ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stalo sa všetko tak, ako sa muselo stať.

Keď sa Katarína prvý raz podívala do tmavých očú elegantného gavaliera, bola už ztratená. Naivné a trucovité dievča cítilo len strach, ktorý nevedelo pomenovať. Mala sedemnásť rokov a bola čistá a nevinná, ako kvet boží.

Kto zná Batoniho krásny obraz „Kajúca Magdalena“, ako leží na zemi, pred ňou umrlčia hlava a veľká kniha, môže si predstaviť i Katarínu Kybovú. Tie isté krásné črty, ružový pel tvári, zlatý lesk vlasov; nie hrdá, pyšná krása, ale sladká, dojímavá, ponížená krása devy z ľudu. A takúto krásu obdivovali Rimania najviac, ospievával Ansonius. Vôňa zdravej lásky smyslov, ako vanie zo zlata ťažkých vĺn vlasov…

Mikuláš Pálffy vedel, že jemu patrí, ako mu patrí srnka v hore a kvet v panskej záhrade. Ale on chcel mať i jej lásku…

A to išlo ťažko.

Toto slovenské dievča pred sto rokmi nevedelo, čo robí, keď sa skrývalo pred ním a pritom túžilo za ním, predsa sa bránilo z celej sily nie proti nemu, ale — proti samej sebe…

Keď dedko Kyba narobil trstených rohoží, išiel ich do Viedne predať — figúra „Schlawack mit den Rohrmatten“ bola známa v 18. století vo Viedni — vtedy Katarína zostala sama v nízučkom domčeku. V domčeku bolo asi tak, ako je i teraz: mnoho svätých obrázkov, drevené stoličky, vyšívané plachty po posteliach a v malých okienkach rozmajrín…

Pálffy videl Katarínu denne, keď v panskej záhrade robievala, keď ju poslal do hory na huby a na jahody. S ňou bol láskavý a dobrý, a jednako sa i ona triasla pred ním, ako dámy pri dvore.

Konečne bola krotkejšia. Nesklopila očú, keď ju oslovil, a odpovedala na jeho otázky. Keď stála pred ním v krátkej bielej sukničke, v ľahučkej košeli s rukávcami, hľadal očami utešené línie tela, ktoré videl v májovej noci. A ona horela pod jeho pohľadom…

Každý týždeň šiel behún v trojhrannom klobúku a gamašniach do Viedne a doniesol starej grófke list, že sa Mikuláš dobre má a študuje archív.

Lenže ten archív mal ústa ako najkrajšia čerešňa a líčka zo zamatu…

Mikuláš Pálffy bol trpelivý a čakal na svoj čas.

Katarína a on sedávali v hore. I mladý veľmož sbieral huby a Voltaire ležal na tráve.

Katarína horela od lásky, ale nikto sa jej ešte nedotkol, a za ten čas bolo všetko dobre. Prišiel jún, prišly ruže a prišla náruživosť v láske…

Keď ju Mikuláš Pálffy prvý raz objal, keď prvý raz cítilo toto čisté a ohnivé dievča mužské rameno okolo svojho pása, splnil sa jej osud. Nebránila sa viac ani proti sebe…

Ó, jún — ó, ruže — ó, láska pred sto rokmi!