E-mail (povinné):

Félix Kutlík:
Stratený syn

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Bendíková, Silvia Harcsová, Lenka Zelenáková, Nina Dvorská, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 58 čitateľov

Tretie dejstvo

Dej sa odohráva o dva týždne neskoršie v Kvetniciach.

Prvý výstup

Po vytiahnutí opony vstúpia Ivan a Helena.

HELENA (vedie Ivana): Len keď sme už v izbe! Sotva som sa dočkala nášho návratu zo záhrady. Dni sú chladné a slnko je priskúpe. Ivan môj drahý (sadnú si na pohovku), azda si i ustal? (Úprimne.) Neustal si?

IVAN: Môj duch niesol slabé telo a tak som nemohol ustať. A keď je Helenka so mnou, vtedy sa moje telo hanbí stonať.

HELENA: Povedzže mi, prečo si tak málo hovoril na našej prechádzke? Ja som ťa rozvrávala a štebotala rozličnosti a ty si sa len nemo díval na mňa!

IVAN: Keď sláviček pri mne spieva, vždy som nemý. Veľmi rád počúvam tvoje reči; to slovenské srdiečko tvoje veľmi milujem.

HELENA: Na tvojich črtách som nebadala, že počúvaš spev slávika. Bol si prismutný!

IVAN: Bol som smutný? Viem už, prečo som smútil. Chodili sme po lístí stromov, preto som smútil. Ja som, Helenka moja, tiež také lístie, ktoré umiera.

HELENA (so strachom): Zasa hovoríš tak smutne? Či v tvojom srdci prebývajú len bôle? Či ja tlačím tvoje srdce? Ak chceš, prevezmem do môjho srdca tvoje bôle, len buď veselý! A vidíš, sľúbil si mi, že už budeš veselý.

IVAN: Teda prestanem smútiť. — Helenka moja, rozprávaj mi, kým sa otec s Kazimírom z poľovačky vráti, ako som sa dostal k vám do Kvetníc. Koľko ráz som už teba i Kazimíra o to prosil, a vy moju žiadosť nechcete splniť.

HELENA: Každú tvoju žiadosť vyplniť pokladám si za blaženosť. Myslíš, že som taká zlá? My sme ti o tvojom príchode na rozkaz lekára nič nesmeli rozprávať. Teraz môžem tvoju žiadosť splniť. Ale či nebudeš zasa smutný?

IVAN: Nebudem.

HELENA: Dobre! — V liste písanom Kazimírovi si nám sľúbil, že na druhý deň prídeš k nám. Ty ani na druhý, ani na tretí deň si k nám neprichádzal, preto sme s oteckom vyslali Kazimíra do Krušnova, aby sa osobne presvedčil o príčine, prečo k nám tak dlho nechodíš. Kazimír ťa našiel chorého. Anička a jedna stará žena plačúc sedeli pri tebe.

IVAN (zvedavo): To je skutočnosť?

HELENA: Tak nám to rozprával Kazimír. Tvoja sestra Anička privolila môjmu bratovi, aby ťa k nám odviezol. Ty si bol ťažko chorý, celý týždeň u nás si neprichádzal k sebe. Hovoril si vždy niečo o Harmathim. (Bôľne.) Hovoril si, že ty nie si Harmathiho synom. Môj otecko nás vždy len tým tešil, že tvoja choroba sa pominie a — pominula sa.

IVAN (zvedavo): Hovoril som i to, že nie som Harmathiho synom?

HELENA: Áno, Ivan môj! Volal si aj nejakú Katrenu, ktorú si žiadal, aby ti povedala, kto si. (Zaľúbene.) Ivan môj! Už si zasa smutnejší! Vieš, že v takej chorobe pohovoríme rozličnosti, ktoré nás nemajú desiť.

IVAN (zvedavo): Kto ma v mojej nemoci opatroval?

HELENA: Tvoja Helena.

IVAN (bozká jej ruku): To som si hneď myslel.

HELENA: Mne sa zdá, že pred dvermi niekto chodí. (Vstane.) Hneď sa vrátim. (Odíde.)

IVAN (sám): Duch môj! Teda vyzradil si ma, že nemám otca? Áno, Harmathi nie je mojím otcom. Keď som sa spytoval otca, či som jeho synom, triasol sa ako prút a žobral milosť. Chodil som po Krušnove a spytoval sa ľudí, či ma poznajú, a každý mi hovoril: „Vy ste nie Harmathiho, ale Katrenin syn.“ Tá myšlienka, že nemám otca, ma zronila. Duch môj ochorel, a ani dnes neviem, kto je mojím hriešnym otcom. (Prestávka.)

Druhý výstup

Ivan a Helena.

HELENA (sadne si k Ivanovi a hladká mu čelo): Ivan môj, čo ti je? Si celkom zmenený.

IVAN: Moja myseľ mi opäť chce ducha zavraždiť.

HELENA (so strachom): Bože môj! Ako sa tvoja myseľ opovažuje tvojho ducha vraždiť?

IVAN: Helenka moja! (Chytí jej ruku.) Ty si dala srdce Ivanovi, ktorý nemá… (Vtom niekto zaklope na dvere a Ivan prestane hovoriť.)

HELENA (zavolá): Voľno! (Dnu vstúpi Katrena.)

Tretí výstup

Katrena a predošlí.

IVAN (keď Katrena vstúpi dnu, zvolá bôľne): Bože môj! Katrena! (Skloní hlavu k Helene.)

HELENA (so strachom Ivanovi): Ivan môj! Čo ti je? (Katrene.) Kto ste? Čo chcete?

KATRENA: Syn môj drahý! (Pristúpi k Ivanovi.) Našla som zelinku, ktorou ťa vyliečim. (Chytí Ivana za ruku.) Poď do svojej izby!

IVAN (vstane a odíde s Katrenou).

HELENA (vstane, prestrašene): Čo je to za osoba? Ivan ju poslúcha ako malé dieťa. (So strachom.) Táto osoba usmrtí môjho Ivana. Nepovedala som Ivanovi, že nám vo svojej chorobe vyzradil, že je Katreniným synom! Teraz som sa presvedčila, že je jej synom. (Zastane pri dverách.) Ale Helena Ivana nikdy neopustí. (Odíde; muzika niečo chvíľku hrá.)

Štvrtý výstup

Šramo, sám.

ŠRAMO (je zaprášený, má fajku, palicu a dáždnik): Copak? Zde není žádné hraběcí duši? (Obzerá sa a odfúkne si.) Musím jenom posečkat, snád se sem někdo podívá. (Ide k popohovke.) Tři dni ad animam cestují z Krušnova. Tyto Květnice jsou na konci světa. Safraholský veliký svět. (Sadne si a obzerá sa.) Copak mám teďkom dělat? Já jsem Anenkiným poslem a nic víc. Ivan se musí vrátit do Krušnova, aby s pomateným Harmathim něco udělal. Harmathi doskákal. (Prestávka.) Jak dlouho se mi neukáže žádná duše! Inu já si trošičku zakouřim. (Zapáli zápalku na nohavici a fajčí; hlavu si položí na pohovku.) Kdyby se ještě jedenkrát narodil, to by jsem byl na mou duši hrabětem. Pavouk má zde lepší živobytí, jak v Krušnově učitel. (Prestávka.) Já jsem ustatý jako vojín po execírce. — — — Teďkom přichází na mně dří… mo… ta. (Zaspí; fajka mu vypadne z úst. Muzika ticho hrá.)

Piaty výstup

Matej, Jano a Šramo.

ŠRAMO (vše zachrápe).

JANO (ticho): Matej, starý pán gróf spia.

MATEJ (ticho): A fajka im na zemi leží.

ŠRAMO (mrmle a pohýbe sa).

JANO (ticho): Už sa prebúdzajú.

ŠRAMO (hovorí zo spania): Ještě… žáden… nepřišel…

JANO: Prosím ponížene, tu sme my.

ŠRAMO (triezvejšie): Když jsem… byl… na… krštění…

JANO: Len sme ich prišli volať na krstiny.

ŠRAMO (prebudí sa a keď vidí sedliakov, padne na kolená).

JANO A MATEJ (padnú na kolená a prežehnajú sa).

ŠRAMO (k nim, rozospato): Prosím za odpuštění. Byl jsem ustatý, to jsem si zadřímal.

JANO: Nech nám len budú milostivý, že sme ich prebudili.

ŠRAMO: Ráčejí mně odpustiti, že jsem se tak nehezky zadržel.

JANO: Pani grófka sa mi prisľúbila za krstnú matku, preto…

ŠRAMO (bokom): Ó, ja trouba! (Vstávajúc, sedliakom): Však já nemám dcéru grófku! Já jsem krušnovský učitel Daniel Šramo.

JANO A MATEJ (vstávajú): Tak!

ŠRAMO (zlostne): Vy trouby květnické. Tam sú dveře!

JANO A MATEJ (odídu).

ŠRAMO (sám): Co nadělá dřímota! (Zdvihne si fajku.) Dobře, že jsem na tobě neklečel, ty má věrná dvacetiročná fajočka. Jen když mně žáden klečet neviděl, a sám sobě to nepovím. (Napráva si fajku.)

Šiesty výstup

Šramo a Michal.

ŠRAMO (Michalovi): Humillimus servus. (Ukloní sa.)

MICHAL (prekvapene pozerá na Šrama).

ŠRAMO: Ráčte mně odpustiti, že jsem se do vašeho příbytku, pane můj, vstoupiti osmělil. Ano, vy jste ten Ivanův přítel, pán hrabě Květnický.

MICHAL: Čo chcete?

ŠRAMO: Já jsem Daniel Šramo (ukloní sa), věrný Ivanův přítel. Budete míti hezkého a dobrého zetě. Ať dlouho žije!

MICHAL (zvedavo): Čo chcete?

ŠRAMO: Chcú mluviti s vámi, nejjasnější paně!

MICHAL: Ja som grófov sluha. (Odíde.)

ŠRAMO (sám): Zde je podivný svět! Tam jsem klečel před sedláky, zde jsem se klaněl sluhovi. Ad animam, není nad Krušnov! Tam každého osla a každý džbán jako sebe znám. (Prechádza sa; keď je obrátený k dverám chrbtom, vstúpi v poľovníckom obleku Kvetnický a Kazimír.)

Siedmy výstup

Kvetnický, Kazimír a Šramo, neskoršie Helena.

ŠRAMO (obráti sa k dverám a keď vidí vyzbrojených grófov, preľakne sa): Smilujte se (padne na kolená) nad bídným člověkem, vy slávni Jánošíkoví potomci. Jsem z Krušnova učitel, já jsem Daniel Šramo. Smilujte se!

KVETNICKÝ A KAZIMÍR (stoja prekvapení).

ŠRAMO: V žádném z mých vačků (obráti na nohaviciach vrecká) nenalezněte, co vy milujete. Deštník, hůl a fajka je mým jměním. Tabačnicu jsem zapomněl v Krušnově.

KVETNICKÝ (berie pušku z pleca).

ŠRAMO (plačlivo): Tedy mně přece chcete zastřeliti? O mé bídné srdce! Ty budeš olovem rozdrtěné! Dejte mi aspoň šátek na oči a pozdravte mého přítele Ivana. (Vezme si šatku z vrecka a zaviaže si oči.)

KVETNICKÝ (dá pušku Kazimírovi, ktorý ju odnesie).

ŠRAMO: Střílejte. Zbohem, Ivan, Katřena a Krušnovo.

KVETNICKÝ: Vstaňte hore. Som Kvetnický.

ŠRAMO (odviaže si šatku, vstáva a hovorí): Opravdu?

KVETNICKÝ: Vy ste učiteľ z Krušnova?

ŠRAMO (chytro): Áno, áno.

KVETNICKÝ: Vy ste Ivanov priateľ?

ŠRAMO (chytro): Rogo, arciť, áno.

KVETNICKÝ: Hovorím vám to preto, aby ste sa nás nebáli. Čo ste nám priniesli z Krušnova?

ŠRAMO: Rogo, Anička, Ivanova sestrička, ráčila mně jako posle do Květníc vyslati, aby jsem Ivanovi zvěstoval, že se Harmathi z milosti boží úplně zbláznil.

KVETNICKÝ (začudovane): Zbláznil sa?

ŠRAMO: Od té chvíle, co jsem já a Katřena řekli Harmathimu, že Ivan není jeho synem, raplovat nepřestáva.

KVETNICKÝ (zvedavo): Ivan nie je Harmathiho synom?

ŠRAMO: Arciť že ne.

KVETNICKÝ (s opovrhnutím): Vy blúznite!

ŠRAMO: Co bych blouznil? Ptejte se Ivana a on vám taký něco řekne.

HELENA (vstúpi, otcovi): Drahý otec! Ivanova matka je u nás.

KVETNICKÝ (začudovane): Ivan má matku?

HELENA (ustrašene): Prišla k nám jedna stará žena, ktorá sa vydáva za Ivanovu matku.

ŠRAMO: To je Katřena.

KVETNICKÝ (Helene): A kde je tá žena?

HELENA (bôľne): Sedí pri Ivanovi, ktorému je zasa horšie.

Ôsmy výstup

Katrena a predošlí. Neskoršie Michal.

HELENA (otcovi ustrašene): To je Ivanova matka. (Pritúli sa k otcovi.)

KATRENA: Všetko je dobre! (Helene.) O týždeň bude váš Ivan celkom zdravý. Či sa nebudete hanbiť za mňa, že budem vašou matkou?

KVETNICKÝ (Katrene): Kto ste?

KATRENA: Ja som Katrena.

ŠRAMO: Áno, ona je Katřena, má budoucí manželka.

KVETNICKÝ: Čo chcete s Ivanom?

KATRENA: To, čo matka so svojím synom.

KVETNICKÝ: Ivan je váš syn?

KATRENA: Áno, Ivan je môj syn. Čo by som ja vždy bola mohla Ivana opatrovať, bol by i teraz taký jarý a veselý ako vo svojom útlom veku. V Harmathiho rukách aj ruža musí uschnúť.

KVETNICKÝ: Nerozumiem vám!

KATRENA (ustrašene): Vy nechcete veriť, že Ivan je môj syn? (Kľakne pred Kvetnického.) Prosím vás, buďte milosrdnejší ako Harmathi! Neodlúčte ma od Ivana! Sľúbte mi to!

KVETNICKÝ: Vstaňte!

MICHAL (vojde).

KATRENA (vstane).

ŠRAMO (Kvetnickému): Mně taky neodlučte od mé Katřeny.

KVETNICKÝ (Katrene): Teda Ivan je váš syn?

KATRENA (ustrašene): Všetko vám poviem a presvedčím vás, že Ivan je môj syn. Môj otec a matka boli na jarmoku a ja, vtedy šestnásťročná, zostala som doma. V noci niekto klopal na dvere a žiadal ma, aby som otvorila. Išla som k dverám a hovorila som: ,Či ste to vy, otec, matka?‘ ,Ja,‘ znela odpoveď. Myslela som, že moji rodičia sa vrátili z jarmoku, preto som rýchlo otvorila dvere. Namiesto mojich rodičov vrútili sa do nášho domu zbojníci; dom prezreli a mňa odviedli so sebou.

MICHAL (pristúpi ku Katrene).

KATRENA: Odviedli ma do ďalekých krajov. Tam ma držali v zajatí. Prosila som s plačom zbojníkov, aby ma prepustili, čo nechceli urobiť. Raz jeden zbojník povedal svojim druhom: ,Počkajte, prinesiem Katrene niečo a uvidíte, že prestane plakať.‘ Asi o dva týždne priniesli zbojníci chlapčeka, ktorý bol uplakaný, a takto sa mi ním zavďačili: „Tu máš, Katrena, syna, teraz ti už u nás bude veselšie!“

MICHAL (prekvapený): Katrena!

KATRENA (pozrie na Michala a hovorí ďalej): Naposledy po polroku som sa i s chlapčekom vyslobodila a po mnohých biedach a nehodách prišla som do Krušnova. Teraz mi už veriť môžete, že ten chlapec je mojím synom.

ŠRAMO: Jako kdyby prorok mluvil.

KVETNICKÝ (Katrene): Či vám nezostal nijaký zvyšok zo šiat toho chlapčeka?

KATRENA (vytiahne z vrecka opasok): Jedine tento opasok som si zachovala z jeho detského veku. (Odovzdá opasok Kvetnickému.)

KVETNICKÝ (pozrie opasok): Otče nebeský! Náš erb na opasku! (Chytro.) Katrena, kde je ten chlapček?

KATRENA: Ivan je u vás, to je ten chlapček!

MICHAL (Katrene): Katrena! Som tvoj otec. (Padne jej okolo krku.)

HELENA (úzkostlivo otcovi): To nie je pravda! (Zdvihne k otcovi ruky.) Ivan nie je mojím bratom! Nechcú mi dať Ivana! (Padne pred otcom na kolená.) Otec! Never Katrene! Neraň mi srdce! Never jej. Veríš jej? (Plače. Opona spadne.)

Deviaty výstup

Dlhý prikrytý stôl, na ňom taniere a poháre.

Helena, sama.

HELENA (má veľkú šatku na hlave; pobúrená je na mysli; spieva): Načo si si, moja milá, zaviazala svet. (Prejde sa po izbe.) Vy biedni ľudia! — Pomstím sa! Blázni! Ivan je vraj môj brat! (Zasmeje sa, potom spieva.) Sadla muška na konárik… Nie! To tiež nič nestojí. Keď on umrie, umriem i ja. (Pozrie na stôl.) Tu chcú už i svadbu vydržiavať. (Chce prevrátiť stôl, ale nemôže. Sadne si na stoličku pri pohovke a povie): Sirota som. (Tvár zastrie šatkou a ticho plače. Za oponou spievajú: Čože ten potôčik.)

Desiaty výstup

Katrena a Helena.

KATRENA (milo): Helenka!

HELENA (zlostne): Už si zasa tu?

KATRENA (chytí ju za ruku): Poď! Zajtra máš mať sobáš s Ivanom, a ty sa na sobáš ani nechystáš.

HELENA (vstane).

KATRENA: Poď!

HELENA (prejde si rukou po tvári): Čo sa to so mnou robí? To si ty, Katrena?

KATRENA: Poď! Pôjdeme k otcovi.

HELENA (mrzuto): Veď už idem. A kde ma povedieš?

KATRENA: Ty si chorá. Poď!

HELENA: Ja chorá? Je Ivan môj brat?

KATRENA: Poviem ti to v záhrade.

HELENA: Poď teda!

Jedenásty výstup

Kvetnický a Ivan.

KVETNICKÝ: Syn môj! Ty si sa vrátil čudným spôsobom do rodičovského domu. (Prechádzajú sa.)

IVAN: Všetko, čo sa so mnou prihodilo, zdá sa mi ako báječný sen.

KVETNICKÝ: U boha je všetko možné. Však si už i zdravší?

IVAN: Chvalabohu, áno. Len som ešte prislabý.

KVETNICKÝ: Len čoby Helenka ozdravela.

IVAN: Neboj sa o Helenku, otec! Mladá duša ľahko ochorie a ľahko sa uzdraví. Jej srdiečko pomútilo nevinnú dušičku. O niekoľko dní bude Helenka zdravá. (Prechádzajú sa.)

KVETNICKÝ: Ivan! Už ťa aj ja budem tak volať. Šramovi a Katrene sa bohato odmeníme.

IVAN: Sú to starci, nech teda u nás bývajú. Šramo si aj tak vzal Katrenu za manželku; dnes majú sobáš a svadbu. Máme ísť na sobáš. Ale, otec, mojej sestre Aničke akú dáš odmenu?

KVETNICKÝ: Uspokojí sa s tvojou rukou? (Zastane.)

IVAN: Hovoríš mi zo srdca. Len aby sa čím skôr vrátil Kazimír z Krušnova s Aničkou! Chúďa, tá sa začuduje, keď v bratovi spozná svojho snúbenca.

Dvanásty výstup

Helena, predošlí.

HELENA: Čo sa tak čudujete? (Kľakne pred otca.) Otec, požehnaj svoju dcéru.

KVETNICKÝ: Helenka! Poď do svojej izby! Ty si chorá!

HELENA: Nechcete, aby som sa s vami radovala? Mňa len hlava bolí. Otec, nepožehnáš ma?

KVETNICKÝ (položí Helene ruku na hlavu): Nech ťa boh uzdraví, dcéra moja!

HELENA (vstane): Jaroslav môj! (Podá mu ruku.) Keď som ťa ako snúbenica milovala, teraz ťa tým väčšmi ako sestra budem milovať.

IVAN: Sestrička moja drahá. (Bozká ju.)

HELENA (otcovi): Otec, či veríš, že som zdravá?

KVETNICKÝ: Helenka moja! Pánboh nás neopustil. Ale teraz pôjdeme na sobáš.

HELENA: Svadobníci sa už vrátili domov.

KVETNICKÝ: To je zle! Pôjdem im aspoň v ústrety. (Odídu.)

Trinásty výstup

Michal, sám.

MICHAL (prinesie košík s pohármi, ktoré vyloží na stôl): Aj ja som sa dožil radosti. Ešte i na sobáši môjho zaťa som mohol byť prítomný. (Upravuje stôl.)

Štrnásty výstup

Šramo vedie Katrenu, Michal. Neskoršie svadobníci.

ŠRAMO (vchádzajúc, Katrene): Poď, má milá! (Michalovi.) Zde jsme, otče! Já žádám pro nás, aby nás vaše požehnaní sprovázelo.

MICHAL: Nech boh vyslyší vašu žiadosť. Hneď sa vrátim. (Odíde.)

ŠRAMO: Katřeno milá, ty má holubice. (Bozká Katrenu.)

KATRENA: A ty môj starý holúbok.

ŠRAMO: Zde snídat budeme. Pročpak si pri sobáši kvílila? Inu, to nezaškodí!

SVADOBNÍCI (spievajúc vchádzajú).

ŠRAMO (svadobníkom): Hledejte si místo. (Ľud sadá. Šramo s Katrenou si sadnú za vrchstola. Šramo nalieva nápoj a ponúka svadobníkov. Jeden zo svadobníkov nechce piť, Šramo mu hovorí): Vy nechcete píti? To máte věděti, že ste na mé svadbě. Pite, však za to nic nedáte.

DVAJA MUZIKANTI (vstúpia).

ŠRAMO: Vivat Kvetnický! I muzikantův mám, to je mne poslal. (Pristúpi k muzikantom.) Teď já budu tančit. — Zahrajete mi čardáš, ale hned tú friškú částku. (Muzikanti hrajú; Šramo vezme v náhlivosti jedného sedliaka a chce s ním tancovať.) Copak? Se sedlákem se jen tančiti nesluší? Katřeno, to si měla říct, že to nejde. Poď ty, Katřeno! (Katrena príde.) Zatančíme si. (Šramo tancuje s Katrenou, ale mu to nejde.) Halt, muzikanti! Nejde je jíž tomu, který sa v osumnáctém století narodil. (Katrena odíde k stolu.) Zahrajte mi nějaký strašák, aneb minet, aneb rejdák, aneb… Ano, to bude dobrá, tá prastará: Oh, du lieber Augustin! (Muzikanti hrajú a Šramo prapodivne tancuje a krúti sa.) Dost, muzikanti! Nejde je jíž tomu, který se v osumnáctém století narodil. (Muzikanti hneď na rozkaz prestali hrať.) Já jsem tančil někdy (ide k stolu) jako Pepita de Oliva, ale teď mne jen sklenice a džbán svědčí. Pite, svadebníci! A vy, muzikanti, zahrajte nám, co se vám líbí. (Celá banda hrá.) To se mi líbí. (Svadobníci si štrngajú a pijú.)

DVAJA MENDÍCI (vstúpia. Muzikanti prestanú hrať).

ŠRAMO (mendíkom): Copak vy tu chcete? Dnes se na koledu nepoleze.

JEDEN MENDÍK: My sme vám prišli zavinšovať s pánom Kazimírom z Krušnova.

ŠRAMO (pyšne): A kto vám udělal verše?

JEDEN MENDÍK: My sme si ich sami napísali.

ŠRAMO: Bude to něco smíšného. Tedy slyšme.

SVADOBNÍCI (dívajú sa na mendíkov).

PRVÝ MENDÍK (číta): Vysokoučený pane! Pane milý!

ŠRAMO: Měl si říct: ,Vlídný a výborně učený pane!‘

PRVÝ MENDÍK (číta): My sme slyšeli, my neumelí, že do stavu manželského vstupujete a Katrenu za manželku si berete.

ŠRAMO: Měl si říct: ,Vlídný a výborně učený pane!‘ Šramová. Vidím, že Krušnáci jsou trouby i s dítkami. — Co je tam ješte?

PRVÝ MENDÍK (spievajúc číta):

Nech vás požehná a dožití dá;
bůh dítky zdarilé, vnuků a pravnuků.
Aby jich tolik bylo, co v lete brouků.

ŠRAMO: Děkuji vám, milé dítky. (Utrie si oči.) Já se toho štěstí nedožiju.

DRUHÝ MENDÍK (hlasno číta):

Slyšte hlas můj, milý pane!
Žena býva ostrá sane!
To mluvil Demosthenes,
to já mluvím taky dnes.
Nad Krušnovem spíva vtáče:
,V Krušnove dobré koláče
ku svadbe učitela,
hraběnka napiekla.‘
Sláva, hurrá! Pane milý!
Spíváme vám v túto chvíli,
sláva, sláva, sláva, sláva!
Tak sa svadba odbavúva.

ŠRAMO: Děkuji vám! Tu slávu neměli ste tolikrát repetovati. Ináč, vaše verše jsou v rukavici dělané. Vaša múza krušnovská se zle prokázala. (Pyšne.) Slyšte mně. (Ticho reční.)

Co se vleče, neuteče,
říkala mi má mamenka.
Co je v peci, to se peče…

Konec vám nepovím. Katřeno! Dej každému mendíkovi jednu štvrť ze zlatého v bankách, aby pamatali ješte i jejich potomci na naši svadbu. Já bych jim něco dal, ale — nic nemám.

KATRENA (dá niečo mendíkom).

ŠRAMO: A teď jíž jedenkrát dejme se do snídaní. Já ještě když jsem k sobáši jel, měl jsem grobiansky hlad a žízeň. (Sadnú si všetci a pijú víno. Šramo vždy hovorí: ,Pite.‘)

Pätnásty výstup

Kvetnický, Ivan s Aničkou, Kazimír s Helenou a Michal.

SVADOBNÝ ĽUD (vstane).

KVETNICKÝ: Sadnite si. (Všetci ostanú stáť.) Žiadam vás, drahý Šramo, v mene svojich dietok, aby ste blažené dni mohli u mňa prežiť. Vy sa do Krušnova viacej nevrátite, ale budete žiť s nami v Kvetniciach.

ŠRAMO: Děkuji za všetko uctivě. V Krušnově jsem se za devětačtyřicet let dosti natrápil. Já předce chci něco říct. — Teším se, že jsem vaším přičiněním, jasný paně, vstoupit mohl do stavu manželského. (Prestávka.) Teším se tomu, že se všichni můžeme těšiti. Pro úzkosti srdce mého (trasúcim sa hlasom) nemohu dále mluviti. (Dopovie skoro plačom.)

KVETNICKÝ: Nech vás boh ešte dlho živí, veď to je u boha možné.

(Opona spadne.)

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.