Zlatý fond > Diela > Shoda liptovská


E-mail (povinné):

Janko Matúška:
Shoda liptovská

Dielo digitalizoval(i) Jozef Rácz, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Peter Kašper, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Lenka Konečná, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 95 čitateľov


 

VI.

Na Oravskom zámku hlučno, živo. Mladý gróf sám chodiac pomedzi čeľaď, robí poriadky. Stráž je rozostavená hore dolu. Človek by sa nazdal, že Orave nešťastia hrozí. Nič nezaháľa, ale každô behá, pýta, rozkazuje, kričí ako v zúfalstve. Ale čože chcú tí sluhovia so zverinou? Načo sú tie divé bravy, načo jelene, srny? Čo to tak milo zaváňa z grófskych kuchýň?

Oj nie, nehrozí Orave nešťastia — ona čaká hostí z veľkých rodín, i zato je teraz hlučno, živo. Veľmoži poľskí idú do Ostrihoma ku kráľovskej rodine, aby posadili Ľudevíta, syna Robertovho, na trón ich veľaslávny. Vedia oni dobre, že je Donč miláček kráľov, vedia oni dobre, že je syn jeho teraz v Orave, i nemožno im ho obísť v ceste. Tomáš dostal rozkaz od otca z ďaleka, aby hostí ako sa sluší uctil, i usiluje sa syn poslušný, aby otcovi prísnemu vyhovel. Všetky možné prostriedky hľadá, aby pyšní Poliaci uhorského magnáša v ničom obviňovať nemali príčiny. Povolal i pánov okolitých, povolal ich úctive s paniami, aby prišli i s dcérkami svojimi.

Poslovia už prišli z horného vidieka, istiac, že veľmožní dneska večer prídu. Všetko bolo zvedavô, všetko si žiadalo, aby skorej to slniečko zašlo. Ale to im k vôli neveľmi robilo, ligotajúc sa nad Kýčerou, usilovalo sa koľko-toľko dníček zimný ohriať.

Pod zámkom neďaleko vody stála horáreň. Bocko nebol doma, tiež sa krútil s druhými sluhami na zámku, a len keď sa dozvedel, že Lazický k nemu z Liptova prišiel, ponáhľal sa dolu dobrého priateľa privítať. Voviedol ho dnuká do svetlice, porozprával, čo sa v zámku robí a keď mu povedal, že gróf chce, aby tiež večer k pomoci im prišiel, nehal ho samého v chyži, aby si odpočinul z cesty.

Lazický odložil palicu, kušu, nôž, napravil huňku na sebe a vyvalil sa za pec, aby si podriemkal. Príčinu už jeho cesty známe.

Asi o pol hodiny prišla Bocková, dovedúc so sebou Žofku z Turíka. Pani horárka bývala pestúnka u Turánskych, len lanských fašiangov vydala sa do Oravy. Obe si sadly pod pec, ale hosťa nespozorovaly, ktorý na druhej strane na nízkej lavičke ležal. Troška driemajúc a nedržiac za radno teraz k pani Bockovej sa prihovárať, zostal len zas utúlený ležať.

„Jaj, Marčuľka, či som rada, že sme sa od toho hluku odtiahly,“ preriekla Žofka. „Keby len matka moja nezvedela!“

„Nebojte sa, jej zamestnania nedovolí jej ani na krok odstúpiť, a keď myslí, že ste vy v horných chyžiach s druhými pannami, ani sa starať nebude.“

„Ach, načo sme my len sem prišly! Keď sme nevedely radšej doma zostať!“

„Tak? Nuž čože sa vám stalo, mladá panna? Veď vy veselosti rada mávate, ako sa znám ešte rozpamätať, a tu veru tiež nebude smutno.“

„Pre mňa niet potechy, moja drahá Mariška! Čas i žiadosti mení. Áno, predtým som nevedela, čo je žiaľ, ale teraz sa už všetko premenilo.“

„Ach, nie azda. Veď je pán Bogomír tiež nie ostatný, a ako počujem, že dobre stojíte spolu!“

„Never, to sú len matkine vrtochy, ale z toho nebude nič; ufám sa, že ma len nasilu nedajú pod moc úhlavnému nepriateľovi môjho bývalého oddanca. Počulas’, čo chcú robiť dneska večer s Jutayom?“

„Veď tak vraj, že sa mu šibenice na čelo vypáliť stroja a na posmech k dverám ho prikovať. No, toho bych sa tiež nebola nazdala len takto rok. Tak sa mi videlo, že sa vy dvaja nikdy nemôžete minúť.“

„Seba samu obviňujem,“ vzdychla si Žofka s panenským studom. „Ako sa gróf ta na tú vojnu vyberal, svolal k sebe prednejších Liptákov. Daktorí sa pripojili k nemu, ako i môj otec spolu s bratom — len Jutay nechcel. Ba vyrozumeli sme, že sa grófovi do očí akosi mrzko postavil, a ten, znáš, nerád si dá rozkazovať. Tak ztratil lásku grófovu; môj otec si ho tiež zošklivil. Matka mala naloženô, aby lásku našu udúšala, i tešila sa nad prospechom, keď som mu i ja nevdojak odvykať počala. Teraz ja len viem, čo mi on bol, teraz len cítim ztratu veľkú, nenahraditeľnú! Neborák, taká šľachetná duša, a kde ho zúfania zaviedlo! Ja tak blízko neho, a povedať nemôžem, že ho ešte vždy v srdci nosím — tak blízko neho, a nie som mu vstave pomôcť!“

„Odpusťte, ale mi je veľmi čudno; myslím, že on vášho dobrého srdca nezasluhuje. Veď hovoria, že chcel mladého grófa zabiť, že je hadnaď akejsi zbojníckej bandy a že chcel zámok vyrabovať?“

„Zámok vyrabovať? Never, duša moja — oklamali ťa! Ja viem, čo chcel a prečo chcel. Keď bol ostatný raz v Turíku, nadhodil sa ta na nešťastia mladý Donč. Žiaden ho nepoznal. Ja v svojej šialenosti mala som sa k nemu milo a Jutayovi to nebolo po vôli, i odišiel od nás, nereknúc žiadnemu ani slova, ešte v ten večer. No matke bolo dosť! Čo viac, písal jej o dakoľko dní akýsi lístok, nad ktorým sa tak rozhorčila, že som mu ani len odkázať nič nesmela. Myslela som, kde bych ho videla, kde bych sa s ním sišla — ale ako by mi sám chcel vyhybovať, nebola som viacej s ním.“

„Hm, hm,“ krútila horárka hlavou, „keď som ja to prvej nevedela — mohla som ho so svojím mužom desať razy vyslobodiť. Ale ktože by sa bol pozdal, keď tu také reči o ňom roztrúšali — a veru“ —

„Mohla si ho oslobodiť?“ skočila jej Žofka do reči. „Oj, čožes’ to neurobila aspoň pre pamiatku môjho priateľstva! Ale áno, áno, nazdávala si sa, že ho ja už ako zbojníka nemôžem rada vidieť!“

„No a keď bolo počuť, že pán Bogomír“ —

„Mlč o ňom, Marka, ten je u mňa zošklivený. Hľadaj pomoc, hľadaj prostriedky Jutaya oslobodiť, aspoň od tej hanby oslobodiť, i odmením sa ti za to hojne!“

„Kebych len so svojím mužom mohla byť, ten mu bol vždy oddaný, ale ženským je teraz nedovolenô medzi mužských sa miešať. Aspoň kebych mala koho poslať, aby lebo k vám, lebo ku mne prišiel.“ V tom počula šuchot za pecou. Zprvu sa nazdala, že to kopovec; ale keď videla nohy chlapské, zľakla sa. Vstala hore i poznala Lazického. Tento reči všetky vypočúval, a nenazdal sa, že sa mu taká príležitosť podá, dačo o Jutayovi počuť. Robil sa, ako by spal, a keď ho horárka zobúdzala, vystieral údy, ako keď sa človek zo spania prebudí. Žofke počalo srdce hlasite klopať; bála sa, že vari dakto cudzí jej tajomstvá vypočúval.

Lazický, vidiac pomätenosť Žofkinu, vedel ju uchlácholiť; a keď povedal, prečo on sám sem prišiel, ona sa začervenala a jej pekné očičky sypaly iskry od radosti. Naradili sa až sila. Keď sa mračiť počalo, Marka chyžu zamkla a ponáhľali sa všetci traja na vysoký zámok.

Lazický išiel k Bockovi, Žofka v nádeji i v strachu k matke, a Marka tiež vedela, čo má robiť. Hostia už boli došli. Tomáš vo vytržení a hluku zabudnul na Jutaya, ktorý so šiestima Talianmi čakal, čo sa bude s ním robiť, pod schodami. Taliani ho drážili, pichali, a on stál ako socha nemo. Bocko práve vyšiel z hlavnej dvorany; od Lazického poučený hľadal spôsob úkol ťažký vyviesť. Síde k stráži Jutayovej a káže jej, aby väzňa do pitvora voviedli, že je taký rozkaz pána grófa, oni aby zostali vonka.

Jutay vníde do chyže. Tam visia zlatom šnurované mentiečky, tam sa kalapky červenajú, okolo nich krátke hodvábne kepienky. Boly to šaty prišlých Poliakov, ktorí teraz pri víne a dobre pripravených jedlách pripíjali Robertovcom i pánom Uhrom.

Jutay stál s očima do zeme upretýma neďaleko dverí i nespozoroval mladú Bockovú pri neveľkom okne. Ale táto počula, že je ticho, pošepla Jutayovi, aby bližšie pristúpil, že sa jeho slobody hodina blíži. Jutay pozdvihnul hlavu, pozrel na ženskú, smraštil čelo a zase zraky len do zeme hodil.

„Pane,“ riekla zase Marka, „nemáme času dlhé shovôrky viesť. Znáte, že Žofka Turánska všetko vynaložila, abyste nebol posmechu sveta vyložený. Pošťastilo sa nám vec tak ďaleko priviesť, že ak len sám nebudete proti tomu, ľahko sa zo zámku dostanete. Lazický z Liptova už čaká pred dvermi, aby vás von vyprevadil.“

„Žofka pracuje na mojej slobode?“ dovedal sa strápený Jutay.

„Tak je,“ odsekla chytro Marka, „ona vás vždy ešte ako prvej miluje.“

„No tak som ti darmo ubližoval, anjel môj. Teraz vďačne zomriem.“

„Nemáte zomrieť, pane, len sa držte po mojej vôli!“

Neminulo okamženia a Jutay už bol v poľských šatoch. Keď mal troška obrvy začiernené, fúzy vykrútené, nebol by nik povedal, že to utrápený väzeň.

Lazický stál prihotovený. S poklonkami vyprevadil ho až dolu zo zámku. Nik sa neopovážil opytovať, kto je — vidiac muža v drahých šatoch, každý si myslel, že to jeden z Poliakov.

Dokým Jutay na otvorené pole vyšiel, Marka oblok otvorila, povraz veľký priviazala z dnuká i odstránila všetko podozrenia od osloboditeľov Jutayových.

Len neskoro po večeri zvedeli sa, že väzeň zutekal. Hneď rozposlali poslov na všetky strany, ale darmo lebo Jutay už bol v hustých horách.




Janko Matúška

štúrovský básnik, spisovateľ, publicista, autor textu slovenskej hymny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.