ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznámky a vysvetlivky

Pri zostavovaní výberu z diela Tichomíra Milkina nám slúžili za podklad rukopisné texty, najmä materiál rukopisných básní, a texty uverejnené v rozličných súdobých časopisoch a almanachoch. Kým podstatou básnického oddielu okrem básnických epištol je rukopisná pozostalosť, všetky texty obsahujúce básnické listy a ukážky z literárnej teórie a kritiky boli uverejnené v časopisoch: Literárne listy, Slovenské pohľady, Tovaryšstvo a Katolícke noviny. Časť rukopisného materiálu sme získali z archívu Spolku sv. Vojtecha, ale hlavná rukopisná pozostalosť básnika bola uložená u básnikovej príbuznej, pani M. Donovalovej v Banskej Štiavnici, ktorej patrí vďaka za súhlas k vydaniu dosiaľ nikde nepublikovanej poézie.

V rukopisnom materiáli sa nachádzajú básne lyrické i epické, ľúbostné, náboženské i vlastenecké. Sú napísané na jednotlivých hárkoch zažltnutého, miestami už dosť zničeného papiera formátu 21 × 17 cm. Súbor je číslovaný podľa osemstránkových celkov od č. 13 až po 80. Okrem tohto neúplného súboru našiel som básne písané na rozličných nečíslovaných kúskoch papiera väčšieho i menšieho formátu. Zrod básní sa z veľkej časti dal ustáliť, lebo ich autor poväčšine datoval, a to od r. 1884 až po rok 1918. Chronológia však nie je súvislá; nájdu sa na jednej strane básne z rozličných rokov, z čoho možno usúdiť, že ich básnik datoval až dodatočne. Materiál nie je usporiadaný žánrovo. Vedľa seba sú básne čisto intímneho charakteru, popevky, improvizácie, ale i vlastenecké a náboženské verše a básne epické. Kvôli prehľadnosti sme usporiadali výber tak, aby tvoril istý ucelený systém, smerujúci od osobnej lyriky cez úvahovú a vlasteneckú poéziu až po epické básne. Takto je pohľad na dielo jasnejší a vnútorne logickejší. Prirodzene, nepublikujeme celý súbor, ale z každej žánrovej formy iba vybrané ukážky. Niektoré básne sú bez štylistických opráv, v iných je opráv mnoho, ba podaktoré sú v rukopise celkom prepracované, niekde celé slohy vyškrtané, poprečiarkované, iné na margu zmenené. Niekedy sú zmeny dvojaké: atramentom pôvodné a ceruzou dodatočné. Nazdávame sa, že dodatočné úpravy textu boli určené pre tlač. V niektorých básňach sa okrem dátumu uvádza aj miesto, kde boli napísané (Dojč, Šaštín, Brodské, Koválov, Búry, Piešťany, Korytnica, Mistríky, Donovaly).

Vo viacerých básňach je niekoľko náčrtov, ktoré dávajú nazrieť do alchýmie básnikovej tvorby. Tak v básni, ktorá sa začína veršom: Čo ma viaže k mistríkovskej dedine… iba prvý verš ostáva nezmenený, v druhej slohe tretí a štvrtý verš je zmenený takto: Pôvodne: Poďže vonka, nech ťa zbozkám na líčka, / nech ťa stisnem, duša moja, trošička. V prepracovanom znení: Poďže vonka, duša moja, trošička, / nech ťa zboskám na červené na líčka. V tretej slohe ostávajú nedotknuté prvé dva verše, ostatné dva sa menia. Pôvodne: Pusť ma milá, švárne dievča, pusť ma dnu, / veď som ja tu ver’ už nôcku ostatnú. V prepracovanom znení: Poďže, milá, duša moja, poďže von, / dávno ťa už čaká milý pod oknom. Preškrtnutá je posledná sloha, ktorá znie takto: Nepustím ťa do komôrky, veru nie, / vy ste spurní, my sme devy poctivé, / ale pyšťok na rozlúčku ti ja dám, / ak neprídeš, mladý pán, už nikdy k nám.

Na hárku 34 sa začína cyklus nazvaný Znelky ľúbosti s podtitulom Piesne, venovaný značke J. M., ktorú sa nepodarilo rozšifrovať. Prvá báseň je datovaná 1. XII. 1890, posledná iba rokom napísania 1891. Číslované sú od 1. do 49. Nie sú písané súvisle, medzi nimi nachádzame mnohé iné básne národného či náboženského obsahu. Z toho vidieť, že ich Milkin písal vo chvíľach „oddychu“ od „vážnej“ poézie alebo od kritickej činnosti. Vyberáme z nich 23 básní, prihliadajúc jednak na rozsah našej publikácie, jednak na to, že mnohé piesne sa svojím obsahom opakujú.

V prípade, keď sme našli v rukopise báseň, ktorá bola potom i uverejnená v niektorom časopise, pridržali sme sa znenia uverejneného autorizovaného textu. Nejde o podstatné zmeny, iba o jazykovú úpravu v zmysle vtedajšieho jazykového úzu a o niektoré lexikálne zmeny. Tak napríklad v básni Radosti moje… vo verši: s sebou aj teplo odviedli v Tovaryšstve II. str. 273 slovo odviedli je zmenené na odniesli. V básni Staval som… verš: a keď vše lkanie slávika znelo je zmenený v Tovaryšstve II., str. 271 na: keď klokotanie slávika znelo. V básni Pieseň verš: zaváňal vône vej zmenený (tamtiež) na: zaváňal vonný vej.

Vo vlasteneckých básňach, ktoré zaraďujeme do oddielu V úzkosti o národ, vychádzali sme z faktu, že väčšina básní s výrazne progresívnou, ba bojovnou tematikou nemohla byť za básnikovho života publikovaná a aj z tých, čo boli uverejnené v Slovenských ľudových novinách, boli niektoré cenzurované, preto pri výbere z nich rozhodoval ako smerodajný rukopis, upravovali sme iba pravopis podľa dnešného úzu.

Niektoré nadpisy básní v rukopise majú inakšie znenie ako uverejnené. Tak napríklad báseň označená v rukopise názvom Pieseň, v Tovaryšstve má názov Sen. Báseň Marginovi (KN 1901, č. 12) má v rukopise názov Je pravda… Balada Východná poviedka je uverejnená v SĽN 1913 pod názvom Neskúsené dievča — Túžba za blahom (turecká povesť) a i. Väčšina lyrických básní nemá zvláštny názov, ale preberá začiatok prvého verša za názov básne. Názvy nikde nemeníme, iba ich jazykovo upravujeme podľa zásad, ktoré vysvetlíme v Edičnej poznámke.

V úzkosti o národ

Vlastenecké básne ostali sčasti v rukopisnom materiáli, sčasti boli publikované. Datované sú v rozpätí od r. 1885 po r. 1918. Vyznačujú sa silným mravným pátosom a odporom voči násiliu, dožadovaním sa práva a slobody pre slovenský národ. Časť z nich bola uverejnená až po národnom oslobodení r. 1919 v Slovenských ľudových novinách. Slovenská hymna pre chrám, č. 4, Pochodil som…, č. 6, Nový život, č. 6, Národné samobytie, č. 8, Našim švagrom Maďarom, č. 8, Polovičatá práca, č. 9, Nový vek, č. 10, Bez samokázne mravu niet, č. 11, Nový svet, č. 12, Samourčenie, č. 14.

Ideovo najpriebojnejšie básne, ako napr. Pochod, Robotnícka, Sedliacka, Zrada v národe, alebo satirické Diplomat, Uhorskí politici nemohli vyjsť v tlači kvôli cenzúre. Uverejňujeme ich ako dôkaz progresívneho zmýšľania ich autora, ale aj ako ukážku vlasteneckej poézie, v ktorej si idea našla originálny a pritom účinný výraz.

O tom, ako vážne sa Ján Donoval zaujímal o národno-politické problémy, svedčia aj články a náčrty, ktoré písal Milkin za vojny. Zväčša zostali v rukopisnej pozostalosti. Stačí si všimnúť nadpisy článkov: Politika, Osobné a národné otroctvo, Cirkev a vojna, Maďarský imperializmus, vojna a mravnosť, O všeobecnom volebnom práve, Večný mier, Reforma biskupov, Reforma bohoslužebnej reči (v tomto článku predišiel dnešnú prax katolíckej cirkvi; žiadal, aby do bohoslužieb bola zavedená národná reč), Reforma kňazského bezženstva, Rozluka cirkvi od štátu, Politické strany na Slovensku, O pravde, O vlastenectve a i. V týchto článkoch, ktoré by si vyžiadali osobitné spracovanie, sa prejavil ako vzdelanec — humanista. S mimoriadnou erudíciou komentuje domáce i svetové udalosti a má k nim svojské komentáre, ktoré sa neraz kriticky dotýkajú aj cirkevnej hierarchie. Napr. v liste Slovenským ľudovým novinám píše o výrokoch biskupa Prohazku proti národným právam Slovákov: „… národ slovenský je viac ako biskup, ba viac ako všetci naši biskupi… biskupi žijú z našej milosti a nie my z ich milosti. A beda by bolo Slovákom, keby žili len z milosti iných a nie zo svojej vlastnej sily. Kto z milosti žije, hladom umiera.“ (Nedatovaný list v pozostalosti u M. Donovalovej, Banská Štiavnica).

Pravda … hľa u Jozefa miesto zdrapov / sa skveje kviežat činovať — narážka na výjav zo Sv. písma Starý zákon, Genezis 37, keď Jozefa, Jakubovho syna, predajú bratia do egyptského otroctva, on sa však svojou múdrosťou a šľachetnosťou dostal až na najvyššie miesto v krajine.

Mier večný

Báseň inšpirovaná svetovým mierovým kongresom v Mníchove r. 1907. Uhorskú vládu tam zastupoval gróf Appónyi, odporca práv národnostných menšín v krajine. Milkin ironicky spochybňuje zmysel kongresu, ktorého zástupcovia utláčajú nemaďarské národy v Uhorsku.

Pochod

Báseň napísaná pod vplyvom vyhlásenia apponyiovských odnárodňovacích zákonov, ako aj pod vplyvom krvavých udalostí v Černovej (1907), kde maďarskí žandári strieľali do ľudu (14 zabitých, 70 zranených).

… svet celý uprel zrak svoj na náš boj — narážka na vystúpenia B. Björnsona a Setona Watsona, ktorí v článkoch a prejavoch upozorňovali svetovú verejnosť na „slovenskú otázku“ v Uhorsku.

Náš hriech

V rukopise je poznámka: prepísané pod vojnou.

Zvada v národe

… Viď Byzanc — narážka na pád Byzancie — Konstantinopolu, ktorý od IV. stor. n. l. bol hlavným mestom byzanského cisárstva. Turci ho dobyli r. 1457, odvtedy až do r. 1923 bol hlavným mestom Turecka.

Našim

… svet sa žďúra — bije sa, zápasí; okuje — okovy. Mojžišov verných svojmu ľudu — starozákonný vodca Židov je tu symbolom bojovníkov za národ; špia rany — od špieť, svrbieť, páliť; kundre — sliny

Samourčenie — báseň uverejnená až v SĽN 1919, č. 14.

Naša sloboda

Satirická báseň je v rukopisnom materiáli sčasti poprečiarkovaná. Dali sa dešifrovať ešte tri prečiarknuté slohy: Snáď cudziu reč sa nesmieš učiť / a drzo brýzgať svojine! / Nik nebude ťa za to mučiť, / ba aj ťa k srdcu privinie. — Vedz, nikde národ na tom svete / práv toľko nemá v krajine, / nuž a tak čo viac ešte chcete, / len vzbury robiť jedine? — Či nesmieš krivdu, útisk znášať? / dať zašliapať sa do blata, / národnostných sa zriecť práv, zásad, / nekynie za to odplata? Báseň je dokumentom o tom, ako Milkin ťažko pociťoval vtedajšiu protinárodnú politiku uhorskej vlády.

Sloboda národov

Báseň má v rukopise datovanie 6. 2. 1917. Vyšla však pod krycím názvom Vysokodôstojnému P. Pavlovi Blahovi, pápežskému komorníkovi v SĽN s. 1917, č. 8. Medzi rukopisom a tlačeným textom sú malé odchýlky: verš. 7. chcel — smel, verš. 16. skvieť sa v rade — skvieť sa zemou.

Nový svet

Báseň má rukopisné datovanie 14. IX. 1917, bola však uverejnená až po národnom oslobodení v SĽN 21. III. 1919. Humorno-satirická báseň prirovnáva situáciu v krajine k svetu zvierat na kontradikcii sviňa — osly. Osly sú utláčané národy v Rakúsko-uhorskej monarchii.

Už na konci pozemšťania — v rkp. pri skončení

Ale aj z nich — v rkp. lež vzdor tomu

ech, ba nie nok! — nok, nárečove — haluška.

Nový život

V rukopise dátum 20. VI. 1917; bola však uverejnená až v SĽN 7. IX. 1919.

Uhorskí politici

Báseň vyvolali koncom vojny diplomatické snahy maďarských politikov, najmä Károlyiho, udržať si v rámci rozpadávajúcej sa monarchie Slovensko, alebo aspoň jeho západnú časť.

Andrássy Gyula (1860 — 1929), gróf, politik, posledný minister zahraničných vecí v Rakúsko-Uhorsku.

Károlyi Mihály (1875 — 955), maďarský buržoázny politik. R. 1918 predseda vlády a r. 1919 prezident novoutvorenej Maďarskej republiky.

Tisza István (1868 — 1918), gróf, maďarský politik, nekompromisný odporca práv národností a sociálnych reforiem. R. 1903 až 1905 ministerský predseda.

Ó, slnko… Báseň podľa datovania možno vari charakterizovať ako autorovu víziu očakávanej slobody.

Polovičatá práca. Báseň v rkp. nedatovaná, zaradená medzi básňami zo začiatku r. 1918. Uverejnená V SĽN 1919, č. 9.

Národné samobytie — báseň je výrazom zložitých zápasov o osud slovenského národa koncom 1. svetovej vojny. V rukopise dátum 31. VIII. 1918, uverejnená až v SĽN 1919, č. 8.

K nábožensko-cirkevnej lyrike

Z nábožensko-liturgických básní piesňového charakteru, určených pre kostolný spev, si pozornosť zasluhuje Milkinova hymna pre chrám Bože, čos’ ráčil slovenskému ľudu… Napísal ju r. 1917, teda ešte za prvej svetovej vojny ako výraz nádeje oslobodenia slovenského národa. Mala byť náhradou za maďarskú chrámovú hymnu — modlitbu za kráľa. Rukopis básne pod názvom Za národ sa našiel medzi cirkevnými piesňami, ktoré Milkin pripravil a poeticky „opravoval“ pre Radlinského Nábožné výlevy. Hymnická pieseň bola prvý raz uverejnená v Slovenských ľudových novinách (1919, č. 4) pod názvom Slovenská hymna pre chrám. Pieseň je dokumentom vrúcneho vlasteneckého cítenia Jána Donovala, ale aj svedectvom o tom, ako Milkin svoje teoretické náhľady o potrebe spoetizovania cirkevnej piesne aplikoval vo vlastnej tvorbe.

Za národ

Bože, čos’ ráčil slovenskému ľudu
po tisícročnom hroznom utrpení
láskavo vrátiť otcovskú zas hrudu,
aby žil na nej jarma pozbavený.
Zdobený vencom slobody, cti, práva,
nech sa ti za to večná sláva vzdáva!

Vrahovia naši vykynožiť chceli
slovenský národ s jeho rečou sladkou,
hnali ho pod meč vo svetovej meli,
po nej ho chceli zbaviť zemských statkov,
lež ty si, Bože, zmenil zámer vraha,
ako dym jeho zmarila sa snaha.

V údoliach krásnych Pokarpatských krajov
slovenský národ, čo pán, zem si orie,
od Dunaja až ta, kde tečie Šajov,
jemu sa vlní zlatých klasov more.
Ty si mu, Bože, daroval to navždy,
za vernosť, a nie za zbojnícke vraždy!

Žiadame Teba, Bože, sveta Pane!
Mysle blud rozptýľ, jak hmlu žiarou svetla,
umravni srdce, čo hriech mámi klamne,
aby nám vždy len pravá rozkoš kvetla.
Zákon tvoj voď nás stále v zemskej púti,
potom nám noha nikdy nezablúdi.

Za mrav a vieru, za otčinu drahú
do chlapa všetci chyťme ostré zbroje!
Hrdinsky v odpor postavme sa vrahu,
obrániť matky, ženy, dietky svoje.
Ó, a ty, Bože, víťazstvo daj dobru!
O milosť nech vždy previnilci žobrú!

V súžení veľkom ako v ohni zlato,
od trosiek hriechu očistil už nás si,
Bože náš dobrý! podistým len na to,
by si nás zdobil vencom večnej spásy.
Slovensko naše, slovenskú tiež čeľaď,
Bože náš veľký: oblaž, osláv, zveľaď!

Edičná poznámka

Pri zostavovaní tohto vydania sme mali na zreteli jeho poslanie: oboznámiť našu verejnosť s dielom básnika a kritika Osvaldovej družiny, ktorého podstatná časť nebola dosiaľ nikde publikovaná. No súčasne sme sa pridržiavali zásad komentovaného vydania, aby sa oň mohol oprieť každý, kto sa v budúcnosti bude Milkinovou tvorbou zaoberať. Text sme upravovali po jazykovej stránke opatrne a citlivo, najmä tam, kde boli gramatické nedôslednosti a chyby. Presne sme však zachovávali autorov štýl i slovníkové osobitosti.

V texte Milkinovej poézie nájdeme slová, ktoré dnes alebo vypadli zo slovnej zásoby jazyka, alebo majú vyslovene nárečovú podobu. Tieto slová a výrazy nechávame nezmenené. Napr. sumenie (svedomie), poblesk (pablesk), tunáka (pre rým, tu), doluká (dolu), bár, bárs (hoci), tmíkavý (chvejúci sa), žízeň (smäd), kropka i kropľa (kvapka), lastovka (lastovička), brúk (chrobák), šúst (zhnité lístie), klčkať (kývať sa), unyle (ochabnuto), kriesnuť (kriesiť), činčor (spev sýkoriek), zeď (múr), druždiť (druzgať), nehodník (nehodný človek), prestatý (prešlý), zmretý (mŕtvy), milosť (vo význame ľúbosť), milostný (ľúbostný), sebský (sebecký), sklam (sklamanie), skvet (podst. meno od skvetať), kýp (prekypovanie), podujem (podujatie), zúr (zúrivosť), bzuk (bzučanie), prôvod (sprievod) atď.

V texte vecnej prózy nájdeme také slovníkové osobitosti: vida (idea), pochop (pojem), snílko (rojko), ráz (charakter), jedno (jednota), celo (celok), slovový (slovný), značenie (význam), líčenie (zobrazovanie), manýr (maniera), protiva (kontrast, protiklad), vnútropravdivý (psychologicky pravdivý), vidový svet (svet ideí), poslediteľná myšlienka (myšlienka jasná — ktorú možno sledovať), ťah (črta), šovén (šovinista), učebci (učenci), peň (gram. termín, kmeň), výpravka (rozprávanie, fabula), slaviansky (slovanský), romanticizmus (romantizmus), bernolácka škola (bernolákovská) a i. Ponechávame ich v pôvodnom znení.

Do Milkinovho slovníka v časti kritického textu sme zasiahli iba zriedkavo, a to iba tam, kde Milkinov archaický výraz možno bez posunu významu a obmeny štýlu nahradiť súčasným slovom. Napr. mluvnica — gramatika, mluvnický — gramatický, renesans — renesancia, prednáška, tu vo význame predstava; Vo vecnom texte sme nahradili aj niektoré zastaralé slová a zvraty, ako napr.: poneváč — pretože, neni — nie je, užívať (slová) — používať, snadno — ľahko, stejný — rovnaký, bezvadný — bezchybný, poézia to dopúšťa — pripúšťa; to sa Hviezdoslav nikdy nedožije — toho sa nedožije; básne vážia — zavážia a pod. V kritickom texte všade vypisujeme skrátené slová slov., — slovenský. Slov. pohľady — Slovenské pohľady, Lit. Listy — Literárne listy; Kat. nov. — Katolícke noviny a podobne.

Pokiaľ ide o úpravu textu poézie, pri uverejnených básňach nebolo treba veľa zásahov. Czamblov gramatický systém, ktorý bol platný pre vtedajšie vydania, sa neveľmi líšil od dnešného gramatického systému, až na pravopis. Väčšie opravy bolo treba urobiť v rukopisných básňach. Jazyk v Milkinovej tvorbe je síce vycibrený, a ako sme videli v teoretických úvahách, básnik kládol na jazykovú správnosť veľký dôraz, no vo veršoch nájdeme mnohé nedôslednosti aj proti vtedajšiemu kodifikovanému úzu. Tak sa vyskytujú nesprávne tvary, ako napr. pádové koncovky: z riase namiesto z riasy, búre namiesto búry, na stebli namiesto na steble atď. Predložky a predpony nie sú správne použité, interpunkcia nie je dôsledná, čiarky za vetami sú veľmi často vynechané a kvantita v rukopisných básňach je občas nesprávna. Tak Milkin píše: svojích, mojím (dat.), ních atď. V týchto otázkach sme zachovávali dnešný pravopisný úzus.

Hlavné zásady, ktoré sme mali pri úprave textu, možno zhrnúť do týchto bodov:

Pádové otázky upravujeme podľa dnešného pravopisu okrem prípadov, keď nesprávny pád je úmyselne použitý kvôli rýmovému efektu, napr. tvar niadry upravujeme na ňadrá, ponechávame však v rýmovej pozícii: až rozvlnené stíchli ňadry… tak ďalej vlákno činov priadli; vír vlasí upravujeme na vír vlasov, búrnych vášeň výbuchy — vášní výbuchy; gen. pl. hlupství — hlupstiev, očičky — očičká (v rýmovom postavení ponechávame), strelov — strelou, prsá — prsia, slze — slzy, víchre — víchry, strážom — strážam, paňú — paniu, v dlaniech — v dlaniach, z palmí — z paliem…

Vokatív ženského rodu typu matko, ženo upravujeme na -a, ponechávame iba v niekoľkých prípadoch, kde je to potrebné pre rýmovú zhodu (dievčino — nevinno, stvoro — skoro, dcéro — šero).

Dialektické tvary typu tebä, käde, väže, z niekäde upravujeme podľa dnešného pravopisu, ponechávame iba pre rýmovú alebo asonančnú zhodu (mäd — pozberať). Tvary príčastia minulého a futúra vyšiol, prišiol, našiol, ukiaže upravujeme na vyšiel, prišiel, ukáže atď. Rovnako upravujeme podľa dnešného pravopisu dialektické podoby: riastla, skovaj, veznem, krú (pre rýmovú zhodu ponechávame), zťato (odtiaľ, stade), choj (choď), veľmo, perny (pery), v sred (vstred), nahaj (nechaj), v ňútri (vnútri), prez most (cez most), sňah (sneh), andel (anjel) a pod.

Tvary 3. os. pl. vzoru súďa, svieťa, bráňa upravujeme na súdia, svietia, bránia; neurčitok slovies mreť, trpeť, zreť upravujeme na mrieť, trpieť, zrieť, črieť a pod.

Niektoré podst. mená používa Milkin v inom rode, ako je ustálené dnes. Napríklad: ten beľ namiesto tá beľ, rúška namiesto rúško, ten kader namiesto tá kader, upravujeme podľa dnešného úzu.

Prídavné mená typu bystrie, zelenie, zbúrenie (vlny zbúrenie) upravujeme na bystré, zelené, vzbúrené.

Tvary zámena ako jich, jim, jimi, vyskytujúce sa v rukopisnom materiáli upravujeme na im, ich, nimi. Tvar jimž, ktorý básnik používa na začiatku verša v jambickej stope, ponechávame upravený na imž, ako je to aj v Hviezdoslavovom slovníku. Zámená jaký, jaké, jaká, príslovky jako, jakoby opravujeme na aký, ako, akoby atď. Ponechávame jak, pretože si to vyžaduje rytmický charakter verša najmä v jambickom postavení. Citoslovce, oh, ah, hah upravujeme na och, ach. Zvolanie o u Milkina bez kvantity meníme na ó.

V predložke k sme našli v rukopisnom materiáli viac podôb: ku, ko i gu. Upravujeme všade podľa dnešného úzu k, ku.

Pre rýmové efekty sa básnik neraz dopúšťa aj gramatickej deformácie, ktorú nebolo možné upravovať, pretože by sa tým porušil rytmický obraz alebo rýmová zhoda veršov. Napríklad rieknuť namiesto riecť, úsťatá — pre rým láska tá, úsťat — ustať), nemôž’ namiesto nemožno, nezhlode namiesto nezhlodá (pre rým jak líška v nehode… jak červ dub nezhlode), kvetie namiesto kvitne (pre rým: klín matičky rajom je v svete, kde blaho a spokojnosť kvetie), kypnú — kypia, nepriateli namiesto nepriatelia (vám bliašky zlaté naši nepriateli / na krídla dali, by ste sa v nich skveli).

Na začiatku verša sa vo viacerých prípadoch vyskytujú stiahnuté tvary zámena môj, tvoj, má, tvá. Ponechávame z hľadiska zachovania rytmu básne.

Časté sú skrátené tvary zvratného slovesa si ako príklonka k slovu: ušlas’, tys’, čos’, kebys’, prečos’, keďs’; ponechávame ich, lebo sú funkčne zaradené do skladby vety kvôli rytmu verša.

Vo vecnej próze zastarané tvary: je-li, nenie-li upravujeme na ak je, ak nie je, ak nájde a pod.

V poézii sa častejšie vyskytuje infinitív na -i; kvôli rýmovej zhode ho bolo treba ponechať (vlasti — klásti).

V rukopise je vokatív málokedy oddelený čiarkou. Nahradzujeme interpunkciu v otáznikoch, výkričníkoch a dvojbodkách podľa dnešného pravopisného úzu.

Pri všetkých týchto úpravách sme sa riadili zásadou ponechať štýl, slovník, slovosled, väzby podľa autorovho znenia a nezasahovať do osobitostí jeho slohového vyjadrovania. Vychádzali sme z princípu, že zvláštnosti jazyka, slovníka, skladby sú úzko späté s osobným založením autora, ale aj s charakteristickými črtami doby, v ktorej jazykový prejav vznikol.

Ján Sedlák