ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Chyža Rozumného.)

Rozumný, Ľudmila a Marína.

ROZUMNÝ: Medzi inším, deti moje, už dávno nosím jedno tajomstvo na srdci; ale sa bojím, že by vás štebotavé jazýčky vaše svrbeli.

ĽUDMILA: Ach, apuško, budeme nemé ako ryby vo vode! (Na stranu.) Celá horím od zvedavosti!

MARÍNA: Žiadna živá duša sa od nás nedozvie, pán strýček! (Na stranu.) Ale čo to len môže byť?

ROZUMNÝ: Už je zvrchovaný čas, abych vám to zdelil. Vidíte, dievky moje, už ide na druhý mesiac, ako som dvoch statočných ľudí do služieb prijal, rozumiem pána vychovávateľa a toho drotára —

ĽUDMILA a MARÍNA: Nuž?

ROZUMNÝ: Azda sám boh toho výborného vychovávateľa k nám poslal; lebo s ním prišlo opravdivé požehnanie do nášho domu. Za jeden mesiac zázraky porobil s tým mojím synom, nad ktorého budúcnosťou moje otcovské srdce už temer zúfalo. Jeho divoká myseľ je už skrotená, zdurnosť zlomená a zo dňa na deň krotšie a spanilejšie mravy na seba oblieka!

ĽUDMILA: Ale to, tajomstvo, apuško, to tajomstvo!

ROZUMNÝ: Nu, nu, veďže len nebuďte tak všetečné — všetko sa dozviete. Vidíte, čo by ste hádali, z akého rodu pochádza ten náš pán vychovávateľ?

ĽUDMILA: Ach, apuško, ja v celom jeho držaní takého dačo tajuplného nachádzam — a jeho šľachetné ťahy tvári a veľká vzdelanosť zrejme jeho vyšší rod prezradzuje; ja zo svojej strany bych ho trebárs za dákeho grófa držala!

MARÍNA: Hi, hi, hi, ba vari za dákeho princa!

ROZUMNÝ: Ticho, deti moje — ale aby ste to potom v dome nevykričali — on pochádza z drotárskeho rodu!

ĽUDMILA a MARÍNA (zadivené): Z drotárskeho rodu?

ROZUMNÝ: Istotne, a menuje sa Matej Bubenčík — on je vlastný brat toho nášho drotára —

ĽUDMILA (zarmútená): Ach, to neni možné, apuško! Azda len žartujete!

MARÍNA: No, nevídali! Prečo by ten drotár nemohol mať takého vyučeného brata podľa toho, čo nám bol už sám rozprával? Či si to neviete vysvetliť, sestrička moja, príkladmi zo života slovenského? Ba či nemáme príkladu v našej vlastnej rodine? Či môj apko a váš apko neboli dvaja bratia; a my tiež či sme nie dve sesterničky? A predsa aký to veľký rozdiel medzi nami!

ROZUMNÝ: Pravdu máš, Marka moja! Len výchova robí rozdiel medzi bratmi — a keďže ten drotár nechodil do škôl, jeho brat sa ale vyučil —

ĽUDMILA: Ale, apuško, veď sa pán vychovávateľ volá Mudroň —

ROZUMNÝ: Len na moju žiadosť to vymyslené meno prijal, vlastne ale menuje sa on Matej Bubenčík. Rozpamätáš sa, že obidvoch týchto drotárskych bratov pred mesiacom divná náhoda v jeden deň do nášho domu priviedla. Jeden o druhom nič nevedel, obidvaja mi svoju históriu rozprávali, lenže ten vychovávateľ svoj drotársky pôvod zamlčal; ale jeho meno, školské svedectvo a všetky okolnosti dosvedčujú, že je on opravdive brat toho drotára.

MARÍNA: Ale, pán strýčko, prečože ste teda hneď nepovedali tomu drotárovi, že jeho brat je už nájdený, že je tuná, prečo? —

ROZUMNÝ: Každé prečo má svoje preto. Či neviete, aký bol vtedy ten drotár biedny? Pán vychovávateľ by bol azda zhorel od hanby — a potom, viete, v akej potupe a opovržení sú vôbec drotári! A predstavte si ešte, aký dojem by to bolo na Ernesta, ešte vtedy celkom šelmovstvám oddaného spravilo!

ĽUDMILA: Ach, veď je pravda, apuško! Ale by to predsa nebolo pekne od pána vychovávateľa, keby sa za svojho chudobného brata hanbil — to bych mu nikdy odpustiť nemohla —

MARÍNA: A ja bych mu azda oči vydriapala!

ROZUMNÝ: Deti moje, to je, pravdaže, škaredý hriech, že keď sa Slovák o niečo povýši, už sa začína hanbiť za svoj slovenský pôvod; taký hriech menuje sa odrodilstvom, ktoré všetky národy v ošklivosti majú. Ale že náš pán vychovávateľ neni odrodilcom, to všetkými skutkami dokazuje. On môjho syna v národnom slovenskom duchu vychováva; on i mňa naklonil k prijatiu tej zásady, abych pri svojom obchode radšej úbohým krajanom, nežli cudzím príležitosť a spôsob zárobku dožičil; on vyňuchal tajomné fígle a kujonstvá predošlého nášho hausmajstra a tých troch pisárov odrodilcov, ktorí boli príčina pokazenosti môjho syna — už teraz namiesto nich mám samých statočných Slovákov. Vidíte, deti moje, muž, ktorý takto jedná, ktorý takéto premeny do môjho domu uvádza, neni možno, aby sa za svojho chudobného brata hanbil; ale práve preto musíme byť k nemu útlocitní — a z tej príčiny som schválne toho drotára vo svojich dielňach za mestom podržal, aby tam najprv pri miernej práci a dobrej chove trošku k sebe prišiel —

MARÍNA: Ó, pán strýček, on už tak dobre vyzerá, až je radosť naňho pozrieť!

ROZUMNÝ: Tak ho teda už budeme môcť pánu vychovávateľovi predstaviť — ach, budeže to radosť — len to ešte nevybubnujte hneď v dome, aby sa sprostého kriku nenarobilo, rozumiete? Lebo ja mám ešte inšie zámery s pánom vychovávateľom. Veď hľa, on sa stal v mojom dome tak vzácnym, že bych si už viac bez neho ani dačo počať nevedel!

ĽUDMILA: Ach, apuško, veru i ja som už k nemu tak privykla, akoby bol mojím vlastným bratrancom!

Drotár k predošlým.

DROTÁR (vo dverách): Pánboh daj šťastia! (Hľadí vôkol po izbe.)

ĽUDMILA A MARÍNA: Ha, drotár, drotár! Vitajte, poďte len dnuká!

DROTÁR: Tuná ho niet! Ale kam, u čerta, sa podel? Však som videl, že semká išiel.

ROZUMNÝ: Ale kto, drotárko?

DROTÁR: Nuž, ten môj brat Matej, prosím ponížene!

VŠETCI (zadivení): Váš brat?

DROTÁR: On opravdive, prosím pekne! Dnes popoludní som sa vás chcel prísť opýtať, či ste sa už dačo o tom mojom bratovi dozvedeli; — vybral som sa teda z tých vašich fabrík do mesta a ako som sa k vášmu domu približoval, tu vidím na ulici dvoch mladých pánov — a temer mi duša od radosti vyskočila, keď — (Zakašle si.)

ROZUMNÝ (na stranu): Tisíc hromov, to bol iste vychovávateľ s mojím synom!

DROTÁR: Keď som v jednom z nich poznal svojho brata Mateja. Ach, tak mi srdce od radosti klopalo — ale som sa bál bližšie k nemu ísť a ho osloviť — a on ma hádam ani len nezbadal — šiel som teda len pomaly za ním, až do vášho domu vkročil — ach, tuná musí byť vo vašom dome, tuná musí byť!

ROZUMNÝ: Nu, nu, drotárko, len ticho! Veď je už tuná v mojom dome; práve dnes som chcel pre vás poslať, aby ste prišli k uvítaniu vášho pána brata — je vám to za chlapíka, tak múdry a vzdelaný. —

ĽUDMILA: A tak kaľavný a šľachetný —

ROZUMNÝ: On otca a celú moju famíliu šťastlivú učinil — on už vedie správu celého môjho domu —

ĽUDMILA: On je nám tak vzácny, akoby k našej vlastnej rodine patril — ach, drotárko, ver’ môžte byť pyšný, že takého brata máte!

DROTÁR: Ach, teda je tuná, teda neni stratený môj drahý brat! Ó, teda som sa nenadarmo zaňho modlieval, aby mu boh v tom svete pomohol, abych ho ešte raz videl — ja šťastlivý človek! Ale kde je, kde je? Nech ho vidím, nech ho oblapím!

ROZUMNÝ: Nu, nu, drotárko, pomalyže! Veď ešte váš pán brat o vás nič nevie — musíme ho k vášmu príchodu pripraviť — a potom, svedčí sa, aby ste pred takého vzdelaného pána brata trošku čistotnejšie predstúpili; musíte zhodiť tie svoje bačkory a tú čiernu košeľu — ja som vám dal nové šaty spraviť — tam sú v čeľadnej izbe schované. Ľudmila a ty, Marka, zaveďte ho tam — poďme, poďme — ja potom pána vychovávateľa pripravím, poďme!

ĽUDMILA (chytiac drotára za ruku): Poďte teda, drotárko, tam vás učešeme, pristrojíme —

MARÍNA (chytiac ho za druhú ruku): Novú košieľku, ktorú som ja ušila, vám oblečieme —

ĽUDMILA: A nový širák s červeno-modro-bielou stužkou na hlavu postavíme! (Ťahajú ho.)

ROZUMNÝ: Ha, ha, ha, budeže to radosti v mojom dome, ha, ha, ha! (Zmiznú.)

(Premena. Sála učebná.)

Johan a neskôr Doboši.

JOHAN: No, či som nemal pravdu, že s tým hrozným inštruktorom ani čert nevydrží v dome? Chudáka hausmajstra, i tých troch šrajberov, ktorí mi nejeden groš zarobiť dali, keď som im líbsbrífy a g’šenky^[48] k tej frajli Emme zanášal; — ale len ich pekne vytisol zo služby. Ja ešte stojím tuná stály a pevný ako buk! Lebo ja som všetko vyznal, nič netajil — (Zjaví sa vo dverách Doboši.) Ha, náš nový hausmajster?

DOBOŠI (pozerajúc úzkostné po izbe): Ale pán Johan, či tuná nebol pred chvíľou jeden horniak v čiernej hunke?

JOHAN: Nie, pán hausinšpektor, živej duše som nevidel!

DOBOŠI (oddýchne si): Ach, chvalabohu, azda ma predsa nepoznal a preč odišiel! Jaj, preboha, do akej konfúzie by ma bol tuná priviedol! (K Johanovi.) No, dobre sa majte, pán Johan! (Ide preč.)

JOHAN: He, he, he, ako už ináč tento nový hausmajster vyzerá! Ale sa len chytro vypásol v našom dome! A sprosták, nechcel ani počuť, keď mu pán inštruktor túto vysokú hodnosť hausmajsterstva ponúkal — že sa vraj on nie za hausmajstra, lež za kňaza učil, a ustavične pýtal akúsi klasifikáciu naspiatok, že si on vraj pôjde inde kondíciu hľadať; až konečne, keď mu pán inštruktor prisľúbil väčší plat, a že sa on nebude volať hausmajster, lež domový inšpektor, konečne horko-ťažko privolil. — Ha, už idú! (Začne dačo upratovať.)

Zalevski a Ernest.

ZALEVSKI (prichádzajúc, k Johanovi): Johan, dnes pôjdeme poľovať — zabehni k pánu domovému inšpektorovi, aby nám prihotovil pintovnicu^[49] dobrého vína a pečienku — nech to prinesie sem — a psi nech sú tiež hotoví! Marš! (Johan odíde — k Ernestovi.) Ha, ha, ha, tak teda vidíte, braček — koľko ráz som vám hovoril, že tej vykrinolínovanej Emme netreba veriť! Ó, ja mám vo fyziognómii ženských od samého Lavatra^[50] praktickejšie oko, nežli bych taký tovar rozoznať nevedel. Teraz ste sa konečne na svoje vlastné oči a uši presvedčili, že ona vlastne s tými pisármi držala, ha, ha, ha!

ERNEST: Pane, mne neni do smiechu; toto je neslýchaná pekelná faloš!

ZALEVSKI (ťapkajúc ho na plece): Pravdaže, braček, to vám verím, že je to bolestná rana pre srdce mladíka, keď sa o falošnosti svojej milenky presvedčí. Vy ste ju držali za vzor krásy a cnosti panenskej, lebo sa vedela hrozne pretvarovať — a to vás zviedlo! Ó, ďakujte mi, amice, že som tej falošnici krásnu masku poctivosti z tvári sňal —

ERNEST: Ach, už od včuľka žiadnej ženskej na svete nebudem viac veriť — tu je moja ruka!

ZALEVSKI: Nie tak, bratku, lež len múdrejším musíte zostať. Hovoril som vám, že styk so ženskými je opravdivá škola pre človeka. Nie všetky krásne ženy sú zlé, lež len málo je ich dobrých. Dobrá ženská prirovnáva sa k drahej perle, či viete, prečo, braček?

ERNEST: Ja myslím, že pre jej hodnotu čili cenu —

ZALEVSKI: Ba radšej pre jej zriedkavosť a klamlivosť blesku. Lebo ako medzi perlami najviac je takrečených obecných čili falošných, ktoré klamlivým, drahocennému kameňu podobným ligotom svojím neznalca ľahko ošialiť môžu, tak je to i so ženskými; každá sa chce ligotať a sťa drahocenná perla paradirovať — (v dverách zjaví sa Rozumný) ale skúsený klenotník musí byť na pozore, aby namiesto drahocennej gemmy^[51] dáku falošnú margaritu,^[52] namiesto rubínu dáky obecný český opál, namiesto diamantu dáky český krištálik alebo kúsok dákeho kvarcu^[53] alebo trebárs mačacie oko nekúpil.

Rozumný k predošlým

ROZUMNÝ: Výborne, pán vychovávateľ! Ako počúvam, už aj z klenotníctva dávate prednášky môjmu synovi — to je znamenité! Zapamätaj si to, syn môj; lebo jestli komu, teda kupcovi potrebná je veda klenotníctva, aby vedel opravdivé drahé kamene od obecných rozoznávať, aby ho potom dáky žid neošudil. No, toto sa mi páči, deti moje — ale dnes ste sa už dosť učili, zajtra môžete v tejto zaujímavej prednáške pokračovať; teraz mám niečo dôležitého pánu vychovávateľovi zdeliť — Ernestko, nechajže nás na chvíľu samých — tu máš kľúč od mojej pokladnice, nájdeš v nej daktoré sorty drahocenných kameňov, poobzeraj si to zatiaľ in praxi, čo ti včuľ pán vychovávateľ in theoria^[54] vykladal — choď, choď, syn môj! (Ernest mu ruku bozká a odíde.)

ZALEVSKI: Pán Rozumný, veľmi som zvedavý —

ROZUMNÝ (na stranu): Ha, ale ho len prekvapím! (K nemu.) Pán vychovávateľ, prinášam vám radostnú novinu — iste sa vám ani len nesnívalo — pripravte sa k radostnému zhliadaniu — váš vlastný brat prišiel zďaleka, aby vás vyhľadal —

ZALEVSKI (v podivení): Čo? Môj brat? Preboha! Môj brat prišiel z Poľskej?

ROZUMNÝ: Ih, čoby z Poľskej, on tam nikdy nebol; on prišiel rovno z Trenčianskej stolice sťa úbohý drotár!

ZALEVSKI: Z Trenčianskej stolice sťa úbohý drotár? Pane, či chcete komédiu so mnou hrať?

ROZUMNÝ (na stranu): To som si hneď myslel, že sa bude zaňho hanbiť, celý je pomútený! (K nemu.) Žiadnu komédiu, pán vychovávateľ; fuj, azda by ste sa chceli hanbiť za svojho chudobného brata drotára? Verte mi, to by nebolo pekne od vás; on je skutočne váš mladší brat Ondrej Bubenčík —

ZALEVSKI (v hroznom zmätku): Ondrej Bu-ben-čík!

ROZUMNÝ: Tak je, Ondrej Bubenčík, poctivý drotár z Trenčianskej stolice, a vy ste jeho statočný brat Matej Bubenčík —

ZALEVSKI: Tisíc striel! — Ondrej Bubenčík — ha, už teraz začínam chápať — áno, áno — je pravda — teda môj brat —

ROZUMNÝ: Tak, tak, pán vychovávateľ! Už je tuná v mojom dome, či vám ho teda môžem predstaviť?

ZALEVSKI: Ha — ale tak chytro? Tisíc striel — toto mi je hrozné — chcem povedať neočakávané prekvapenie!

ROZUMNÝ: Ani zamak sa neokúňajte, pán vychovávateľ! Veď i ja pochádzam z chudobného rodu — povýšte sa nad hlúpe predsudky sveta — a mimo toho ja som už poriadky porobil, aby sa sprostého kriku v dome nenarobilo — nikto to ešte nevie, že je ten drotár váš vlastný brat, iba ja sám a moja dcéra i vnučka.

ZALEVSKI: Tisíc striel — i vaša dcéra to už vie?

ROZUMNÝ: Tak je, rozkázal som jej, aby ho dala čistotnejšie obliecť — úfam, že sa nebudete zaňho hanbiť — veď je on predsa len váš brat, vaša krv; a trebárs nosí čiernu drotársku huňu, ale verte mi, poctivosťou a prostotou srdca je vám naskrze rovný — nemáte sa čo hanbiť za takého brata — hneď vám ho privediem — privítajte sa, pomerte sa, poobjímajte sa spolu sťa úprimní slovenskí bratia, hneď budeme tuná! (Zmizne.)

Zalevski a neskôr Rozumný, Drotár.

ZALEVSKI: Jasná strela, do akého zmätku ma zjavenie jedného drotára uvrhlo! Zrejmá vec, on je brat toho pomaďarčeného Dobošiho, ktorého slovenské meno podivnou náhodou sa mi prilepilo; teraz, prirodzená vec, že mňa za jeho brata držia — tisíc striel, to ti mi je pikantná situácia — ale ako ho, u čerta, prijmem, čo mu poviem, aké posunky spravím, a on aké oči na mňa vyvalí? Tisíc okovaných, čo tu mám chytro urobiť? Ha, najpoctivejšie bude, pánu Rozumnému pôvod celého tohto nedorozumenia vysvetliť — napaprčí sa azda spočiatku, snáď v prvom návale hnevu i do šibalov mi nadá; ale keď celú vec v poťahu na moju dávnu spoveď pováži, azda sa udobrí — nie, nie, musím ho vytrhnúť z tohoto nedorozumenia — nedorozumenie býva príčinou najväčších balamút na svete — (Ide, ale mu vo dverách cestu zastavia Rozumný a drotár.)

ROZUMNÝ: Ho, ho, ho, kamže chcete, pán vychovávateľ? Tuná vám vediem hosťa, vzácneho hosťa — iste sa poznáte! (K drotárovi.) No, len smelo, drotárko, nič sa nebojte, tuná je váš pán brat — privítajte sa, podrkotajte si spolu dľa ľúbosti srdca — ja vám tu nechcem byť na prekážke — tretieho svedka taká rodinná scéna nepotrebuje, do videnia! (Odíde preč.)

Zalevski a Drotár; neskôr Doboši a Johan.

ZALEVSKI (volá za Rozumným): Holá, pane, len jedno slovo na dorozumenie! Nič, nepočul ma, zmizol! (K drotárovi.) Ha, vitajte, drotárko, sadnite si trošku! (Dáva mu stoličku.)

DROTÁR: Nuž, sto bohov do matere, či je to bosoráctvo, či tuná blázna zo mňa robia, či už kých helementov! Pán urodzený, nuž vari vy ste môj brat? Bouprisám, nerobte žarty so mnou!

ZALEVSKI: Aké žarty, drotárko? Vy hľadáte svojho brata, či nie pravda? On je naším pánom domovým inšpektorom a menuje sa Matej Bubenčík — no, či som neuhádol? On je mojím najlepším priateľom —

DROTÁR: Ach, teda predsa je tuná? Ale kdeže je teda?

ZALEVSKI: Hneď bude tuná, drotárko! Veľmi sa radoval vášmu príchodu, a zaraz letel pre víno a pre hus pečenú; ja musím — povedal — svojmu bratovi k privítanke celú hostinu spraviť, veď som ho už tak dávno nevidel; a behal ako šialený od radosti!

DROTÁR: Ach, teda sa raduje, že som ho vyhľadal?

ZALEVSKI: A to ako! Aleže si len sadnite, drotárko, (usadí ho na stoličku vboku) tak, hneď bude tuná váš pán brat, tuná čakajte trochu na neho — ja musím zatiaľ ísť dačo pilného starému pánovi povedať. (Chce ísť, ale ho zastavia vo dverách Johan a Doboši.)

JOHAN (s hurtom): Tuná je hus pečená a koláče! (Ide, položí to na stôl a odíde.)

DOBOŠI: A tuná je pintovica vína — psi sú už tiež hotoví. (Položí na stôl.)

ZALEVSKI: Ih, čert po vašich psoch, domine frater, teraz je tu reč o vašom bratovi, ktorý už tu na vás čaká; mám šťastie vám ho predstaviť, (ukazujúc na drotára) počastujte ho teraz vínom a spravte mu celú hostinu!

DOBOŠI (v zmätku): Jaj, preboha — môj brat! Teda je predsa tuná? Nuž, Ondrejko, kdeže si sa vzal tuná?

DROTÁR (hodí sa na Dobošiho, bozkávajúc ho): Ach, vitaj mi, môj drahý brat Matejko, duša moja, potešenie moje, drahá moja rodina! Teda si tuná — teda žiješ a si šťastlivý? Ach, prečožes’ nám tak dlho nedal o sebe vedieť? Veď sme mysleli, že si už niekde zahynul v tom svete, a ty si, buď bohu chvála, tuná! Nuž, nechže ti len i ďalej boh pomáha! (Plače od radosti.)

DOBOŠI: No, brat môj úprimný, veďže ma len už pusť! (Drotár ho vypustí.) Nuž, boh ťa priniesol — a akože sa tam na tých Horniakoch máte, a náš dobrý otec či ešte žije?

ZALEVSKI: Tak, tak, teda sa len spolu pozhovárajte — ale tuná niet miesta k tomu, domine frater; zaveďte si ta svojho brata do svojej chyže, tam si podrkotajte, a tuná, vezmite si so sebou toto vínko, a vy, drotárko, túto hus pečenú, (dá im do rúk) tak, teraz choďte a počastujte sa spolu, (tisne ich von) o chvíľu i ja prídem k vám; ad revidere! (Drotár a Doboši zmiznú.) No, chvalabohu, azda mi to ešte dobre vypáli, teraz bežím k pánu Rozumnému — (uderí sa vo dverách s Ernestom) tisíc striel!

Zalevski a Ernest.

ERNEST (s hurtom): Ho, ho, ho, pane! Dobre, že som vás našiel, dačo neočakávaného mám vám zdeliť — (Utiera si tvár ručníkom.)

ZALEVSKI: Druhý raz mi to môžte rozprávať, bratku; pustite ma teraz, mám dačo pilného pred sebou, do videnia! (Chce ísť.)

ERNEST (zadrží ho): Halt, pane, tu o vašu kožu ide — počujte teda! Práve teraz bol u môjho otca ten žid, ktorý nám z Teheranu sirku do fabrík lifruje — on vás onehda tuná spozoroval, a včuľ tvrdí, že on vás dobre pozná — že sa on pred troma roky v Krakove zdržoval a dobre sa na vašu aféru pamätá — že ste vy syn jedného grófa poľského —

ZALEVSKI: Tisíc hromov, ale ja?

ERNEST: Tak je, že ste mali vtedy nešťastlivý súboj, v ktorom ste svojho soka zastrelili — následkom čoho súdne vyšetrovanie proti vám zavedené aj inšie vaše kúsky na svetlo vynieslo — vy ale že ste šťastlivým ukĺznutím ušli rukám trestajúcej spravodlivosti, rodina však zavraždeného že odmenu tisíc zlatých na vás vystavila pre toho, kto by vás živého chytil a vrchnosti odovzdal —

ZALEVSKI: Tisíc hromových bleskov, azda dnes všetky moci pekelné proti mne povstali! (K Ernestovi.) Nuž, a váš otec tomu čertovi židovi uveril?

ERNEST: Darmo ho môj otec uisťoval, že sa iste mýli, lebo že ste vy nie rodený Poliak, že ste vy z chudobného drotárskeho rodu, že je tuná váš vlastný brat drotár, ktorý bude prisahať, že ste vy jeho bratom, ukázal mu aj akési školské svedectvo od vás; ale ten žid zostával pri svojom, tvrdiac, že ten drotár musí byť iste dákysi preplatený kujon, ktorý bude za peniaze falošne prisahať, a môj otec že je v porozumení s vami, že je tuná klam, zrada, komplot —

ZALEVSKI: Hrom a peklo!

ERNEST: Môj otec v návale hnevu vlepil tomu židovi facku, na čo žid s vyhrážkami, že on tú vec polícii oznámi a že bude satisfakciu žiadať, zutekal, a môj otec letel tiež za ním; chce ho dať zatvoriť —

ZALEVSKI: Hrúza, hrúza, čo mi rozprávate, až mi smrteľný pot na čelo vystupuje; (utiera sa ručníkom) ale, a propos, či vaša sestra vie dačo o tomto?

ERNEST: Nebola tam vtedy prítomná — a to sa všetko temer v jednom okamihu stalo — a otec letel rovno na políciu, nikomu nič nepovedajúc —

ZALEVSKI: Ach, braček, nehovorteže teda nikomu, čo sa stalo, aby sa zbytočne lomu a honu nenarobilo — veď azda dáko preletia tieto čierne mrákavy ponad mojou hlavou — len teraz čas nemrhať — tu treba chytrej rady a rozumu — tisíc striel — aha — už viem, čo urobím — netreba odvahu tratiť, odvážna myseľ, vždy nájde dáku kotvu spasenia — ten žid iste peniaze hľadá — leťme za ním — azda sú ešte nie pripustení pred komisára, azda ich ešte v predizbe zastihneme — ó, zlato a striebro sú centovážne dôvody, ktoré toho žida iste presvedčia, že som ja nie ten, za ktorého ma udať chce — poďme, vy budete otca tíšiť, a ja budem s tým handlé-židom kšefty robiť — ostatné vám na ceste vyrozprávam. (Zmiznú.)

(Premena. Chyža Dobošiho; prázdna fľaša stojí na stole.)

Drotár a Doboši.

DROTÁR: Ej, bouprisám, takého vína som od tých čias nepil, ako bývali náš otec richtárom; ver’ som sa trošku podgurážil, Maco môj!

DOBOŠI: No, nič to, brat môj úprimný, len keď ťa tuná všetci v dome tak vďačne prijali; ale vidíš, to všetko mne kvôli!

DROTÁR: He, he, veď je pravda, lebo mi hovoril pán veľkomožný: vidíte, drotárko, povedal, vy zostanete tuná v mojom dome pri svojom pánu bratovi, ktorého všetci tak radi máme, povedal.

DOBOŠI: He, he, he, ale ozaj to povedal?

DROTÁR: Ba ešte viac povedal. „A čo vám tu bude chybovať, drotárko, povedal, keď sa váš pán brat tuná k mojej dcére Ľudmile prižení?“ povedal.

DOBOŠI: Ale kýho čerta, čo to hovoríš, Ondrej?

DROTÁR: He, he, he, nuž povedal mi pán veľkomožný, že si ty jeho vyvoleným zaťom, že trebárs si z chudobného drotárskeho rodu, ale že ti páru niet v celej Pešti, a že vraj pri kope je ľahko klásky zbierať, povedal.

DOBOŠI: Ale neni možno, vari len žartoval!

DROTÁR: Ih, čoby žartoval — ja žarty rozumiem — ale on ťa tak vychvaľoval, že jedine ty môžeš jeho dcéru šťastlivou urobiť a tá jeho kaľavná dcéruška, kišasonka Ľudmila, to ti je opravdivý anjel! Ach, budemeže mať za nevestu, he, he, he! Môžte byť pyšný, drotárko, povedala mi, že takého brata máte — a tak sa mi radovala, teba vychvaľovala a na tvoje žiacke letá sa vypytovala —

DOBOŠI (s radosťou): Adaniškátum,^[55] neni ináč, teda musí byť do mňa zaľúbená!

DROTÁR: To je ver’ až po uši, lebo si sťažovala, že si ty až veľmi k nej prísny a chladný, že jej vyhybuješ, že sa ledva s ňou zhováraš — he, he, Maco, nuž čože to všetko znamená?

DOBOŠI: Ó, ja somár sprostý! Ale kto by sa to bol nazdal, že by bola do mňa zaľúbená? Hm, (prizerajúc sa v zrkadle) veď je pravda, že som ja nie tak špatná šepleta, a tie nové šaty mi znamenite stoja — a ženské majú všakové gusto! — Ale, preboha, veď ona sama ide dnuká, ako krásne oblečená!

Ľudmila k predošlým.

ĽUDMILA (v klobúku): Ale, pán inšpektor, keby sa azda môj apuško na mňa dozvedoval, kde som, povedzte mu, že som išla do záhrady, a prídite ma potom zavolať, rozumiete?

DOBOŠI (smeje sa): He, he, he, akože bych nerozumel, kišasonka drahá; môj krásny anjelik! (Ruku jej bozkávajúc.) Ba jestli ráčite dovoliť, teraz hneď s vami pôjdem, budeme sa tam špacirovať spolu a kvietky trhať a privoniavať.

ĽUDMILA: Ha, ha, ha, ďakujem vám za túto galantériu, pán inšpektor! Ha, ha, ha, zdáte sa byť až veľmi dobrej vôle! (K drotárovi.) A vy ste tiež tuná, drotárko? Nuž, akože vás ten váš pán brat prijal, veď sa mi pochváľte!

DROTÁR: He, he, veru veľmi dobre, pani kišasonka — veru ma trošku aj vínom učastoval od radosti, he, he, he!

DOBOŠI: I ja som si trošku zapil od radosti, he, he, he!

ĽUDMILA: To vám ver’ dobre poznať, pán inšpektor! (K drotárovi.) Nuž, a či ste mu tiež rozprávali o mne, ako som vás prijala, a či mal z toho radosť, čo?

DROTÁR (Dobošiho drgne plecom): Nuž, Maco, či ju čuješ? (K Ľudmile.) Ó, všetko som mu vyrozprával, kišasonka drahá, a on až tak rástol od radosti, a do zrkadla sa pozeral — lebo veru vám musím povedať — môj pán brat je do vás zaľúbený až po uši! (K Dobošimu.) Nuž, Maco, bisťubohu, osmeľže sa teraz!

DOBOŠI: Veru až po uši, kišasonka krásna! Láska ho morí, ale sa posiaľ neosmelil svoju horúcu lásku vám vyjaviť —

ĽUDMILA: Ha, ha, nuž akože vy to môžte tvrdiť, pán inšpektor?

DOBOŠI: Ako? He, he, he, no z celého gruntu srdca svojho, z celej mysle i z celej duše svojej, môj drahý poklad, (kľakne pred ňou) moja jasná hviezdička, môj krásny anjel a moje ľúbezné nebíčko! Vás nevýslovné ľúbim, a moja láska nemá kraja ani konca! (Bozkáva jej ruku.)

ĽUDMILA (smeje sa z celého hrdla): Ha, ha, ha, vstaňteže hore, pán inšpektor — ha, ha, to mi je dačo komického! Ale len víno má divotvornú moc v sebe, to je opravdivý lásky nápoj, ktorý také fantázie ľúbosti v mozgoch i prísneho Katóna^[56] tvorí, také smiešne slová blábolí, k takým čudesným posunkom núti a k smelosti plaší, ha, ha, ha, adieu, pán inšpektor! (K drotárovi.) Vy ale, drotárko, povedzte potom svojmu pánu bratovi, že mu prinesiem peknú kytku kvetín zo záhrady — adieu! (Pokloní sa.) Ha, ha, ha, toto mi je do smiechu, ha, ha, ha! (Zmizne.)

Drotár a Doboši.

DROTÁR: Bisťubohu, to dievča je celkom zbláznené do teba, Maco!

DOBOŠI: He, he, he, ale či ozaj?

DROTÁR: Veď len pozri, ako sa jej to všetko páčilo, čos’ jej hovoril —

DOBOŠI: A ako sa mi usmievala, he, he, he!

DROTÁR: Ba až sa tak rehotala, he, he, he!

DOBOŠI: A ako mi svoju okrúhlu bielu ručičku bozkávať dávala, a tak pekne na mňa hľadela, he, he, he!

DROTÁR: A kytku kvetín zo záhrady ti priniesť sľúbila.

DOBOŠI: A taký pekný komplimentík mi spravila — neni ináč, už sa raz tuná ožením — ach, budeže mi to za ženička — predtým som síce mal vokáciu za petrína,^[57] ale teraz moja vokácia je krásna a bohatá dievčina — ach, aleže len teraz spravíme šťastie v tejto Pešti!

DROTÁR: A to tuším dupľované šťastie, Maco môj! Lebo, abych sa ti úprimne priznal, i ja už tuná myslím na ženbu, azda budeme mať dve svadby naraz, he, he, he! (Počína sa tackať.)

DOBOŠI: Ale, Ondrejko môj, ver’ ťa to vínko až veľmi rozveselilo — ktože by sa tu v Pešti do drotára zamiloval?

DROTÁT: Ih, čo drotára! He, he, čis’ nepočul túto pesničku? (Tacká sa a začne spievať):

(Tacká sa vždy viac a viac.)

Marína k predošlým.

MARÍNA (vo dverách): Preboha, čo to vidím? Veď je ten drotár opilý! (K nemu.) Ale, Ondrejko, preboha, čo ste to urobili?

DROTÁR: Ih, čo! Urobil, neurobil: poďže mi sem, duša moja, nech ťa za tú vyšívanú košieľku bozkám! (Tackajúc sa, chce ju chytiť.)

MARÍNA: (vyhnúc mu): No, no! Veľmi ste už smelý tuná! Pretože vášho pána brata všetci radi máme, nesmiete si dovoľovať neslušnosti.

DOBOŠI: He, he, odpustite mu, Marínka; ver’ si troška vína zapil od radosti.

MARÍNA: Bohužiaľ to vidieť na ňom! (K Dobošimu.) Ale počujte, pán inšpektor, pán strýček mi ráno naložili, abych vám tieto listy odovzdala, žeby ste tak dobrý boli na poštu ich zaniesť a na retour-recepis^[58] ich poslať, lebo sú peniaze v nich a pán strýček len k vám má dôveru, že mu to vy najlepšie vykonáte, tuná sú! (Dáva mu listy.)

DOBOŠI (prijímajúc listy): Hm, i toto je síce dobré znamenie, že len mne také veci zdôverujú!

MARÍNA : Len už teda choďte, pán inšpektor! (Vidiac tackajúceho sa drotára, odvráti sa.) Ach!

DOBOŠI: Hneď, hneď, Marínka zlatá! (Potichu k drotárovi.) Tisíc striel, Ondrejko. Azda je toto tá tvoja dievčina?

DROTÁR: To ver’, nuž a či je nie kaľavná tá pivonka? He, he, he!

DOBOŠI: Hí, do paroma, veď je ona vnučka pána veľkomožného! To my tuná obidvaja neslýchané šťastie spravíme — lenže sa múdro maj k nej — nechám vás teraz samých, hop, hop! (Odíde preč s listinami.)

MARÍNA (na stranu): No, keď som už len sama s tým drotárom! (K nemu.) Ale, preboha, Ondrejko, veď ste sa trošku podnapili — boh zachráň, aby vás takto môj pán strýček videl! Nikdy, ale nikdy bych vás nesmela ľúbiť — on korheľov hrozne nenávidí!

DROTÁR: Ih, čo korheľov, duša moja! Trošku ma učastoval ten môj brat, to je všetko! (Spieva, tackajúc sa, a hudba pianissimo trvá.)

MARÍNA: Ale, preboha vás prosím, Ondrejko, ak ma len trošku rád máte, poslúchnite ma, poďte si tuná do bočnej chyžky ľahnúť — ver’ ste opilý — poďte, vyspíte sa! (Ťahá ho.)

DROTÁR (vedený Marínou spieva):

MARÍNA (v bočnej chyži): Tak, tuná vás pán strýček neuvidí, vyspíte sa tuná, drotár Kalina!

DROTÁR (slabým hlasom): Bo ho miluje švárna Marína. (Pauza — hudba prestane.)

MARÍNA (navráti sa): Ako mu to víno do hlavy uderilo! Nu, nu, musíme mu to odpustiť; veď je dneskajší deň preňho sviatok neobyčajnej radosti — ale ináč on viedol u nás za celý čas poriadny a striezlivý život; každý groš, ktorý si v tých našich fabrikách zarobil, mne odovzdal, abych mu to vraj opatrovala, že on to pošle domov svojmu chudobnému otcovi — veď už má u mňa vyše dvadsať zlatých usporených. Ó, korheli tak nerobia, to ja dobre viem! (V odchode.) Na šťastie, že ho pán strýček nevidel! On sa tuná vyspí, a bude všetko dobre! (Zmizne.)

(Premena. Sála učebná.)

Rozumný, Zalevski a Ernest.

ROZUMNÝ (prichádzajúc s Ernestom a Zalevským, širáky v rukách, pri dverách): To je hrúza, ako sa ten žid bláznil! Také daromné strachy a ustávania mi narobil!

ERNEST: Ale, apuško, musíme mu odpustiť; nápadná podobnosť osôb ho tak hrozne pomýlila — to sa v živote často prihodí.

ZALEVSKI: Ha, ha, až mi do smiechu išlo, aký stál ohromený a aké okále na mňa vyvalil, keď som ho zblízka oslovil, čo chce so mnou, ha, ha, ha!

ERNEST (na stranu): Hja, peniaze sú divotvorná moc na svete! (Nahlas.) A do jak hrozného zmätku upadol, jak sa zajakal a blbotal a za odpustenie prosil —

ROZUMNÝ: Nu, veru sa sám už radujem, že tá vec pred komisára neprišla. Bolo by sa daromného kriku narobilo, a snáď i súdne vyšetrovanie by bolo v mojom dome nasledovalo, čo je vždy vec najvýš nepríjemná. Teraz teda ten žid nech si zadrží, čo dostal; tú facku mu nikto viac z líca nezlíže. Ja ale za ničím tak nežialim, ako za stratou drahého času. Bol som práve daktoré listy do Teheranu a Carihradu vyhotovil a začal som revidovať kupecké účty, keď zrazu ten žid tak nemilo ma v práci pretrhol. Teraz takrečeno všetko musím odnovu začať. Poď, syn môj, so mnou, budeš mi pomáhať, abych bol skorej hotový — vy ale, pán vychovávateľ, vyhľadajte si zatiaľ svojho brata — ten je isto starostlivý o vás — poraďte sa s ním, čo by sa tu v Pešti dalo z neho spraviť — zbohom! (Ide.)

ERNEST (v odchode k Zalevskému): Pane, užite smelo môjho ponúknutia priateľského, keď ten žid príde; ja zo svojej strany žiadnych obetí neľutujem k oratovaniu dobrého priateľa, za ktorého nie pár tisíc zo svojho dedičstva, lež jestliby potrebné bolo, i život milerád v obeť položím! (Objíme ho a uteká za otcom.)

Zalevski a neskôr Žid

ZALEVSKI: Útlocitný, šľachetný mladík! Skutočná pravda, že ľahkomyseľní sú obyčajne dobrého srdca — to sa i na tomto mojom vychovancovi potvrdilo. On mi je teraz opravdivým priateľom v čas potreby, akých sa málo vo svete nachodí. No, uvidím, ako sa dá to jeho šľachetné ponúknutie použiť.

ŽID (vo dverách kukajúc): Khašama Diener!^[59] Či ste sám, Herr Graf?^[60]

ZALEVSKI: Ha, len poďte dnuká, Jakub! (Žid ide s poklonami.) To som si hneď myslel, že vy nedáte na seba dlho čakať; ale dovoľte, keď vás hneď tak úprimne privítam, že ste vy jeden kujon žid!

ŽID (sladko): Ako vidím, osvícený pán gróf dobre vie, že som ja nie velice empfindlich,^[61] ale, jäkkrl,^[62] keď niekto niečo takého mi do očú povie —

ZALEVSKI: To vám musí i hneď dokázať, však-ver? Nuž, povedzte sám, Jakub, či to neni kujonstvo, z nešťastia svojho blížneho takým podlým spôsobom šesťtisíc zlatých chcieť vytisnúť, čo?

ŽID: Prosím, i chudobný žid musí na svete žiť. Tisíc zlatých odmena by ma nechybela, kebych vás udal; tú facku a infámie^[63] od pána Rozumného veru bych nebol prijal za tritisíc — a k tomu malý rebach^[64] dvetisíc — včuľ prosím addirovať!^[65]

ZALEVSKI: Addirovať je ľahká vec, Jakub, ale ako sa to platiť bude?

ŽID: Jemine, azda nemáte peňazí?

ZALEVSKI: Ani babky!

ŽID: Auveh! Teda ako ste mi mohli prisľúbiť tú sumu?

ZALEVSKI: Tisíc striel, žide, lebo si ma chcel udať. Ale vieš čo, Jakub, ja viem, že sa nevyslobodím ináč z tvojich dláb — dám ti vechslu na šesťtisíc zlatých.

ŽID: Auveh. Z nášho handlu niks — nemáte u mňa žiadneho kreditu — lepších je tisíc zlatých istých, nežli šesťtisíc neistých — ja idem rovno na políciu — adieu! (Chce ísť, ale sa vráti.) Ale hola, pán gróf! Starý pán Rozumný sa veľmi o vás interesuje, ba, ako som vyrozumel, on sa zdá mať vôľu za svojho zaťa vás prijať; jestli teda on tú vechslu podpíše —

ZALEVSKI: Ha, výborná myšlienka, Jakub! Už viem, ako ťa vyplatím. Ale predovšetkým pán Rozumný tú vechslu nemôže podpísať — on mňa vždy musí držať za brata toho drotára, rozumieš?

ŽID: Jemine, teda on skutočne nevie, že ste vy mladý gróf Zalevski?

ZALEVSKI: Sprostý Kubo, azda myslíš, že by taký lojálny pán a opatrný špekulant, aký je pán Rozumný, ubehlíka, na ktorého hlavu tisíc zlatých je vystavené, v dome svojom ukrývať sa opovážil? Nieto ešte svoju dcéru, svoje meno a polovičku imania za takého problematického zaťa reskiroval.

ŽID: Auveh! Máte ganz Recht,^[66] pán gróf — auveh, čo teda urobiť?

ZALEVSKI: Vieš čo, Jakub? Mňa tuná všetci držia za Mateja Bubenčíka, vlastného brata toho drotára. V akej priazni u pána Rozumného stojím, myslím, že si sa až veľmi citeľne presvedčil; a keďže na šťastie i srdcom jeho dcéry Ľudmily vládnem, pochybnosti viacej niet, že sa tuná pod prijatým menom Mateja Bubenčíka, drotárovho brata, ožením — a potom sťa skutočný zať pána Rozumného budem vstave tú vechslu vyplatiť, čo? Či ti to nebude dostatočná garancia?

ŽID: Hm, veľmi pekne, pán gróf, veľmi pekne — ale — (Škrabe si hlavu.)

ZALEVSKI: Nuž, vari to za nepoctivosť držíš, žide?

ŽID: He, he, to síce nie — Vorschlag^[67] tento by nebol zlý — vy ste muž mladý a podujímavý, a nemáte pritom nič stratiť, lež len vyhrať — ale prosím — niektoré hlavné okolnosti by sa mali k istote priviesť, napríklad, či vás ten drotár skutočne za svojho brata stále a neohrozene uznávať bude?

ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, ten sa nedá oklamať! (K nemu.) No, to si môžeš myslieť, žide, čo taký úbohý drotár za peniaze a za mnohosľubné výhľady nespraví! A že je on prefíkaný majster, že on vie výborne rolu môjho brata hrať, k tomu nech ti slúži tá okolnosť, že on všetkých v celom dome tak omámiť vedel! Všetci ti budú prisahať, že som ja jeho vlastný brat — a či vieš, žide, akého fortieľu sme k tomu použili?

ŽID: To si nemôžem dosť vysvetliť?

ZALEVSKI: To je celkom jednoduchá vec. On mal brata v školách, ktorý ale vo svete zahynul, menoval sa Matej Bubenčík — jedno školské svedectvo sťa dáka relikvia zostalo po ňom — toto svedectvo dostalo sa do mojej moci, a na to školské svedectvo prijal mňa pán Rozumný za vychovávateľa svojho syna — ha, ha, ha, svedectvo toto je teraz v jeho rukách — ha, ha, ha —

ŽID: Jäkkrl, to svedectvo mi skutočne pán Rozumný ukazoval — videl som ho na svoje vlastné oči — vy ste sa s drotárom uzrozumeli —

ZALEVSKI: A tak sme pána Rozumného a celý jeho dom oklamali — ha, ha, ha, či to neni pekný špás, Jakub?

ŽID: Na moj dušu, ein Meisterstück, osvícený pane! To bych nebol myslel, že ste vy taká hlava, taká hlava! (Na stranu.) Hm, z tejto strany bych teda mal garanciu, lebo obom musí na tom záležať, aby toto ich tajomstvo nevyšlo na svetlo — a obidvaja sú najvýš interesirovaní —

ZALEVSKI: Nuž, ešte váhaš, žide?

ŽID: Osvícený pán gróf, už vidím, že handlujem s múdrym pánom — ale ja mám ešte jednu pochybnosť. Kto by mi potom vašu vechslu vyplatil, jestli by vás azda dcéra pána Rozumného nechcela — lebo ja viem, že majú ženské často kuriózny G’schmack^[68] a kaprice — a mimo toho, keďže by sa angeblich^[69] za brata toho drotára vydávať mala, ktovie, či by ju to neženirovalo — či by sa za vás nehanbila?

ZALEVSKI: Ó, ak len preto váhaš, Jakub, tak sa už ľahko porovnáme. (Zacengá.) Na šťastie je ona náružive do mňa zaľúbená — (k Johanovi, ktorý pribehol), Johan, zavolaj sem paničku Ľudmilu! Že ju dám pekne prosiť na pár slov, marš! (Johan odíde.) Uvidíš, Jakub, jak horúco ma ona miluje! Ty sa schováš za túto kortínu^[70] — a budeš čušať tuná nepohnutý, stadiaľ počuješ každé slovo z jej úst a budeš nemým svedkom môjho veľkého šťastia! (Žid si škrabe hlavu.) No, či to azda za podlosť držíš?

ŽID: To síce nie, Herr Graf! Ale vidíte, ja som zvykol na nikoho sa nespoliehať pri mojich kšeftoch —

ZALEVSKI: Tisíc striel, žide, teda mi nedôveruješ?

ŽID: Jemine, ja nikomu na svete nedôverujem, iba sebe samému. A preto moja žiadosť je, aby ste sa vy, pane, tuná schovali, a ja sa budem sám s ňou zhovárať.

ZALEVSKI: Ha, ha, azda veríš, že Ľudmila nejakému židovi tajomstvo srdca zradí?

ŽID: Ó, iste sa mi zradí — nestarajte sa o to — ja svet poznám, ak vás len opravdive ľúbi, tak sa mi bude pekne krásne spovedať. Ale, pst, už ide, chytro sa schovajte! (Vtisne ho za kortínu.)

Žid, Ľudmila a Zalevski.

ĽUDMILA (s kytkou kvetín v ruke): Ach, veď ho tuná niet!

ŽID (na stranu): Jäkkrl, aká to krása, opravdivá Ráchel! (Zakašle k nej.) Khašama Diener, gnädiges Fräulein!^[71] Ach, akú máte krásnu bukrétu! (Chce ju voňať.)

ĽUDMILA (dá mu frčku kytkou, žid odskočí): Ha, ha, to neni pre váš nos, Jakub! Ale, á propos, či tu neni pán vychovávateľ? Veď som práve prišla zo záhrady a že mňa dal k sebe volať na pár slov —

ŽID: Aj, aj, a to ste jemu tú bukrétu priniesli?

ĽUDMILA: Ale kdeže je teda? Veď mi Johan hovoril, že je tuná!

ŽID (na stranu): Amen, to jemu priniesla, das ist gut!^[72] Hneď príde naspiatok; pred chvíľou, ako ste dnu vkročili, preč odišiel —

ĽUDMILA: Preč? Ale veď ma dal k sebe zavolať!

ŽID: Tak je, lebo sa chcel od vás odobrať — išiel si práve veci pakovať —

ĽUDMILA: Pakovať? Teda sa vyberá na cestu?

ŽID: Zajtra ráno preč odcestuje —

ĽUDMILA: Ale akože sa to tak náhle stalo? — A neviete na jak dlhý čas?

ŽID: Navždycky.

ĽUDMILA (zľakne sa): Preboha! Čo to hovoríte, Jakub, navždycky? Ale nie — neni možno, azda len žartujete!

ŽID (na stranu): Čistý cukor! Das ist vortrefflich!^[73] (K nej.) Nežartujem, krásna Ráchel, ako hovorím, on preč odíde od vás na večné veky.

ZALEVSKI (za kortínou): To je prefíkaný kujon!

ĽUDMILA: Ale, preboha, nuž prečo, Jakub?

ŽID: Prečo? Jemine, nuž a vy to neviete, že v týchto dňoch jeden drotár, jeho vlastný brat k nemu prišiel?

ĽUDMILA: Nuž, čože je viac — čo je koho do toho?

ŽID: Čo je koho do toho? Nuž, vášho pána vychovávateľa! „Ach,“ povedal mi pred chvíľou, „ja som chudobný čert z nízkeho, potupného drotárskeho rodu, môj brat drotár je tuná — ako bych sa ja teraz mohol uchádzať o lásku bohatej Ľudmily,“ povedal, „ona mňa ľúbiť nemôže — ja tu ďalej nemôžem zostať,“ povedal — a hneď prípravy začal robiť k odchodu —

ZALEVSKI (za kortínou): Toto je hrozný kujon!

ĽUDMILA: Ach, preboha — a mňa sa ani len neporadil, ani môjho apušku — ó, ja nešťastlivá osoba — on mňa iste opravdive nemiluje! (Zakryjúc si tvár, plače.)

ŽID (na stranu): Trafil som do živého — jej láska je čistý med a každá slzička sto dukátov hodna! (K nej.) Aj, aj, teda je vám ho ľúto, mein Fräulein?

ĽUDMILA: Ach, môj milý Jakubko, tak vás pekne prosím, povedzte mu, aby sa neprenáhlil, aby sa najprv mňa — môjho apušku opýtal —

ŽID: He, he, he, teda mu môžem povedať, že ho ľúbite?

ĽUDMILA: Nu, prečo bych to viac tajila, či je to tak dačo zlého, Jakub?

ŽID: Ba až veľmi dobré! Ale či sa nebudete zaňho hanbiť, že má brata drotára?

ĽUDMILA: Nikdy, nikdy, dokiaľ živá budem!

ŽID (na stranu): Jemine, čistý diamant!

ĽUDMILA: Avšak čo sa jeho statočného brata drotára týče, veď on nebude viac drotárom; ožení sa u nás, moja sesternička Marína je do neho zaľúbená —

ZALEVSKI (za kortínou): Tisíc striel, to zas bude nová komédia!

ŽID (s veľkou radosťou): Ha, čo to hovoríte, krásna Ráchel? Jemine, že je vaša sesternička do toho drotára zaľúbená?

ĽUDMILA: Istotne, Jakub, ona sa mi sama dnes vyzradila, a drotár ju tiež ľúbi, a keďže je on pána vychovávateľa vlastný brat, apuško iste nebude proti tomu, že sa obidve naraz vydáme —

ŽID (s radosťou na stranu): Gott, das ist ein kombinierter, durchgetriebener Plan!^[74]

ĽUDMILA: A jestli by bol apuško proti tomu, ja bych sa urobila nezdravou, nejedla bych, nepila bych, stonala bych —

ŽID (na stranu): Göttliche Kaprizen!^[75] Čisté zlato tretej próby! (K nej.) Teda dobre, krásna Ľudmila, ja sa budem usilovať odhovoriť pána vychovávateľa od tej cesty; len i vy musíte pána apušku pripraviť, hláskajte ho, šmajchľujte mu, lebo mladý pán Bubenčík bude sa azda ešte dnes o vašu krásnu rúčku uchádzať.

ĽUDMILA (s radosťou): Ach, Jakubko, tak vás včuľ rada mám, už teraz zaslúžite túto kytku zavoňať, tuná vám ju nechám (dáva mu kytku), odovzdajte ju pánu vychovávateľovi s krásnym pozdravením odo mňa — ja ale včuľ idem k apkovi, budem ho pomaly pripravovať, budem sa s ním šach hrať, on sa tak rád so mnou hráva, adieu! (Ide preč.)

ŽID (sám): Ní, das ist ein Schatz.^[76] Ten sa mi musí bohate vyplatiť!

Zalevski a Žid.

ZALEVSKI (vyjde spoza kortíny): Ty úlisný žide, daj sem tie kvetiny! (Vytrhne mu ich z ruky a priloží k ústam.) Ó, ty nevinný anjel, krásna, dobrá duša!

ŽID: Mein Kompliment, osvícený pán gróf! Už máte kredit a garanciu u mňa — he, he, he; ale ste vy len hlava, múdra hlava — veru škoda vás byť, že neprináležíte k tej našej generácii; na moj dušu, za pár rokov by ste zostali druhým Rothschildom! Ale, jemine, šesťtisíc je veru primálo za to veľké šťastie, ktoré vám teraz doprajem —

ZALEVSKI: Ty čert úlisný, ty bys’ ešte komu šťastia doprial, ty?

ŽID: Prosím ponížene, komu v moci stojí šťastie druhého jedným slovom znivočiť, a neurobí to, ten mu ho dopraje.

ZALEVSKI: Rozumiem túto tvoju vyhrážku, čerte, len už hovor!

ŽID: He, he, musíte mi o polovičku viacej podpísať, a chcem byť grossmütig^[77] — píšte vechslu na dvanásťtisíc zlatých! Tu je štempľový papier. (Vytiahne papier a dáva mu.) He, he, he, píšte!

ZALEVSKI: Ten úsmev pekelnej radosti na tvojich škaredých pernách mi je dôkazom, že si dobre povedomý svojho víťazstva! (Sadne a píše.)

ŽID (položí si okuliare a číta spoza chrbta): Nižepodpísaný zaväzuje sa prítomným dlžným úpisom v deň svojho sňatku manželského s Ľudmilou, dcérou pána Rozumného, majiteľa fabrík v Pešti, 12.000, (k Zalevskému) prosím vypísať literami — ganz richtig!^[78] (číta) dvanásťtisíc zlatých židovi Jakubovi —

ZALEVSKI: Ako je vaše priezvisko?

ŽID: Jakub Mauschl!

ZALEVSKI (píše a číta): Jakubovi Maušlovi dľa vechslového práva —

ŽID (na stranu): Jemine, to je jeden neoceniteľný vynálezok tie vechsle — Gott segne den Erfinder!^[79]

ZALEVSKI (píše a číta): V hotovosti vyplatiť. V Pešti dňa 1. mája 185*, vlastnoručný podpis: Matej Bubenčík. Tu máš, Jakub, (dáva mu písmo) prešlabikuj si to ešte raz, či si tak spokojný?

ŽID (hľadiac do písma): Ganz richtig, dokonale spokojný! (Vstrčí písmo do vačku, k sebe.) He, he, to nebol zlý Handel! (K nemu.) Pán gróf, ja vám už teraz z gruntu srdca šťastie vinšujem k tomu manželstvu! (Spraví poklonu.)

ZALEVSKI: Ha, iste si ešte nikomu tak úprimne šťastie nevinšoval, žide! Ale to ti povedať musím, že si ty pri svojom všetkom kujonstve predsa len sprostý trubiroh, adieu! (Zmizne bočnými dverami.)

ŽID (sám): Jemine! Ja sprostý trubiroh? Azda on mňa oklamal? Ale nie, to byť nemôže, veď som všetku možnú opatrnosť použil — ach, holá, už rozumiem! Freilich,^[80] že som mohol väčšiu sumu vystaviť, on by bol podpísal — freilich, že som ja sprostý trubiroh! Ale tak je to, keď má človek trošku dobrého srdca a svedomitosti, ešte mu potom do sprostákov nadajú. Ale počkaj, však ešte neni koniec! Ní, on sa nazdáva, že keď mi po svojej svadbe svoju vechslu vyplatí, že potom budem navždy vyplatený. Ó, du armer Narr^[81] Ty ešte neznáš Jakuba Mauschla, a nevieš, že ťa má do smrti v kapse a bude ti každoročne na krk chodiť, a bude ťa dojiť ako dobrú kravičku, ktorá vždycky mlieko dáva, a bude tvojou peňazožíznivou pijavicou, ktorej sa nestrasieš, pokým budeš žiť, tak ako ja som opravdivý žid! (Ide preč hlavnými dverami, a bočnými dverami navráti sa Zalevski.)

Zalevski; neskôr Rozumný, Ľudmila, Ernest a Marína.

ZALEVSKI (sám): No, už som sa predsa raz sprostil toho žida! Ale teraz čo počať? Hm, tá krásna Ľudmila mňa teda opravdive miluje! Už bych včuľ temer vôľu mal do pobratimstva vstúpiť s drotárom, keby mi jeho opravdivý brat nebol na prekážke. Na každý pád musím obidvoch vyhľadať a zhovárať sa s nimi — (Chce ísť, ale sa otvoria dvere a prichádzajú Rozumný, Ľudmila, Ernest a Marína.) Ha, títo azda idú dáky kongres familiárny držať!

ROZUMNÝ (k Zalevskému): To je hrúza, teda nás chcete tak náhle zanechať, pán vychovávateľ? Preboha, nuž čože vám to napadlo?

ERNEST: A mne ste sa ani len nezdôverili, pane! Či sa bláznite?

ZALEVSKI (vo veľkom zmätku): Ale, u čerta — ja — ako?

ĽUDMILA (k Zalevskému): Či je to pekne od vás, tak pokradomky svoje veci pakovať, bez nášho vedomia chcieť zutekať, ani len apušku o radu sa neopýtať?

MARÍNA: A svojho chudáka brata chcieť opustiť, a zaňho sa hanbiť, pretože bol drotárom? Fuj!

ZALEVSKI (v zmätku): Ach, odpustite mi! (Na stranu.) Tisíc striel, akú galibu mi ten žid narobil — čože mám, u čerta, včuľ hovoriť? (K Rozumnému.) Pane, ja som si bol síce umienil zamlčať príčinu svojho odchodu.

ROZUMNÝ: To je hrúza, teda je to predsa pravda?

ZALEVSKI: Ale včuľ už musím hovoriť. Môj úkol vychovávateľský mi neodpúšťa vo vašom vzácnom dome ďalej zostávať; lebo vedieť máte, že ja vašu krásnu dcéru nevýslovné ľúbim!

ĽUDMILA (vo veľkej radosti objímuc Marínu): Ach, sesternička moja, on mňa ľúbi, nevýslovne ľúbi.

ROZUMNÝ: To je hrúza!

ZALEVSKI: Tak je, ľúbim ju od prvého okamihu, ako som ju po prvý raz videl. Jej krása, jej detinská prostota a nevinnosť uderila s mocou hromového blesku do duše mojej a elektrizovala — a tráviteľným plápolom ľúbosti zapálila útroby srdca môjho — to bola hlavná príčina, pane, prečo som sa bol tak zdráhal, vychovávateľom vášho syna zostať — ale vy ste ma nútili — nemohol som vašej dobrote odolať — stal som sa vychovávateľom vášho syna — v ktoromžto vážnom postavení až posiaľ som sa namáhal svoju nešťastlivú náchylnosť k vašej dcére nie bez ťažkého vnútorného boja v sebe dusiť a utajovať —

ROZUMNÝ: Nu, nu, pán vychovávateľ, práve týmto svojím krásnym držaním — že ste vždy mali pred očima svoj vychovávateľský úkol — vyzískali ste si chválu a moju priazeň —

ZALEVSKI: Ale teraz, keď mi už i panička Ľudmila práve pred chvíľou odkázala, že je i ona tiež zaľúbená do mňa —

ROZUMNÝ: Aj, aj, čo to slyším, dcéra moja?

ĽUDMILA: Ach, apuško, nuž či je to dačo zlého?

ZALEVSKI (k Rozumnému): Tak už včuľ sám dopustíte, pane, že tuná nevydrží viac próbu moja pedagógia — príležitosť činí zlodeja — nie, nie, ja nechcem nadužiť vašu dobrotu, pane — Ľudmila nemôže byť mojou —

ERNEST: Nuž, ale prečo by nemohla byť moja sestra vašou, pán vychovávateľ? Ja aspoň zo svojej strany bych sa veľmi tešil, keby sme takto švagrami zostali.

ZALEVSKI: Nie, nie, braček, veď viete, jak hrozná medzera je medzi nami!

ERNEST: Aká medzera? (Žmurkajúc na neho.) Vari to, že ste z chudobného drotárskeho rodu — že tuná máte brata drotára?

ĽUDMILA: Ach, to, to, apuško! To je tá jeho vyhútaná medzera — on myslí, že by sme sa hanbili pre jeho nevzdelaného brata drotára — preto radšej chce ta ísť — ach! (Rozmaznuje sa.)

ROZUMNÝ (na stranu): Hm, na každý pád tento chasník znovu ukázal peknú črtu charakteru! — Hm, ja som síce myslel, že je ešte k tomu dosť času, lež teraz sa už nedá táto vec odkladať. (K Zalevskému.) Pán vychovávateľ, my vás na žiaden pád z domu nepustíme! Vaša výchova, vzdelanosť a poctivý šľachetný charakter zmazali úplne z vášho čela pečať nízkeho pôvodu a povýšili vás do vznešeného stavu opravdivých šľachticov, akými sa i potupený drotársky národ pýšiť môže; lebo vedieť máte, že i ja sám z toho istého opovrženého slovenského ľudu pochádzam a teda nebudem sa hanbiť mať za zaťa takého šľachtica slovenského, aký ste vy! (Ťapká ho na plece — vtom prikvapia drotár a Doboši.)

Drotár a Doboši k predošlým.

DROTÁR: Pánboh daj šťastia, páni moji!

ZALEVSKI (ide mu v ústrety): Pánboh uslyš, Ondrejko! Vitaj nám stokrát (stískajúc mu ruku), ešte ty si nám tuná chyboval — (na stranu) k balamutám veže babylonskej! Teraz nech boh pomôže!

DOBOŠI (s poklonami k Rozumnému): Ponížený sluha, domine magnifice!

ROZUMNÝ (k drotárovi): Veru, práve nám dobre prichádzate, drotárko! Veď vám chcel zutekať ten váš pán brat — chcel nás zanechať —

DOBOŠI (k Rozumnému): Och, to bol cigáň, kto vám to hovoril, pán veľkomožný; veď som sa azda nespochabel! Ja som ani piaď ďalej z domu nebol, iba na pošte s tými listami, ale som tam musel dlho čakať — tuná sú recepisy. (Kladie ich na stôl.)

ROZUMNÝ: To je hrúza, ako bláznivo tára ten môj domový inšpektor! (Všetci sa smejú.) Či sa mu vari rozum čistí?

DROTÁR: Ale, pán veľkomožný, ver’ si trošku vínka zapil, a to bolo trochu prituhé, he, he, he!

ROZUMNÝ: To je inšie! Teda, drotárko môj, práve teraz som sa dozvedel, že je moja dcéra do vášho pána brata zaľúbená —

DOBOŠI (chytro): Ó, aké to neslýchané šťastie! (S posunkami k Ľudmile.)

ZALEVSKI (temer súčasne s Dobošim): Ó! (Na stranu.) Smrteľný pot mi na čelo vystupuje!

ROZUMNÝ (pokračuje k drotárovi): Keďže som ale dokonale presvedčený, že len jedine váš pán brat moju dcéru šťastlivú učiniť môže —

DOBOŠI (chytro): Ó, istotne, he, he, he! (Chce k Ľudmile letieť, ale ho Ernest odzadu za kabát chytí, načo sa on hnevlivo obzrie a komicky stojí.)

ZALEVSKI (k Ľudmile): Ó! (Na stranu.) Pekelné hrúzy ma obkľučujú!

ROZUMNÝ (k drotárovi): Preto, aby sme dnešný večer veselo dokončili, oznamujem vám radostnú novinu: že ja vášho pána brata za svojho zaťa prijímam a svoju dcéru Ľudmilu za manželku mu dávam!

DROTÁR, ĽUDMILA, ZALEVSKI, DOBOŠI (naraz): Ó, radosť nad radosti! (Všetci temer naraz letia bozkať ruku Rozumnému, pričom Doboši do Zalevského udrie, nabok odletí a padne, čo sa stane v jednom okamžení.)

ERNEST (dvíhajúc Dobošiho): Ha, ha, ha, no, nič to, švagre, malinké salto mortale — len vstaňte hore, tak!

DROTÁR (k Rozumnému): Ach, môj drahý veľkomožný pánko! Tá vaša veľká dobrota dodáva mi smelosti, abych ja tiež svoju poníženú prosbu predložil, ale sa len nehnevajte! (Upravuje sa a kašle.)

ZALEVSKI (na stranu): Do sto hromov, čo z toho zase vypáli!

ROZUMNÝ (k drotárovi): Nič sa neokúňajte, drotárko, hovorte smelo, veď ste už, hľa, mojím milým švagrom!

DROTÁR: Nuž, keď je tomu tak, pán veľkomožný — keď už raz môjmu pánu bratovi svoju milú — neúročno — dcérušku za ženu dávate, dajte mne tiež svoju kaľavnú vnučku Marínu, aby tak bolo švagrovstvo naše ešte viac potvrdené.

DOBOŠI: A radosť dokonalá!

ZALEVSKI (v zmätku): A všeobecná! (Na stranu.) Tisíc!

ROZUMNÝ: To je hrúza! Hm, na toto som nebol prichystaný! (K Maríne.) Nuž, Marka moja, čože ty na to povieš? Či si sa mi sem do Pešti prišla za drotára vydať?

MARÍNA: Ach, pán strýček! Keď sa vy, ani moja sesternička za jeho brata nehanbíte, prečo bych sa ja mala zaňho hanbiť? Veď sú obidvaja vlastní bratia od koreňa!

ZALEVSKI (k Ernestovi): Ha, ha, od Adama a Evy!

ROZUMNÝ: To je hrúza! Teda ho ozaj miluješ, dievka moja?

MARÍNA: Z celého srdca svojho! Najprv tie jeho zádumčivé piesne útrpnosť nad jeho biednym stavom vo mne vzbudili; ale keď som ho neskorej v tých našich fabrikách pri práci lepšie poznávala, jeho pilnosť a pracovitosť videla, v jeho otvorenej tvári taká dobrota a statočnosť sa mi zrkadlila, že som si nevedela spomôcť, útrpnosť premenila sa na ľúbosť, ktorú som ale násilne v sebe tajila, lebo som ešte vtedy nevedela, že ten jeho brat, o ktorom on tak často rozprával, je tuná v našom dome, že on má byť manželom mojej milej sesterničky; teraz ale nevidím príčinu, prečo by sa dve sesterničky nemohli vydať za dvoch bratov — ak to môj dobrý pán strýček dovolí! (Bozkáva mu ruku.)

DROTÁR: Ó, ja šťastlivý drotár!

ROZUMNÝ: To je hrúza, aká mi je zrazu výrečná, až sa jej tak z úst sypali tie dôvody!

ZALEVSKI: Láska ju logiku učila!

DOBOŠI: I retoriku, rogo humillime!

ROZUMNÝ: Nuž, vnučka moja milá! Keď teda úfaš byť s týmto statočným prírody synom šťastlivá, nedbám; veď sa hovorí, že sa manželstvá v nebi uzavierajú; nech sa teda stane, čo sa v nebi uzavrelo! Ale dnes je už beztoho prineskoro — a ja sa ešte musím poradiť o manželskom vene pre vás — zajtra ráno dám zavolať notára k písaniu dvoch kontraktov manželských. Včuľ sa mi teda rozídite a robte prípravy k radostnému plesu — našim ale budúcim párikom manželským dovoľujem, aby sa v poctivosti po prvý raz objali a dobrú noc si zavinšovali!

DROTÁR (lúči sa s Marínou): Nuž, teda dobrú noc, dušička moja!

DOBOŠI (súčasne k Ľudmile): Dobrú noc — (letí k nej, ona mu ale vyhne a hodí sa v otvorené náručie Zalevského). Ho, ho, ho, quid hoc video?^[82]

ROZUMNÝ: Ha, budúže to dva páriky manželské, sťaby ich len ulial! Teraz ale, dievky moje, poďte so mnou! (Ľudmila a Marína pribehnú a chytia ho za ramená.) Tak, vám ostatným dobrú noc! (Ide, vedený Ľudmilou a Marínou.)

VŠETCI: Dobrú noc!

DOBOŠI: Nič dobrú noc — ho, ho, ho — počkajže — ja sa ešte musím s pánom veľkomožným zhovárať — (Chce ísť za nimi.)

ERNEST (zastaví ho): Ale, švagre, dajte už dnes pokoj — nahneval by sa môj apko — nemusíte byť dotieravý — však sa zajtra môžte zhovárať.

DOBOŠI (k Zalevskému): Teda, ako ste sa vy opovážili moju nevestu objať, he?

ZALEVSKI (v zmätku): Nu, nu, pardon, domine frater — čože ja môžem zato, že sa do môjho náručia hodila?

ERNEST: Ha, ha, iste sa pomýlila!

DOBOŠI: Ďakujem ja za také pomýlenie!

DROTÁR: He, he, Maco, ak sa ozaj pomýlila, tak má azda vlčiu tmu tá tvoja nevesta.

ZALEVSKI a ERNEST: Bravo, švagorko, vy ste uhádli!

DOBOŠI (krúti hlavou): Hm, to sa mi všetko nevidí — ja som nie natoľko sprostý — ale však zajtra uvidím! (K drotárovi). Poďme, brat môj, bo tuto si bláznov z nás robia. (Ťahá ho.)

DROTÁR (v odchode): Ach, bisťubohu, Maco, ak si ty blázon, ale ja som nie! Dobrú noc, pánovia!

Zalevski a Ernest.

ERNEST: Ha, ha, ha, toto je komédia!

ZALEVSKI: Komédia ver’, ale neviem, či sa zajtra pre mňa tragédiou nedokončí! (Hodí sa zúfale na pohovku.) Už viac neviem ani napravo, ani naľavo z tohoto labyrintu balamút!

ERNEST: Ha, naľavo bych vám vedel poradiť, pane!

ZALEVSKI: Azda a la Ikarus salto mortale do Dunaja spraviť?^[83]

EENEST: Ale, hrom a peklo, pane, či ozaj zúfate? Či myslíte, že by sa tí dvaja drotárski chudáci nedali tak ako ten žid k mlčaniu nakloniť?

ZALEVSKI: To sotva pôjde, keď sú už obaja domnelým šťastím lásky a bohatstva opojení!

ERNEST: Ale keď ich z toho opojenia vytrhneme, keď hroznej samošaľbe svojej na stopu prídu — keď uvidia, že to bol pre nich iba krásny, ale márny sen o šťastí, ktorý sa iba na jednom nedorozumení zakladal — a keď potom prosbami a hrozbami, sľubmi a peniazmi všeobecný útok na nich urobíme, tisíc striel, či ste ma neučili, že sú peniaze divotvorná moc, ktorej sotvakto odolať môže?

ZALEVSKI: Ale, braček, jestli by jej predsa ten surový prírody syn drotár odolal?

ERNEST: Pane, jestli by na toho drotára ani prosby, ani hrozby, ani tie vaše zlata a striebra centovážne dôvody neúčinkovali, tak ja znám ešte jednu divotvornejšiu moc —

ZALEVSKI: A to by bola?

ERNEST: Ha, ja myslím, že moc lásky! Však ste ma učili, pane, že je moc lásky všemohúca, ktorej ani sami bohovia na Olympe odolať nemohli — učili ste ma, že i tých najudatnejších hrdinov, ktorých delá a pluky nepriateľské prevládať nemohli, konečne prevládala jedna slabá žena!

ZALEVSKI (vyskočí): Ha, chlape repa, už chápem —

ERNEST: Či nie pravda, pán majster? Videli ste, ako je ten drotár do mojej sesternice zaľúbený — manželstvo majú už tiež prisľúbené. Marína teda nech bude vašou Dalilou k premoženiu toho Samsona.^[84] Najprv musíme Marínu poučiť a vyplašiť; potom inšie nepotrebujeme, iba vysvetliť drotárovi nasledujúcu alternatívu: ak budeš mlčať i so svojím bratom, dostaneš Marínu za ženu a zostaneš tuná bohatým pánom: jestli ale vyzradíš, nikdy nebude Marína tvojou, a môžeš potom ísť zase len hrnce drotovať i so svojím bratom trhanom!

ZALEVSKI: Bravissimo! Vy ste môj hodný učeník. Vy ste moje učenia a zásady na špik a krv obrátili; a jestli budete i ďalej také pokroky činiť, tak Herkulesovi prisahám — prvého diplomata Európy z vás vychovám! Hurrah! (Bežia spolu preč; opona padne.)