Dva hroby

Matka chodí za dedinku na vŕšok zelený
a pozerá, skade cválal jej syn premilený.
A pozerá do doliny okom sokolovým,
lež dolina je zastretá oblakom dymovým:
„Oj, synček môj premilený! Oj, synček môj zlatý!
Už ti telo dorúbali tí Turci prekliati! —“
V druhé ráno vyšla matka na vŕšok zelený,
hľadí — až sa všetko pred ňou dookola mení —
a pozerá do doliny okom sokolovým:
už sa blyští tá dolina bleskom plameňovým.
„Oj, synček môj premilený! Oj, synček môj zlatý!
Už ti prsia dopichali tí Turci prekliati! —“
Na tretí deň vyšla matka na vŕšok zelený,

preľaknutá a zblednutá vo veľkom trápení,
a pozerá do doliny, kde delá hurtujú:
už sa po nej čierne chmáry všade rozťahujú.
„Oj, synček môj premilený! Oj, synček môj zlatý!
Už ti hlávku rozstrieľali tí Turci prekliati!“
A vtom matka rozžialená na vŕšku zamdlela:
delá viacej nepočula, chmáry nevidela. —