ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešumely časy.

Písal sa rok 1825.

Cisár Franc mal túžbu dať korunovať svoju štvrtú manželku, cisárovnú Karolínu Augustu, a i stalo sa tak.

Cisár bol už dávno korunovaný, ale žiadala si to i cisárovná — prípravy sa započaly.

Mikuláš Pálffy bol ešte vždy v najvyššej milosti; ale, ach — čo z toho, keď bol nespokojný so životom. Už päť rokov bol ženatý, podľa vôle Karolíny Augusty, ale nemilovaná manželka bola ako ten strom neúrodný, čo spomína ho Sväté Písmo. Darmo čakala vnuka i stará grófka, darmo čakal i Mikuláš Pálffy syna. Prázdno bolo nielen v srdci manželov, ale i v starodávnej kolíske s rodinným erbom.

Mladá Pálffyčka bola bezdetná. Putovala do Maria-Zellu, ale ani malý „saint Jésus de Prague“ nevyplnil jej horúcej prosby. A ako to býva, ľudia boli nespravedliví. „Čo je z ohromného majetku, keď niet detí?! Tomu je len ona na vine — isteže!“ Manželia boli takí chladní, ako rodinné diamanty na tenkom hrdielku mladej grófky.

A v lete, na panstve v Prešporskej, sa Mikuláš Pálffy dlho a zamyslene díval do zelenej vody jazera a prežíval raz a ešte raz krásu onej májovej noci…

Kde sa len podela Katarína Kybová? Nemohol sa dozvedieť. Starý Kyba umrel a Katarína zmizla… Čím dial, tým viac sa mu to zdalo ako krásny sen… „Jediná, ktorá ma naozaj ľúbila“, myslel si, kým sa díval na nymfu v dne jazera, a videl pred sebou biele telo Kataríny…

Bolo dobre, že ho služba pri dvore zaneprázdňovala, a vonkajšie a vnútorné boje tiež, aspoň nemal toľko času rozmýšľať o sebe.

Len v srdci cítil tupú zlosť na ženu. „Oženil som sa len preto, aby som mal deti, a ona mi toho nedala… Nikdy nebudem mať syna… Ja budem posledný Pálffy“ — nevrle zoťal najkrajšiu ružu paličkou.

17. septembra 1825 prišli kráľovskí manželia do Prešporka. Kráľovský pochod zastal na „Fürstenallee“, v kráľovskom šiatre prijímali deputácie mesta. Všade skvost a lesk, vojaci a zástavy.

Popredku išli v žlto-čiernej gále oblečení postiloni, potom poštoví úradníci a hlavný Obersthofpostverwalter. Kanóny na zámku dunely, hudba hrala „Gott erhalte“.

Franc a Karolína sedeli na dvornom kočiari, v ňom zapriahnutých osem koní, a cez „Schöndorferskú“ tiahli do primasovho paláca na Batthyányho námestí. Pred nimi na utešených kočoch primas Rudnay a najvyššie kňazstvo, šľachta a vojaci. Ešte len i na strechách stáli ľudia. Na uliciach svet vyobliekaný, panie v širokánskych sukniach, vlasy vypnuté, pri ušiach lokne, plecia, hrdlo nahé, dlhé nohavičky so širokými stužkami sa zvedave dívaly zpod sukieň na toľkú parádu. Mužskí dvíhali sivé a kávovej farby cylindre, zlaté gombičky na kabátoch sa ligotaly a čipky pekne žehlené na košeliach sa dvíhaly v septembrovom povetrí.

Ešte len i chladná tvár Francova ožila, a cisárovná, vtedy tridsaťtriročná, ustavične pozdravovala obecenstvo.

V oknách kvety, zástavy, koberce. Karol Jäger, „mestský rychtár“, ich po latinsky privítal a oddal kľúče mesta na červenom vankúši. Cisár sa ich ľahko dotkol a po latinsky zaďakoval. A všade utešené obleky veľmožov, zelený, červený zamat, kalpaky, perá vialy, ostrohy striebrom štrngaly, drahé kamene ohnive blýskaly na opaskoch a šabliach… Vtiahli do kaplnky primacionálnej paloty, tam im primas krucifix kráľa Matiaša Korvína podal na pobozkanie… Večer bola iluminácia.

Olejové lampy horely, čo im sila stačila, a Dunaj sa majestátne vlnil popri meste dolu krajinou…

Pompa, lesk, radosť, sláva — pred sto rokmi…

18. septembra o 10-tej ráno bolo v primasovej palote slávnostné Veni sancte a v „zrkadlovej sále“ cisár otvoril snem… Po latinsky vravel cisár o ťažkej, dlhej vojne, ktorú musel viesť, aby Europe na dlhé časy zabezpečil — mier. „Vďaka vytrvalosti a chrabrosti mojich národov, vojna sa šťastne skončila — a mier bude stály, navždy.“

Magnáti boli tak dojatí, že mnohí plakali, a časté „vivat“ pretrhovalo reč cisárovu.

Po pätnásty raz videlo mesto Prešporok korunáciu. Všade boly postavené tribúny, a kto mohol, prenajal si aspoň oblok. Kondukt tiahol Hlavným námestím, Sedlárskou ulicou, Michalskou, popri Milosrdných a Dlhou ulicou do Dómu.

Cisárovná sedela v bielom brokáte zlatom vyšívanom v otvorenom koči, na ňom Rubensove kresby, za ňou vial závoj jemný ako sen… Vo voze zapriahnutých šesť bielych koní s bielymi perami; obecenstvo neustalo ju „vivat“-mi obsypávať.

Cisár jazdil popri hyntove.

A za hyntovom prví magnáti Uhorska, medzi nimi i Mikuláš Pálffy. Zelený zamat sa jagal na utešenej postave, sobolový prám na mentieke bol ohnivý ako zlato. Panstvo by si bol mohol kúpiť za to, čo stály drahé kamene na jeho obleku.

Ale oči tmavo hľadely. Bol najkrajší muž svojho času, ale šťastný nebol, hoci mal moc šťastia…

Utešený kôň ľahko kráčal pod ním, ako by bol tušil, že nesie prvého pána krajiny na hladkom chrbte.

Pálffy sa obzrel: na jeho pokývnutie úradníci kráľovskej komory počali z veľkých mechov hádzať strieborné peniaze medzi ľud. Celý pochod kráčal na súkne osem siah širokom, zelenom, tadiaľ lietaly strieborné peniaze medzi ľudí.

Ľudia sa počali ruvať o striebro, Pálffy sa ironicky usmial pri mrzkom pohľade na ruvačku po zemi. Ale čo to? Razom zbledol. Tam v najprvšom rade ľudí stálo decko v sedliackych šatočkách, a Pálffymu dych zastal. Ako by bol ožil pastelový obraz, čo visel v salóne starej grófky: tie isté ohnivé pálffovské oči, zlaté lokne a trucovité malé ústa… Ako by sám seba videl, keď bol štyriročné chlapiatko…

Dieťa nesbieralo striebro, ale pyšne a vzdorovite sa dívalo naňho a na koňa. Ten istý vzlet, ako jeho ústa, malo i ono. Tam stál jeho syn. Len za minútu to trvalo, veď vedel, cítil Pálffy, každá kvapka krvi mu vravela: „Tvoj syn je to! Tvoja krv, tvoja krv stojí tam!“

Decko bolo ako anjel krásné. Podivný kontrast zlatých vlasov a čiernych očú, biela košieľka otvorená na bronzových prsičkách — celá malá sebapovedomá postava decka svedčila o svojom pôvode: Pekný, zdravý, silný som, lebo som mal krásnych rodičov, ktorí sa horúce milovali…

Kôň sa pohnul, decko sa ešte vždy dívalo krásnymi čiernymi očami na pána Mikuláša Pálffyho.

On bol razom ako bez seba.

„Len už koniec týmto slávnostiam, koniec!“ myslel si netrpelive. „Veď ju musím najsť. Veď musím najsť Katarínu!“

Ale to nešlo tak ľahko v tie časy. Do Prešporka na korunáciu prišlo 15 000 ľudí, a pred sto rokmi to znamenalo úžasne mnoho.

Na druhý deň doniesli prešporskí vinohradníci cisárskym manželom z nesčíselných strapcov umele spletený ohromný sväzok hrozna, vážiaci 138 funtov. Andrej Lunzer, prvý vínohradník, vítal cisárovnú peknou rečou.

A 19. septembra cisár i s cisárovnou vyšli na kočoch do vínohradu a hodinu sa tam zabavili.

Vínohradníci, i robotníčky krásne vyobliekané, čakali už vonku — slniečko septembrové sa bavilo v zlate a striebre výšivôk sedliackych diev; cisár sa blahosklonne díval na utešený obraz.

Cisárovná stisla krátkozraké oči a upozornila Mikuláša Pálffyho na dievča, čo stálo ďalej od sedliačok; kroj len skromný, ale slnce opustilo zlato rukávcov, keď sa mohlo baviť v zlatých vlasoch — Kataríny Kybovej.

Stála tam, popri nej malý rubensovský anjel, jej a Pálffyho syn.

Panovníčka si ju dala predvolať.

Trasúc sa stála pred ňou; oči sklopené, držala za ruku malého chlapčeka.

Cisárovná pritiahla dieťa k sebe. Ale vtom momente nepríjemné prekvapenie preletelo jej tvárou: podobnosť s Pálffym bola taká veľká, taká frapantná, že to musela zbadať i krátkozraká panovníčka.

Za ňou stál Mikuláš Pálffy. Jeho ruka držala kraj stoličky, na ktorej sedela cisárovná, a operadlo sa triaslo, tak tuho držala ruka veľmoža drevo sedadla…

Tam stálo dievča, ktoré ozaj kedysi miloval, a krásné tmavé oči pálffovské jeho syna sa cudzo dívaly na neho…

A obidvaja boli poddaní, boli bezprávni, úbohí, utlačení poddaní, ktorí bývali v hlinenej chalupe pod slamenou strechou a ktorých mohol ich zemský pán zameniť, vyhnať, na dereš natiahnuť — a jednako to bola jeho krv, jeho pyšná pálffyovská krv!…

*

Mikuláš Pálffy umrel mladý a bezdetný. Bol v druhej polovici života vážny a samotársky človek. Na jeho náhrobnom pomníku stojí až podnes: