E-mail (povinné):

Stiahnite si Drotára ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Palárik:
Drotár

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Petra Pohrebovičová, Katarína Mrázková, Ľubica Hricová, Silvia Harcsová, Jana Leščáková, Lenka Konečná, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Lýdia Lejavová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 106 čitateľov

Dejstvo tretie.

Výstup I.

(Sála učebná.)

Johan a neskôr Marína.

JOHAN (prichádza bočnými dverami): Ach, už som dávno tak zle nespal ako tej noci — (zíva sa mu) ja — ach, to mi nijak nejde do hlavy — vari sa pobláznil ten pán veľkomožný, že tú svoju vnučku za sprostého drotá- (zíva sa mu) -ra vydáva! Nie, to ja nemôžem dopustiť takú hanbu a posmech! A či som ja skôr nezaslúžil jej ruku? Je síce pravda, že je ona len taká sedliacka Ma- (zíva sa mu) -ra, ale je ona predsa vnučka pána veľkomožného — he, he, he, avšak by ja ju potom i na gnädige Frau[85] premenil!

MARÍNA (prikvapí): Ach, dobré ráno, Johan! Či tu neni pán vychovávateľ? Rada bych sa s ním zhovárať — veď ma bratranček Ernest práve teraz nastrašil, že ten drotár neni brat pána vychovávateľa, lež hausmajstra Dobošiho —

JOHAN: He, he, he, však vám čistú pravdu hovoril! Pán hausinšpektor a ten drotár sú vlastní bratia; ja som videl na svoje vlastné oči, ako sa spolu objímali a jeden druhému si tykali —

MARÍNA: Ale vy pľuhák Johan, vy tiež cigánite!

JOHAN: Ale ja vás ocigániť? Nuž, nech by ma tuná hneď hus kopla, jestli vám číru čistú pravdu nehovorím; — mne môžete veriť, Marínka moja zlatá (kľakne pred ňou), lebo ja vás ľúbim a vernú manželskú lásku vám prisahám — ó, keby ste vedeli, ako toto srdce za vás klope! Čo by ste sa vy tam za sprostého drotára vydávali — za mňa sa vydajte, ja vás spravím paňou veľkomožnou a kúpim vám krinolínu i šál i mufy! (Kľačí pred ňou, na čo sa zo dvier dívajú Zalevski a Ernest.)

Výstup II.

Zalevski a Ernest k predošlým.

ZALEVSKI a ERNEST: Ha, ha, ha, bravo, bravo!

JOHAN (vyskočí a zuteká): Ho, ho, ho! (Zmizne.)

MARÍNA: Ach, veďže sa len dívajte, ako sa ten náš Johan blázni!

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, veď sme videli, ako vám lásku vyznával; už máte dvoch frajerov naraz; môžte si vyberať, či drotára, či Johana!

MARÍNA: Oh, radšej bych do Dunaja skočila, akoby sa mala za toho plchavého pľundráka vydať!

ERNEST (k Zalevskému): Ha, to je znamenité!

ZALEVSKI (k Ernestovi): Výborne! Voda na náš mlyn! (K Maríne.) Aj, aj, Marínka! Teda sa vám lepšie páči ten drotársky brat hausmajstra Dobošiho?

MARÍNA: Ach, preboha, teda je to predsa pravda! Teda ten drotár neni váš brat, pán vychovávateľ?

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, čiže vraj môj brat! Ktože vás to tak mohol poblázniť? Či ste sa ma kedy opýtali? Ja som ho včera po prvý raz vo vašom dome videl, a neviem, akým divným spôsobom naraz mi ho všetci silou mocou za brata vtískate — no, ver’ ste ma do peknej rodiny povýšili!

MARÍNA: Ach, beda mi, prebeda! Ja nešťastná stvora — už ma teraz iste za toho drotára nedajú — aká hanba a potupa — už je to všade rozchýrené!

ERNEST: A to mi veriť môžeš, Marka moja, že aby apko túto potupu dáko zmazal, bude ťa iste za toho Johana nútiť — on je do teba zaľúbený — a už vyše desať rokov nám verne slúži —

MARÍNA: Ach, nechcem, nechcem ho — ó, ja nešťastná sirota, prečo som radšej tam v Orave nezostala a do služby nešla!

ZALEVSKI: Ach, chúďatko, Marínka! Nuž, veď sa už len tak netrápte — ja vás veľmi ľutujem — my vám to kvôli spravíme, že sa vy ešte za toho drotára vydáte.

MARÍNA: Ach, jestli on je nie váš brat, tak je všetko darmo — ja znám pána strýčka!

ZALEVSKI: Ale na šťastie váš pán strýček i vaša sesternička ešte sú vždy v tom domnení, že je ten drotár môj vlastný brat; necháme ich teda i ďalej v tom chybnom domnení; ja zo svojej strany tak sa budem robiť, ako keby ten drotár skutočne bol mojím bratom.

ERNEST: A ja tiež budem mlčať z lásky k svojej sesterničke, tu je moja ruka!

MARÍNA (s radosťou): Ha, budete ozaj mlčať?

ZALEVSKI: Ó, mileradi! Láska nás všetkých nemých učiní; ja dostanem Ľudmilu, vy môjho domnelého brata drotára — to bude pekný žart — len keby potom, u čerta, sám ten drotár a jeho opravdivý brat Matej Doboši všetko nepokazili!

ERNEST: To sa stať nesmie, len ich musíme popredku poučiť, v čom je vec. Toto ale ty, Marka, musíš na seba vziať — ten drotár je do teba zaľúbený a všetko ti kvôli spraví; len ho musíš múdro nahovoriť, učičíkať —

MARÍNA: Jaj, bože môj, ale či to nebude hriech? Či to nevyzerá tak, akoby sme pána strýčka oklamať chceli?

ERNEST: Pletky! Aký hriech? Komuže tým uškodíme?

ZALEVSKI: Žiadnej živej duši! Nevinný žart! Nuž ale dobre, keď Marka nechce, prosiť sa jej nebudeme — nech si potom jej drotár poberie svoje drôty —

ERNEST: Ha, ha, a Marka nech sa potom vydá za starého sluhu — nechajme ju! (Chcú ísť.)

MARÍNA: Ale no, nechoďte — veď už nedbám! Však vy ste vyučení študenti, a viete, čo je zlé a dobré; keď teda tvrdíte, že to bude len žart —

ZALEVSKI (k Ernestovi): Bravo, už ju máme! (K Maríne.) Teda, ak chcete, Marínka, poďte hneď s nami k tomu drotárovi!

MARÍNA: Ale, preboha — veď si to najprv musím rozmyslieť —

ERNEST (chytí ju za ruku): Nič, s vecou sa nedá odkladať — apko nezadlho pošle pre notára, tu niet času na rozmýšľanie. (Ťahá ju.)

ZALEVSKI (chytí ju za druhú ruku): Veď vám potom bôžik lásky bude šeptať slová, ktoré máte hovoriť. (Vedú ju.) Nech žije naša diplomacia!

Výstup III.

Drotár a Doboši k predošlým.

DROTÁR (zastaviac im cestu): Ho, ho, ho, páni! Čože to naťahujete tú moju nevestu? Chcete mi ju odviesť zavčas rána, he?

ERNEST (pustiac Marínu): Ba k vám sme ju chceli zaviesť, švagorko, lebo nám nechcela veriť, že ste vy vlastný brat toť nášho hausinšpektora. (Ukazuje na Dobošiho.)

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, ona mňa drží za vášho brata, drotárko! (K Maríne.) Nože, u čerta, hovorteže už, Marínka!

MARÍNA (na stranu): Ach, bože môj, akože mám začať?

ERNEST: Milý môj drotárko! Veľké nedorozumenie sa včera stalo ohľadom toho manželstva. Môj apko, i ja, i moja sestra Ľudmila, i toť moja sesternička Marína, slovom všetci sme držali tohoto pána (ukazujúc na Zalevského) za vášho vlastného brata, pretože sa on divnou náhodou Matej Bubenčík menuje —

DOBOŠI: Rogo humillime, to je cigánstvo; on neni Matej Bubenčík, ja som Matej Bubenčík!

MARÍNA (k Dobošimu): Čo sa bláznite, pán inšpektor? Však sa vy nevoláte Bubenčík, lež Doboši — to celý svet vie!

DOBOŠI: Hja, lebo som si ja už dávno svoje slovenské meno na maďarské bol premenil, ale predtým som sa Bubenčík písal.

MARÍNA: Hm, čo bolo predtým, to neni teraz; teraz tento pán tuná (ukazuje na Zalevského) je Bubenčík, a vy ste Doboši, no či nie je pravda?

DROTÁR (k Dobošimu): Nuž, bisťubohu, Maco, či je to ozaj tak?

DOBOŠI: Ach, nehnevaj sa, brat môj, veď hovorím, že som si ja bol ešte ako jurista meno pomaďarčil —

MARÍNA: Lebo sa hanbil, že ho boh stvoril Slovákom, ten hnusný odrodilec!

DOBOŠI: Nuž, keď sa mi každý vysmieval, že tót nem ember a jaj szegény tót legény, mindég krumplit zabálni![86]

DROTÁR (k Dobošimu): Nuž, stotisíc striel okovaných do teba bilo, ty nevďačník! Či sme my preto na teba nakladali, aby si sa potom za svoju rodinu hanbil? Sto hromov v tebe sedelo, ty nezdar! (Chce sa na neho oboriť.)

MARÍNA: Nu, nu, milý môj Ondrejko, utíš sa len — veď čo sa už raz stalo, odstať sa viac nemôže. Dosť je na tom, že keď si ty do nášho domu prišiel a rozprával nám o svojom vyučenom bratovi Matejovi Bubenčíkovi, nikomu ani zďaleka na um neprišlo, že by tento odrodilec Doboši mal byť tvojím bratom, lež všetci sme tohoto pána za tvojho brata držali.

ERNEST: Celkom prirodzene; lebo môj pán vychovávateľ bol nám známy pod menom Matej Bubenčík.

DROTÁR: Tisíc hromov, ver’ sa mi už teraz mozgy otvárajú!

ERNEST: A keďže moja sestra je do pána Mateja Bubenčíka a nie do hausmajstra Dobošiho zaľúbená —

DOBOŠI: Nič! Ja chcem byť odvčuľka zase len Matejom Bubenčíkom!

MARÍNA: Aj, aj, už je pozde, milý drozde! Zostaňte vy len Dobošim, lebo moja sesternička Ľudmila tohoto pána (ukazujúc na Zalevského) ľúbi, a jemu je zasnúbená, ako ste včera večer počuli a na svoje vlastné oči videli —

DOBOŠI: Ördög adta[87] teda sa ona predsa nepomýlila!

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, ani nemala vlčiu tmu, domine frater!

DOBOŠI (k drotárovi): Či som ti nehovoril, že si tu bláznov z nás robia, he?

DROTÁR: Toto je hrozná galiba! Ale ty oplan si všetkého príčina, to tvoje maďarské meno také balamuty narobilo, teraz ťa boh nakarhal! (K Zalevskému.) Ale i vy, mladý pánko, prečože ste včera večer pánu veľkomožnému túto chybu nevysvetlili? Prečože ste čušali ako ryba vo vode, keď mi hovoril, že on môjmu bratovi svoju dcéru za manželku dáva? Prečože ste nevyšli s farbou, že ste vy nie môj brat, he?

ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, ten ma začína po drotársky katechizovať! (K drotárovi.) Prečo? Nu, drotárko, lebo som sa bál, že by vám potom pán veľkomožný svoju vnučku nebol zasnúbil, keby to bolo na svetlo vyšlo, že ste vy nie môj brat —

MARÍNA: Istotne, Ondrejko, pán strýček jedine preto vyslyšal tvoju a moju prosbu, lebo teba držal za brata svojho pána zaťa.

DROTÁR: Hí, do tisíc okovaných striel, toto je ešte väčšia galiba!

ERNEST: Istotne, drotárko, bo keby sa teraz môj apko dozvedel toto nedorozumenie, z nášho švagrovstva iste by nič nebolo!

DROTÁR: Ó, ja nešťastlivý človek na svete, ale som len pochodil! Čo si teraz počnem?

MARÍNA: Nu, milý môj — opravdivá láska všetky prekážky prevládze.

DROTÁR (s hlbokým žiaľom): Jaj, duša moja, horkýže prevládze!

MARÍNA: Počujže, drahý môj! Na šťastie môj pán strýček ešte i teraz je v tom presvedčení, že si ty vlastný brat jeho pána zaťa; ak mu teda sami túto chybu nevyzradíme, tak bude všetko dobre, dá nám ešte dnes svoje požehnanie, a —

DROTÁR: Ach, keby nás len títo mladí páni nevyzradili!

ERNEST: Z lásky k svojej sesterničke Maríne ja to neurobím, drotárko! Ak sa vy len sám nevyzradíte, ja budem mlčať — tu je moja ruka!

ZALEVSKI: A ja tiež nechcem dve milujúce srdcia rozlúčiť; keď sa váš vlastný brat za vás hanbil, drotárko, ja sa nebudem za vás hanbiť — ja vás budem pred celým svetom za svojho brata vyznávať — budeme si „ty“ hovoriť — tu máš moju ruku, brat môj úprimný!

DROTÁR: Ach, bože môj, aká to veľká dobrota od vás! Alebo azda len žartujete so mnou, he?

ZALEVSKI: Žiadne žarty, brat môj! Len sa potom nepomýľ pred pánom veľkomožným, abys’ ma potom mladým pánkom nemenoval, lež hovor mi smelo „ty“ a menuj ma svojím milým bratom, svojím Macom!

DROTÁR: He, he, he, mladý pánko, veď mi to tak divno prichodí!

ZALEVSKI: No, už som ti riekol, abys’ mi nehovoril mladý pánko; takým spôsobom celý žart vyzradíš — urob hneď teraz próbu a tykaj mi ako svojmu bratovi, aby ti jazyk privykol.

DROTÁR: He, he, he — nuž, ale sa teda nehnevajte — to jest nehnevaj sa — he, he, he, Maco môj!

VŠETCI: Ha, ha, ha, dobre je, pôjde to!

ZALEVSKI: Tak, Ondrejko môj, chlap si! Lenže sa potom, do čerta, nezabudni — a vy, Doboši, beda vám, ak by ste potom tento nevinný žart vyzradili! Včuľ už teda poďme k pánu veľkomožnému. (Chytí za ruku drotára.)

VŠETCI: Ha, ha, ha, poďme, poďme! (Ťahajú drotára.)

DROTÁR: Ale nieže! Preboha, počujteže, prosím ponížene —

ZALEVSKI: Nuž, čože ešte máš, brat môj?

DROTÁR: Jaj, horkýže som ja váš brat, mladý pánko! Veď kebych vás tak svojím bratom menoval, veď bych cigánil, na moj dušu, a pána veľkomožného oklamal. Nie, nie, preboha, nechajte ma, ja som si to lepšie rozvážil. Pán veľkomožný je statočná duša; on ma do svojho domu láskave prijal, a toľké dobrodenie mi preukázal, a ja bych sa mu teraz tak zle mal odmeniť?

VŠETCI: Tu ho máme zase!

ERNEST: Ale nevídali, švagorko! Veď to bude len nevinný žart, ktorý nikomu nezaškodí a vás predsa s Marínou šťastlivého učiní. Oženíte sa u nás, vstúpite do príbuznosti s celou našou rodinou, z chudobného drotára zostanete pánom; jestli sa ale včuľ sám prezradíte, ja svojho apku znám, on vám Marínu nedá, ba za to vám stojím, že i váš pán brat Doboši službu u nás stratí, a potom môžte s pánom bohom ta ísť.

DROTÁR: Ja, bože môj, otče môj!

DOBOŠI: Ach, teda už len privoľ, brat môj! Veď ako nám tu dobre bude — a máme staručkého chudobného otca doma, môžme ho potom semká k nám vziať; jestli nás ale stadiaľto vyženú, čože si potom počneme?

DROTÁR: Nie, nie, brat môj! Pusť ma, predsa by to neprávosť bola od nás —

MARÍNA: Ach, beda mne, prebeda! Ja nešťastná oklamaná dievka! Či ma teda ozaj zanechať chceš, milý môj? Ach, nechoď, zostaň tuná, privoľ k tomu nevinnému žartu, ak ma len trošku miluješ — nerob ma naveky nešťastlivou! (Drží ho.)

DROTÁR (vymáha sa z jej rúk): Jaj, vari mi srdce pukne od žiaľu — pusť ma, duša moja! Nie, nie, ja nemôžem toho statočného pána oklamať. Rovná cesta býva vždy najlepšia, Marínka moja zlatá! Ja sám pôjdem k tvojmu pánu strýčkovi a vysvetlím mu celú túto vec, aby nebol oklamaný; ale jestli na rovnej ceste spravodlivosti nemôžeš byť mojou, duša moja — poručeno bohu — nech sa stane, čo sa má stať; ale ja za všetky sveta poklady nechcem zostať luhárom! (Vytrhne sa jej a preč uteká.)

VŠETCI: Toto je hrozný drotár!

ERNEST: Tisíc striel, to bych nebol myslel — poďme, bežme za ním, čo to z toho vypáli za komédia! (Všetci bežia preč.)

Výstup IV.

(Premena. Predizba u Rozumného.)

Johan; neskôr Drotár, Marína, Ernest a Doboši.

JOHAN (sám): Toto je do porazenia! Vari sa už všetci v našom dome bláznia. Ešte i pán veľkomožný drží toho drotára za brata pána vychovávateľa. Ani ma len počuť nechcel a do hlupákov mi nadával! Ale však uvidíme, kto je hlupák — privediem mu samého drotára, nech mu on sám do očí povie, kto je jeho brat, či pán vychovávateľ, či hausmajster? (V behu uderí sa o drotára, ktorý práve vkročil.) Ho, ho, ho!

DROTÁR: Ja sa chcem zhovárať s pánom veľkomožným; pustite ma dnuká! (Chce ísť do dverí.)

JOHAN (chytí ho pod krk): Halt! Ver’ ste mi dobre prišli, vy sprostý drotár, vy oplan! Vy ste sa opovážili vnučku pána veľkomožného za ženu si pýtať? Vy ledakto, či ste nevedeli, že ja mám väčšie právo na Marínu ako vy? Ja, ktorý už tuná desať rokov verne slúžim a Marínu milujem, he? (Marína, Ernest a Doboši vstúpia dnu.)

MARÍNA: Ha, preboha, tí sa pasujú!

JOHAN (vypustiac drotára, beží k Maríne s poklonami): Ach, dobre je, Marínka, moja sivá holubička, že ste semká za samcom prileteli — vy ste mi nechceli veriť, že je tento sprostý drotár vlastný brat nášho hausmajstra; no, či som vás klamal? Ja som to už i pánu veľkomožnému povedal a vás si za pani manželku pýtal —

ERNEST a DOBOŠI (na stranu): Do čerta, už sme všetci zradení!

MARÍNA (k Johanovi): Ale kýho paroma, Johan, povedali ste mu to?

JOHAN: Povedal ver’, ale on mi to nechcel veriť a smial sa mi, a do hlupákov mi nadával; teraz teda dobre, že ste všetci tuná, hneď zavolám pána veľkomožného, a vy, drotár, musíte mu potom do očí pravdu povedať, kto ste vy a ktorý je váš brat, i vy, pán hausinšpektor, rozumiete? A potom švárna Marína bude večne mojou. (Hodí jej bozk prstami od úst a zmizne do bočných dvier.)

MARÍNA: Jaj, beda mne, prebeda mne!

DROTÁR (v žiarlivosti): Ale, bisťubohu, Marínka, vari ťa ten pochabý pľundrák ľúbi?

MARÍNA: Jaj, pravdaže ma ľúbi, až do zbláznenia! Ale ja ho nechcem — a teraz ma budú silou mocou za neho nútiť — jaj, vari do Dunaja skočím, ja nešťastná stvora!

DROTÁR: Sto okovaných jasných striel, toto je hrozná galiba!

ERNEST: Vidíte, drotárko, ak len nechcete naveky nešťastlivú urobiť moju sesterničku aj seba samého, tak už musíte tajiť, i my všetci budeme tajiť, a apko nám uverí, a sluhu bude za pochabého hlupáka držať, a oratujete i seba, i Marínu, i brata —

DOBOŠI: Jaj, urob to, brat môj, preboha ťa prosím!

DROTÁR (s vnútorným bojom): Ach, nieže, brat môj! Veď by to len predsa hriech bol.

MARÍNA (hodí sa mu k nohám): Jaj, či si teda tak neciteľný, milý môj, nad mojím veľkým nešťastím? Či ma už tak málo miluješ? Veď ten malinký hriech vari ani len hriech nemôže byť, keď sa tým nikomu krivda nestane, a my predsa obidvaja môžme zostať šťastliví! Jestli je to ale predsa dáky hriech, veď nám to azda pánboh odpustí; ja sa potom budem tak vrúcne k bohu modliť, a postiť sa, a do kostolíčka chodiť, a almužny dávať — (Plače.)

DROTÁR: Hm, čože už tu mám ja hriešny človek spraviť?

MARÍNA (pokračujúc): A keď raz budeme svoji, veď potom budem pána strýčka sama za odpustenie prosiť, i pán Ernest i sesternička Ľudmila budú za nás orodovať, a pán strýček sa iste udobrí, a bude všetko dobre; len teraz ma oratuj z pazúrov toho hnusného pľundráka! (Plače.)

DROTÁR: Nuž, veď už teda nedbám, duša moja, len už vstaň hore (dvíha ju), a neplač, poručeno bohu! (Láska ju.)

ERNEST (na stranu): Ha, predsa zvíťazila láska! (K nim.) Ticho, preboha, už apko ide — len teraz všetci múdro odpovedajme!

Výstup V.

Rozumný a Johan k predošlým.

ROZUMNÝ: Toto je hrúza, aký mi je pobláznený ten môj sluha! Nedá mi pokoja, a tvrdí a duší sa a prisahať chce, že ste vy, drotárko, vlastný brat hausmajstra. (K Dobošimu.) Teraz teda povedzte mi pravdu, pán Doboši, čo je vo veci? Či ste sa vy azda za brata tohoto drotára pred mojím sluhom udávali, čo?

DOBOŠI: Ale ja, pán veľkomožný? Nikdy živej duši som to nepovedal!

ERNEST: Ale, apuško, veď ani dáka podobnosť mena to neprezradzuje; veď sa drotár menuje Bubenčík, hausmajster ale sa píše Doboši.

ROZUMNÝ (k Johanovi): Nuž, či čuješ, ty sprostý mamľas? Či som ti ja tak nehovoril?

JOHAN: Nič, pán veľkomožný! Hausinšpektor cigáni!

DOBOŠI: Ale ja cigániť? Nuž, či som tu ja kedy povedal, že je tento drotár môj vlastný brat?

JOHAN: Lebo vy sa hanbíte za neho — ale nech povie sám drotár! No, či nie pravda, drotárko, že je tento náš pán hausinšpektor váš vlastný brat, he? Povedzte na svedomie!

DROTÁR (s vnútorným bojom): Ach, na moje svedomie — (Dívajúc sa na Marínu, ktorá mu rukami, hlavou i ústami znaky dáva, aby povedal, že nie.) Nie, nie, nie!

MARÍNA a ERNEST (na stranu s radosťou): Ha, chvalabohu, už predsa luhal!

ROZUMNÝ: Toto je hrúza! Ten môj sluha vari dnes bláznivé huby pojedol!

JOHAN: Nič, ja som bláznivé huby ani nekoštoval, len dve porcie bifteku a piva na Gabelfrühstück;[88] ale to bych mohol prisahať, že tento sprostý drotár neni brat nášho pána vychovávateľa. (K drotárovi.) No, povedzte, drotár, na vašu dušu, či je náš pán vychovávateľ váš brat, čo? Povedzte pravdu, lebo ho zavolám, a potom vás v cigánstve lapíme — no, či môžte povedať, že áno?

DROTÁR (s vnútorným bojom): Ó! (Dívajúc sa na Marínu, aké znaky mu dáva.) Áno, áno, áno!

ERNEST a MARÍNA (na stranu): Ha, dobre je, zase luhal!

ROZUMNÝ: Toto je hrúza!

JOHAN (napodobňujúc ho): Toto je hrúza!

ROZUMNÝ (k Johanovi): Či si teda počul, ty sprostý trubiroh! (Chytiac ho za šticu.) To je hrúza, takto si blázna zo mňa robiť! (Šticuje ho.)

JOHAN: Jaj, jaj, jaj! (Ernest a Marína sa smejú.)

ROZUMNÝ (k Johanovi): Ani mi len nepískni viac — čo si dostal, je tvoje — a včuľ mi choď pre pána vychovávateľa, rozumieš? Pre môjho pána zaťa, že ho dáme prosiť, aby prišiel k písaniu kontraktu manželského, že je už všetko pripravené, moja dcéra je už oblečená, notáriuš hneď príde a jeho brat že je už tiež tu. (Johan chce hovoriť.) Nič! Ani len slova viac, marš! (Johan odíde.) Toto je hrúza — už mi dávno nebol takým bláznivým ten môj Johan ako dnes — tak blúznil dve na tri do sveta. No, nič to, deti moje; zdá sa, že ho trošku láska pobláznila, lebo je on do mojej Marínky zaľúbený a nasilu chcel ju mať za ženu — ha, ha, ha, to mu teda musíme odpustiť, lebo mi je on ináč verný sluha — ale láska je takého čosi bláznivého, že i múdru hlavu často pobalamutí! Teraz teda, deti moje, poďte do môjho spoločenského salónu, tam budeme na notáriuša a na pána mladoženícha čakať, (otvorí bočné dvere) poďte, deti moje! (Ide s Marínou.)

DROTÁR: Jaj, bože môj, čo som to urobil!

ERNEST (chytí ho za ruku):

Ha, ha, švagre, nič si nerob z toho!
Láska robí v svete lhárov mnoho:
Len už včuľ buď dôsledný a stály —
trebárs neviem, tento tvoj klam malý
ako v čerty ešte ti vypáli!

(Zmiznú za ostatnými.)

Výstup VI.

(Premena. Sála učebná.)

Zalevski; neskôr Johan a Ernest.

ZALEVSKI (pečatí list; pred ním stojí fľaša vína s pohárom): Tak! Moja rola je toľko ako dokončená! Ten drotár hrozný dojem na mňa spravil, musím si ho teraz vínom zaliať! (Pije.)

JOHAN (prikvapí): Pán moderateur! Aby sa ľúbilo zaraz ísť k pánu veľkomožnému, už sú svadobníci zhromaždení, i notáriuš hneď príde, len na vás ešte čakajú — a ten kujon drotár, on sa opovážil cigániť pred pánom veľkomožným, že ste vy jeho vlastný brat; pokarhajte ho náležite za to cigánstvo —

ZALEVSKI: Nepapuľuj mi, ja viem, čo mám urobiť; ale tu máš tento list, hybaj s ním zaraz na políciu a odovzdaj ho pánu komisárovi do jeho vlastných rúk, rozumieš? Marš! (Johan odíde s listom.) Nech sa stane, čo sa má stať, hovoril ten drotár, tisíc striel, ale kto by len bol takú silu ducha, takú krásu mravného charakteru u drotára hľadal! (Pije.)

ERNEST (prikvapí): Ha, viktória, viktória, pane! Naša diplomacia zvíťazila, Samson je už premožený — už vás pred mojím otcom za svojho brata uznal ten drotár — teraz teda poďte, už všetci na vás čakajú, a moja sestra je netrpezlivá —

ZALEVSKI: Ha, nedivím sa, že ten drotár predsa podľahol našim pekelným úkladom — ale, braček, kto by sa nám bol do duše díval, čo vlastne chceme — nie, nie, braček, dosť už tým nezbednostiam — zašli sme priďaleko, ale ten drotár nás hegol naspiatok — musíme sa i od drotára dačo učiť my vzdelanejší. „Rovná cesta býva vždy najlepšia“, hovoril, ale my sme už boli na krivej —

ERNEST (zadivený): Ale, pane, teraz, keď ste už blízko k cieľu, tak hovoríte?

ZALEVSKI: Nikdy som nebol tak ďaleko od neho, ako práve teraz! Nie, nie braček, sám musíte uznať, že by to bola hrozná nepoctivosť odo mňa. Vidíte, keď mňa váš statočný otec za vášho vychovávateľa prijímal, dal som mu svoju ruku, že sa neoklame vo mne, a ja to chcem včuľ — ako sa na muža svedčí — dokázať a svoj vychovávateľský úkol statočne dokončiť. Na rozlučnú ale, braček, učte sa z môjho nešťastia, kam mladého človeka ľahkomyseľnosť zaviesť môže. To je nešťastlivá prirodzenosť hriechu, že on spočiatku len tenučkým, ľahkomysľou pradeným vláknom lúpež svoju do klbkovitej sieti svojej chytá, chytenú mocnejšími vášne a náruživosti väzbami vždy viac zapletáva, zapletenú po rozkošesľubných, ale bludných bezcestách nebadateľne tiahne do onoho labyrintu, ktorý síce lichá obrazotvornosť sťa oblažujúci labyrint lásky predstavuje, v ňomž kvôli krásnej Ariadne[89] tak milo je blúdiť, tak sladko do všakových bláznivostí sa zamotávať, tak rozkošne tu i tam všakové malé hriešky páchať — v ktorom ale konečne hladovitý Minotaurus neprávosti na nešťastlivú žertvu svoju s otvoreným hrtanom mravnej nákazy čaká. (Chytí pohár a pije.)

ERNEST: Pane, vaša reč ma hrúzou naplňuje!

Výstup VII.

Žid k predošlým.

ŽID (s poklonami odo dvier): Khašama Diener! (K Zalevskému.) Pane, prišiel som vám šťastie vinšovať k tomu manželstvu, he, he, he —

ZALEVSKI (urobí sa zrazu opitým, s pohárom v ruke pokračuje v svojej rečňovanke): Tak vidíte, braček! Už som i ja zablúdil do tohoto labyrintu, he, he, už nemôžem viac ani nazad (kláti sa nazad), ani napred (kláti sa na žida, ktorý cúva s úžasom), už stojím tuná pred týmto Minotaurom svojím (tacká sa na žida), ho, ho, ale ja sa ho neľakám, ja ho porazím sťa neohrozený Tézeus[90] kvôli svojej zaľúbenej A-a-ariadne! (Tacká sa na žida.)

ERNEST: Ale, preboha, pane, to víno vám zrazu do hlavy uderilo!

ŽID: Auveh! Pán Bräutigam je opilý, auveh!

ZALEVSKI (postaviac sa zrazu na rovné nohy pred žida): Tisíc striel, žide, kto je opilý, he?

ŽID: He, he, pardon, predsa ste nie opilý, len ste žartovali. Jemine, jak výborne, jak prirodzene — temer bych bol uveril — ní, taký krásny žart!

ZALEVSKI (tacká sa znovu): He, he, Jakub, a či to nebude pekný žart, keď ja dostanem takú bo-bo-bohatú ženičku a ty dvanásťtisíc zlatých? Či nebudeme mať obidvaja dobrý re-re-rebach? (Tacká sa.)

ŽID (pred ním cúvajúc): Auveh! On nežartuje, predsa je opilý! (K nemu.) Ale, pane, teda sa aspoň choďte vyspať z toho vína!

ZALEVSKI: Ja spať? Ha, ha, ty sprostý Jakub Ma-ma-maušl; veď už všetci na mňa čakajú — budeme písať manželský ko-kontrakt — poďme! (Táckajúc sa, chce ísť.)

ŽID (prichytí ho): Auveh, azda v tomto stave opilosti? Nech sa boh zmiluje! Povedzte mi, nešťastník, či chcete to manželstvo nasilu prekaziť!

ZALEVSKI: Ih čo, la-lári, fári! Ty to nerozumieš, sprostý Jakub! Ach, či len z teba pán bude — he, he, poďme teda, už je tam iste i no-notáriuš — (Chce ísť.)

ERNEST (s úžasom): Ale hrúza, čo sa vám stalo, pane? Ľahnite si tu na diván, ja idem povedať, že vám zle prišlo, kým sa nevyspíte —

ZALEVSKI (vytrhne sa mu): Nič! Ja musím ísť — čo by potom moja Brr-braut[91] povedala? (Chce ísť.)

ŽID (drží ho): Jemine, nesmiete ísť, nepustíme vás. (K Ernestovi.) Mladý pánko, pomôžte mi ho zadržať! (Na stranu.) Auveh, až mi pot na čelo vystupuje, už som akoby ma z vody vytiahli! (K Zalevskému.) Preboha, pane, azda si myslíte, že by sa poctivá panna za opilca vydať chcela?

ZALEVSKI: Ne-nedajbože — potom si nájdem druhú!

ŽID: Druhú? Jemine, a kto mi potom vyplatí moju vechslu, he? Ní, pane, na svoju statočnosť vám prisahám, jestli z vášho manželstva s Ľudmilou nič nebude —

ZALEVSKI: Tak ti iste vechsla prepadne, Jakub, he, he, aký ku-ku-kujon!

ŽID: Auveh, ja oklamaný žid! — Ale, pane, počujte ma, poslúchnite ma, choďte si ľahnúť do svojej izbičky, dajte si uvariť herbathé[92]

ZALEVSKI: Ja herbathé? Ó, ty sprostý Ma-maušl, či už i ty máš ra-raušl?[93]

ERNEST: Do tisíc striel, už všetci sem idú; toto bude hrozná katastrofa!

ŽID: Auveh, auveh, už je moja vechsla beim Teufel![94]

Výstup VIII.

Rozumný, Ľudmila, Drotár, Marína a Doboši k predošlým.

ROZUMNÝ (vedie Ľudmilu k Zalevskému): Aj, aj, teda si sami musíme prísť pre pána mladoženícha? Už vyše pol hodiny čakáme, a mladoženícha kde nič, tu nič! Či je to galantné od vás, takto sa dať hľadať svojou nevestou?

ZALEVSKI: Ba práve, ja som sa včuľ k nej vy-vyberal —

ĽUDMILA (s úsmevom): Ó, už je tu ona sama! (Spraví mu poklonu.)

ZALEVSKI: Ha, ona sama? Ó, to mi je ra-radostné prekvapenie, panička! Či vám môžem podať svoje rameno? (Namáha sa rovno stáť pri nej.)

ĽUDMILA: Preboha, čože je vám to, pane?

ZALEVSKI (tackajúc sa): Mne? Ha, nuž čože by mi bolo, iba že som veľmi dobrej vôle, he, he, krásny anjel môj! (Ľudmila cúva pred ním.)

DROTÁR: Tisíc striel, ten je dobre drgnutý, veď sa mu nohy i jazyk zapletajú!

ERNEST: Ale pletky! Trošku mu zle prišlo — azda dostal závrat do hlavy!

ŽID (s radosťou): Áno, áno, závrat! Pán vychovávateľ na to často trpí — sám mi hovoril!

ZALEVSKI: Ja-ja som ti hovoril? Lu-lužeš na svoju dušu, ty starý hriešnik! (K ostatným.) Odpustite mi, páni! Bol som obstaral k tým našim svadbám niekoľko bu-bu-butelí ma-malagy, a ja malagu ľú-ľúbim — tak mi chutnalo, he, he, he, ale ja som preto pri dobrom rozume! (Tacká sa vždy.)

VŠETCI (temer naraz s úžasom): Toto je hrúza!

ERNEST (chytí Zalevského): Ale, preboha vás prosím, pane, upamätujte sa, poďte si ľahnúť!

ZALEVSKI: Ja, ľa-ľahnúť? Vy ste môj učeník a ja váš majster, vy ma nebudete u-u-učiť!

ROZUMNÝ: To je hrúza, veru pekný majster! Teda ten môj Johan predsa mal pravdu!

ĽUDMILA: Ó, aké to nehodné a škaredé držanie! Ó, ja nešťastlivá osoba, akej hanby a potupy som sa dožila!

ŽID: Auveh, auveh! Moja vechsla, moja vechsla! (K Ľudmile.) Ach, Mamselchen,[95] odpustite, ale každý človek má predsa nejakú chybu — ale ináč — to vám môžem hneď prisahať — on bude veľmi poriadny a verný manžel —

ROZUMNÝ: To je hrúza, ten žid vari zase rozum tratí!

ŽID: Rozum? Jemine, keby len rozum a nič viac!

ZALEVSKI: Teda kdeže je už ten pán no-notáriuš, he?

ERNEST: Ale, preboha, pane — (Ťahá ho.)

ZALEVSKI: Ih, čo! Včuľ budeme kontrakt manželský písať, ja mám k tomu právo i môj brat dro-drotár, (tacká sa k nemu) ha, tu si, môj milý Ondrejko? Poď, nech ťa objímem, do-dobrý si chlap! (Temer sa zvalí na drotára.)

DROTÁR (udrží ho): Ho, ho, ho, mladý pánko! U čerta, akú galibu to vystrájate!

ROZUMNÝ: Ale, hrom a peklo, už trpezlivosť tratím! Ernest a vy Doboši, pomôžte tomu drotárovi, zmocnite sa toho pijáka, odveďte mi ho z očí! (Chcú ho chytiť.)

ZALEVSKI (zodvihne stoličku): Prvému, kto sa opováži, hneď boky dolámem!

ROZUMNÝ: Toto je hrúza! (K Ľudmile.) Teda tu máš, dievka moja, muža korheľa — ak úfaš, že budeš s ním šťastlivá —

ĽUDMILA: Jaj, nechcem, nechcem ho, ja potupená nešťastná stvora! (Hodí sa v náručie otcovi.) Ach, bože môj, otče môj, ale som sa len peknej svadby dožila! (Plače.)

ŽID (k sebe): Auveh — to sa dalo predvídať! (V odchode.) Ale počkaj, však mi budeš za to v chládku sedieť! (Zmizne.)

ROZUMNÝ (k Zalevskému): Pán Bubenčík! Neviem, či ma budete v takomto stave rozumieť — ale všetko jedno mi je. Keď som vás pred časom za vychovávateľa svojho syna prijal, urobil som to z útrpnosti k vášmu bratovi drotárovi — urobil som to — boh mi svedok — z čistej ľudolásky. Úfal som, že moja dobrota vašu ľahkomyseľnosť a cit povinnosti vo vašom srdci prebudí. Ale tak je to so Slovákmi dačo počínať. Čo by priam anjel z neba prišiel, nič z nich neurobí pre ich škaredú náchylnosť k pijatike, pre ich zakrpatelosť na tele i na duši! Toto je zakliaty, stratený národ! Neni divu, že sa ho potom jeho vzdelanejší synovia odriekajú! Pane, vy ste moju dobrotu nehodným spôsobom zneužili a celý môj dom hrozne potupili: od tohoto okamženia vypovedám vám službu — teraz sa pakujte z môjho domu, marš!

ĽUDMILA: Ach, hrozná, hrozná vec!

ZALEVSKI (urobí sa triezvym): Ach, srdce mi pukne od žiaľu! Zbohom, Ľudmila! A vy, pane, odpustite mi moju neslušnosť — ale môj brat drotár je celkom nevinný, tak ako je boh na nebi, celkom nevinný! (Znovu sa tacká.) A-adieu, váš celkom po-pokorný služobník!

(Ide tackajúc sa, vedený Ernestom.)

ROZUMNÝ: To je hrúza! Akému to človekovi zveril som výchovu svojho syna — a chcel som mu ta dať ešte i svoju dcéru za manželku! No, ďakovať bohu, že ešte dosť včasne svoju masku zhodil a ukázal sa takým, akým je! (K drotárovi.) No, ver’ máte pekného brata, drotár — môžete si teraz ta ísť s ním hrnce drotovať a korheľovať!

DROTÁR: Tisíc okovaných hromových striel, čože už mám teraz ja biedny hriešnik povedať? (K Maríne.) Nuž, či ho teraz vidíš, ty podvodná Eva, aký to koniec má, že si ma zviedla ako Adama v raji k tomu cigánstvu. Či som nehovoril, že rovná cesta býva vždy najlepšia? Ó, ja sprostý človek, že som sa dal hlúpymi fígľami ženskými omámiť! (K Rozumnému.) Teraz bite ma, pán veľkomožný, zatvorte, mučte, dosekajte ma na kusy, lebo, bisťubohu, sám pred sebou sa už hanbím, ja trestuhodný hriešnik, všetky pokuty som zaslúžil — tuná je môj chrbát, bite ma!

ROZUMNÝ: To je hrúza, vari sa pobláznil tento drotár!

MARÍNA: Ja, horkýže pobláznil, môj drahý pán strýček! On len svoju vinu vyznáva, ku ktorej som ho ja nemúdra zvábila; ja som všetkého vina, ja som ho podviedla, mňa bite, pán strýček, mňa trescite!

ROZUMNÝ: Ale, do čerta, teda čože ste to porobili? (Na stranu.) Tisíc striel, azda —

DROTÁR: Nuž, prosím ponížene, pán veľkomožný, ver’ sme vás oklamali dnes ráno, lebo ten váš opilý pán zať neni môj brat —

ROZUMNÝ: Hrom a peklo, drotár! (Chytí ho pod krk.) Čo to hovoríš, že on neni tvoj brat?

DROTÁR: Nie ver’! Vo vašom dome som ho po prvý raz videl, ja neznám, kto je on — zahrdúste ma, švacnite ma o zem, zabite ma!

ROZUMNÝ (pustí drotára): Teda odpovedaj mi, ty kujon drotár, čis’ mi nerozprával, že máš vyučeného brata vo svete menom Mateja Bubenčíka, ktorého si v našom dome našiel, he?

DOBOŠI (sa predstaví): Rogo humillime, to som ja, ja som opravdivý brat tohto drotára!

ROZUMNÝ: To je hrúza, ale vy? Či sa i vy už bláznite? Však sa vy píšete Doboši!

DOBOŠI: Hja, lebo ja som si bol ešte ako jurista meno pomaďarčil; ale vo svojom dávnejšom školskom svedectve zreteľne sa píšem Matej Bubenčík. Však to testimónium, rogo humillime, má byť vo vašich rukách, pán veľkomožný! Aspoň pán vychovávateľ mi bol hovoril, že vám to testimónium odovzdal.

ROZUMNÝ: Mne? Vari ešte čo? (Zamyslí sa.) Ha, už sa trošku upamätujem — to je hrúza! (Vytiahne z pugilára písmo.) Vari toto testimónium by bolo vaše, pán Doboši?

DOBOŠI: Ad obsequia,[96] pán veľkomožný, to isté, ono je to — to je moja klasifikácia ešte z rétoriky!

ROZUMNÝ (udrie sa na čelo): Tisíc hromových bleskov — už včuľ začínam chápať — ha — to je celkom na bielom dni! Teda môj Johan predsa mal pravdu — ó, toto je neslýchaný klam a podvod — ó, ten prefíkaný furták — kde je, kde je? Musím ho dať zatvoriť — chytajte ho, aby neuskočil, chytajte ho!

ĽUDMILA: Ale, preboha, apuško, nuž koho?

ROZUMNÝ: Toho neslýchaného klamára, toho kujona, vychovávateľa, toho zlosyna — za ním! (Rozbehne sa, ale zrazu sa umierni.) Ale tisíc striel, veď ja som si sčasti sám na príčine — ja som ho silou mocou nútil u mňa zostať — nie, toto je hrozná samošaľba! Ale toto testimónium je všetkých kolomút príčina. (Hodí písmo o zem, ktoré Doboši zodvihne.) A vy dvaja (oborí sa na drotára a Dobošiho) kujoni, luhári, vy háveď drotárska! Vy ste mi dnes ráno do očí luhali, mňa hrozne oklamali, teraz alo marš! Od dnešného dňa vypovedám vám obidvom službu — pakujte sa mi hneď, ešte dnes z môjho domu — žiadne milosrdenstvo — marš! (Drotár a Doboši, ktorí vždy pred Rozumným cúvali, vo dverách zmiznú, a Marína so zalamovaním rúk a s plačom za nimi.) Toto je hrúza! Ale som si len pekných ľudí choval v dome, samých korheľov, zlosynov — a títo sa ešte mali u mňa ženiť, do príbuznosti so mnou vstupovať, no, ver’ by sme boli pochodili, dievka moja! (Hodí sa na pohovku.) Už teraz vidím, že je to veru naničhodná zberba, tá Slovač!

ĽUDMILA: Ale, apuško, kto len teda môže byť ten náš vychovávateľ, keď on neni brat toho drotára? Toto všetko mi je nepochopiteľné!

Výstup IX.

Žid, Rozumný a Ľudmila.

ŽID (prichádzajúc, na stranu): Ešte jeden prostriedok oprobujem — dvanásťtisíc zlatých ist der Mühe wert.[97] (K Rozumnému.) He, he, khašama Diener, pán veľkomožný! Jemine, aký sedíte smutný, iste je vám ľúto, že ste chceli svoju dcéru vydať, ale pán Bräutigam[98] sa vám opil — he, he, he, ale predsa sa vám neopil — na moj dušu vám hovorím, že on nebol opilý, ale on sa len robil opilým — mal svoju statočnú príčinu —

ROZUMNÝ: Ale, tisíc striel, žide, či sa zase blázniš?

ŽID: Pane, len včera som sa pobláznil kvôli dvanásťtisíc zlatým — jemine, prečítajte tento dokument! (Dáva mu vechslu.)

ROZUMNÝ: To je hrúza, veď je to písmo toho furtáka vychovávateľa! (Číta.)

ŽID: Ganz richtig,[99] vlastnoručné písmo vášho pána mladoženícha; on mi podpísal dvanásťtisíc zlatých, ktoré mi mal dať v deň sňatku manželského s vašou dcéruškou erga diese Wechsel[100] vyplatiť —

ROZUMNÝ (čítajúc): Matej Bubenčík. (Hovorí.) Skutočná pravda! Veru pekné kúsky teraz jeden za druhým na svetlo vychádzajú, vari ma porazí od jedu! (Pustí vechslu z rúk, ktorú žid dychtive zodvihne.) Hrúza, hrúza, a to ešte mal byť vychovávateľ? Ba kujon a nehanebný šibal!

ŽID: Veru hrozný šibal, klamár, ukrutný tiger! On mňa tak potupne oklamal, mňa, Jakuba Maušla, ktorého ešte žiaden kresťan v celom svete nebol vstave oklamať!

ROZUMNÝ (so zadivením): Nuž, ako, žide? Však mňa ste chceli oklamať — na konto mojej dcéry podpísal ti tých dvanásťtisíc zlatých —

ŽID: Tak je, podpísal, a ja som sa dal bláznom spraviť — nevyzradil som ho, neudal som ho; lebo, prosím ponížene, on je opravdive ten proskribovaný ubehlík poľský, mladý gróf Kazimír Zalevski!

ĽUDMILA (s úžasom): Preboha, mladý gróf Kazimír Zalevski! (Klesne.)

ROZUMNÝ: Toto je hrúza!

ŽID: Ako je boh na nebi, on je to! Ale on ma beštechoval[101] tou vechslou, on ma presvedčil, že sa on ožení u vás pod menom Mateja Bubenčíka, a ako váš zať že mi potom bude vstave vyplatiť tú vechslu —

ROZUMNÝ: Ty sprostý žide, ale ako si mohol uveriť, že bych ja bol privolil k takému nehanebnému kujonstvu?

ŽID: Jemine, uveriť? Celý svet by to bol uveril! Či ste mi, pane, sami nepovedali, že on má byť vaším zaťom? Či sa mi Fräule Ľudmila nepriznala, že ho ľúbi, jemine, a ako ľúbi? Či ste ho všetci za brata toho drotára nedržali, a drotár či nebol do komplotu künstlich[102] zapletený, zakúpený? Nie, nie, ja som mal zo všetkých strán garanciu na tú vechslu — a ešte v ten večer ste mu, pane, svoju dcérušku zasnúbili; ale dnes, keď sa už mal kontrakt manželský písať, a ja som sa pünktlich[103] ustanovil pre svojich dvanásťtisíc zlatých — ten kujon, ten lotor zrazu sa urobí opilým, auveh, opilým —

ĽUDMILA (s radosťou): Ach, apuško drahý, teda on nebol opilý, iste nebol opilý!

ROZUMNÝ: Tisíc striel, teraz sa mi začína v hlave rozvidňovať!

ŽID: Teraz teda povedzte, či to neni hrozný človek ten váš prekliaty vychovávateľ? Ja hovorím, že sto ráz horší nežli ja, bože mi odpusť — ja som len fušer proti nemu, tak mňa hrozne prekabátil!

Výstup X.

Ernest k predošlým.

ERNEST (prikvapí): Ach, apuško drahý, odpustite mi moju veľkú vinu — ja som vedel, že pán vychovávateľ neni brat toho drotára, že je on nešťastlivý gróf Kazimír Zalevski — on s mojím porozumením tomuto kujonovi židovi dal jednu vechslu —

ROZUMNÝ: To je hrúza, s tvojím porozumením, syn môj?

ERNEST: Tak je, bo som ho chcel oratovať — ja som skrz Marínu i toho drotára omámil, aby ho za svojho brata uznal — ten drotár je nevinný — ja som toho všetkého vina!

ROZUMNÝ: To je hrúza, ty, syn môj drahý!

ERNEST: Ach, tak je, apuško — to je moja veľká vina; ale dnes ráno, keď už bolo všetko múdro osnované a ja som už pána vychovávateľa volal k písaniu kontraktu manželského, zrazu mi povie, že z toho nič nebude, že by to bola hrozná nepoctivosť —

ROZUMNÝ: To je hrúza, ale to hovoril?

ERNEST: To ver’, a všakové krásne naučenia mi dával; lež ako sa tento žid vo dverách zjavil, naraz k môjmu hroznému zadiveniu začne sa klátiť a tackať a bláboliť sťaby opilý; takže som i ja najprv uveril, že je skutočne opilý; ale apuško, on nebol opilý — nebol opilý!

ĽUDMILA (s radosťou): Ó, veď už vieme, bratríček môj drahý, už vieme — ach, my sme mu takú hroznú krivdu urobili!

ROZUMNÝ (s hlbokým citom): Nie, to je ver’ hrozný človek!

ŽID: Jemine, či som vám nehovoril, nehovoril? (Na stranu.) He, he, he, das geht vortrefflich![104] Moja vechsla neni stratená!

Výstup XI.

Johan k predošlým.

JOHAN (s listom v ruke): Prišiel som oznámiť, že ten čertovský vychovávateľ už preč odchádza z nášho domu, práve si svoju bagážiu pakuje, a na rozlučnú posiela tento list (dáva ho Rozumnému, ktorý ho dychtive otvorí a číta); ale dá prosiť, že ani Fräule Ľudmila, ani žiadna živá duša nesmie vedieť, čo je v tom liste, iba sám pán veľkomožný.

ĽUDMILA: Ach, preboha, ja to nesmiem vedieť? Nuž prečo? Ach, azda ma nemiluje, a preto preč z nášho domu odchádza —

ROZUMNÝ (prečítajúc list): Toto je hrúza! Počujte len, deti moje, čo mi píše! (Chce čítať.) „Vysoko-ctený —“

JOHAN: Ale, pán veľkomožný, hovoril som, že nikto druhý nesmie vedieť —

ROZUMNÝ (okríkne ho): Mlč, ty mamľas, marš nabok! (Johan odíde.) Počujte teda! (Číta.) „Vysokoctený pane! Odchádzajúc z vášho vzácneho domu, ďakujem vám za vašu dobrotu, s ktorou ste strateného syna napravili — úfam, že som sa vám navzájom tiež odmenil podareným vychovávaním vášho syna Ernesta, ktorého priateľstvo, vaša blahosklonnosť a láska vašej hodnej dcéry Ľudmily mňa nevýslovne pyšným činí. Ale darmo je — neuprositeľný osud vytrhuje ma z kola šľachetnej rodiny — Ľudmila nemôže byť mojou. — Abych jej ale bolesť nad svojím zmiznutím uľavil — jedným slovom, aby mňa nešťastníka ľahko zabudnúť a druhého statočného muža oblažiť mohla, dovolil som si vo vašom dome tej neslušnosti, urobiť sa opilým, dobre vediac, že nič tak zhnusiť nemôže mladého muža v očiach dobre vychovanej panny ako opilstvo; toto nech bude psychologickým liekom k vyliečeniu jej nešťastnej lásky ku mne; nech ma navždy zabudne — ale ja, dokiaľ živý budem, nikdy ju, ani vás, pane, nezabudnem. Nešťastlivý gróf Kazimír Zalevski.“

ĽUDMILA: Ach, prebeda, čo sme to urobili! Ach, čo mi je teraz z celého tohoto sveta bez neho! Ó, ja nešťastlivá stvora ženská! (Plače.)

ROZUMNÝ: Na každý pád je to podivenia hoden mladý muž! Ešte i tie jeho kúsky, ktorých sa v mojom dome dopustil, sa mi včuľ v krásnom svetle predstavujú!

ERNEST: Ach, apuško, on ma učil, že jestli šľachetný niekedy hreší, ešte i tie jeho hriechy majú byť krásne, podivenia hodny!

ROZUMNÝ: Ach, krásne, krásne! Ale kam sa len teraz chce obrátiť?

ŽID: Jemine, kamkoľvek pôjde, ja nájdem toho kujona; on dueliroval, komploty koval, falošné vechsle vydával, a mňa hrozne ošudil, oraboval! Ale počkaj, ty zbojník poľský, však mi zato pôjdeš na putá do Kufsteinu,[105] jestli moju vechslu nevyplatíš —

ĽUDMILA: Ach, Jakubko, či by ste ozaj mohli byť tak nemilosrdným? Kdeže vám on včuľ tých dvanásťtisíc zlatých vyplatiť môže?

ŽID: Jemine, krásna Ráchel, či váš pán Väterchen[106] neni dosť bohatý a grossmütlich,[107] aby mi vyplatil tú vechslu za svojho grófskeho pána zaťa?

ĽUDMILA: Ach, apuško môj drahý —

ROZUMNÝ: Nu, nu, dievka moja, veď i ja myslím, či by sme ho nemohli oratovať z neľudských dláb tohoto žida; ale dvanásťtisíc zlatých tak z vačku vyhodiť — nie, to je hrúza!

ERNEST (hodí sa k nohám otcovi): Ach, môj dobrý apuško! Jestli moje rozpustilé mravy pred mesiacom vaše otcovské srdce úzkosťou a strachom naplňovali, jestli som predtým vašej dobrote, vašim otcovským prosbám i hrozbám tak často vzdoroval, ach, odpustite mi a prijmite teraz moje sväté uistenie, že ja odvčúľka budem vaším najposlušnejším, najlepším synom, že vás budem ctiť a milovať sťa svojho najväčšieho dobrodinca a najlepšieho otca —

ROZUMNÝ (s pohnutím): Nu, nu, syn môj drahý! (Na stranu.) Zrejmá vec, že mi ho ten vychovávateľ premenil!

ERNEST: Ach, ale oratujte mi včuľ môjho dobrého vychovávateľa a priateľa, ktorý navrátil strateného syna dobrému otcovi! (Plače.)

ROZUMNÝ: Nu, nu, pravdu máš, syn môj! Dobrý vychovávateľ a dobrý priateľ sú hodni všelijakých obetí! A podarená výchova je poklad neoceniteľný — už včuľ s radosťou vyplatím tých dvanásťtisíc zlatých! (Zacengá.) Johan! (Johan príde, Rozumný vyťahuje z vačku pugilár a číta veľké bankovky.)

ŽID (na stranu): Ha, Glück auf, Jakube, Glück auf![108] (Strežie s jastriacimi očima na pugilár.)

ROZUMNÝ (k Johanovi): Hybaj, utekaj k pánu vychovávateľovi, že ho dám pekne prosiť, aby bez odkladu ku mne prišiel, že mu mám niečo veľmi nutného zdeliť, marš! (Johan odíde.) Ty ale, žide, daj sem tú svoju vechslu, nech ti ju likvidujem! (Žid podáva s posunkami radosti vechslu.)

ĽUDMILA A ERNEST: Ach, náš drahý apuško!

Výstup XII.

Drotár, Doboši a Marína k predošlým.

DROTÁR (s balíkom drôtu a s paličkou v ruke): Nech vás tu boh požehná a opatruje, pán veľkomožný! (Bozkávajúc mu ruku.) Ďakujem vám za všetku vašu dobrotu (Doboši a Marína plačú); odpustite mi, že som sa tak hrozne proti vám prehrešil — ó, ja som váš hnev a nelásku spravodlive zaslúžil — zostaňte tuná všetci s pánom bohom! (Chce ísť.)

ROZUMNÝ (prichytí ho): Ho, ho, drotárko, počkajteže, no! (Na stranu.) To je hrúza, temer by sme boli na toho drotára zabudli! (K nemu.) Nepôjdete nikde z môjho domu, drotárko, vaša statočnosť vyšla na svetlo — všetko vám odpúšťam — zostanete u mňa a dávam vám svoju vnučku Marínu za ženu —

DROTÁR a MARÍNA (temer naraz): Ach, či je to možné?

ROZUMNÝ: Všetko je možné u boha, drotárko! Marína je vaša a dostanete s ňou pekné veno do gazdovstva; ale musíte toho mladého pána — rozumiete — toho môjho pána zaťa za svojho vlastného brata uznať —

DROTÁR (zarazený): Ale kýho paroma, vari toho opilého vychovávateľa?

ROZUMNÝ: Ó, on nebol opilý, drotárko! Len sa tak robil pred nami — ja mu včuľ svoju dcéru Ľudmilu za manželku dávam; ale vy musíte pred každým hovoriť, že je on váš vlastný brat — on sa žení u mňa pod menom vášho brata —

DROTÁR: Ale, pre všetkých svätých a svätice božské, čo sa vám robí, pán veľkomožný? Veď ste ma práve preto trestali!

ROZUMNÝ: Okolnosti sa premenili, drotárko! Teraz vás bohate za to odmením, ak mi len prisľúbite, že môjho pána zaťa za svojho vlastného brata pred celým svetom vyznávať budete —

DROTÁR: Ej, bisťubohu, pán veľkomožný, to už ver’ nie! Raz som sa dal podvodnými ženskými slzami omámiť, ale viacej ani za celý svet!

VŠETCI (súčasne): Toto je hrúza!

ŽID: Auveh, auveh!

DOBOŠI (k drotárovi): Ale, preboha, brat môj! Privoľ k tomu, veď už viac nikoho tým neoklameme, keď to sami chcú —

DROTÁR: Jaj, ale by sme druhých ľudí klamali a svedomie si zapredali!

ROZUMNÝ (s neláskou): Tisíc striel, vy surový drotár, ak mi k tomu neprivolíte, tak už potom môžte v čerty odísť!

ŽID (k drotárovi potichu): Jemine, dobrý človeče, jestli urobíte, čo od vás žiadajú, ja vám ešte dnes tisíc zlatých darujem — (Drží ho za ruku.)

MARÍNA (z druhého boku k drotárovi): Ach, milý môj premilený, veď nebuď skala, keď už vidíš, že sa veci k nášmu šťastiu premenili — (Drží ho za ruku.)

DROTÁR (odsotiac ich od seba): Preč, preč, vy pokušitelia! Hovoril som, že rovná cesta býva vždy najlepšia. Prekliaty ten človek, čo sa neprávosťou obohatí — naproti tomu spravodlivý vo svete sa hádam nestratí — s pánom bohom — drotár som bol, drotár budem, drotárom chcem zostati! (Uteká preč a Marína za ním.)

VŠETCI (s úžasom): Hrozná, hrozná vec!

ROZUMNÝ: Toto je hrúza! (K židovi.) Tak teda vidíš, žide, že bych ti daromne tú vechslu likvidoval — môj zať nemôže sa viac menovať Matejom Bubenčíkom; tu si máš svoju vechslu naspiatok! (Žid berie vechslu.)

JOHAN (prikvapí): Pán vychovávateľ zaraz bude tuná i s pánom komisárom od polície —

VŠETCI (zľaknutí): Preboha, s komisárom?

JOHAN: Tak je, ako som išiel volať, už bol u neho pán komisár s akýmisi papiermi v ruke, ktoré mu čítal — a teraz idú obidvaja semká!

ROZUMNÝ, ĽUDMILA a ERNEST: Beda nám, beda nám, už je všetko zradené!

ŽID: Weh mir, weh mir, meine Wechsel![109]

Výstup XIII.

Komisár a Zalevski k predošlým.

KOMISÁR (úradnícky prísne): Přicházím k vám teď, pánové, ve jméně zákona — již jest všechno vyzrazeno — v tomto domě ukrýval se za delší čas tento uběhlík polský (ukazujúc na Zalevského), jenž od dnešního dne propadl rukoum spravedlnosti, a vy všickni jste také arretováni[110] co jeho spoluvinníkové —

ZALEVSKI (pretrhnúc ho v reči, po strane): Ale preboha, dosť toho žartu, pán komisár! Či nevidíte tie hrúzy na všetkých tvárach maľované?

ROZUMNÝ (v zmätku): Aké to šťastie, pán komisár! Nu — vítam vás vo svojom dome — prosím, nech sa ľúbi u nás (dávajúc mu stoličku, ale ju obrátiac zadom) sadnúť!

KOMISÁR: Ha, ha, děkuji, pane Rozumný! Věru, zdáte se míti zlé svědomí; (napraví si stoličku a sadá) slyšte tedy! Pán vychovatel vašnostina syna Ernesta dnes se byl na zdejší policejní direkcí sám písemně udal, že jest on soudami stíhaný uběhlík polský, mladý hrabě Kazimír Zalevski —

(Rozumný, Ľudmila, Žid temer naraz:)

ROZUMNÝ: To je hrúza!

ĽUDMILA: Ach, beda, prebeda!

ŽID: Auveh, auveh!

KOMISÁR: Ha, ha, mladá slečinka se také leká? Nu, tož se jen nelekejte, spanilá slečno, neb pán hrabě udal také, že jest váš pán tatík v té veci beze vší viny, a myslím vám způsobiti radostné překvapení, když vám teď oznámím: že právě dnes ráno došly na zdejší policejní správu od krakovského obvodu ouřední písma, (ukáže listiny) v nichž ve veřejnou známost se dáva, že mladý hrabě Kazimír Zalevski, jenž byl pro souboj a prchnutí od vojska pod kriminální pravotou, konečně milost obdržel, a může se svobodně do své vlasti v náručí svého otce navrátiti —

ROZUMNÝ, ĽUDMILA a ERNEST (s radosťou): Ach, či je to ozaj možná vec?

KOMISÁR: A poněvádž — jak jsem byl připomenul — váš pán vychovatel se byl sám témeř současně na policejním ouřadě udal, tak jsem již vedel, kde mám hraběte Kazimíra Zalevského hledati —

ZALEVSKI: Tak je, a bol tak láskavý pán komisár, osobne mi priniesť túto radostnú novinu a prečítať mi tie úradné písma, z ktorých som sa k svojej nevypovedateľnej radosti práve dozvedel, že po mojom zmiznutí z krajiny môj kochaný otec pravotu za mňa viedol proti mojim protivníkom, a súd krajinský mňa konečne za nevinného vyhlásil —

ROZUMNÝ a ĽUDMILA (s radosťou): Ach, za nevinného?

ZALEVSKI: Tak je, nakoľko totiž k tomu súboju ja som bol vyvolaný a mravne prinútený, čo sa svedkami a sekundantmi pred súdom dokázalo; pre môj útek ale dobrý môj otec mi osobne milosť u cisára pána vyprosil. Ó, mój łaskawy, mój kochany ojciec, którego juź trzy lata niewidziałem! Ó, jakaź to radość będzie, kiedy stracony syn na łono swego dobrego ojca, na łono swojej kochanej ojczyzny powróci; bo wiecie dobrze, panowie, jak ogniście płonie milość ojczyzny w polakałonie!

ĽUDMILA: Ó, radosť, radosť. A jak ľubozvučný je ten poľský jazyk v jeho ústach — veď mi to temer tak zneje ako tá naša milá slovenčina. — Hm, preto mi on tak často hovorieval, že slovenčina a poľština sú dve krásne sestry od jednej matky Slávy!

KOMISÁR: A čeština třetí, a síce tá nejstarší, spanilá slečno! Já se velice raduji z toho, že se teď u také vzdělané slovanské společnosti nacházím! (K Zalevskému.) Vám ale, pane hrabě, štestí přeji, a za čest sobě pokládám, že vám nyní mohu osobně doručiti tyto listiny — příjmetež —

(Odovzdáva mu listiny, ktoré on s mimikou radosti prehliada.)

ROZUMNÝ: Ach, radosť, neočakávaná radosť! No, kto by sa len bol nazdal, že to ešte taký dobrý koniec vezme? Teda ten drotár predsa mal pravdu, že rovná cesta býva vždy najlepšia. Tisíc striel, a ja som ho tak zle odpravil! (K Ernestovi.) Ach, syn môj drahý, ty máš rýchle nohy — leť čo môžeš za tým statočným drotárom — azda sa ešte lúči s Marínou — vyhľadaj, dohoň ho, priveď mi ho naspiatok — tak, syn môj! (Ernest odíde.) Chudák drotár, veď je on vlastne hrdina tohoto nášho plesu!

ĽUDMILA (k Zalevskému): Aj, aj, na taký spôsob nás už teda skoro zanecháte, pán vychovávateľ — (v zmätku) alebo, no — akože vás mám už teraz titulovať?

ZALEVSKI: Ó, ladná panna! Vychovávateľ je krásny titul, na ktorý vždy pyšný budem; ale mne ešte milší titul bude (kľakne pred ňou), keď ma budeš odvčuľka svojím milým mladoženíchom, svojím kochaným manželom titulovať — (Kľačí a drží ju za ruku.)

ĽUDMILA: Ale no, pán gróf, (dvíha ho) vstaňte-že!

ZALEVSKI: Krásna Ľudmila! Láska k tebe učila ma tuná pravidlám dobrej výchovy, a tvoj dobrý otec jedine hodnotu výchovy oceniť mienil, keď ťa včera so mnou zasnúbil, ačpráve mňa len za chudobného drotárskeho syna držal; ó, jak šťastlivým sa teraz cítim, keď ťa už môžem svojou láskavou grófkou menovať — no, či môžem?

ROZUMNÝ (žmurkajúc na Ľudmilu): Nu, nu, dievka moja, to sa rozumie, rozumie!

ĽUDMILA: Nuž, teda už nedbám, pán gróf, ale jednu výnimku si vyprosím, totiž — aby ste sa nikdy viac neurobili opilým!

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, tu je moja ruka (uderí jej do ruky, a bozká jej ruku), krásna Ľudmila! Toto bolo prvý i posledný raz! Ó, jak nevýslovnú radosť bude mať môj kochaný otec a celá moja rodina, keď im takúto krásnu, cnostlivú nevestu od statočných bratov Slovákov z Vengier privediem! (Objíme ju a bozká, s ňou mimicky rozprávajúc.)

ŽID (s radosťou k Rozumnému): He, he, pán veľkomožný, teda privoľujete k tomu manželstvu?

ROZUMNÝ: Ó, milerád, s najväčšou radosťou — ani kontrakt písať nepotrebujeme — tu máme pána komisára za svedka!

ŽID: Jemine, tak mi tú vechslu musí váš grófsky pán zať vyplatiť — tu je schwarz auf weiss[111] — v deň sňatku manželského s vašou dcérou dvanásťtisíc zlatých — (Ukazujúc vechslu.)

ZALEVSKI (držiac pod pazuchou Ľudmilu, k židovi): Ho, ho, žide, či som ti nepovedal, že si ty sprostý trubiroh? Na tvojej vechsli je podpísaný Matej Bubenčík, ja som ale gróf Kazimír Zalevski — verstanden?[112]

ŽID: Auveh, auveh! Ale, hola, však je to predsa vaše vlastnoručné písmo, osvícený pane, ja vyhrám proces — vyplaťte podobrote!

ZALEVSKI: Ha, ha, žide, nech ti vyplatí Matej Bubenčík! (Odvráti sa od neho.)

DOBOŠI (zľaknutý): Ale, preboha, vari ja? Nuž začo? A potom však sa ja píšem Mathias Doboši!

ŽID: Weh mir, weh mir! Ale, a propos, pán komisár — vy ste najlepšie zbehlý v zákonoch (potichu), die Hälfte von der Summe gehört Ihnen[113] (nahlas) — rozsúďte vy, pán komisár! Gróf Kazimír Zalevski podpísal cudzie meno na vechslu, ale jeho vlastné písmo; či nepravda, že musí vyplatiť! (Žmurkajúc na neho.) Die Hälfte von der Summe —

KOMISÁR (vážne): Měl jste býti lépe na pozoru, žide! Nejvýš onen Bubenčík, jehož jméno pán hrabě na onu směnku falešně podepsal, mohl by pravotu zdvihnout proti pánu hraběti.

ROZUMNÝ: A aby ju nezdvihol proti môjmu pánu zaťovi, ja tých dvanásťtisíc zlatých darujem jeho statočnému bratovi drotárovi, ktorý svojím poctivým jednaním prekazil, že som ich tomuto židovi nevyplatil; — tisíc striel, ale bych sa len bol mrzko opálil, keby nie ten drotár!

ŽID: Verfluchter Drotár![114] Čerti ho práve vtedy priniesli! — Ní — Gott verzeihe mir[115] — ale takto ma ešte žiaden človek na svete neprekabátil! (V odchode.) Ale, jemine, das soll mir nie mehr passieren,[116] — khašama Diener! (Ide preč.)

VŠETCI: Adieu — ha, ha, ha, ha, ha! (Smejú sa všetci a ruky si stískajú.)

Výstup XIV.

Drotár, Marína a Ernest k predošlým.

ERNEST (vedie drotára s Marínou): Ha, tuná je náš drotár, už chcel ta ísť zase len hrnce drotovať, ale sme ho lapili!

VŠETCI: Ha, vitajte nám, drotár, vitajte!

ROZUMNÝ (ťapká ho na plece): Sláva vám, drotár! Vy ste mi svojou poctivosťou dvanásťtisíc zlatých zachránili; teraz ich vám darujem. Tuná (dá mu veľký pugilár), vezmite si — napozatým nebudete drotárom — nepustíme vás z domu viac, ani vášho brata!

DROTÁR (do otvoreného pugilára hľadiac): Nuž, ale stotisíc pikulíkov, veď sú tuná samé nové, novučičké stovky! (K Rozumnému.) He, he, he, pán veľkomožný, už ste ma dva razy ošialili, azda i teraz len žartujete — tuná si máte (dáva pugilár naspäť), nerobte komédiu s chudobným človekom!

ROZUMNÝ: Žiadna komédia, drotárko — už vás viac neošialime — zadržte si tú sumu, ktorú vám včuľ dávam sťa veno manželské so svojou milou vnučkou Marínou; (K Maríne.) Poďže sem, dievka moja!

DROTÁR (vo veľkom zadivení): Nuž, ale u všetkých helementov, či to ozaj neni komédia? Veď len pred chvíľou ste ma s hnevom preč odohnali!

ROZUMNÝ: Drotárko môj, vaša poctivosť zvíťazila a pripravila nám všetkým taký radostný sviatok! — Požehnaný bol váš príchod do môjho domu; lebo jedine vami dal mi boh dobrého vychovávateľa pre môjho syna — vami dal mi šľachetného manžela pre moju dcéru — vami spojil statočnú slovenskú rodinu so slávnym šľachtickým rodom grófov Zalevských: teraz teda slušná vec je, aby ste i vy k našej rodine patrili. (Chytí Maríninu ruku a spojí ju s rukou drotárovou.) Marína je vaša, drotárko — buďte svoji šťastliví, tak ako ja sa teraz medzi vami šťastlivým cítim, a svoje požehnanie vám udeľujem!

(Drotár a Marína Rozumnému ruky bozkávajú.)

VŠETCI: Sláva drotárovi!

DROTÁR (plačúc od radosti): Ach, bože môj dobrý, či bol kedy tak šťastlivý drotár na svete? Alebo či sa mi to azda len sníva?

ZALEVSKI (k drotárovi): Milý švagorko náš! Zo žobrákov stávajú sa páni a z pánov žobráci; a ja hovorím, že za drotárov nemajú sa čo hanbiť statoční Slováci!

(Opona padne.)



[85] nem. milostivá pani

[86] maď. že Slovák nie je človek a ja úbohý slovenský chasník vždy zemiaky žrať!

[87] maď. mierna nadávka

[88] nem. na desiatu

[89] Ariadne — v starogréckej mytológii dcéra Minosa, kráľa krétskeho; zaľúbila sa do aténskeho mladíka Tézea, ktorý mal byť spolu s ostatnými aténskymi mladíkmi a devami privezenými na Krétu hodený za pokrm oblude Minotaurovi, poločloveku a polobýku, prebývajúcemu v bludisku — labyrinte. Ariadne pomohla Tézeovi klbkom nití, ktoré hrdina upevnil pri vchode do labyrintu, takže sa napokon, vedený niťou, mohol dostať z bludiska. Tézeus Minotaura zabil. V ďalšom texte Palárikovom Minotaurus je chápaný ako symbol: „Minotaurus neprávosti“ napokon pohltí človeka, ktorý najprv pácha len „všakové malé hriešky“.

[90] … neohrozený Tézeus — pozri predch. pozn.

[91] nem. nevesta, snúbenica

[92] Herbathé — bylinný čaj

[93] nem. skom. či už i ty máš pod čapicou?

[94] nem. u čerta, v čertoch

[95] franc. nem. skom. slečinka

[96] lat. k službám

[97] nem. je hodno námahy

[98] nem. ženích, snúbenec

[99] nem. celkom správne

[100] lat. nem. proti tejto zmenke

[101] z nem. podplatil

[102] nem. umele

[103] nem. presne

[104] nem. výborne to ide

[105] Kufstein — okresné mesto v Tirolsku s povestnou pevnosťou Geroldseck, premenenou na väznicu.

[106] nem. otecko

[107] nem. skom. veľkodušný

[108] nem. zdar boh!

[109] nem. Beda mi, beda mi, moja zmenka!

[110] … a vy všickni jste také arretováni — z franc., zatknutí

[111] nem. čierne na bielom

[112] nem. rozumieš?

[113] nem. polovica sumy bude vaša

[114] nem. prekliaty

[115] nem. nech mi boh odpustí

[116] nem. to sa mi už nikdy nestane

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.