ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod samou pätou starého zámku liptovského, medzi popolavými bukami, stála drevená krčma, len kde tu hlinou opackaná, slamou pokrytá; pri nej stodolka, košiar, všetko opletenô spolu tŕňovým plotom. V chyžke okrúhlej povala vyrezávaná, kone, ovce, hlavy ľudské, strašidlá, potvory, všetko podľa módy starej. Po krajoch úzke, podlhovasté stolky a lavičky boly pospúšťané z drevených kľučiek na stenách. V kúte neďaleko dverí ohrádka a v nej hrubá krčmárka.

Dnes bolo tuná veselo. Pán Donč, navrátiac sa z cudziny, pripravil svojim hody. Mládenci, starci, vojaci, úradníci panskí, všetkého bolo plno. Dievčatá zo Sielnice a z Parížoviec vrtily sa so šuhajci ako vretienka po podlahe. Gajdoš preberal na gajdičkách až milá vec. V jednom kúte sa matka so synom vítala, v druhom otec svojmu miláčkovi ruku stískal, inde zas sestra k bratovi sa tiskla, aby zvedela, ako sa mu v ďalekých krajinách vodilo i aby sa na dakoho druhého dopytovať mohla.

V bočnej chyžke pri sladkom medovci sedeli v kútiku štyria mužskí a jedna ženská. Bol to Chrienka z Paludze so svojou ženičkou, ktorí tiež prišli v ústrety svojim trom synčekom. Otec, podoprúc bradu dlaňmi, ostro pozeral Jankovi, najstaršiemu synovi, do očí, a tento, usilujúc sa otcovi vyhovieť, pospomínal všetko do najmenšej veci. Matka ustavične kabáčky z ručníka vykrúcajúc, ponúkala nimi svoje deti.

„Ale, starká, choďže toľko už, choď, so svojimi kabáčmi; ak sa ti nechce počúvať, nehaj nás samých a prejdi do druhej chyže.“

„Ja veď sa vari doma dosť narozprávate, i ja sa môžem s tými kačičkami troška polaskovať — nošak, Ondrejko?“ obrátiac sa k najmladšiemu, milo matka odpovedala.

„Ach,“ namrzel sa starý Chrienka, „tak je to, s tými babami dakde chodiť, všade ti len protiveň robí… No, len rozprávaj, Janko! akože bolo ďalej, keď ste ten Serínsky zámok dobyli?“

„Nuž“, pustil sa syn zas do vypravovania, „keď sme ho do moci dostali, vrútili sme sa dnu. Každý sme sa tiskli, abysme dačo dochytiť mohli, i nabrali sme si, čo sa komu páčilo. Táto šabľa a tieto strieborné gomby sú odtiaľ.“

„Jaj, Janíčko, ukradené veci, s tými požehnaný nebudeš!“

„Ale mlč toľko,“ ohriakol ju zase starý, — „nemiešaj sa, čomu nerozumieš, ty neznáš práva vojenské! — No len ďalej!“

„Na druhý deň nás gróf svolal dovedna. ,Chlapci, vraj, pôjdeme k nám.‘ My sme sa veru už radovali, ale prišiel rozkaz kráľovský, a my hajde ďalej za Valachy. Dosť náš pán gróf kráľa odhováral, abysme ta nechodili, že to kraj neznámy. Čo viac ešte v ten deň prišli poslovia od Besseraba, kráľa valaského, i chceli sa s nami pokonať podobrotky, podvoľovali sa platiť veľkú daň a doniesli sebou na hotove sedemdesiat centov striebra. Ale koho nešťastia pasie, ten sa ho nestrasie. Tak bolo i s nami. My sme museli jachať. Túlame sa po vrchoch, po horách, po dolinách, nikde nič. Raz, bolo to akosi práve na Martina, odpočívali sme si v jednej úzkej dolinke. Tu sa strhne krik nad nami — a ako z oblakov sypaly sa strely na nás. My v zúfalstve, smädom, hladom umorení, nevedeli sme, čo máme začať. Slovom, boli sme vo veľkej súre. Janko strýkov a Samko zo zadnej izby tam zostali. Keď sme sa tam dajako prebili, hlad nás zase moril, ej, mamka, vtedy, vtedy tie kabáčiky! No, tej bitky nikdy nezabudnem. Keby nie náš gróf, jeho syn Lacko a Turánsky, bol by veru i sám kráľ odspieval. Ale tí sa ešte držali po chlapsky! Ej, otec, ale len ten Turánsky — to vám je chlapina! Tomu, môžeme povedať, ani oheň v bitke nelapí.“

„Hm, hm, ale starý, či mladý?“

„Mladý, Petrík. Ten sa bil, to si ani pomyslieť nemôžete. Počuť, že sa mu gróf aj ide za to odmeniť, veď mu vraj chce dať Komňatnú, s horami od Ružomberku až pod samý Žaškov. No, ale ten veru aj zaslúžil. — Nuž a vy čože ste to mali tu s tými Talianmi? Veď vraj chceli i mladého grófa Tomáša zabiť.“

„Veď tak vraj; nuž ktože ho vie, čo je vo veci. Rychtára osadského, toho Javora, veď si ho znal, zmárnili v Orave. Kramára z Malého Týňu dal Cancello kolesmi lámať, a tá pekná Ľuboslavka tiež je zavretá.“

„A pán Jutay že im bol hlavou. Ej, toho je škoda, to býval hodný pán. No s tým tiež nebude dobre. A ten?“

„Ten utiekol zo zámku oravského. Ľudia hovoria, že mu sama Žofka Turánska bola na pomoci. Nuž ktože ich vie, ako je to.“

„A pán Lehocký, pravda je, že bol tiež zapletený? Nechcel vraj dnes k nám prísť sem na zámok, že sa urobil chorým. Aj akýsi mních z Mikuláša!“

„Mních možno,“ prisvedčil starý Chrienka, „lebo ho vraj nevídať od tých čias; ale o Lehockom bych to neveril.“

V tom sa strhnul krik na nádvorí. Ľud vybiehal von od tanca. Sluhovia zo zámku začali radostne volať: „Tu je, tu je, dostali ho!“ ,Koho?‘ — — Jutaya, neboráka, lapili v Ochtinej a teraz celkom skrvaveného vedú pred prísnu stolicu Dončovu.

Tanec prestal. Chrienka vyšiel tiež so svojimi vonka, a keď dobrý starček prah prekračoval, oko sa mu zamútilo i zaplakal za úbohým pánom Revúc. Vedel on dobre o všetkom, veď bol tiež pri shode na poľane revúckej, ale musel tajiť do duše, tajiť a to pred svojimi deťmi.

Slnko sa nížilo k západu, keď Jutaya na zámok doviedli. Ako ho Donč zazrel, prikročil k nemu s posmešným prihovorením: „Aha, ptáček, dostali ťa! No, veď ti my kriedla obstriháme. Zato si ty nechcel s nami na Valachov. Kde sa ti kamaráti? Hovor!“

Ale Jutay neodpovedal ani slova. Hľadali muky, ale ich on pretrpel, nič z neho vynútiť nemohli.“ Pozrel k nebu spokojným okom, obrátil sa k strane, kde Revúce ležia. Neviem, či sa modlil, či svojim požehnania dával, ale čosi šeptal. Cítil, že sa viac nevyslobodí, cítil, že sa chýli ostatnia jeho hodinka.

Boli tam prítomní mnohí Liptáci, boli Jutayovi priatelia, možno, žeby boli prosili o život jeho, ale sa báli rozpajedeného grófa. Petríkovi Turánskemu bolo úzko okolo srdca; odvrátiac sa od ľudí, vnišiel do ktorejsi chyže a ľutoval mladosti svojej dobrého priateľa.

Po chvíli priviazali Jutaya k stĺpu. Dvanásť najlepších strelcov zastalo si do radu; natiahli kuše, strely pustili — a z Jutayovej hlavy nezostaly len strapce.

Dosť sa Donč namáhal, aby Jutayových spoločníkov vyzvedel; vedel on dobre, že to Jutay všetko s Javorom robiť nemohli. Ale darmo sa namáhal: verní Liptáci nikdy sa nevyzradili.

A Žofka? O dakoľko dní našli ju v horách medzi smrečinou mrtvú.

Trebas Jutaya Donč skántril, trebas bratovi jeho pobral všetko imania, ale predsa zdarní potomci Jutayovi zostali. Onedlho dostala tá istá rodina zas nazpak Revúce, a neskoršie, asi o sto rokov, zamenil im kráľ uhorský ich statky v Orave s Horním Kubínom. Z týchto Jutayovcov pochádzajú slávne rodiny Kubíňovská i Meškovská.