Pred sto rokmi

Máj sostúpil s Malých Karpát k brehu Dunaja, rozsypal kvety po celej doline, usmial sa na hory-doly, a ony sa zazelenaly.

Teraz ustatý spal v horách — len mesiačik sa díval na svet, a najmä do parku Pálffych: prizeral sa do ohromného zrkadla tmavého jazera.

Okolo vŕby, pod vŕbami tmavé tône, ale postriedok jazera je ako topené striebro — tak tuho svieti naň mesiačik.

A v hĺbke zelenej vody div: socha z bieleho mramora; nymfa, ktorá v krásnom vzlete spína ruky, ako by prosila: „Poď dolu ku mne!“

Čistá voda jazera je priezračná, vidno až do hĺbky; malé vlnky sa mihajú, biely mramor ako by na dne vody ožil.

Pred dávnym časom doniesol sochu niektorý Pálffy z Talianska, od tých čias vábi biela nymfa k sebe do hĺbky každého, kto sa jej zblíži.

Pod vŕbami pri brehu člnok, v ňom mladý človek; zamyslene sa díva na žblnkot malých kučeravých vĺn, vysoké čižmy zaprášené, ľahký tmavý plášť na ľavom pleci. Mikuláš Pálffy, majiteľ ohromného majetku a osemnástich dedín…

Je miláčkom cisárovny Karolíny Augusty, „perkálovej cisárky“, ako ju volajú pre jej perkálové šaty Viedenčania. Mikuláš Pálffy má tmavé horúce oči a — podivná hra prírody — krásné plavé vlasy. Tmavé obočie a lesk vlasov musia mať nejakú divnú príťažlivosť pre ženské — mladý Pálffy je najelegantnejší gavalier pri cisárskom dvore, a dámy sa trasú pred ním „ako barance“, je taký pekný, ironický a nebezpečný.

Číta Voltairea a Adama Smitha, cituje Quesneya, a bez milosti sa posmieva z veľkých nôh grófky Auerspergovej a šušľavej Lobkovicky — ináče úplne syn svojho času a pán svojich poddaných.

Ešte len dnes sa vrátil domov z Viedne; cestu zo Schlosshofu spravil vozmo za štyri hodiny miesto šiestich; zunoval reči starej matky a cisárovnej, ktoré ho chcú oženiť — jeho, Mikuláša Pálffyho, posledného z tej čiary Pálffych.

Usmeje sa, keď mu to príde na um — je trochu presýtený šťastím a láskou; chce byť samotný, chce študovať rodinný archív a hlavne chce mať pokoj — nechce ešte ani pomyslieť na ženbu.

Ach, aká krásna je tichosť májovej noci! Povetrie ako zamat mäkké a vôňa bazičky zaveje k nemu…

Na druhom brehu vyčnieval malý mostík do jazera.

Pálffy sa razom strhol.

„Či sa divy stávajú?!“

Pretrel si oči rukou.

„Či nymfa ožila v májovej noci?“

Tam stálo dievča. Biely mramor tela sa jagal pri tmavom úzadí stromov a ideálna krása sa štíhle a ľahko dvíhala do povetria.

„Nemožno!“

Ešte vždy sa díval na čarovný zjav. Dievča sa pohlo a s báječnou ľahkosťou sa spustilo do vody. Dlhé vlasy plávaly za ňou — biela labuť v strieborných vlnách — a strieborný pás sa vlnil za ňou…

Pálffy sa neopovážil vydýchnuť, len aby ju nepomýlil…

Ozval sa slávik, lkal od túžby za krásou, vôňa orgovánu bola až bolestne tuhá a nymfa na dne jazera spínala ruky…

Skeptický a ironický Pálffy sa díval na krásné pohyby bielej labute, májový vetrík hýbal sladko vŕbami nad hlavou mladého veľmoža, ktorý prežíval najsladšiu chvíľu svojho života, na hranici skutočnosti a sna. Ani tušenia nemal, že biela labuť v strieborných vlnách, ktorú už miloval, bola vnučka jeho najbiednejšieho želiara, Katarína Kybová, a že už prežil najkrajšiu chvíľu svojho života…