ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Drotár. Veselohra v troch dejstvách

Vydania do roku 1954:

Drotár. Veselohra vo troch jednaniach. Napísal Ján Beskydov. Lipa I, Pešť 1860, str. 241 — 360.

* Drotár. Veselohra vo troch dejstvách. Sobrané dramatické spisy Jána Palárika (Beskydova)… Pešť, Minerva 1870. II. sväzok. Vydanie, ktoré nám slúžilo za východiskový text pre túto edíciu.

Drotár… 1. vydanie, Martin, ÚSOD 1921,

2. vydanie, Martin, ÚSOD 1927,

3. vydanie, Martin, ÚSOD 1944.

Drotár… Nové opravené vydanie, prepracoval R(udolf) U(hlár), Trnava, Urbánek 1927.

Vydavateľské poznámky

Pri vydávaní Palárikových veselohier bolo treba predovšetkým vyriešiť problém tzv. základného textu.

V našej terajšej editorskej praxi platí zásada posledného textu, ktorý vyšiel za autorovho života a o ktorom možno predpokladať, ak len nie sú doklady o prípadnej autorovej nespokojnosti, že ho autor schválil. Všetky Palárikove veselohry, ako sme uviedli v bibliografických poznámkach, vyšli za autorovho života v literárnych almanachoch (1858, 1860, 1862) a roku 1870, teda toho istého roku, keď Palárik umrel (umrel 7. decembra 1870), vyšiel prvý zväzok jeho Sobraných dramatických spisov, obsahujúci: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch, Inkognito a časť historickej tragédie Dimitrij Samozvanec. Druhý zväzok Sobraných dramatických spisov, obsahujúci časť Dimitrija Samozvanca a veselohru Drotár, vyšiel roku 1871, teda v čase, keď už Palárik nežil.

Pri tomto novom vydaní Palárikových veselohier vyskytol sa teda problém, či texty z jeho Sobraných dramatických spisov, i keď časť z nich vyšla až po autorovej smrti, možno pokladať za tzv. texty poslednej ruky, čiže za texty autorizované.

Porovnávaním textov Palárikových veselohier v almanachoch s textmi v Sobraných dramatických spisoch sme zistili, že tieto texty nie sú totožné, ale že do Sobraných dramatických spisov dostali sa texty s mnohými zmenami v porovnaní s ich editio princeps. V knižnej edícii nachádzame tieto odlišnosti:

1. Skrátené texty. Napr. v knižnom vydaní Zmierenia (I, 2) nenachádzame text z Lipy II, 1862, str. 161: „Capková (k sebe). Hm, ten si jakési verše repetuje; ,natürlicher Weise‘ to bude dáky rechtorský vinš našej konteske.“ V knižnom vydaní Inkognita (III, 5) je text podstatne skrátený v porovnaní s textom v Concordii, 1858, str. 331 atď.

2. Rozšírené texty. Napr. v knižnom vydaní Zmierenia (II, 4) dialóg Ľudovíta s Rohonom je rozšírený v porovnaní s textom v Lipe II, 1862, str. 194 — 195. V knižnom vydaní Zmierenia (II, 5, str. 42) je pridaný verš, ktorého niet v texte Lipy II, 1862: „Len keby sa, v čerty, do mňa nezaľúbil.“ Atď.

3. Lexikálne zásahy. Napr. v texte Zmierenia v Lipe (II, 5, str. 196) Miluša upozorňuje Rohona a Ľudovíta, že sú „v slovenskom okolí“, no v knižnom vydaní, že sú „v slovenskom kraji“ (str. 40). V texte Inkognita v Concordii, 1858, str. 341 Evička hovorí Sokolovej: „Nu a boskal mä!“, pokým v texte knižného vydania: „Nu a obejmul ma!“ (str. 147) atď.

Preštudovaním týchto troch skupín textových odchýlok prišli sme k poznaniu, že v prevažnej časti pochádzajú bezpečne od samého autora a poväčšine sú takého rázu, že ich ani nikto iný nemohol urobiť než sám autor. Okrem toho sú úplne v zhode so samým umeleckým a ideovým vývinom samého Palárika. Palárik, ktorý bol svedkom uvádzania svojich veselohier na ochotníckych scénach, presviedčal sa postupne o nevyhnutnosti skrátiť isté partie (napr. celkom určite nie náhodne vynechal citovanú vsuvku Capkovej v Zmierení (I, 2), zaiste preto, že komická Capková narúšala vážny monológ Orieškov) a presviedčal sa aj o nevyhnutnosti odstrániť, prípadne zmierniť komický tón tých partií, ktoré sa najmä pri ochotníckom predvádzaní ocitali na samom okraji vulgárnej komiky. V prevažne] väčšine ide napospol o zásahy, svedčiace o zámeroch zlepšovať text z hľadiska jeho scénickej realizácie. Iná skupina lexikálnych zásahov zasa svedčí o tom, ako sa Palárik postupne stával čoraz citlivejším k problému charakterizovania svojich postáv jazykovými prostriedkami. Zaiste nie náhodne odstraňuje určité maďarizmy z reči Rohonovej v Zmierení (II, 4). A napokon niektoré zásahy svedčia aj o politickom vývine Palárikovom. Ak napr. v knižnom vydaní Zmierenia nahrádza pôvodný výraz z Lipy „v slovenskom okolí“ výrazom „v slovenskom kraji“, je to zaiste až príliš pochopiteľné tomu, kto si spomenie, ako Palárik roku 1861 v Turč. Sv. Martine prudko oponoval „na čele minority“, aby do znenia Memoranda bol vnesený tento pojem a toto slovo. (Pozri Bobulov životopis Jána Palárika v Dram. prácach J. P. II.) Keď toto slovo po roku 1861 nadobudlo presný politický obsah, s ktorým sa Palárik nestotožňoval, napokon ho vo svojom knižnom vydaní nahradil výrazom „slovenský kraj“ — akoby priam navzdory. Text pre knižné vydanie svojich dramatických prác Palárik si zrejme pripravil sám a o tom, ako Palárikovi tento text nebol ľahostajný a ako uvažoval o ustavičnom zlepšovaní svojich hier, koniec koncov vydáva svedectvo aj on sám. V Druhej obrane Drotára (roku 1869, teda rok pred smrťou), napísal: „Ani len tá kuchárka (vo výstupe 1.) nemôže sa považovať za osobu zbytočnú, ačpráve rolku malinkú a malichernú má, že som ja už dávno zamýšľal pri novom vydaní „Drotára“ jej rolu s cieľuprimeranou preniesť radšej na komického sluhu Johana.“ (Porov. str. 345 tohto vydania.)

Všetky tieto fakty nás viedli k presvedčeniu, že texty Palárikových veselohier z jeho Sobraných dramatických spisov, Pešť, Minerva 1870 — 1871, možno pokladať za texty, ktoré si autor pripravil sám a s ktorými súhlasil. Preto sme si tieto texty zvolili za základné texty pre toto naše vydanie. Palárikove divadelné prejavy, ktoré knižne nevyšli, vydávame, prirodzene, podľa ich časopiseckých znení.

Editorská prax v blízkej minulosti pri vydávaní jednotlivých Palárikových veselohier hodne pripomína editorskú prax pri vydávaní dramatických prác Jána Chalupku. To, čo editor dr. Jozef Štolc konštatoval pri poslednom vydaní Chalupkových drám (pozri vydanie Ján Chalupka: Drámy, Bratislava, SVKL 1954, str. 459 — 460), platí temer do litery o vydávaní Palárika. Vydavatelia texty upravovali, menili, prepracúvali celú štruktúru hier, preštylizovali dialógy, jeden viac, druhý menej, no niektorí do takej miery, že pôvodný text Palárikovej veselohry bol len akýmsi popudom pre vytváranie novej hry.

Pri tomto novom vydaní Palárikových hier zrejme sme sa nemohli pustiť takouto cestou, ktorú neospravedlňuje ani zreteľ pre potreby divadelnej praxe. Nevydávame nijakú režisérsku úpravu Palárikových hier, z Palárikovho textu nič nevynechávame, do neho nič nepridávame, nijako nenaštrbujeme osnovu jeho hier a nedeformujeme ani Palárikov štýl. Ide nám predovšetkým o vydanie čitateľské, ktoré, pravda, môže a má poslúžiť aj našim divadelným praktikom, rozumie sa, v tom zmysle, že sa im dostane do rúk text hodnoverný a úplný. Naša editorská práca sa teda obmedzila výhradne len na stránku jazykovú.

Ak prvou povinnosťou editora je podať staršie texty našich literárnych pamiatok v dnešnej spisovnej forme, nevyhnutne sa musí ocitnúť pred špeciálnymi problémami pri každom staršom spisovateľovi. Naši spisovatelia minulého storočia v zvlášť ťažkých podmienkach tvorili svoje diela. Jazykový spisovný úzus bol rozkolísaný, o normu sa zápasilo. Keď Palárik nastúpil do slovenskej literatúry svojou komédiou Inkognito (1858), osud slovenčiny ako spisovného jazyka bol priam na vážkach, uvažovalo sa, či slovenský spisovatelia nemajú písať radšej po česky, volili sa rozličné kompromisné cesty medzi češtinou a slovenčinou atď. Slovenské tvary ako napr. bol, pokladali sa za provincializmy a nahrádzali sa českými tvarmi „byl“ a pod. Jozef Viktorín, prvý vydavateľ Inkognita priam v tomto smere opravoval Palárikov jazyk a práve na okraj Inkognita bol napísal takéto charakteristické slová, ktoré viac než iné doklady svedčia o tom, v akom zmätku a neujasnenosti prišlo tvoriť slovenskému spisovateľovi v päťdesiatych rokoch minulého storočia: „Nedôsledné ,bol‘ ponechané je len v daktorých básňach pre kadencie, potom v ,Incognito‘ v mluve tých osôb, o ktorých sa predpokladá, že v literatúre nie sú sbehlé, kdežto Jelenský a Starosvětský vzdělaní Slované nie náš provincialism ,bol‘, lež opravdu slovanské ,byl‘ užívajú.“ (Concordia, 1858, str. 381 — 382).

Odraz takýchto náhľadov, ktoré viedli nielen k individuálnemu filologizovaniu a k rozličným individuálnym módam a výstrelkom, neraz priam nanucovaným spisovateľovi podľa príslušnosti k tej či onej kultúrnej frakcii, lež k úplnému rozkolísaniu spisovanej normy, nachádzame v hojnej miere u Palárika. Preto bolo potrebné urobiť do textu jeho hier aj určité zásahy, ktoré presahujú rámec úprav pravopisných. Palárik, podobne ako Chalupka v mnohých veciach nezachoval jednotu a je „rozkolísaný nielen v pravopise, ale aj v ostatných oblastiach svojho jazyka“. V tomto smere sme postupovali tou istou metódou, ako postupoval upravovateľ Chalupkových hier vo vydaní SVKL 1953.

V nasledujúcich poznámkach uvádzame na príkladoch celý náš upravovateľský postup. Aby sa nám poznámky príliš a neúmerne nerozrástli, citujeme len skupiny typických príkladov bez uvádzania strán a kde citujeme presné miesta, označujeme ich značkami: I — Inkognito, D — Drotár, Z — Zmierenie, pričom rímske číslice označujú dejstvá a arabské číslice výstupy, v ktorých sú citované príklady.

Predovšetkým sme opravili evidentné tlačové chyby, respektíve chyby, ktoré vznikli nesprávnym zásahom súdobého korektora či redaktora do autorovho textu. Opravujeme teda chybný text „a hneď v jeho prítomnosti rozkazy dával“ na „a hneď v jeho prítomnosti rozkazy dávala“ (Z, I, 1, podľa Lipy), „Mladého baróna; (k Miluši) ale poď semka“ na „Mladého baróna; (k Miluši) ale poďže semká“ (Z, II, 3, podľa Lipy), „Veľmi som zvedavá — nu, prosím, z akého na mňa tak hľadíte?“ na „Veľmi som zvedavá — nu, prosím, z akého asi stanoviska na mňa tak hľadíte?“ (Z, II, 5, podľa Lipy), „veď to všetko vlastne do mňa nemierené bolo“ na „veď to všetko vlastne do mňa namierené bolo“ (Z, II, 5, podľa Lipy) atď. atď. Podobných tlačových chýb v texte Palárikových Sobraných dramatických spisov z roku 1870 — 1871 je pomerne dosť. Porovnaním týchto textov s textmi prvých vydaní dali sa tieto chyby, ktoré vznikli nepozornosťou, pomerne ľahko z nášho textu vylúčiť.

V texte Palárikových Sobraných dramatických spisov vyskytli sa však aj zrejme nesprávne zásahy korektorské. Korektor mechanicky opravil niektoré Palárikove tvary, ktoré sa mu zdali nesprávnymi, no pritom narušil verš. Napr. pôvodné verše „Azda ma na duel vyvolati chcete“ (Z, II, 5, Lipa, str. 200) alebo „Keď sa tak prekoná na své vlastné oči“ (Z, III, 1, Lipa, str. 59) dostávajú sa do knižného vydania v chybnej podobe: „Azda ma na duel vyvolať chcete“ (str. 43), „Keď sa prekoná na svoje vlastné oči“ (str. 33). V podobných prípadoch sme postupovali tak, že sme reštaurovali verše do pôvodnej podoby. Predpokladali sme totiž, že verš mohol deformovať jedine korektor. Autor si zrejme nemohol sám verš narušiť mechanickým zásahom.

Ak však v prevažnej väčšine prípadov bolo pomerne ľahko zistiteľné, či tlačová chyba vznikla nepozornosťou pri korektúrach, prípadne nesprávnym mechanickým zásahom cudzej ruky, v texte Palárikových Sobraných dramatických spisov vyskytujú sa aj také prípady, kde sa to jednoznačne určiť nedá, alebo kde sa jednoducho tzv. chyba nedá zistiť jednoduchým porovnaním časopiseckého a knižného textu. V takýchto prípadoch musel si editor počínať veľmi opatrne. Napr. pôvodný verš: „Či je dobrý človek a postava hezká“ (Z, II, 3, Lipa, str. 183) dostáva sa do knižného vydania v podobe zmenenej: „Či je dobrý človek a postava pekná“ (str. 27). Tento zásah môže však pochádzať priam tak od autora ako od korektora. Krikľavý bohemizmus „hezká“ mohol odstrániť sám autor, ktorý sa uspokojil s dvojitým rýmom „konteska — dneská“ miesto rýmu trojitého „hezká — konteska — dneská“. No slovo mohol nahradiť aj korektor mechanickým zásahom. Vec sa zistiť nedá. Keďže však je veľmi výrazne viditeľný v Palárikovom vývine slovakizačný postup od textov prvých vydaní k vydaniu knižnému (napr. v Lipe, str. 196 píše ešte „jí“, no v knižnom vydaní už „jie“, str. 40 a pod.) a keďže nahradením slova „hezká“ za „pekná“ nenarúša sa fakticky rým, v tomto prípade sme dali prednosť textu z knižného vydania. Kde išlo o evidentné chyby, opakujúce sa v prvom i druhom vydaní, tam sme, prirodzene, text opravili. Napr. výraz „Salieri palatini“ opakuje sa vo vydaní Inkognita v Concordii (str. 306) i v Sobr. dram. spisoch (str. 116), no keďže ide o zrejmú chybu, opravili sme text na „saliari palatini“. V podobných prípadoch sme však vždy tzv. evidentnosť chyby starostlivo preskúmali. Kde sme o nej zapochybovali, alebo kde boli možné aj iné výklady, radšej sme nechali text v tej podobe, v akej je v Sobr. dram. spisoch (porov. našu poznámku k str. 48 v súvislosti s výrazom „u hercega“).

Ďalší náš upravovateľský postup bol daný pravopisnými a gramatickými pravidlami, ako ich predpisujú Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953.

Píšeme spočiatku m. z počiatku, bozkávať m. boskávať, zhovárať m. shovárať, zmýšľanie m. smýšľanie, spoza chrbta m. z poza chrbta, v najväčšej m. v najvätšej, boh m. Boh, preboha m. pre Boha atď. atď.

Odstraňujeme dvojité spoluhlásky a píšeme rolu, duelov, kasu, emisár, pugilár atď.

Podľa terajšieho úzu píšeme deputácia m. deputácija, ária m. árija, Kornélia m. Kornélija, komédia m. komédija, maďarománia m. maďarománija, idea m. ideja. Ponechávame však tvar „do tej seminárije“ v D, I, 5, kde má význam funkčný pre charakterizovanie jazyka vystupujúcej dramatickej osoby. Tá istá osoba hovorí krelik m. klerik.

Kvantitu v slovách upravujeme podľa terajšieho úzu a odstraňujeme v tomto smere váhanie, ktoré sa prejavuje u Palárika v tomto ohľade obzvlášť výrazne. Píšeme teda sľubmi m. sľúbami, zdokonalila m. zdokonálila, švárny m. švarný, meno m. méno, pani m. paní, pomaly m. pomály, panstvo m. pánstvo, ja m. já, ledvaže m. ledvá že, zajtra m. zajtrá, nesiaha m. nesahá, dokonale m. dokonále, prefíkaný m. prefikaný, mileradi m. milerádi, hriešny m. hriešný, jastraba m. jastrába, tabak m. tabák, fúzatý m. fúzaty atď. atď.

Odstraňujeme jotáciu. Píšeme ako m. jako, akožto m. jakožto, akúsi m. jakúsi, im m. jim, uisťovať m. ujisťovať atď.

Vypadnuté hlásky dopĺňame, respektíve Palárikovo fonetické písanie určitých slov nahrádzame pravopisom etymologickým podľa terajšieho úzu. Píšeme mastný m. masný, nešťastlivý m. nešťaslivý, prázdniny m. prázniny, vstane m. stane, striebro m. sriebro, uprostred m. uprosred, predsa m. predca atď. atď.

Mäkké a tvrdé spoluhlásky prispôsobujeme terajšiemu úzu. Píšeme slzy m. sľzy, sudba m. suďba, hlboko m. hľboko, peňazožíznivý m. peňazožížnivý, hanba m. haňba, dolnozemský m. dolňozemský, odpustenie m. odpuštenie, dohán m. doháň, neohrozene m. neohrožene atď. A naopak: kaštieľ m. kaštiel, kaľavný m. kalávny atď.

Z dvojice tvarov hrúza — hrôza Palárik dával prednosť tvaru prvému podľa súdobého úzu. Okrem tvaru hrúza, ktorý ponechávame ako tvar prípustný vedľa hrôza, všade inde pri podobných tvaroch dávame prednosť tvaru s ô. Píšeme teda dôstojnosť m. dústojnosť, dôkaz m. dúkaz, zdôveriť m. zdúveriť, neokrôchaný m. neokrúchaný, dôraz m. dúraz, vôbec m. vúbec, dôsledný m. dúsledný, pôvod m. púvod, ale aj divoch m. divuch. Atď.

Hlásku ä obmedzujeme len na terajší úzus. Píšeme šľachetný m. šlächetný, veža m. väža, zbledla m. zblädla, ale opätovný m. opetovný, najmä m. najme atď.

Do slovesných prípon vnášame dvojhlásku ie miesto e. Píšeme letieť m. leteť, myslieť m. mysleť, pozrieť m. pozreť, chcieť m. chceť, trpieť m. trpeť, berie m. bere, oblečieme m. oblečeme, vytriezvie m. vytriezve, kladie m. klade. Podobne píšeme veniec m. venec, niekdy m. nekdy, niektorý m. nektorý, niečo m. nečo atď.

Slovesné tvary, ktoré vznikli rytmickým krátením, uvádzame v tvaroch, aké sú v dnešnom úze. Píšeme teda navrátia m. navráťa, zrútia m. zrúťa, ráčia m. ráča, bláznia m. blázňa, vstúpia m. vstúpä, súdiac m. súďac atď. Podobne píšeme turčiansky m. turčanský, peštiansky m. pešťanský, hontiansky m. honťanský, trenčiansky m. trenčanský, Oravčianka m. Oravčanka atď.

V hláskosloví sme sa celkove snažili zachovať úzus terajšieho spisovného jazyka a miesto tvarov, ktoré sa dnes už jasne cítia ako dialektizmy, lež ktoré sa ešte tak necítili v časoch Palárikových, uvádzame tvary spisovné. Píšeme teda plece m. pleco, kalíštek m. kalíščok, venček m. venčok, prstenček m. prestenčok, ošklivý m. očklivý, vareška m. varečka, jeden m. jedon, nechám m. nehám, poštárik m. počtárik, švagorko m. švagerko, zberba m. zgerba, daromný m. darobný, pätoro m. pätero, nikdy m. nikdá, katechizmus m. katekizmus. Podobne upravujeme tajemstvo na tajomstvo, spravedlivosť na spravodlivosť, šoptať na šeptať. — Hláskoslovné dialektizmy, rozumie sa, ponechávame tam, kde nimi autor zámerne charakterizuje jazyk svojich postáv. Borka v Inkognite (I, 1) používa tvar poviedala. Nenahradili sme ho tvarom spisovným. Podobne ani tvar venčoky, ktorý používa tá istá dramatická osoba (I, I, 1.).

V Palárikovom skloňovaní a časovaní je hodne nepravidelnosti a váhania, súvisiaceho so súdobou neustálenou normou. Postupovali sme tu podobne ako pri hláskosloví a uvádzali sme ustálené tvary podľa terajšej normy spisovného jazyka. Píšeme nevšimla si m. nevšimnula si, vtiahol m. vtiahnul, zabudol m. zabudnul, pretrhol m. pretrhnul, začali m. začnuli, chcú m. chcejú a pod. Podobne meníme tvary zapamätuje na zapamätá, skončuje na skončí atď. Slovesné bohemizmy, ako rozejdite sa, obozre sa, obejme a pod. meníme na rozíďte sa, obzrie sa, objíme. — Chybné pádové prípony, ktoré sa pociťovali ako chybné už v časoch Palárikových, nahrádzame príponami správnymi. Píšeme preto z Pešti m. z Pešte (sám Palárik má správny tvar v I, I, 11, str. 109 knižného vydania), v mysliach m. v mysľách, pri klavíri m. pri klavíre, frajlám m. frajliam, o inších veciach m. o inších vecách, čeľade m. čeľadi, dobrodružstiev m. dobrodružství, protivenstiev m. protivenství, so štecherom m. so štecherem, zajtra o siedmej hodine m. zajtra o siedmi hodinách, dákeho ochrancu m. dákeho ochranca, všetci čerti m. všetci čerty, satyrovia m. Satyry, dvaja bratia m. dva bratia, paniu m. paňú, s týmto testimóniom m. s týmto testimonium atď. V 7. páde množn. čísla mužských podstatných mien Palárik obvykle používa príponu ženských podstatných mien -ami, ktorú píše -amí. Uvádzame tu tvary správne podľa terajšej normy. Píšeme teda drábmi m. drábamí. Vo veršovanom texte, pravda ponechávame aj tvary nesprávne. Korektúra by tu narušila verš. Píšeme teda podľa pôvodného znenia: „Keď s komplimentami jej ukážem dvere!“ (Z. II, 1). A tiež: „Pochybnosťmi svojej trápený ľúbosti“ (Z, II, 2).

V používaní zvratného prisvojovacieho zámena Palárik bol nedôsledný a zväčša pod vplyvom cudzích jazykov používal miesto neho prisvojovacie zámeno prvej a druhej osoby i tam, kde patrilo prisvojovacie zámeno svoj. Takéto nahrádzanie prisvojovacieho zámena svoj cítilo sa už v časoch Palárikových ako chybné. V rokoch šesťdesiatych Sládkovič práve na príkladoch Palárikovho Inkognita demonštroval nesprávne používanie prisvojovacích zámen a akoby priam adresu Palárikovu napísal v závere svojho článku Naše svojstvo: „Zostaň ty pri svojom a ja pri svojom: len nie ty pri tvojom a ja pri mojom. Tak by sme neboli svoji!“ (Sokol III, 1864, str. 39). Palárik, pravda, aj správne používa prisvojovacie zámeno. Napísal napr.: „Lužeš na svoju dušu, ty starý hriešnik“ (D, III, 8). V úprave jeho hier túto jeho tendenciu sme uviedli v systém.

Z lexika Palárikových hier odstránili sme niektoré bohemizmy a iné cudzotvary. Viedla nás k tomu takáto úvaha:

Palárikove komédie, ako sa dokazuje na inom mieste tohto vydania, boli komédiami bojovnými a okrem iného ostro napádali rozličné súdobé zvrátenosti, napr. povrchné primknutie k cudzím kultúram na úkor kultúry vlastnej, snobistické a povýšenecké vnášanie cudzích slov do materinského jazyka a pod. Capkovú Palárik priamo nazval „relikviou prevrátenej výchovy a pošetilých predsudkov našej civilizácie“ (Z, I, 3, str. 236 nášho vydania). Podobným typom je Potomský z Inkognita, predstavujúci meštiaka odtrhnutého od svojho národa a ľudu a hovoriaceho zdeformovaným jazykom, plným cudzotvarov. Jeho syn Jelenfy zasa mieša do svojej slovenčiny maďarizmy. Ak však tieto germanizmy, hungarizmy, prípadne galicizmy, ktorými je prestýkaný jazyk Palárikových záporných postáv, sú zámerne vysunuté do roviny parodizačnej, rozhodne v takejto rovine Palárik nechcel mať určité bohemizmy, ktoré používal vo svojich textoch ako bežné slová svojho slovenského slovníka a ktoré on sám necítil ako cudzotvary. Postupne sa však tieto bohemizmy nesporne cítili ako cudzotvary a zaiste práve preto opravilo sa napr. české slovo „hezká“ na „pekná“ v texte knižného vydania Zmierenia (pozri vyššie). Ponechanie niektorých bohemizmov, ktoré sa cítia v našom slovníku ako prvky cudzie, bolo teda spojené s nebezpečenstvom, že sa tieto bohemizmy dostanú v texte na tú istú parodizačnú rovinu, v akej sú ostatné cudzotvary, čo by bolo, pravda, úplne proti tvorivému zámeru Palárikových hier. Ak napr. v Zmierení (I, 5) v knižnom vydaní slovenský ľud privoláva grófke: „Naša dobrá zemská pani nech ať žije!“, cíti sa to, nazdávame sa, ako prvok smiešny. Alebo ak krčmár v Drotárovi hovorí: „Máte ganz Recht, pán gróf — auveh, čo teda udelať?“, bohemizmus „udelať“ dostáva sa do podobnej roviny ako výraz „ganz Recht“, hoci v Palárikovom ideovom a umeleckom zámere nebol nijakým charakterizačným prostriedkom dramatickej osoby, tak ako bol výraz „ganz Recht“. Podobne dnes už smiešne pôsobí, keď Jelenský, slovenský básnik a rodoľub, recituje báseň, ktorej prvá sloha znie: „Čo jest slnko jitru spanilému…“ (I, II, 1.), alebo keď sa drotár a Marína, postavy z ľudu, vyjadria: „Ach, je-li to možná?“ (D, III, 12.) Sám Palárik toto všetko cítil a keď pripravoval texty svojich hier pre knižné vydanie, odstránil z nich mnohé bohemizmy (prepísal do slovenčiny aj Jelenského básne, ktoré sú vlastne citátmi z Kollára!). Keď sme sa teda rozhodli odstrániť niektoré bohemizmy, nazdávame sa, že sme konali v intenciách samého autora a najmä v intenciách umeleckého a ideového zámeru jeho hier. Neodstraňujeme bohemizmy všetky. Ide len o menší počet slov, ktoré sa pociťujú — a v dramatickom texte ešte silnejšie než v textoch iných — ako prvky nesúrodé. Prepisujeme teda hrabenka na grófka (vo veršovanom texte tvar hrabenka ponechávame), zdáliž na či, poneváč na keďže, saframenský na sakramentský, mlúvi na vraví, notne na poriadne, umluvené na dohodnuté, tiskom na tlačou, ovšem že na pravdaže, potkala na postretla, zdejší na tunajší, neumiem na neviem, provodzovať na hrať, spatrujete na vidíte, nacpať na napchať, snadno na ľahko a pod. Nejde celkove viac ako o dvadsaťpäť slov.

Podobne sme odstránili niektoré nefunkčné slovné spojenia, ktoré sa pociťujú ako archaizmy a pôsobia smiešne na miestach, kde o nijakú komiku nejde, alebo ktoré sú dnes už nezrozumiteľné a len prekážajú plynnému čítaniu. Palárik napr. použil niekoľko ráz slovo obchod vo význame styk. Keď však Zalevski povie v Drotárovi: „… obchod so ženskými je opravdivá škola pre človeka“ (D, II, 4), veta nadobúda celkom iný význam a text sa stáva nezrozumiteľným. Podobne je tomu s výrazom kúru stríhať, kúru robiť, čo je kalk z francúzštiny (faire la cour). Nahradili sme ho slovom „kurizovať“, slovom síce tiež cudzím, ale udomácneným a zrozumiteľným.

Z takých istých dôvodov sme odstránili niektoré slovné spojenia, ktoré už samy osebe pôsobia smiešne a sú len dôkazom nerozvitého jazyka a autorovho zápasu o vyjadrenie. Vetu „ale mladý pán ho zo zadku posotil k ohňu“ (D, I, 5) zmenili sme: „ale mladý pán ho odzadu posotil k ohňu“. Podobne vetu: „ale ho Ernest zo zadku za kabát chytí“ (D, II, 18) zmenili sme: „ale ho Ernest odzadu za kabát chytí.“

Odstránili sme niektoré chybné väzby. Vetu „čo s tým vlastne rozumiete“ (Z, III, 7) meníme na „čo tým vlastne rozumiete“, „že i jeho ubohe vdove nekdy s dobrou radou prispejú“ (I, I, 4) meníme na „že i jeho úbohej vdove niekdy dobrou radou prispejú“. Ináč naše zásahy do syntaxe boli minimálne. Chybné syntaktické spojenia sú u Palárika ojedinelé. Spojenia, ako „čomu sa Janík nenaučil, tomu viac Jano nepochopí“ D, I, 4), zmenené podľa terajšieho úzu: „čo sa Janík nenaučil, to viac Jano nepochopí“, sú ojedinelé.

Našou snahou bolo podať jazykovo prístupné a zrozumiteľné texty Palárikových veselohier — v plnej sile ich pokrokových myšlienok. Texty prevedené do dnešnej spisovnej formy, no pritom nijako nie mechanicky modernizované.