pani majstrová, nechže sa vám ľúbi.

MYŠ (ako mlynárka): Ach, akože si i mne k vám sadať? Môj nebožký len tri týždne, čo sa utopil; aby mi svet na cti neublížil (vytiahne sa z diery), že k vám sadám, keďže vy máte taký planý chýr medzi svetom.

TCHOR: Ach, to len medzi sprostými husami a sliepkami. Vy ste spod toho emancipovaná. (Vrabcovi.) Aj ty si, robotník pilný, prisadni! Čo sa berieš tak včas do mlatby?

VRABEC (ako mlatec): My veru mlátime od svitu do mraku. (Skočí dolu.)

TCHOR: Kmotrička-Zuzička, teda predneste, čo vás rmúti. Akže by sme vám mohli poradiť, vďačne.

VRABEC: Dobrá rada stojí groš, povedajú ľudia. Ja vše počujem, keď po dvoroch robím.

MYŠ: Ja by som vám uštedrila múčičky, alebo krúpkov do uzlíka.

ZUZA: Ďakujem za lásky vaše. Ach, veď už celý týždeň sa trápim —

TCHOR: Ja som vás vídal, že smutná sedávate na krokvici.

ZUZA: Kdeže by nie! Schytili ma do služby do kováčov v meste —

TCHOR: A roboty na vás navalili —

VRABEC: A plácu malú dali —

MYŠ: Hja, bez práce nie sú koláče. My veru i v noci robíme. — Nuž ste nevydržali?

ZUZA: Ani robota nie veľká. Len som ľudí mala zabávať. I pláca slušná; chleba, mäsa sľubovali.

VRABEC: Sľuby sa sľubujú, a blázon, kto im verí.

ZUZA: Už to bolo isté. Ale nevydržala som iba deň a noc. Srdce moje zatúžilo za mojimi hájmi, lesmi, bralami, jaskyňami, kde som sa zrodila, rástla, svoju mladosť i prvú lásku prežila. (Plače.)

TCHOR: Neplačte, kmotrička-Zuzička! Neprebehol ešte váš vek, nájde sa vám, keď nie mládenec, aspoň vdovec.

MYŠ: Čože vám!? Deti máte odchované, ale mojich sedmoro —

ZUZA: Jednako — ťažké živobytie pre mňa, smutnú. A v týchto časiech ukrutných! (Duje vietor.) Preto som sa už k vám musela uchýliť z lesa. Tam taký nečas, že na zhynutie. Zima, vietor, dážď, sneh, mráz zatým — do zúfania! Prosila som suseda Ďatľa o batôžtek triesočiek; viete, čo zapýtal?

VRABEC: Dolu s keťasmi!

ZUZA (pokračuje): Že i jeho živobytie je ťažké, že už mušiek niet, že sa už samými pavúčikmi chová, a to že iba dlhé kosti a mäska nič.

TCHOR: Verím mu, kmotrička-Zuzička, veď to cítim na vlastnom brušku. Či to mäsiar býva, ako ja, ako lata? To ste vy, veru, vlastne schybili, keď ste zo služby ušli. Teraz tomu najlepšie, kto slúžiť môže: stará sa oňho pán a hospodár a nemusí sa sám. Keby sa ja mohol dostať niekde do služby do panského domu, alebo ešte radšej do hospodárskeho dvora! Ó, ako by som sa služby držal! Ja by slúžil za teplý kút niekde pod strechou.

MYŠ: Veď je v dedine, v meste raj! Keby si ja tam mohla mlynček postaviť, alebo múčny obchodík otvoriť, slaninkou kupčiť!

VRABEC: Ja hneď, ako tu vymlátime, pôjdem do mesta. A ešte rovno k židovi. Ľudia boží! Židia sa vám i teraz v Československej republike majú, ani keď tu ešte Maďari panovali. Vláda im všetko nechala v rukách, a teraz nemusí sa o nič starať, iba s nimi zmluvy robiť. Len aby starostlivosť o Židov nebola taká veľmi okatá, vzali im akoby zemianske dedičné práva, totižto trafiky a putiky.

MYŠ: A komuže ich dávajú? — že vás vyrušujem.

VRABEC: Legionárom! Aby nepovedali, že sa im z tej slobody, čo vybojovali, ničoho nedostalo.

TCHOR: Nech majú i tí, aspoň z koláča papier. (Zuze.) Ale vy, kmotrička-Zuzička, hanba sem, hanba tam, len sa vy pekne zoberte, iďte do kováčov, odproste, že ste v meste nebývali, ťažko vám privykať, ale že sa pričiníte. Ani čert vám nebude. Ja vás prídem o Vianociach navštíviť.

MYŠ: I ja vás kuknem.

TCHOR: Prestarajte nám všetkým miesta!

ZUZA: Milí moji! Ale si povážte, čo je to na retiazke byť, vo vyhni, kde oheň, iskry, kosy, píly a kladivá, kde — železo horí! Pán a učeň —

MYŠ: Gašpar, čo sem chodieva?

ZUZA: Hodný šuhaj, už by mu pristalo tovarišom byť. To sú dobrí ľudia, ale pani majstrová — tá vám komanduje!

VRABEC: To každá. Ale neublížila vám. A že nakričí — jedným uchom dnu, druhým von. Preto si vy srdce nemusíte hrýzť, ani slzy roniť. A namáhať sa tiež nemusíte. Vy si robotu pozvoľna robte, lebo kto sa vraj v robote veľmi namáha, chytro ostarne. To si pamätajte! Pozrite: ja ani neoriem, ani nesejem, iba mlátim.

MYŠ: Vy ste figliar!

TCHOR: Má svoj rozum, ako ho máme my všetci. Len tuto, pani kmotra, ho potratila, keď z takej služby odišla. Nuž čože je to: ľudí a deti baviť? Deťom duby váľať…

ZUZA: Na to majú ježka u kováčov.

TCHOR: A starým, ako vidíte, každá hlúposť dobrá, len by sa mohli smiať, alebo plakať. Otočíte sa im dva-tri razy okolo stĺpa, budú mať vo vás biograf, a ten je dnes i tak nadovšetko. Ešte sa vaše kotrmelce a vtipy po svete roznesú, slávnou budete, i vám zaplatia. A na leto prídete do Tesnej doliny si odpočinúť, i my tam budeme letovať. V takomto nečase službu nechať! Kdeže ste rozum podeli?

MYŠ: Ak sa hanbíte pre zásady, pritúľte sa ako myš na vreci, príde Gašpar, schytí vás.

VRABEC: Už svet ide cestou. Pôjdeme po svojom každý, a vy dočkajte!

ZUZA: Ale tá hanba, tá hanba! Ved som Gašpara rytierskou cťou zaklínala, so slzami v očiach ho prosila, aby mi vrátil slobodu, a on i skutočne hrdinsky sa obetoval. Vernosť učňovskú porušil, len aby mi čestne, rytiersky pomohol; retiazku z nohy sňal, stenu vyvalil. Akože mu do očú pozrieť?

TCHOR: Ako toť pani majstrová radí: prižmúrte ich!

VRABEC: To i ľudia tak: keď sa na lži dochytí, zahanbí sa, prižmúri oči, nehľadí a potom pomaly sa zvyká svetlu, prestáva oči klopiť a hľadí zas, akoby nič.

MYŠ: Hvízda ktosi. (Letí na dieru.)

ZUZA: Vietor hviždí. (Vysadne na zrub.)

VRABEC (vyskočí na zrub): I vietor, ale i človek. Ja ho vyzriem.

TCHOR: Ja ho už voniam. Je on, človek. Dobrú noc. Do videnia ráno, a s vami kmotrička-Zuzička, v meste. Prídeme vás navštíviť. (Preskakuje zruby a utečie.)

MYŠ (nôžku na pyštek, že „ticho“, potom vtiahne sa cele do diery).

Zuza, Gašparko.

GAŠPARKO (s košom na chrbte, dohvízdal nôtu).

ZUZA: Hu-hu! Veľ-ká zi-ma, tu-tu!

GAŠPARKO (udivene): Dobré ráno, pani Zuzka! Tak vy zase v humne? Nehanbíte sa? Plačete za lesom, bralom, slobodou, a do humna sa skryjete? Ó, blázon, že som vám veril, že vaše srdce za slobodou piští, dal si uško natrhnúť, slamník spod seba vytiahnuť, stratil som lásku pána majstra, mrznem, ale si myslím: zachránil som pani Zuzku pre slobodu, pre jej háje, bralá a zelenú studničku… Pamätáte?

ZUZA (plače): Pamätám; ale je tam ukrutná zima, vietor, bieda.

GAŠPARKO: A predtým nebola? Vy ste nejaká maďarónka, čo všetko staré chváli.

ZUZA: Nebývalo takých zím.

GAŠPARKO (posmešne): Ani sneh nebol taký studený.

ZUZA: I bieda je tam v doline.

GAŠPARKO: Ale ste vraveli, že svoja bieda; že jačmenný chlieb nie hlad a voda nie smäd. Ak chcete do služby na koláče, na mäso, poďte, retiazka tam ešte visí.

ZUZA: Aký ste prísny, pán Gašparko, milý rytier môj. (Plače.) Ja som chcela s vami pouvažovať o všetkých možnostiach, a vy ma, slabú ženu, odsudzujete, vytískate na mráz. Tak teda idem, nech zhyniem.

GAŠPARKO: Stojte! Božechráň! Moje povolanie je pomáhať opusteným sirotám a vdovám, pomôžem vám zas, ako som vám pomohol, kam chcete. Mne len moje srdce horlí, že musím seno nosiť, keď by som chcel o slobode hymny spievať, zapaľovať srdcia, kuť nádej v blízke šťastie Slovenska. (Berie seno v záčine.)

ZUZA: Nehnevajte sa preto na mňa, že kritickým okom dívam sa na veci. Váš zápal ma povzbudzuje vydržať, moja rozvaha vás prinúti uvážiť, či by nebolo mi lepšie u vás v službe čo len do jari. Čo pán majster, pani majstrová?

GAŠPARKO: Spomínajú vás. Poďte, lebo tu, už vidím, slabé stvorenie, nevydržíte, nevediac sa o seba prácne, ale poctivo starať a tak sa živiť.

ZUZA: A zaštítite ma? Budete mi takým priateľom, ako ste mi bývali?

GAŠPARKO: Moja ochrana vám i všetkým slabým. Môj vtip všetkým smutným; moje slzy všetkým ľahkomyseľným, i vám.

ZUZA: Tak sa vám oddávam, vládnite mnou! Však, ak sa okolnosti premenia a niekdy si spomeniem na háj a les, na bralo a zelenú studničku, vy mi zas budete rytierom k slobode.

GAŠPARKO (vezme kôš na chrbát a Zuzu zo zruba): Poďme, aby dlhým radám nebol krátky účinok. Pán majster má tvrdú päsť a pani majstrová metlu — iba číry, holý papek.

(Krik z vonku.) Gašpar, ale Gašpar!

GAŠPARKO (odpovedá): Či nevravím? Juj, na ktorúže nohu stúpiť? To pánov hlas. (Kričí.) I-dem! Vidíte, milá Zuzka, ja som chcel zachrániť vás, vy zachránite mňa. Privítajte ho.

Gašparko, Zuza, majster.

ZUZA (vypne sa): Hu-hu, veľ-ká zi-ma tu-tu! Dobré ráno, pán majster.

MAJSTER: Ty tu, Zuzka? (Gašparovi.) Máš šťastie, Gašpar! Zuza ťa ratovala. Toľké časy kôš sena nedoniesť! My, že si už do začína spadol a nemôžeš sa vydriapať.

GAŠPARKO: Nehnevajte sa, pán majster, a zastaňte sa ma pred pani majstrovou, ako sa vás ja zastávam. Ja im nikdy nedám zavoňať fľaštičku s rumom, ale keď nesiem olej, už ho majú pod nosom. „Na kýho čerta že vám treba toľko oleja?“ „Mechy mastiť“, lenže oni nevedia, ktoré mechy.

MAJSTER: Dnes sa neboj. A kdeže si Zuzku dolapil?

ZUZA: Neponížte ma, rytier môj.

GAŠPARKO: Po zruboch, po hradách, po krokviciach, na streche som ju chytal — div som nohu nezlomil.

MAJSTER: Bože! Jej, či sebe?

GAŠPARKO: Sebe.

MAJSTER: No, veď tak! Ja, že jej. — By som ti nadával! — Nuž, Zuzička, čože si ty ušla od nás? Či ťa retiazka rezala? Či sa ti chova znevidela? Nemôžeš sa ponosovať, uštedril som ti, čo pani i šomrala.

GAŠPARKO: Na chovu nevrav nič, lebo dostaneš od pani majstrovej, že klebety roznášaš.

ZUZA: Túžba: vidieť ešte raz svoj domov, mi dušičku schvátila, a retiazka mi nôžku skrvavila.

MAJSTER: Na domov si sa teda podívala. Stojí. Čože? — A na obrúčku dáme súkenca, aby ťa nerezala. Gašpar, nezabudni.

GAŠPARKO: Nie, pán majster. Na to mám hlavu a pre istotu uviažem si na ručník uzlík.

MAJSTER: Jožko ťa už celý týždeň hľadá po kútoch. Toho už ani nepoznáš, vypasený ako prasa, a len chodí a (krochká) „hm, hm, hm!“ Tak bude i tebe. Poď sem. Ale pekne. Ták. — No vidíš. (Gašparkovi.) Ale sa jej ešte mimovoľne zatínajú pazúry a celú ju trhá.

GAŠPARKO: Je nestála. Ako žena. Iste jej je zas ľúto za hájom, bralom i zelenou studničkou…

(Krik vonku.) Otec! Gašpar! Dajte to seno.

Majster, Gašparko, Zuza, majstrová.

MAJSTER: Ježišmariasvätýjozef! Už nám zas nadáva pani majstrová. Už zo záhumnia vykrikuje, už ide sem. Akože sa jej zavďačiť, ako ju predísť?

ZUZA: Jáj, pusťte ma, jáj, pusťte ma!

GAŠPARKO: Aha, aha, už je srdce v nohaviciach. Ja sa za vás obetujem. Zvaľte všetko na mňa. Ja chcem mnoho skúsiť, mnoho znať.

MAJSTER: Dobre, zíde sa ti; keď budeš majstrom a zasadneš si do „Besedy“, budeš môcť celý stôl zabávať. Ja preskočím do záčina. (Skočí.)

MAJSTROVÁ (nazlostená): Kde ste?

ZUZA (u majstra): Zadusím sa.

GAŠPARKO: Ratujte nás, pani majstrová! Chytali sme Zuzu, raz som ja spadol do záčina, raz pán majster; raz ja, raz oni, raz ja, raz oni, a nemôžeme sa vytiahnuť.

MAJSTER: Pomáhajte.

MAJSTROVÁ: Kdeže si. Či sa nezahluší pre pľuhavstvo? (Podá ruky a dvíha ho na javisko.)

MAJSTER: Jáj, len od ľaku mi robte niečo.

GAŠPARKO: Dajte im slivovičky do čaju.

MAJSTROVÁ (okríkne): Plno!

MAJSTER: Tak ja ešte raz spadnem do záčina, keď ty o mňa nestojíš.

ZUZA: Dobrý deň, pani majstrová, ruky bozkávam, milosťpani!

MAJSTROVÁ: Dobrý deň. No, vidíš: nevidela sa ti u nás služba, a tu si — v humne. Už si mohla privyknúť. Budeš už poslušná?

ZUZA: Čože si počnem v tej zime?

MAJSTER: Bude, ona bude.

GAŠPARKO: A ja jej pomôžem. Však, Zuzička?

MAJSTROVÁ: Poďme, krava bude ručať.

ZUZA: Zbohom, svet môj. Vidíme sa, či už nikdy? (Odídu.)

Myš, tchor, vrabec.

(Po pauze vyliezajú na holohumnicu.)

MYŠ: Tam je naša Zuzka.

VRABEC: Ja by sa šiel kuknúť do kováčov. (Vyskočí na zrub.)

TCHOR: Len veľmi nešuchocte, neskáčte, lebo ja idem spať.

MYŠ a VRABEC (spolu): Ticho si pošepceme, strýčko náš.

TCHOR: Dosť sa v noci na daromnicu natúlam. Niekedy nechávali ľudia brať sliepky nám, dnes berú si sami, a nám len čo zvýši.

VRABEC: Ťažké vaše živobytie.

TCHOR: Škoda našej Zuzky. Trápili sme sa spolu — už som sám. Mňa do služby nechcú. Ach!

MYŠ: Och! Horká služba.

VRABEC: Och, ťažký lós sluhovský!

TCHOR (sa prevalí).

MYŠ: Ticho, kmotor, strýc zaspal. (Vtiahne sa do diery.)

VRABEC: A ja si idem na jarček oči pretrieť. Do mesta kuknúť. (Odletí. Pauza.)

(Opona.)

Zuza, majster, Gašparko.

ZUZA (na kole na retiazke; spí).

MAJSTER, GAŠPARKO (kujú železo, iskry fŕkajú. Gašparko spieva kováčsku.): „Neni muža nad kovára…“

MAJSTER: A čože Zuza? Privykla do týždňa, že sa dnes už ani iskier nebojí, a či nedbá?

GAŠPARKO: Vravím vám, pán majster, že už tretí deň je taká, akoby želela, že sa dala znova chytiť.

MAJSTER: A žrať ste jej dobre dali?

GAŠPARKO: Má — čo ja: zemiačik v kyslom mliečku a či v srvátke.

MAJSTER: Ejha, na tom ľahko vyskáče! Chlebíka jej choď pýtať od pani majstrovej.

GAŠPARKO: Ja sa bojím. Vždy ma okríknu: Psovi chleba, mačke chleba, zajacom chleba, Jožkovi chleba, vtáčencom do klietky, i Zuze chleba… a nám že čo bude? Hoci čo ho ja zjem, ľahko by straka na chvoste uniesla.

MAJSTER: Tak pozdrav, že som ťa ja poslal.

GAŠPARKO: Veď, ale ak buchnát dostanem miesto chleba, komu ten podám?

MAJSTER: Lepšie sa ti presadne, chutnejšie zješ večeru.

GAŠPARKO: Moja večera — pečený zemiačik, surová kapusta a jedna-dve dierky na remeni. Ale pro milého nie težkého a pro milú i zahynú, hovorí české porekadlo. (Beží.)

MAJSTER: Zuzka, Zuza! Čože ti je?

ZUZA: Mne už nič… Ale keby z lesa niekto prišiel, to mi trápi moju myseľ.

MAJSTER: Akože ti je nič? Keď celé dni si taká nesvoja; smutná, zahúlená sedíš, ani „á“ ani „bé“. Či si chorá, či čo ťa trápi a kormúti?

ZUZA: Opustila som svoj svet slobody, išla k ľudom do služby, a hľa, na čo som vyšla. Nohy už druhý raz zakované.

MAJSTER: Veď, ale máš súkence.

ZUZA: To je ako väzňovi chlp slamy; ale múry sa nerozstupujú.

MAJSTER: Ty chceš do lesa?

ZUZA: Už nechcem, už bych ani nedošla. Som chorá, koniec. Umriem. Hľadala som ľahšie živobytie, už mi bude ľahké…

MAJSTER: A čože ti je? Kde ťa bolí?

ZUZA: Na žalúdku veliká ťarcha a mdloba.

MAJSTER: Čo si pojedla?

ZUZA: Čo mi pani majstrova poslala: prekysnutú kôročku v srvátke, zemiačik v obielke a čo azda prasaťu z válova vzala.

MAJSTER: Donesie ti Gašparko chlebíka. Ak nie, pôjdem ti ja sám vziať. Ja viem, kde je kľúč. To len pred Gašparkom schováva majstrová, alebo sebou nosí. A keď podojí, do teplého mliečka ti zadrobíme.

ZUZA: Ďakujem za všetky lieky, kiež by osožili, ale ja si už netrúfam.

MAJSTER: Ojej! Kto by to hneď umieral, keď prechorie. Glgneš si borovičky, prejde ti žrenie. Mne je hneď po ňom. Počkaj, pošlem Gašpara.

GAŠPARKO (dnu): Tu je chlebík, ale je zaschnutý.

MAJSTER: Majstrová vravieva: tam sú dobrí gazdovia, kde majú chlieb zaschnutý, nie kde nezatvrdne. Podaj Zuzke. Je nám vraj chorá. Umrieť sa zberá.

GAŠPARKO: Na, Zuzička, do vodičky ti ho omočím (Spraví.)

ZUZA: Ďakujem za láskavosť panej i vám. Ale nedá mi ho už prezrieť.

MAJSTER: Skoč, Gašpar, po deci borovičky, musí si chlipnúť, prehorí jej.

GAŠPARKO: Už bežím. (Schytí spod mecha skleničku.)

MAJSTER: Len hlavu popred kuchyňu nezabudni prihnúť.

GAŠPARKO: Mám filipa pod čapicou! (Preč.)

ZUZA: Už sa ani neustávajte. Nebude mi pomoci. Už ja cítim. Keď už začne zima byť, údy puchnúť, chuť sa tratí, spať nedá, už si hľadaj skrýšu. Videla som to na svojich sestrách i rodičoch.

MAJSTER: A kde ti odpočívajú?

ZUZA: Ach, tam by som chcela i ja! V krásnom kraji, v Tesnej doline, nad potôčkom, na brale, v jaskynke zakrytej v zime zeleným machom, v lete modrými zvončekami.

MAJSTER: Ach, či sú krásne tie naše slovenské hory. Tak krásne hovoríš, že by som sa hneď rozcítil a s tebou ich chválil, kebych mal slov! Ale ak chceš, snímem ti reťaz. Si voľná. V dielni je teplo, uchýľ sa, kam chceš. Senca ti hodíme. Poď dolu. Poprechoď sa. (Zloží ju na stôl.) Daj si pozor na pílky, nože a dláta. Ja to držím síce všetko tupé, aby sa mi žena a dcérine deti neporezali, ale predsa pozor.

ZUZA: Ste veľmi láskavý, pán majster. Prísny, ale dobrý.

MAJSTER: Tvrdé slovo, mäkké srdce. Ja všetky stvorenia mám rád, len vieš, koňa by vše po rebrách búšil, keď nedrží nohy, ako sa patrí, a ja mu zle nechcem, len aby nekríval.

GAŠPARKO (pribehne): Letím, skoro som dušu i papučku stratil.

MAJSTER: Ale borovičky si si chlipol po ceste.

GAŠPARKO: Pán majster — ja nepijem!

MAJSTER: Ani ja — keď nemám. Tak, Zuzka, pusť si na jazyk. (Pije sám.)

ZUZA: Nikdy som v živote alkoholu nepila, ani teraz nebudem.

MAJSTER: Veď to borovička, ty blázon. A pi len ako medicínu. Ožrať sa nemusíš.

GAŠPARKO: Ani by sa nemala z čoho, ved ste vy všetko vytrúbili.

MAJSTER: To som sa pomýlil, chlapče.

GAŠPARKO: Sladký váš omyl!

MAJSTER: Kvapka ešte bude. To jej musíme silou vliať. Iď po pani majstrovu, že nám je Zuzka zle, aby dala zrnko korenia a slaninky škvarku, a prišla sem, ale hneď.

GAŠPARKO (odbehne): Škvarku slaninky, zrnko korenia.

ZUZA: Mohli ste ich už ani neunúvať. Ešte sa pre mňa na vás nahnevajú.

MAJSTER: A nech sa hnevá. Keď ja chcem, ešte ti aj po pečienku pošlem!

GAŠPARKO (vráti sa): Už sa sami zľutovali, pani majstrová. Nesú Zuzke teplého mliečka na mištičke. S cukrom, Zuzka! To si povážte!

ZUZA: Gašparko drahý, už nebehajte, liekov mi neznášajte, iba mi bolesť a trápenie predlžujete.

GAŠPARKO: Smutných tešiť, lačných kŕmiť, opustené vdovy a siroty navštevovať, to moja rytierska česť a povinnosť, pani moja!

Majster, majstrová, Gašparko, Zuza.

MAJSTER: Poď, len poď, Zuzka nám je chorá, chúďatko.

MAJSTROVÁ: Veď ma Gašpar straší, že vraj ťažko. Idem, reku, pozrieť sama. Tu máš chlebíka s mliečkom, Zuzka naša.

ZUZA: Ďakujem už. Nič mi nechce prijať žalúdok, drahá pani majstrová. Myslela som, že poslúžim vám, poslúžim sebe, a ono, hľa — biedna moja hlavička.

MAJSTROVÁ: Neplač, Zuzka. Ešte ti to môže vyslúžiť. Napi sa mliečka, napi. Predávame ho, ale ti tej kvapky, keď si chorá, neľutujem.

ZUZA: Mne už nič, len chĺpok sena, aby som si mohla údy zložiť.

GAŠPARKO (beží): Ja jej donesiem takú podušku —

MAJSTER: Čo by sme jej na dve-tri noci za pec postlali.

MAJSTROVÁ: Zašpiní mi kuchyňu. A tam bude mačka na ňu škúliť.

ZUZA: Ďakujem, nie, netreba. Ja už len, kde som začala slúžiť, tam i skončím. Tu vo vyhni.

GAŠPARKO (vlečie celý snop slamy): Rysuľa vás, Zuzka, pozdravuje, že vám vďačne prepúšťa tento snopček.

MAJSTROVÁ: Hádam jej ho nechceš celý rozváľať.

MAJSTER: Už sa ty nezaprieš.

MAJSTROVÁ: Nuž lebo môžeš nevymýšľať, darmožráčov do domu brať.

ZUZA: Ach, odpusťte, pani majstrová, otvorte mi dvere, ja sa ešte vytiahnem z vášho domu.

MAJSTROVÁ: Bolo by to i lepšie, keby si sa, lebo sa s tebou iba čas márni. (Majstrovi.) Ba! Výmyselník! Poďte radšej večerať a potom spať. (Ide.)

MAJSTER (Gašparovi): Opatri ju a príď.

GAŠPARKO: Ja dnes večerať nebudem.

MAJSTER: A to prečo?

GAŠPARKO: Žiaľ mi nedá.

MAJSTER: I mne jej je ľúto. (Pohladká ju.) Zuzky našej. Tešili sme sa, že nás bude rozveseľovať, keď budeme smutní, že si pri jej kumštoch utrieme pot z čela, a hľa, na čo vyšla.

GAŠPARKO: Pani majstrová ju zahubili zlou chovou.

MAJSTER: Bude ju mať na svedomí. Poviem jej veru do duše, tak zvieratko umoriť, že to až hriech.

GAŠPARKO: I vy ste ju zakovali.

MAJSTER: Ja len aby privykla… (Citne.) Gašparko, ak by do rána umrela, ani mi žiaľu nerob, pochovaj ju do záhradky pod hrušku. Keď budeme tam na leto sedávať, spomenieme si na ňu. (Odíde.)

Gašparko, Zuza, Jožko.

GAŠPARKO (Jožkovi): Ideš ju pozrieť?

JOŽKO: Idem. Že si chorá, Zuzka?

ZUZKA (kýva hlavou).

JOŽKO: Ako bych ti pomohol? Napi sa toho mliečka. Bože, keby mne dali mliečka, nachleptal bych sa ho ani psíček. Sto rokov bych žil!

ZUZA: Vypi za mňa a ži, Jožko.

GAŠPARKO: Tiež si ako pani majstrova, Jožko. Teraz jej doniesli mlieka, keď už nemôže. Ty si sa tiež onehdy vadil, že ti spať nedáme…

JOŽKO: Už mi to odpusťte. Keď by človek spal, je mrzutý a nerád má hostí. A ja som ešte mal i závisť, že teraz už, keď Zuzka bude v dome, menej budete mňa ľúbiť a mi utrhnete i na tom, čo mi tu i tu pohodí pani majstrova.

ZUZA: Odpusť, Jožko, že som ti zavádzala. Už ti dlho nebudem.

JOŽKO: Ba ty mi odpusť, že som ťa neľúbil. Ja, ak ti dá ešte pánboh zdravia, sľubujem ti sladkých jabĺčok po jednom naoberať… (Odchádza.)

ZUZA: Ďakujem ti za lásku, už ich jesť nebudem.

GAŠPARKO: Ešte sa vám zdravie vrátiť môže, nezúfajte. Choroby nechodia po horách, ale po ľuďoch.

ZUZA: Dajbože! Rada by som ešte žiť, veď som ešte mladá. Ale ak by do rána umrela, pozdravte, pane môj, tie háje, hory, bralá a zelené studničky, na ktoré som nemohla zabudnúť, ani keď som chcela, a za ľahšie živobytie ich opustila. Sklamalo ma, hyniem, ale spomínam na ne.

GAŠPARKO: Biedna, neplačte. Čo sme sa naspomínali slovenského porekadla, že lepší chlieb na slobode, ako koláč v službe, a tak ste upadli.

ZUZA: To moja vina, už je márne všetko nariekanie.

GAŠPARKO: Ale mne vás je ľúto, že vás sklamalo i to ľahšie živobytie i že som tiež pomáhal zakladať retiazku na nôžku.

ZUZA: Gašparko, rytier môj, teraz si môžeme potykať, na rozlučné. Vinný si bol len raz, keď si ma prvý raz zajal.

GAŠPARKO: Keď som ťa ľúbil, chcel pánu majstrovi radosť spraviť.

ZUZA: Viem, veď odčinil si mi krivdu tú tým, keď si porušil učňovskú vernosť, abych sa vyslobodila, a k tomu si riskoval rytierske svoje uško. Ale druhý raz som sa ti sama dala chytiť, neujasniac si náležite, čo robím, nútená zimou, hladom a prehováraná zlými susedmi, ktorým sa robiť nechce.

GAŠPARKO: A to boli ktorí?

ZUZA: Už ani tých neviním.

GAŠPARKO: Že si to tvoja múdra hlava tak zle rozvážila. Ja ti ešte chcem pomôcť! Vynesiem ťa do tvojich hájov k zelenej studničke — nadýchaš sa, napiješ sa…

ZUZA: Zradila som ich, keď stratila som vieru v ich pomoc. Teraz pozde.

GAŠPARKO: Ja ťa zanesiem.

ZUZA: Jaj, jaj! Nechytaj ma, všetko ma bolí. Niet mi pomoci, lebo mi nebolo porady. Končím. (Zvalí sa tíško.) Až dokonám, nedaj ma, dobrý pane môj, vyhodiť na smetisko.

GAŠPARKO (plače): Óh, óh, akože by ťa mohol…

ZUZA: Ale splň rozkaz pána majstra… Ja ho čula… A na leto pozdrav môj rodný kraj. (Ticho.)

GAŠPARKO (po pauze plače): Óh, jaj! Óh, jaj! (Odchádza.)

(Opona pomaly padá.)

Koniec.