Dva hroby

Za horami, za vodami tiahne sa dolinka,
v tej dolinke zelenuškej je malá dedinka,
v tej dedinke maličičkej biely domček stojí,
v tom domčeku Janík bystrý na vojnu sa strojí
„Načže berieš do ručičky ligotnú šabličku?
Načže kladieš biely kantár na hlávku koníčku?
Či ma azdaj chceš zanechať, môj drahý Janíček?
Či nač ti je tá šablička aj vraný koníček?“
„Oj, mať moja! oj, mať moja! tajdem ja za horu,
tajdem ta za sivú horu, k bratom do táboru!“
„Či ma aj ty už opustíš, môj syn premilený,

na moje dni staré, biedne, v takomto súžení?!
Či som ťa ja na to horko — ťažko vychovala,
žeby tvoje krásne telo v kusy dorúbali?
Žeby tvoje biele prsia Turci dopichali?
Žeby ti tú hlávku zlatú guľa roztrieskala?“
„Keď mi Turci krásne telo dorúbu šabľami:
bratia drahí mi obviažu rany zástavami!
Keď mi prsia dopichajú, hlávku roztrieskajú:
delá slávnu mi pohrebnú pieseň zaspievajú!
Zomriem za vlasť, aj za národ slávne ak hrdina,
a spomínať bude večne ten svet tvojho syna!
A ak sa aj naspäť vrátim zo slávneho boja,
budeš sa ty zo mňa tešiť, drahá matka moja.“