Dva hroby

Tuho jeleň beží v zelenom hájičku,
ešte tuhšie Janík na vranom koníčku.
Bystro lastovička lieta po výšine,
lež bystrejšie šuhaj letí po doline.
Rýchle letí vetrík nad borovú horu,
lež ešte rýchlejšie Janík do táboru. —
Oj, ta do táboru, kde bratia bojujú,
kde šable blýskajú, kde delá hurtujú.
V tú stranu vystiera koník svoj’ nožičky,
kde sa ohlášajú zelené hájičky.
„Zelené hájičky, čože tak dudriete?
Prečože tak smutno sa ohlasujete?
Či to už pohrebné pesničky spievate,
keď sa ta na bratov pobitých dívate? —
Ej, čoby ste ešte pohrebné spievali,

veď ešte len teraz žiť sme započali!
Keď by za zelena pšeničku žať mali,
načže by ju boli v čiernu zem zasiali?!
Ešte sa náš život len začína rodiť
a už by mu malo slniečko zachodiť?!
Hej, vranko môj bystrý, poskakujže z chuti,
bo sa mi hlávočka plamenná pomúti!
Oj, pomúti sa mi! Oj, na prášok zhorí,
až chytro neletíš cez tie tmavé hory! —“
Oj, tam za pustými sivými horami,
tam šíra dolina zakrytá chmárami.
K týmto chmáram letí Janík rozpálený,
až sa mu koníček vetronohý pení —
v tých šedivých chmárach Janíček sa stratí,
oj, tam sa už teší v bratrskom objatí!