ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vysoké sú tie liptovské vrchy, vysoké, divé — ale predsa pekné. Tam visí nad priepasťou odpoly zlomená jedľa, zpod nej sa zelený smreček vyťahuje, pri ňom buk riedko konáre rozkladá, aby blízkemu javorovi neprekážal vo zraste. Ďalej sa hrab túli pod storočnú limbu, i tak žijú ako deti svorné jednej matky. Keď vetry prídu, jedno druhô zastáva, pomáhajúc si po priateľsky. Z jari je to milý pohľad, vône plno ako v záhrade rozmarínovej; ale v jaseni to inakšie vyzerá, len kde tu sa zelenejú jedľové konáriky. Lístky široké, ožltnuté nemôžu sa vetru spierať, lietajú v povetrí a sadnúc na studenú vodičku, tak sa krútia po jej hladine, akoby žialily za svojím rodiskom. Oj, obzrite sa, lístky milé, obzrite ešte raz, kde ste vyrástly, abyste videly svoje matky, čo vás pestovaly; prídete dolu do cudzích krajov, tam, ak vás gliaň nezamúli, zahyniete na veľkých vodách. Rozprávajte dolu Považím o Liptove, povedzte, že Kriváň stojí, i Choč stojí, ale že im je ľúto, ach, veľmi ľúto, za pyšným Trenčínom!

Trebas sa zima blížila, polia žĺtly, predsa akosi veselo vyzeral ten horný Liptov. Ale akoby nie? Taliana nebolo za svet nikde vídať, všetci či zutekali, či sa do múrov starého zámku liptovského pouťahovali. Ľudia sprostejší narobili bájov, nakuli povestí, a múdrejší sa len usmievali. Keď Hybänia dakedy videli Taliana zo Spiša idúceho, to sa prežehnali a na posla krížikom hodili, aby mu vraj Pán Boh hriechy odpustil a jeho duši bol milostivý. Vedeli oni, že ďaleko nepôjde.

Predtým nebolo dňa, aby dáke telo niže Hlbokého z vody neboli vytiahli. Po vyšívaných rojtách a žltých čižmách ľudia poznávali, že sú to samí Taliani.

Ženy hovorily, že je pod hlbockým mostom brána do pekla, lebo že vždy na spĺni akýsi oheň v páperovom plameni vyblkuje. Druhí sa škriepili, že zbojnícka peleš tam sa uhniezdila, ale o krádeži nikde neslýchali. Slovom, okolo Hlbokého nik sa v noci prejsť neopovážil, a bárs z okolitých žiaden ešte tam zle nepochodil, predsa ich hrúza prejímala, keď si na to miesto len pomysleli. Pravdaže to bolo tam strašno, hora hustá ako hrebeň, Váh metal lunami ako šarkan, a tie nočné vetry tak hvižďaly zôkol vôkol, akoby ozaj samí zlí duchovia ľudstvo strašiť chceli.

Bola tmavá noc. Po prudkom daždi konáre a haluzy na stromoch sa akoby ukradomky vystieraly, a tá už obžĺtnutá trávička dvíhala sa tajným šepotom. Ticho bolo po vrchoch, ticho v dolinách. Lecikedy rozdrážený Váh búšil klát o skalu a luny sa rozpľaskly po krajoch hrmotom, až sa ozývalo.

Vyše Hrádku neďaleko vody horí ohník. Lazický, polesný nad horami na Čiernom Váhu, vyberal sa na poľovačku, ale pre veľkú vodu nemohol sa na druhú stranu dostať, nakládol si ohňa, i čakal do rána so svojimi kamarátmi, že voda opadne. Lovci si políhali, počali i o moste hlbockom rozprávať, ale akoby sa báli o tom shovárku viesť po chvíli všetci umĺkli. Pokládli odev na seba, päste pod hlavy i usnuli. — Jediný Lazický spať nemohol. Keď sa moc napremykal, vstal, prechodil sa a vo všelijakých myšlienkach podišiel až k samému mostu. Hrúza ho prejala, keď sa spamätal, kde je. Zastane. Všetko sa mu tak vidí, akoby dačo živého po Váhu tonulo. Uši nastrie, oči napne a dozrie, že sa ktosi s druhej strany na koni k nemu na breh domáha. Utúli sa za vrbinu a mráz mu prechodil kostiami. Po chvíli počuje dupot konský i zazrie jazdca, s ktorého voda kvapkala po ceste. Vidí, počuje, že zastal, koňa k blízkemu stromu priviazal, šaty akési, čo mal na hlave v batôžku sviazané, vykrútil, obliekol sa i zameril rovným krokom k mostu. Lazickému teraz svitlo v hlave. „No,“ pomyslí si, „kto si koľvek, vysliediť ťa musím. To bude bezpochyby tá mátoha, čo našim tak rozumy mätie.“ Z ďaleka stúpajúc, potichu dostal sa až k mostu. Keď k mostu prichodil, zočil i druhú akúsi postavu. Videl, ako si oba ruky podali, s povzdychnutím sa zvítali, i sadli si pod vysokú skalu, ktorá nad nimi trčala. Dlho sa shovárali, a horár len počúva, nadstrkuje uši, ale či dačo z ich reči vyrozumel, istiť nemôžem. Preskočil potok, obišiel skalu, o ňu sa oprel a počúval. Museli sa dačo strašného shovárať, lebo Lazický neraz sa trhnul, ústa stiahnul medzi zuby a vlasy mu dubkom vstávaly. Po reči poznal Lehockého, ale druhý mu bol docela neznámy; bol to Blažko, ten mních z Mikuláša.

Lehocký sedí na nízkej skalke, paličkou v zemi pošturcháva, a tá pohrúženosť v myšlienkach ukazovala, že sa reči mníchove srdca jeho dotkly. Blažko, držiac akýsi papier v ruke, s ním sa akoby ihral, kto zná, či pre dlhú chvíľu, a či čakal len na odpoveď pána Lehockého. Kedy vtedy prerečie: „Mne sa to hneď nevidela tá prepiatosť u Jutaya. S odvážlivosťou mnoho vykonať môže na otvorenom poli bojov, ale keď sa človek pri každom kríčku obzerať musí, či naň dáka potvora nešpehuje, tam treba obozretnejšie robiť.“

„Ale, otec, iste viete, že je lapený?“

„Už je tak, pane, mám to z istých úst. Z nášho kláštora bol jeden v Orave pri Tomášovi, ten mi o ňom rozprával. Že sa dopytoval na vás.“

„Nuž a nie sme predsa vyzradení?“

„Nie, Jutay by to neurobil, to som istý. Všetku vinu vraj len na seba vzal, a že to robil pre Tomáša, ktorý mu chcel Žofku Turánskych odviesť. Lebo vedzte, ten istý, čo ho vtedy v Turíku bol pri nej nehal, bol sám mladý Donč.“

„A Javor? Veď ten bol s ním?“

„Ten obstál suchý. Sám Jutay vkradnul sa do zámku Oravy, podľa svojho zvyku začal prichytro robiť, chcel sa zmocniť Tomáša, ale sluhovia tohoto hneď ho chytili a teraz už druhý mesiac sedí v temnici. O Javorovi predsa nik nezvedel, že je jeho spoločník.“

„A čo teraz začneme, otec?“

„Nádeje viac niet pre nás. Z týchto listov, čo sme včerajším poslom zo Spiša odňali, vidieť, že i vo Zvolene tak pochodili. A že som ja sám i Turčanom i Trenčanom o našej shode písal, nie som istý svojím životom. Moji kamaráti kláštorskí mi povedali dnes, že Vilhelm Drugeth, gróf spišský, priora napomenul, aby dal pozor na mňa. Ja sa viac do kláštora nevrátim, hory ma azda prímu.“

„A my ostatní čo urobíme, otec?“ zvolal Lehocký ešte raz zúfale, do zeme ustavične na jedno miesto pozerajúc.

„Porady neviem! Ľúto mi Jutaya, ľúto nádejí našich, ľúto, že sľubu Matúšovi danému zadosť urobiť nemôžem. Všetko zaneháme našim potomkom. Dá Boh, že ešte časy muža stvoria, ktorý vyvedie to, čo sme my nemohli. Teraz vypravte do Revúc k bratovi Jutayovmu, odkážte, v čom je vec, i Mikulášanom. Dobre by vari bolo i do Oravy poslať; možno, možno, že bysme ešte i Jutaya vyslobodiť mohli. Šťastia, že ukrutného grófa niet doma, inakšie inkvizícia Felicianovská mala by zas čo robiť, ako predošlú jar. No syn jeho nie je ešte tak vzteklý. Medzitým počuť, že má teraz kedysi hody dávať v Orave a strojí sa vraj Jutaya na posmech celému svetu vystaviť. To ma, hľa, najväčšmi trápi — kebysme to dáko prekaziť mohli!“

„Sverte na mňa!“ zvolal Lazický zpoza nich. „Nestrhujte sa, páni moji, ja vás vypočúval a reči vaše i mňa sa dotkly. Ľúto mi je, že som s vami nebol v spojení. Ale takto tá služba panská všetku dôveru znivočí u našich.“

Lehocký poznal horára hneď. O krátky čas boly poriadky porobené. Asi o polnoci rozišli sa traja priatelia, každý v inšiu stranu. Lehocký šiel do Lehoty ku svojim, Lazický k nočným kamarátom, ktorým hneď oznámil, že z poľovačky nebude nič, lebo že počul, že v Orave už dosť zveriny majú.

A Blažko? Nemajúc rodiny, nemal sa ani od koho odobrať, ani ku komu pritúliť. Zdržovania jeho v Liptove nebolo bezpečné. Oči veľké, oči sivé ešte raz napnul, rozrážajúc nočné temná s nimi, — poobzeral sa dokola po vŕbach, prežehnal utešené dolinky krížom, dal požehnania ľudu známemu i vybral sa na cestu ďalekú. Nik nevedel, kde sa podel, nik sa nedozvedel o ňom.