ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zrazu som vyľudneným pobrežím
z mojej studne sa nikto nenapája
som lôžkom v ktorom nikto neleží
som jedna kde sme predtým boli dvaja

môj prameň nemá koho osviežiť
bez teba ako vysotená z raja
sama sa učím v púšti osve žiť
nepárna kde sme boli v páre dvaja

Vidiaca nevidel som
(malachitovú rieku)
kým si tu bol
(zaniesol íl)
počujúca nepočula som
(slávičiu pieseň)
kým si tu bol
(zadusil výr)
cítiaca necítila som
(lipové noci)
kým si tu bol
(zahalil dym)
vediaca nevedela som
(teraz ťa niet)
teraz už viem

Boli dni v páre
ako okruhliaky
zaoblené a vyhladkané
ako im život zbrúsil hrany
(navzájom sa v ňom otĺkame
aby sme nezostali sami)

A noci v páre
plné ostrých hrán
ako ich život hravo vylámal
z kameňolomu náhrobkov
(vstávame ráno plní rán
z úsilia zmeniť kameň v kov)

A striedali sa
obliny a hrany
dni s nocami
a boj o život
s hrami
teraz sú hrany
aj pod oblinami
hrana na rane
rana na hrane
hra na
pár — nepár

Ruky mám párne —
jednu v tieni srdca
druhú na jeho výslní
preto mi zavše ukazujú
opačným smerom
Často sa jednej lení
a druhej zazelení
keď jedna drží pero
a druhá šálku čaju
Vtedy tá pravá odmieta
vedieť čo robí ľavá
tá udrie tá zas pohladí
jedna sa schová do vačku
a druhá do rukáva
Ale keď sú zajedno
spoja si dlane
a porátajú prsty
vtedy obe spoločne
robia to isté
všetko pod nimi rastie
na papieri je báseň na stole chlieb so soľou
a môžu si aj zatlieskať

Teraz sa zalomili nado mnou
(skrehnuté vtáky sa vraj túžia vrátiť
do tepla klietky)

Nohy mám párne —
jednu vedľa druhej
keď na nich stojím
Keď sa mi začnú predbiehať
vedno hojdajú
kolísku nad hrobom
kým jedna druhú nedobehnú
Zavše sa navzájom potkýnajú
na krivých chodníčkoch
a niekedy zasa vodia
za nos i za nosom
Ale keď sa zhodnú
darmo im obúvam
túlavé topánky
nesú ma rovno domov
aj proti mojej vôli
a postavia ma k práci

Teraz sa prekrížili podo mnou
(na krížnych cestách vraj už nestrašieva
ozvena krokov)

Oči mám párne —
oddelené od seba
iba mostíkom nosa
ale aj tak sa neuzrú
iba ak v zrkadle
Preto sa často jedno otvorí
a druhé prižmúri
nad tým čo stváram
a niekedy sa radšej zatvoria
keď stojím pred zrkadlom
Ale keď sa vedno zadívajú
z jadierok rastie jabloňový sad
z dievčatiek matky
z chlapcov otcovia
a na oblohe žiari hviezda
ktorá už vyhasla či odputovala
Vidia cez temný priestor
hlboko do času
aby som neoslepla
z jagavej dočasnosti
a keď ma uspí ľahostajnosť
vždy ma prebudia k účasti

Teraz ma zatvorili pred svetom
(slepá vrana vraj vrane nevykole
vidiace oko)

Uši mám párne —
každé osve
po oboch stranách hlavy
oddelené od seba
pohorím uvravenej tváre
takže sa nezačujú
ani keby si bubnovali
na vlastné bubienky
Preto niekedy jedno
počuje áno druhé nie
zavše sú obe deravé
alebo hluché ako peň
a natrčia sa ako zajačie
jedno tam kde spievam
druhé kde zaplačem
Ale keď sa spolu započúvajú
rozvibrujú mi kladivkami
nedoslýchavé blany
až hrmí z jasnej oblohy
na púšti hučí oceán
v jalových kravkách bučia teliatka
a najhlbšie ticho
rozoznejú hudbou
aby som neohluchla
z krikľavej povrchnosti
a keď mi takto vrátia sluch
počujem v sebe rásť i trávu

Teraz im vo mne praskli bubienky
(z prázdneho džbána sa vraj neodtŕha
nečujné ucho)

Ale mám iba jednu
nepárnu hlavu
s tvárou ktorú poznám
len zo zrkadla
a preto sa v nej nepoznám
s vápnitou schránkou
rozpolteného mozgu
ktorý sa rozpína a pulzuje
pod vzrastajúcim tlakom citov
vymknutých spod dozoru rozumu
a preto hlava hoci tvrdá
tak vratko sedí
na presilenom krku
obracia ma kam nechcem
raz doľava raz doprava
často mi odvracia tvár
od udalostí k stene
a potom tlčie do múrov
a stene že je krvavá
zavše si pre ňu lámem nohy
lebo sa dvíha k nebu
práve vtedy
keď sa má skloniť k zemi
aby som dovidela na cestu
niekedy sama nevie čia je
chodím s ňou potom ako stratená
a nemôžem sa nájsť
Teraz mi ťarchou nalomila krk
(zdvihnutý meč vraj nikdy nezotína
spadnuté hlavy)

A mám len jedno
nepárne srdce
uväznené na doživotie
v rebrovom mrežovisku
zle živené z nedomykavých komôr
priotrávené jedmi z pľúc
namáhavo pracuje
na nútených prácach
neľútostného tela
kde zotročené mozgom
trpí pod bičom žíl
rozbieha sa a spomaľuje
nevládze vynecháva
a preto sa búri
s vedomím neodvratného
spartakovského údelu

Teraz sa chveje v mojom bezvetrí
(ani víchor vraj nerozbúcha srdce
v puknutom zvone)

A mám iba jediné
nepárne telo s ústami
z ktorých vychádza hlas
volajúci
na púšti

Z hrán si stavia chrám
chrám má dvojo brán
jedna vedie k ranám
druhá zvádza k hrám
brána na hranie —
hra je na rane:
už sa točí
kolo šťastia
veští skazu
soľ do očí
oko za zub
pozor pasca:
v zlatej bráne
slepá baba
hrdzavý meč
poťažkáva
ponúka ti plné dlane
utekaj preč
zdanie klame —
tak ti treba
hlavu dole —
už si sťatá
telo krúži
v mlynskom kole
hlava z kláta
žmurká bokom
skleným okom
na kata:
vráť mi telo
veď ma chcelo —
ako môžem odťatá
mlátiť lebkou do múra
z nepoddajných hrán
ako potom pobúram
tvrdohlavý chrám?
Múr a hlava
sprava zľava:
tamtam hlavy na múre
a za múrom v azúre
čnie nad párom brán
šibeničný trám

Hľadám si jediný východ
z tmavého rumoviska múrov
cez dvojo obojakých brán
aby som bola znova doma
na svetlom svete

Posúvam jednu nohu vpred
presuniem na ňu váhu tela —
urobím krok
Vystriem ruku —
siaha do prázdna
Vystriem aj druhú
pokročím —
narážam hlavou do steny

Započúvam sa do tmy —
štrkocú zhrdzavené kľúče
vŕzgajú staré závesy
a srdce mi už živo búši
medzi oboma krídlami
dokorán otvorených brán

Vykročím poslepiačky
za hlasom srdca —
vedie ma jednou bránou
von do sveta
Ale v hre svetiel slepnem
nič nepoznávam po perí
nik ma nepozná po reči
ani po mene
a nohy ma nesú
popamäti
za hlasom zvonov
druhou bránou dnu
do vlastnej tmy

Pýtam sa nemých stien —
kto som
kde som

Hluchá ozvena odpovedá —
ni-kto-ni-kde
kde-nik-tu-nik
kde-tu
kto-nik
n-i-k-d-e
n-i-k-t-o

Mlč báseň —
neskoro sa ozývaš

ako chceš zajtra
pozerať pravde do očí
keď si jej včera obidve
vyklala klamom

Hovoríš rieka —
vravím kanál
Namietaš hory —
tvrdím priepasti
a kde ty o mori —
tam ja o púšti

Kráčam a plačem
po polnočnej zemi —
ty si na poludňajšom nebi
lietaš a trilkuješ

Len si bľač sýta ovečka
o bujných lúkach —
vycerím z trávy na teba
hladný vlčí chrup

Zradila si ma
keď som onemela
mlčala si o mne
akoby si sa za mňa hanbila

Aj ja sa k tebe priznám
až keď pravdivo vypovieš
kto som a kde a prečo —
inak už tebou neprehovorím
a naučím sa radšej
vravieť znakovou rečou