ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ivan, sám.

IVAN (sedí pri stolíku a číta noviny. Po chvíľke noviny odloží a podoprie si rukou hlavu. Vše kašle. Hovorí celkom slabo): Omladina slovenská, pozdvihni sa, bo tvoja je budúcnosť! A čo ja, ja ranený havran?! Viem, už pol roka som bližšie k môjmu hrobu. (Prestávka.) Dunaj, Dunaj! Čo tie tvoje vlny so mnou urobili? Pomstil si sa mi, že som ti vytrhol z chladného náručia dve krásne obete: grófku Potockú a grófa Kvetnického! (Prestávka.) Krušnovo, ty biedne Krušnovo! Môj otec panuje nad tebou a duše tvoje do pekla vháňa! — — — — Do zajtrajška budem krušnovským učiteľom. (Vstane a predhádza sa.) Že som Kazimíra z Dunaja vyslobodil, za odmenu sľúbil mi Kvetnický svoju dcéru Helenu. (Bôľne.) Ona grófka a ja učiteľ. — — — — Môj duch v druhom svete hľadá si nevestu a moje telo bude ležať na krušnovskom cintoríne. — — — — Ale aspoň ako priateľ budem žiť do smrti u Kvetnických. Mňa svet už nechce, pretože ma smrť má vo svojej moci. (Za oponou spievajú mendíci Hojže, bože.) Moji mendíci spievajú. Srdce! Veď ty chceš puknúť? Áno, tvoja osamelá chalupa je na krušnovskom cintoríne. (Keď mendíci spievajú Pomiluj, bože, Ivan povie): Pomiluj, bože, pomiluj, keď ostanem sám s tebou. (Za oponou hovorí silným hlasom Harmathi mendíkom): Iďte mi z očí, vy biedy slovenské. Straťte sa! (Vstúpi dnu.)

Ivan a Harmathi.

IVAN: Vítam vás, drahý otec!

HARMATHI (vzpurne): Zasa „vás“? Ja to nechcem! (S hnevom.) A čo len chcú tí mendíci tým spevom, ktorý sa, ako počujem, každý deň opakuje?

IVAN (pokorne): Tým len moje rozkazy plnia. Či nesmiem umrieť ako Slovák?

HARMATHI (náruživo): V školskom príbytku nedovoľujem mendíkom spievať ako otec a ako (dôrazne) tvoj inšpektor! (Posmešne.) Slováci! Bedári! — Ty chceš umrieť? Ty nesmieš umrieť…! Ty neposlušný Rosinský! Nevieš, že som i tvoje meno s mojím pomaďarčil? Daromne som vyhodil päť zlatých? (Mendíci za oponou začnú spievať Hej, Slováci. Harmathi vybehne von a vraví): Ako psov vás postrieľam, ak neprestanete štekať! (Mendíci prestanú spievať a Harmathi sa vráti dnu.) Vy panslávi krušnovskí i so sestrou! Či nevieš, že som tvojím veľkomožným inšpektorom? (Pohrozí sa mu.) Zlomím tvoju hlavatosť! — — — — Oznámil som biskupovi, že si ty zvolený za krušnovského farára. (Posmešne.) Ty budeš stádo vodievať na pastvy zelené.

IVAN: Hoci som aj chcel byť farárom, kňazom predsa v Krušnove nebudem. S vami by som mal úradovať? Vy chcete Kristovo stádo zmenšiť. A potom: farára volí sama cirkev, a nie inšpektor.

HARMATHI (diabolsky sa usmeje): Ha! ha! ha! — — Vy biedy kňazské! Ty budeš v Krušnove kňazom a učiteľom. My (ukáže na seba) sme všemohúci. Ešte i nebo pretvoríme! (Prestávka.) Neprišiel som sa s tebou hádať, ale ti oznámiť, že trovy moje otcovské musíš mi vynahradiť. Mohol si byť šustrom, ale ja som sa potil a dal som ťa vyučiť. Z milosti mojej si tým, čím si. Preto ti len oznamujem, že som od cirkvi s dobrým svedomím vyzdvihol tvoj polročný plat.

IVAN (chladne): Dobre. (Kašle.)

HARMATHI: Pre tvoj kašeľ ani hovoriť nemôžem. — Potom: máš písomne uznať, že celých desať rokov mám právne nároky na tvoju mzdu. Máš síce biedny plat, ale kvôli tvojej ten polepšíme.

IVAN (bôľne): Mám vás o tom hneď ubezpečiť?

HARMATHI (víťazne): Pravda, za horúca.

IVAN (sadne k stolíku a píše).

HARMATHI: Aj drevo a iné drobnosti nech sú podotknuté.

IVAN (prestane písať): Ale ako budem žiť?

HARMATHI (zarazene): Hja! To by si ty len chcel ľahko žiť a svojmu otcovi jeho mnohoročné ustávania ničím nenahradíš?!

IVAN (milostne): Čo sa horšíte? Splním vašu žiadosť. (Píše.)

HARMATHI (bokom): Je to život, keď človek neorie, neseje, a predsa sa mu rodí. Už mám päťdesiattisíc. Oj! neviem ani kto, dožič mi života, a ja si život na zemi osladím štrngotom peňazí. A čo hrob? O tom (hodí rukou) až potom. Múdry chvíle využije, budúcnosť kňazom nechávam.

IVAN: Rozumiete okrem tohto polroka ešte celých desať rokov?

HARMATHI (zlostne): Kto ti zaplatil rechtóriu? Kto ti dal kus chleba? Či nie ja?

IVAN (chladne): Ja som všetko to od vás nežiadal. Vy ste ma k tomu prinútili, aby som sa stal učiteľom; vy mi odtŕhate od úst i ten kúsok chleba. Hoci aj mnohí nebo za poviestku vyhlasujú, vedzte, otec, nesvedomitému je aj tmavý hrob strašný! (Dáva otcovi vyhlásenie.) Splnil som vašu žiadosť!

HARMATHI (zlostne): Nevďačný syn. (Vezme a pozerá vyhlásenie.) Tvoj podpis tu nevidím.

IVAN (vezme vyhlásenie a podpíše sa).

HARMATHI (vezme vyhlásenie): Tak, teraz sme zasa rodina. Ak je niečo nesprávne alebo nie je tu poznačené, vyhlásenie zameníš za iné.

IVAN (bôľne): Som hotový k službám.

HARMATHI: Ešte niečo! Že o tejto mojej žiadosti pred nikým slovo nepovieš, to sa rozumie samo sebou. Ty si duchovná osoba, tebe svedčí kríž. Vám nebo sľubuje, nám dáva odmenu zem. Majme sa dobre. (Odíde.)

IVAN (sám): No len sa majte dobre! (Skrúšene.) Bože môj! Prečo si mi len dal takého otca? (Kašle.) Áno, pôjdem k tebe, láskavý otec — — Že ma dal vyučiť! „Gazduj, gazduj a gazduj,“ s tým naúčaním posielal ma do škôl, ale jeho pomoc bola macošská. Moja sestra Anička, tá by skôr mohla povedať, že ma dala vyučiť. Na prázdniny nesmel som prichádzať domov, a keď som sa predsa osmelil prísť, držal ma v izbe zatvoreného ako raba. (Sadne k stolíku a žiali.)

Ivan a Anička.

ANIČKA (potichu pristúpi k Ivanovi a pohladká mu hlavu): Ivanko!

IVAN (nič neodpovie).

ANIČKA: Či si chorý…? Bože! A nič nehovoríš! Či sa azda hneváš? Veď ty sa nevieš hnevať!?

IVAN (pozrie na Aničku).

ANIČKA: Idem po lekára.

IVAN (smutne): Neunúvaj sa. Ja mám so svetom moje počty hotové.

ANIČKA (celkom oddane): Ivanko! Veď ty si už i nádej stratil! (Bôľne.) Ach, len čo by som ťa ja obhajovať smela!

IVAN: Ty si moja, a predsa nie si moja. Neboj sa, príde máj a budem (dôrazne) celkom zdravý.

ANIČKA: Teda čo smútiš? Azda ti zasa otec zavdal príčinu k zádumčivosti?

IVAN (nič nehovorí).

ANIČKA (láskavo): Tvoja verná, tvoja dobrá sestra ťa o jedno (plačlivo) bratské slovo prosí. (Plače.)

IVAN (bôľne): Som hotový k službám.

ANIČKA (plače).

IVAN (je ticho).

ANIČKA (plačlivo): Poznám otca, ktorý nedovolí tebe k nám a mne k tebe chodievať. Otec náš tak zachádza s nami, akoby sme ani neboli jeho dietkami. A ty si tu vždy sám! (Odhodlane.) Idem k otcovi, musím obmäkčiť jeho bezcitné srdce!

IVAN (kašle).

ANIČKA (úzkostlivo): A zasa ťa ten kašeľ mučí? Ivan, veď ty sám chceš umrieť! Ty chceš, aby som sama zostala na svete bez teba, ale ja som odhodlaná s tebou vstúpiť do hrobu. Tam nám bude dobre, nám dvom nešťastným sirotám. (Plače.)

IVAN A ANIČKA (chvíľu sú ticho).

IVAN: Vieš, že od toho času, čo som z Dunaja vyslobodil Kazimíra, vždy väčšmi chradnem.

ANIČKA (ticho): Musím ísť k otcovi. (Odíde k dverám a potom sa vráti.) Keď nie lekára, teda ti privediem Katrenu, ktorá všetky choroby bylinami vylieči. Ona, ako mi hovorila, i tak by s tebou veľmi rada hovorila.

IVAN: Nevolaj ju, Anička!

ANIČKA: Spoľahni sa na mňa, a všetko nám dobre dopadne. Naše položenie sa musí raz zmeniť. Ak sami nevystúpime za seba, otec nás bude ešte dlho katovať. Idem najprv k otcovi, potom pôjdem ku Katrene. (Objíme a bozká Ivana, potom odíde.)

IVAN (sám): Púta ma niečo k životu, hoci i príkry mi je ďalší život. — — Naša matka, ako mi to sám rozprával, umrela v mladom veku. Ak aj s ňou tak otec zaobchádzal ako s jej sirotami, verím, že naša matka si nežiada vstať hore z tmavého hrobu. Keď umierala, iste so zarosenými očami pozrela na svoje siroty. — A moja Anička? Tá vždy plače a slzami solí si svoj chlebík. — — Bieda! Ty si ľudským rajom! Kedy ma vyženieš zo svojho raja, plného biedy a trampôt?

Ivan a Michal.

MICHAL (ukloní sa): Vašej veľkomožnosti prinášam list od grófa Kvetnického. (Podáva list.)

IVAN: Mýlite sa, lebo tu nijaká veľkomožnosť nebýva. Ja som učiteľ.

MICHAL (v zmätku): Prosím áno. Rozumiem pána Ivana Rosinského.

IVAN (vezme list a číta): Vezmete so sebou aj odpoveď?

MICHAL: Som hotový k službám.

IVAN (píše): Tu máte odpoveď. (Podá mu list.) Zajtra sám prídem do Kvetníc.

MICHAL (odíde).

IVAN (sám): Pred dvoma mesiacmi videla ma, bedára, moja Helena, a predsa chce moju napoly už chladnú ruku svojou pomenovať. Helenka! Mŕtvy ľúbiť nevie, a ja som mŕtvy. Načo ti je zvädnutá ruka? Či chceš i ty zvädnúť? — — Čo všetko ma ešte čaká?!

Ivan a Harmathi.

HARMATHI (zlostne): Počul som od Aničky, ktorá sa zasa k tebe vrázdi, že si chorý?

IVAN (chladne): Chorý!

HARMATHI (zadivene): Čo je to za odpoveď? (Obzerá sa.)

IVAN (nabok): Smelosť potrebujem! Nie, on mi je otcom. (K nemu.) Otec, moja myseľ je pobúrená.

HARMATHI (víťazné): Azda len to malicherné vyhlásenie malo taký účinok? (Vytiahne z vrecka vyhlásenie.) Nenašiel som tu poznačené nijaké školy. (Položí vyhlásenie na stôl.) Prikazujem ti hneď ich poznačiť.

IVAN (vezme vyhlásenie do ruky): Nie! Toto ďalej nestrpím! Či som azda diablovi dušu podpísal? (Roztrhne vyhlásenie a zahodí ho.) Strať sa, diabol! Cit detinstva spojený s láskou viacej u mňa nehľadaj!

HARMATHI (zarazene): Blesk jasný znič tohto syna! Či ty nevieš štvrté prikázanie? (Zdvihne, vyhlásenie.) Toto pozliepam. Počkaj! (Pohrozí sa.) Počkaj! (Odíde.)

IVAN (sám): Tvoja kliatba je pekelná. — Svedomie mi káže z Krušnova odísť. Teda zajtra sa to stane. Anička, čo teraz na teba čaká? (Prechádza sa.)

Ivan a Šramo.

ŠRAMO (človek starý, rovnako i jeho rúcho; pod pazuchou má dáždnik, v jednej ruke palicu a v druhej dlhú fajku): Humilimus servus. (Ukloní sa.) Rogo humillime. (Utrie si spotené čelo.)

IVAN (začudovane): Vítam vás. S kým mám šťastie?

ŠRAMO: Já, rogo, byl jsem někdy krušnovským učitelem a jmenují se dle mého poctivého jména: Daniel Šramo. Narodil jsem se v osmnáctem století, študoval jsem v Prešpůrku a odbavil jsem preparandii též v Prešpůrku s hezkým prospěchem. V osmnáctem roku mého života byl jsem jednohlasně zvolen za učitele v Krušnove. Zde jsem, hnaný proudem srdce mladistvého, vstoupil do stavu manželského a v blaženém manželství čtyřicet osum let jsem přežil. Má Františka, rodilá Cibulka z Roudnice, poctivých rodičů dítě, před třiceti rokmi umřela; dítky mé zdarilé před matků ještě odebrali se do věčnosti. Po druhýkrát jsem se neženil. Měl jsem síce oumysl do stavu manželskýho vstoupiti, ale Harmathi mou Katřenu z Krušnova odstránil a já za ní trouchlím až podnes. — Rogo (plačlivo), naposledy mně zdější cirkve inšpektor jako nejakého lotra ze štace učitelské odstránil. Níčkom od roka navštevuji mých kolegů a konškolárů.

IVAN (podá mu ruku): Teší ma, že mám šťastie poznať môjho nešťastného predchodcu. Ja som vás síce dakedy videl ešte ako chlapček, ale teraz by som vás nebol poznal.

ŠRAMO: Mizerný život vedu (odloží dáždnik, fajku, palicu a klobúk), proto mně oni poznati nemohů. Já, rogo, jsem devětačtyřicet let v Krušnově na vinici Pána věrně pracoval, a rogo, jíž jsem měl o jedno léto padesátročné jubileum svého uradování zde sláviti, vtedy rogo byl jsem hanebným spůsobem od inšpektora ze štace vypuden. Měl jsem dvacet zlatých v bankách od cirkvi k mému jubileu obdržeti (plačlivo), ale jsem se toho štěstí nedožil. (Utrie si oči.)

IVAN: Ako vás mohol môj otec pripraviť o úrad?

ŠRAMO: Ne váš pán tatíček, ale inspektor Harmathi. Jistě vám již známa bude jeho ďábelská skouhravost. Žádal mi život věčný jen proto, aby se jeho syn nejaký stati mohl v Krušnově učitelem. Já jsem neumřel, ale hanebným spůsobem jsem ze školského příbytku v opilosti od mých odrostlých krušnovských žáků byl vysánkován. Harmathi mluvil k presbyterům: „Víte-li, že Šramovi o jeden rok máte dáti dvacet zlatých? Zdáliž on si ty peníze zasloužil? Nikoli! Když mne deset zlatých dáte, to já ho z Krušnova vyobcují a vám ještě deset zlatých zůstane.“ Lid zvolal: „Ukřižuj.“ Harmathi se smál jako ďábel na své jmeniny. On dostal deset zlatých a lid druhých deset zlatých propil u žida. A já, zasloužilý dělník, teďkom nic nemám. (Utrie si oči.)

IVAN: Vaše slová o inšpektorovi sú čudné. — Teda, pán brat, odstupujem vám svoj polročný plat, ktorý i tak vám právom náleží.

ŠRAMO: Rogo, to já nechci!

IVAN: Prečo nie? (Sadne k stolíku a píše.) Môj polročný plat vám i písomne poistím a krušnovskú rechtóriu na závdavok odovzdávam pánu bratovi.

ŠRAMO: Rogo, to já ad animam přijat nemohu, jedině, když se v Krušnově ani ukázat nesmím, vysprostredkujete mně u Harmathiho dovolení, aby jsem zde mohl s vámi bydleti. Kantácie, gregorácie a druhé miškulácie ve jménu vašem budu odbavovati. K rozveselení svému já jenom navštevovati budů mých kolegů a Krušnov bude mé centrum. — Tak dokončím můj dlouhý život.

IVAN (vstane a dá Šramovi vyhlásenie): Nech sa vám ľúbi. Vy ste od tohto dňa zasa učiteľom v Krušnove.

ŠRAMO (vezme vyhlásenie): Rogo, vy jste opravdivým andělem a já jsem do mé smrti vaším ctitelem. O, že jsem se ještě dožil tohoto štěstí!

Anička, Katrena a predošlí.

ŠRAMO: Katřeno drahá! Ty žiješ?

IVAN (Aničke): Sestrička drahá, načo sa toľko ustávaš?

ANIČKA: Vďačne som to urobila. (Ukáže na Katrenu.) Táto ženička sa vyslovila, že ťa vylieči. Musím ísť k otcovi. (Katrene.) Verím, že vyliečite môjho brata. (Odíde.)

KATRENA (bojazlivo): Pán učiteľ, či už dávno choriete?

ŠRAMO (prechádza sa s fajkou a hovorí pre seba): Jen když Katřena žije!

IVAN: Dávno som chorý. (Zakašle.) Čujete?

KATRENA (bôľne): Mladý pánko! Nie ste už taký jarý, ako keď som vás ja pestovala. Predtým ste boli zdravý, líčka ste mali ružové a verte mi, bola som blažená, keď som vás videla zdravého a veselého.

IVAN (začudovane): Nerozumiem vám!

KATRENA: Nerozumiete? Vy ste mojím synom. Pestovala som vás až po váš piaty rok.

ŠRAMO (Ivanovi): Rogo, pravdu mluví Katřena.

IVAN (Katrene): Boli ste mojou pestúnkou? Hovorte zreteľne.

KATRENA (obzerá sa a hovorí): Bojím sa pána inšpektora.

ŠRAMO: Kto by se toho ďábla nebál!

KATRENA (vytiahne spoza ručníka papiere): Nesmela som z Bradna do Krušnova prísť…

ŠRAMO (medzitým povie): Že jsem to nevědel; byl by se tam podíval.

KATRENA (hovorí ďalej): …aby som bola s vami hovorila a vás po toľkých rokoch navštívila. V týchto papieroch (dáva ich Ivanovi) nájdete všetko, čo potrebujete vedieť, napísané.

IVAN (vezme papiere): Vy ma mámite!

KATRENA: Ústne vám len toľko poviem, že ste mojím synom.

IVAN (začudovane): Čo? Ja som váš syn? Prosím vás, hovorte!

KATRENA (obzerá sa).

ŠRAMO: Jenom mluvte. (Zastane si k dverám.) Harmathiho já zde přivítam.

KATRENA: Bola som pod prísnym zátvorom strážená až do smrti Harmathiho brata. Na šťastie Harmathiho brat umrel a ja som znova mohla prísť do Krušnova. Pred jedenadvadsiatimi rokmi prišla som s vami k Harmathimu. U Harmathiho upadla som do ťažkej choroby a prijala som i posledné pomazanie. Vtedy som, smrteľne chorá, prosila Harmathiho, aby vás opatroval ako svojho syna a dala som mu všetko, čo nám obom prináležalo. Boh mi prinavrátil zdravie, ale mňa od vás odlúčili. V Bradne ma držali v zajatí!

ŠRAMO (bokom): Kdyby já to byl vedel.

KATRENA: Už som vám povedala, ako som sa oslobodila. Slobodná som zasa a vy ma nevydáte Harmathimu. — — — Našla som ťa, Ivan môj, živého, ale chorého! (Padne mu okolo hrdla.)

ŠRAMO (bokom): I já jsem tě našel, Katřeno. Příde hodina, i já tě obejmu. (Pristúpi k Ivanovi.) Rogo, Katřena pravdu mluvila!

IVAN (oslobodí sa z objatia): Čo, ja som vyvrheľ sveta? Ja som tvoj syn? — — — Idem k Harmathimu! (Odíde. Prestávka.)

KATRENA: Pán učiteľ, čo urobíme, ak príde Harmathi?

ŠRAMO: Copak bychom udelali? (Pyšne.) My se již Harmathiho strachovati nebudem. Nech mu kočka pod nos ňáké brindy nafouká. Co? Já vím, co udelám! Aneb zdá se vám, že Daniel Šramo nemá kuráž? (Zdvihne päste a povie.) „Mon dio“, hřímají v Paříži Francouzi. (Prestávka.) Katřeno! (Zaľúbene.) Já mám svůj chléb a svůj uřad. — Já jsem jíž starec a vy starice: inu, milujmež se. Já jsem si vás dávno chtěl vzíti za manželku, ale ten pekelný Harmathi nás rozloučil. Chcete-li Šramovu ruku? (Padne ticho na kolená a fajku drží v náručí. Vo dverách sa zjaví Harmathi.) Já ještě milovati umím jako dvaročný kozel. Měli bychom pokoj v domě, však já by byl holubem a vy holubici. (Zbadá Harmathiho a povie.) A tak? (Vstane.)

Harmathi a predošlí.

ŠRAMO: Rogo, klaním se vám co krušnovský, ale řádný učitel.

HARMATHI (vstúpi dnu, opovržlivo): Krušnovský učiteľ je môj syn. Rozumiete?!

ŠRAMO (panovačne): Kdyby měli syna, proti tomu by jsem neprotestoval. Ivan Rosinský zná, že není synem Harmathiho. (Rázne.) Ivana na to upozornila vážná osoba. Rozumějí?

HARMATHI (zlostne):: Blesky hromov! Kde je tá osoba, čo sa opovažuje luhať? (Zúrivo chodí po izbe.)

KATRENA (stane si smelo pred Harmathiho): Tá osoba, ktorá Ivana na to upozornila, som ja, Katrena.

HARMATHI (zlostne): A kto si ty, nočná obluda?

KATRENA: Som Ivanova matka. Vy nepoznávate Katrenu? Idem na súd.

ŠRAMO (vezme dáždnik a stane si ku Katrene): A mně ste hanebným způsobem z Krušnova ven vyhnal. Já taký jdu k soudu.

HARMATHI (behá okolo Katreny a Šrama).

KATRENA A ŠRAMO (krútia sa za Harmathim. Šramo, aby k nim nepristúpil Harmathi, drží pred sebou vystretý dáždnik).

HARMATHI: Beda mi! Beda mi!

ŠRAMO: Jen když uznává. Půjdeš na roráty.

(Opona spadne.)