ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde som to
kto som
a prečo — ? (Vstaň
dýchaj pozeraj
počúvaj vnímaj cíť)
Znova si ma chceš votkať
stvoriteľ-ka-t
do svojej l-živej osnovy — ?
(Buď ešte chvíľu pevným uzlíkom
na vetchej cverne
rozmýšľaj hovor tvor) Ne-tvor —
slová slová slová — načo ?
Do papierovej bútľaviny
ako kvety na hrob — ? (Ale ruže
koreňmi prenikajú
po vzdušné vône
do podzemného tlenia)
Ako hlboko sa mám ešte
prehrýzať nepochybnou tmou
ja — sama vykorenená — ?
(Živými vlásočnicami
prenikaj až na kosť
a overíš si pravosť krvi —
len precitni a buď — !)
Nanovo mám byť
teraz a tu
kde ty už nie si — ?

Vstáva zo živých
ako z mŕtvych — kriesi
spomienky (kuvičími zobákmi
ískajú v prelietavých perútkach
skrvavených z večného vymetania
vyhasnutého ohniska —
v oškvŕknutých krídlach
doposiaľ iskrí ihličie
po dávnych bleskoch
kým v hniezde búrok drieme
učičíkaný hrom
a za ohradou cintorína
už ručia rujné junce) vstáva
popamäti sa preberá
v spŕchnutom páperí
po hlase sa rozpamätáva
na smäd aj na prameň

Tu kde som
v tejto chvíli
medzi smädom a prameňom
medzi kameňom a džbánom
medzi vínom a črepmi
v prvotnom tichu
po poslednom výdychu
kde zadúšaná svojím dychom
lapám po tvojom dychu
tu kde mi srdce tlčie
ako za dvoch (kto z koho
kto do koho a kto kam
dobehne) tu kde aj čas
časuje — som si je sme ste sú
vidím (v meste sú kopije
a kosy) a počujem drozdy
ako vždy v čiernom (spievajú
smutnému onemeniu
radostné rekviem) kde som
teraz a tu
kde ty už nie si

Načiera teda džbánom
z nevypálenej hliny
(dolovala íl pod úsmeškom splnu
z plytkých plačlivých ložísk)
ale studňa si drží vodu
o slzu hlbšie
ako povrchné dno
(vypaľované pobehličím novoluním
od slamy do popola)
a džbán sa duto rozbíja
o znelú skalu podložia
Zostáva tam kde je
nevediac čo si počne
kam sa podeje
až ju tie črepy
celú obložia

Tu kde som
v tejto chvíli doma
v črepoch a zrúcaninách
kde hluchnem z ozvien
vykričaných stien a slepnem
pod ostrým tieňom staviteľa
(v dosiaľ celistvej stavbe
chátrajúceho tela) dovolávam sa
tak úpenlivo podstaty
vlastných mien
až sa mi ozývajú nepodstatné
osobné zámená —
ja ty on my vy ony
(nad nimi zvony ale nie
neosobné ako volanie
z iného sveta) a zatiaľ
mierne perie
lieta nado mnou z holubice
v pazúroch krahulca — tu
kde oni vy my on ty ja
vrážame hlavou do trosiek a hrán
(tam kde si ty sa už nezabíja)
tu kde aj rana rane oči kole
a hrana k hrane sadá
a z hrán si stavia chrám
teraz a tu
kde ty už nie si

Zbieram sa teda — po čriepkoch
prikladá k sebe patriace
hrany hrán (úzkostlivo uhládza
obliny oblín) rozkladá
a znovu nezmyselne
skladá črep
zo zmysluplných črepín
ale namiesto džbána
zložila urnu
so zrkadliacim dnom
Uvidela sa v ňom a zhíkla
Zastrešieva si oči dlaňami
(chráni sa aby nevidela
na svojej tvári vlastné hrany
a cudzie obliny — ?)
Ale dych sa jej v dlaniach zráža
až sa vlhko lesknú
pred jej suchými očami
stávajú sa tak novým zrkadlom
a obnažená na kosť
nanovo sa v ňom vidí
ako žena z krvi

Teraz a tu
kde ty už nie si
znovu dýcham vidím
počujem a cítim
viem a hovorím —
znovu som tu
na rane
životu

Poď báseň —
chcem sa s tebou pomeriť
je čas na chvíľu oddychu

Aj zajtra bude deň
prvý — ako vždy
po tom poslednom