E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Stratený syn

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Bendíková, Silvia Harcsová, Lenka Zelenáková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 58 čitateľov

Prvé dejstvo

Dvorana v dome Kvetnického. Pohovka, stolce, stolík a zrkadlá.

Prvý výstup

Helena, sama.

HELENA (má na sebe čierne rúcho, pri zrkadle si prizdobuje vlasy a spieva):


Mať moja, mať moja
za dvoma horama!
Už ma hlávka bolí,
čo plačem za vama.

Hlavička ma bolí,
len tak pobolieva,
že ste ma, mať moja,
malú odumrela.

(Niekto zaklope na dvere, prestane spievať.) To je môj drahý otecko. (Nežne uteká k dverám, ktoré sa otvoria a v nich sa jej klaňajú Matej a Jano. Helena odo dvier odstúpi a začudovane povie): Čo chcete?

Druhý výstup

Helena, Matej a Jano.

MATEJ (prestrašene): Ponížený služobník. (Kľakne.)

JANO: Ponížený služobník. (Kľakne.)

HELENA (namrzene): Vidím, že ste Kvetničania, bo len tí padajú predo mnou na kolená. Bohu sa klaňajte, a nie ľuďom. (Rozkazovačne.) Vstaňte hore a vstúpte dnu. (Ide k stolu.)

MATEJ A JANO (vstanú a do dvorany stúpajú po špičkách, aby nebúchali).

HELENA (obráti sa k nim): Zasa ste sa neľudsky zadržali. Kto vás nemiluje, pred tým i kľakať môžete, a nevyslyší vašu žiadosť. My v srdci silu hľadáme a plazenie sa po zemi nenávidíme. Vy boží ste a my tiež, preto k nám môžete s prosbami smelo prichádzať.

MATEJ (ticho): Ruky… boz… ká… vame!

JANO (smelšie): A ja ich zlaté nožičky.

HELENA: Čo dobrého chcete?

MATEJ A JANO (pozerajú jeden na druhého a ponúkajú sa kývaním hláv prehovoriť).

JANO (ticho Matejovi): Veď ty si richtár, nuž hovor.

HELENA: Vidíte! Vy ani hovoriť neviete! My sme slovenskí páni, preto pred nami môžete smelo hovoriť. (Natešená povie Matejovi.) Poznám vás! Však ste ma vy, keď som v háji zablúdila, do nášho kaštieľa priviedli? Skoro som vás nepoznala! Čože ste mi priniesli?

MATEJ (vzdychne si): Ach, nič som vám nepriniesol.

JANO (Matejovi): Vidíš, vravel som ti, aby sme pani grófke priniesli sušené hrušky!

HELENA: Čože vás pohlo k tomu, aby ste ma dnes, keď je sedliakovi každá hodina taká drahá, vyhľadali? Dnes každý hospodár pracuje a vy po návštevách chodíte. Čas je drahý a leto je len jedno!

MATEJ (nesmelo): Preto som prišol k vám, aby som sa vám vyponosoval, že my sedliaci i tohto roku darmo sme sa potili na našich poliach. Suchota, búrky a iné nehody zničili naše úrody.

JANO (Helene): A ver’ je tak, prosím pekne.

HELENA (poúčajúc): Len nezúfajte, vyžijete. Človek nie je nikdy od boha taký potrestaný, aby nemohol vyžiť. V šírom svete je dosť práce. — Viem, že toho roku vás Hospodin skúpejšie požehnal, ale čo boh dáva, s tým sa máme uspokojiť. Hospodár bez boha je prázdna stodola.

MATEJ: Tak je, to je svätá pravda. Pánboh nám málo požehnal, ale keď i z toho na panskô mnoho máme odstúpiť. Mne sa tridsať krížov ovsa a dvadsaťpäť krížov raže urodilo, ale čože, keď z tej úrody i pánu grófovi mám odstúpiť jednu čiastku. Krem toho kde sú porcie? Kde pastier? Kde pán farár? Kde zvonár?

JANO (Helene): A krumple nám pohnili.

HELENA: Matej! Všetci tí, ktorých spomínate, zaslúžia si svoju mzdu. Len Icikovi nič nedávajte a bude všetko dobre. Vy máte i hory i lúky, aj dobrú nádenicu, a to všetko prináša pekný groš. — Že som vám každoročne za službu, ktorú ste mi preukázali, sľúbila odmenu, preto tohto roku z vašej úrody na panskú čiastku nič nedáte.

MATEJ (chce Helene ruky bozkávať, čo ona nedovolí): Ale čo povie pán gróf?

HELENA: To je moja starosť. Matej, ľúbite sa mi, že viete tak pekne hovoriť; hádam si držíte Hlásnika?

MATEJ: Celá naša obec má len jedného hlásnika, Jana Zvaru, ktorý, prepytujem, tak veľmi vie ručať. Už je hlásnikom šesť rokov!

JANO (Helene): Zvara bol trumpetrom pri vojsku.

HELENA (s úsmevom): Nemyslím vášho Zvaru, ale noviny, ktoré sa Hlásnikom volajú.

MATEJ: Prosím pekne, veď je to len pre pánov tá „holipika“, a nie pre sedliakov.

HELENA: Mýlite sa. Všakver vám je Zvara potrebný ako hlásnik, a bez obecného hlásnika by ste neboli?

MATEJ: A už!

HELENA: Nuž vidíte: všetci Slováci musia mať Hlásnika, ktorý chráni slovenskú reč a učí nás všetkých milovať našu vlasť. Tohto roku i tak na panské nič nedáte, preto si predplatíte Hlásnika.

MATEJ (poškrabe sa): Prosím pekne, veď ak noviny čítať budem, nuž ma celý svet vysmeje.

JANO (Matejovi): Ani richtárom nebudeš.

MATEJ: Ja už len snár budem čítať.

HELENA: Čo sa z toho naučíte? A vy, Matej, ak ste múdry človek a ak si ma vážite, Hlásnika budete čítať!

MATEJ: Nuž, poručeno pánubohu. — Čítajú tie noviny, nuž, prosím pekne, či i to čítali, že na svete sú ľudia čierni ako uhlie?

JANO (Helene): A ja som od drotárov počul, že v Debrecíne jedna, prepytujem, blcha vozík ťahala.

HELENA (s úsmevom): Keď budete noviny čítať, o všetkom, čo sa na svete robí, sa dozviete. (Janovi.) A vy čo by ste chceli?

MATEJ: Nuž, prosím pekne, to je Jano od Potoka. Jeho mať a môj otec… Ale nie! Jeho otec a moja mať… Ani tak to nie je. (Škrabe sa za uchom). Moja svekruša a jeho… A ani tak nie je. Bodaj ťa aj s hlavou! To richtárstvo mi ju celkom pumútilo. (Janovi). Akože je to s nami, Jano?

JANO: Hm! Keby som to sám vedel! Ba veru pôjde to: môj otec a moja mať…

MATEJ (zahovorí ho): Bouprisám, táraš!

JANO: Môj otec, pánboh ich osláv, vravievali, že sme dvoch bratov deti.

MATEJ (Helene): Tak je, prosím pekne.

HELENA: Skoro ste ani nevedeli, aká ste vy rodina.

JANO (múdro): Veru, skoro tak bolo.

HELENA (Janovi): Čo teda chcete?

MATEJ: Prosím pekne, ja som vás… (Bokom.) Hohó! Ja som sa nazdával, že hovorím s mojou vrstovníčkou. Prosím pekne, ja som ich dávno už za krstnú matku chcel požiadať, ale tá moja Zuza nešťastná nikdy dietky nemala, bo ju pánboh potrestal, že v advente tancovala. Janova žena má už, prepytujem, desiato dieťa, včera sa, chúďa, na rázsvite našlo. Ja som si vec takto vykladal: Ty, Matej, so Zuzou nemáš deti, preto ti pani grófka ani nemôžu byť kmotrou. Keď teda mne ani nie, pomyslel som si, že by Janovi mohli byť kmotrou. Ja som si to všakovak hútal, a tak som si to rozhútal, že by to dobre bolo. Nuž prosili by sme ich, aby pri tom dieťatku stáli za krstnú matku.

HELENA: Ďakujem vám za dôveru, že ste sa s vašou prosbou na mňa obrátili. Len mi oznámte, kedy bude krst.

MATEJ (úzkostlivo): Veď… veď. Ale nech neráčia banovať, ku krstu to dieťatko moja Zuza ponesie, bo je to dieťa velikô ako baranča, a oni by ho neuvládali.

HELENA (s úsmevom): Uvidíme! — Teraz už len zbohom choďte.

JANO A MATEJ (uklonia sa, šepkajúc odchádzajú; zastavia sa).

MATEJ: Ale, prosím pekne, ešte by som chcel s nimi i za to, prepytujem, bujaka hovoriť.

HELENA: Tú žiadosť predneste úradníkovi.

JANO: Úradníkovi povieme, že nás ich milosť k nemu poslala.

HELENA: Dobre.

JANO A MATEJ (odídu).

HELENA (sama): „Bedač slovenská,“ tak nás volajú, tak sa v biede našej sami voláme. Tento národ je pridôverný, preto ho loptoši nadužívajú. Nitra, milá Nitra! Vidíš tie okovy na duchu slovenskom? Okovy! Vy sa musíte zlomiť! (Niekto klope na dvere.) Azda sa len tí ľudkovia nevrátili? (Ide k dverám, ktoré sa otvoria. Dnu vstúpi Kvetnický.)

Tretí výstup

Helena a Kvetnický.

HELENA (prívetivo): Drahý otecko! Už som ťa netrpezlivo čakala. (Idú k pohovke). Kde si bol tak dlho?

KVETNICKÝ: Bol som zamestnaný, preto som tak dlho nechodil. (Sadnú si na pohovku.)

HELENA: Otecko! Vidíš, podľa tvojej vôle v čiernom rúchu je tvoja ruža oblečená! Či je aj čierna ruža pekná?

KVETNICKÝ (smutno): Helenka moja! Len rúcho tvoje je čierne, duša tvoja je nevinno-biela ako ľalia, očká tvoje svetlé ako to krásne dnešné nebo.

HELENA: Ty ma opájaš svojou láskou! (Veselo.) Šťastná som, že mám takého veľmi dobrého otca. Mám ťa tak rada ako… ako… svoju dušu. (Ticho.) Ale ty si zasa veľmi smutný! Bolí ťa, a prečo ťa bolí srdce? Veď ty si so svojimi deťmi šťastný! Keď však musíš smútiť: či by som aj ja nesmela smútiť s tebou?

KVETNICKÝ: Dcéra moja, smutný som, lebo dnes je dvadsiateho druhého októbra.

HELENA (chytro): Pravda je. Ty si mi dvadsiateho druhého októbra sľúbil niečo porozprávať. (Umiesťuje sa.) Teda rozprávaj, a ja ťa budem počúvať.

KVETNICKÝ (nič neodpovedá).

HELENA (smutne): Otec! Rozprávaj mi, čo chceš, veď ja som ešte vždy Poľka.

KVETNICKÝ: My sme už Slováci, bo naša vlasť stala sa nám nevernou. (Prestávka.) Dnes je tomu šestnásť rokov, čo tvoja matka odpočíva v slovenskej zemi. Ty si matku nepoznala, veď si mala len rok, keď umrela. — Ty sa jej celkom podobáš.

HELENA (utrie si šatkou oči): Otec môj! Bôle naše milostivý boh zasa so všetkým dobrým vyliečil. Matička moja sladko odpočíva, veď vie, že my sme s tebou šťastní. Ty žiješ a tvoji vrahovia sú pred božím súdom.

KVETNICKÝ: Len smrťou sa bôle končia. Či nemám žialiť, keď si pomyslím aj na tvojho strateného brata Jaroslava? - Po polroku, keď sme sa z Poľska vysťahovali a na Slovensku udomácnili, tvoja chorá matka na radu lekárov navštívila s Jaroslavom, prvým mojím synom, kúpele v Čechách. Tvoja matka bola blažená, keď mi po roku mohla listom oznámiť svoj návrat do Kvetníc. Lúpežníci na spiatočnej ceste vyrvali jej z náručia Jaroslava, môjho milého syna. Mnoho ráz som ti rozprával, ako som sa vtedy cítil, keď som pred naším domom vítal tvoju matku. Ona sa v mojom náručí v slzách topila. Nevedel som, že sú to slzy večného žialu, preto som plakal s matkou od radosti, že sa šťastne vrátila. Hneď nasledoval trpký žial, dozvedel som sa, že Jaroslav je pre nás večne stratený.

HELENA (tichým hlasom): Otecko môj drahý! Anjeli chránili Jaroslava, preto ho lotri ešte nemohli usmrtiť. Dobrotivý boh nás ešte môže potešiť, veď ty sám hovorievaš, že boh všetko môže.

KVETNICKÝ: Verím, že sa to môže stať! Pováž ale, čo je lúpežníkovi sväté? Trojročného Jaroslava matke vzali násilne. Matka im dávala všetky svoje šperky a peniaze, ponúkala im Kvetnice, čo prijať nechceli, hovoriac: „Chceme len tvojho syna.“ Od toho času, čo sa to stalo, prešlo dvadsaťštyri rokov, a môj stratený syn je večne stratený.

HELENA: Otecko! Boh ti dal namiesto strateného druhého syna Kazimíra a tvoju Helenu. Ale aj Kazimír nám len starosť robí, lebo už pol roka nepíše, kde Jaroslava hľadá. Nakoniec stratíme ešte i Kazimíra! Nezveruj svetu, čo miluješ. A vidíš, ty si sám chcel, aby Kazimír odišiel do šíreho sveta hľadať svojho brata.

KVETNICKÝ: Duch môj ma vždy tým utešuje, že Jaroslav žije! je mojou povinnosťou vynaložiť všetko, aby som strateného syna mohol nájsť. Sám som precestoval Čechy a okolité kraje, ale môjho syna som nemohol nájsť. Teraz Kazimír hľadá svojho brata. On je muž, preto sa vo svete nestratí.

HELENA: Teda nesmúť! Vieš, že nebo tam utešuje, kde svet utešiť nevie.

Tretí výstup

Michal a predošlí.

MICHAL (odovzdáva Kvetnickému list).

KVETNICKÝ (otvorí list a podá ho Helene).

HELENA (číta list, no hneď vyskočí a zvolá): Chvalabohu! Chvalabohu! (Zatlieska rukami.)

KVETNICKÝ (prekvapene): Helenka! Čo ti je? (Vstane.)

HELENA (priskočí k otcovi a ukazuje niečo v liste): Pozri, v tomto poslednom riadku Kazimír píše, že dvadsiateho druhého októbra o siedmej príde do Kvetníc.

KVETNICKÝ (díva sa do listu, natešený): Skutočne. (Odloží list.) Teda i dnešný deň nám žičí radosť. (Pozrie na hodiny.) Už je tri štvrte na sedem. Ideme Kazimírovi v ústrety.

HELENA (nepokojne): Len chytro, len chytro!

KVETNICKÝ a HELENA (odídu).

MICHAL (sám): Chvalabohu! (Upratuje.) Kazimír sa dnes vráti k svojim. Celé Kvetmce sa potešia jeho príchodu, bo on je pre Kvetničanov, čo anjel pre naše deti. A Helenka? Šťastný je otec, ktorý má dcéru jej podobnú. Ako milo hovorila s tým Matejom a Janom. (Prestávka.) Len ja som nešťastný, bo moje srdce bôle prerývajú. Mal som dievčatko, ktoré keď malo šestnásť rokov a ja s mojou starou som bol na jarmoku, neviem, kde sa podelo. Katrenka, dcéra moja drahá! Ty už iste si pri bohu, a ja, osemdesiatročný starec, tiež sa onedlho budem lúčiť so svetom. Áno, čo nám svet vezme, to nám boh nevráti. (Odíde. Muzika hrá niečo asi pät minút.)

Piaty výstup

Helena, sama.

HELENA (chytro príde, odhodí ručník): Tu je môj Kazimír. Ako sa zmenil. (Pred zrkadlom si napráva vlny.) Ten čučko, keď ma objímal, celkom ma rozstrapatil. Ale čo mi srdiečko tak klepoce? Utíš sa. (Položí ruku na srdce.) Ty neviniatko. (Ide k dverám.) Ešte nejdú! Iste sú v druhej izbe. (Odíde a za dvermi povie): Kde ste boli tak dlho?

Šiesty výstup

Helena, Kvetnický a Kazimír. Neskoršie Michal.

KVETNICKÝ (sadne na pohovku a hovorí): Teda Jaroslav je večne stratený! Bože! Ak môj syn žije, buď aj naďalej jeho opatrovníkom. Teda márne si hľadal svojho brata, Kazimír!

KAZIMÍR: Ako som ti hovoril, celkom márne. Svet je veľký, preto jeden človek sa v ňom môže večne stratiť. Čo bolo možné, to som urobil.

HELENA (položí ruku na Kazimírovo plece): Len keď si sa ty vrátil! Ty nám vynahradíš Jaroslava. Boh ochraňuje Jaroslava. Tam vo večnej vlasti sa s ním stretneme.

MICHAL (donesie kufrík a odíde).

HELENA: Čo je to?

KAZIMÍR: Môj kufrík, Helenka. Či by si vedela, čo mám v ňom?

HELENA: Povedz mi, nuž uhádnem.

KAZIMÍR: Boh ma požehnal dobrým priateľom a v kufríku mám jeho podobizeň. (Otvorí kufor a prinesie podobizeň.) Pozri, Helenka! (Pri svetle obzerajú podobizeň.)

HELENA: Kto je to?

KAZIMÍR: Ivan Rosinský.

HELENA (pozerá podobizeň a chytro hovorí): Aj Ivan je azda gróf?

KAZIMÍR: Nie! On je syn inšpektora krušnovskej cirkvi. Pred polrokom sa stal učiteľom v Krušnove.

HELENA (zaľúbene): Kazimír…! Vieš… Uhádni, čo ti chcem povedať.

KAZIMÍR (sa smeje): Keď mi to povieš, nuž uhádnem.

HELENA: Daruj mi túto podobizeň.

KAZIMÍR: Bude i tvoja i moja.

HELENA (prosiac): Len moja. Čo bude moje, to môže byť aj tvoje.

KAZIMÍR: Nuž maj si ju. Helenka, či ty vieš, že kvet včeličky vábi?

HELENA: To sa len so včeličkami stáva. (Zvedavo.) Kedy a ako si sa zoznámil s Rosinským?

KAZIMÍR: Veru čudná príhoda dala na to príležitosť.

KVETNICKÝ: Čo? Ako?

HELENA: Hovorže, Kazimír!

KAZIMÍR: Na vašu žiadosť všetko vám rozpoviem. V auguste, keď som vás pred rokom zanechal, zdržal som sa za čas v Prešporku. Neďaleko Prešporka leží Devín, hrad dakedy slávny, teraz osirelý, na ktorého rumoch prešporskí Slováci, tá omladina, každoročne žiali nad zapadlou slávou Veľkej Moravy. Keďže aj ja som Slovák, vybral som sa jedného tichého rána pešo na Devín, aby som mohol podumať na rumoch slávy slovanskej. Idúc cestou moje oči vždy blúdili po vlnách šíreho Dunaja. Neďaleko od brehu, na jednej peknej loďke, plavila sa zabávajúca spoločnosť. Ako som videl, loďku veslovala žena. Pozriem na už neďaleko ležiaci Devín, vidím, ako mi ide v ústrety mladý človek.

HELENA (prehovorí): Nebol to Rosinský?

KAZIMÍR: Počkaj, sestrička! Pozriem znova na Dunaj a na loďku, tá však prevrátená plávala na vode a zábavníci, topiac sa v Dunaji, už len kedy-tedy vykukávali z vody.

HELENA (so strachom): Kazimír!

KAZIMÍR: Nepomysliac na nešťastie, zaumienil som si vyslobodiť topiacich sa. Skočím do Dunaja a plávam k loďke. V jej blízkosti zazrel som na vode ženu; tá, držiac sa kormidla, zápasila už so smrťou. Priplávam k nej; kŕčovito ma objala, takže som nemohol veslovať a — topili sme sa dvaja. Vtedy spomenul som si na vás, moji drahí, a už som myslel, že i tvoj druhý syn, drahý otec, je stratený.

KVETNICKÝ (bôľnym hlasom): Bože môj nebeský! Bol by som smrťou tvojou… (Vstáva.)

KAZIMÍR (prehovorí): Bola to hynúcim preukázaná láska, a tá vše od nás požaduje aj naše životy.

HELENA (zvedavo): Nuž ale, ako si sa vyslobodil?

KAZIMÍR: Ten mladý človek, čo mi šiel v ústrety od Devína, je mojím osloboditeľom. Naraz dve obete vyslobodil z Dunaja.

KVETNICKÝ: Ako sa volá ten šľachetný mladý muž?

KAZIMÍR: Ivan Rosinský.

KVETNICKÝ: Ako si odmenil jeho skutok?

KAZIMÍR: Nechcel prijať nijakú odmenu. Požiadal ma, aby sme boli priateľmi. Ani by ste nemysleli, že v Ivanovi mám večne verného priateľa.

KVETNICKÝ: Rosinskému dám odmenu (vznešene), čo hneď najmilšiu vec môjho srdca. Ivan! Som ti večným dlžníkom.

KAZIMÍR: Vašu odmenu Ivan nemôže prijať (smutne), lebo pri veľkej námahe so mnou prechladol. Je chorý.

HELENA (zvedavo): Ale nie je azda nebezpečne chorý?

KAZIMÍR (smutne): Bárs by nebol.

KVETNICKÝ: Ivana dáme vyliečiť a bude naším spoločným priateľom. Ste s tým obaja spokojní?

HELENA (chytro): Áno, otec! Ja… my… vy… My sme spokojní. (Kazimírovi.) A tá osoba, ktorá sa s tebou v Dunaji topila?

KAZIMÍR: Bola to dcéra grófa Potockého.

HELENA (zvedavo): Dostal si odmenu? (Ľúbostne.) Však si potom plával k jej (pošepne) srdiečku.

KAZIMÍR (usmeje sa): Ty… ty. Počkaj!

KVETNICKÝ: Deti moje! Predsa sme blažení. Boh mi azda v tebe, Kazimír, nahradil Jaroslava. Moje nádeje skladám v pánubohu, bo uňho je všetko možné. — Teraz pôjdeme večerať. Helenka, či už budeme večerať?

HELENA: Budeme, otecko. Teda poďte.

KVETNICKÝ A KAZIMÍR (odídu).

HELENA (sama): Nie som hladná. (Obzerá podobizeň.) Musí to byť driečny šuhaj, ten Ivan. Ako mu svedčia tie šaty a ten mladý fúzik! Ale čo sa len tak usmieva? (Zasmeje sa.) Ty huncút! Ivanko! Ty si aj mojím priateľom. Prečo nie?! (Spieva.)


Tečie voda, tečie, do potôčka kvapká,
miluj že ma, miluj, moja duša sladká!

(Odchádza.)


Tečie voda, tečie, kolo nášho domu,
koho ja milujem, nepoviem nikomu.

(Odíde.)

(Opona spadne.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.