ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Dvor v dome Rozumného.)

Drotár; neskôr Marína a kuchárka.

DROTÁR (sedí na zemi neďaleko dverí kuchynských, drotujúc dáku nádobu; vedľa neho leží viacej všakových nádob, drôty atď.): Ver’ tak statočného slovenského domu v celej Pešti som nenašiel. Všetci sa tuná tak prívetive so mnou zhovárajú! Hm, a tá mladá Oravčianka celú kopu všakových nádob mi naznášala; ach, iste má dobré srdce, a dopraje úbohému drotárovi, aby si niečo zarobil! No, musím sa pochlapiť! (Drotujúc začne spievať):

MARÍNA (počas spevu vo dverách kuchynských sa zjaví a pristúpi k drotárovi): Ej, ej, drotárko, ale len viete pekne spievať! Ver’ sme vás v kuchynských dverách počúvali. Tuná som vám priniesla pohár vína, občerstvite sa trošku! (Drotár vezme a pije.)

KUCHÁRKA (vo dverách kuchynských s vareškou v ruke): Hi, hi, hi, bodajže ťa ho aj s drotárom! Aké smutné pesničky vie spievať. Temer by ma bol k plaču pohol! (K slúžkam, do dverí so smiechom sa tisnúcim.) Nuž, ale či mi nejdete do svojej kuchynskej práce, vy všetečnice, hi, hi, hi! (Zmizne i so slúžkami.)

DROTÁR (dávajúc Maríne prázdny pohár): Boh vám zaplať, panenka, stotisíc ráz!

MARÍNA: Pánboh uslyš, drotárko! Ale kde ste sa to len takú múdru pesničku naučili?

DROTÁR: Ach, prosím vás, panenka, drotári vám také smutné pesničky od nepamäti sveta spievajú! (Drotuje.)

MARÍNA (bokom): Hm, a nebol by špatný šuhaj, keby nebol taký zašmúľaný! (K nemu.) Teda vy znáte viacej takých pesničiek, drotárko? Ach, ver’ bych vás tak pekne prosila, keby ste mi ešte jednu zaspievali.

DROTÁR: He, he, he, pekná panenka! Ak vám tým malú radosť spravím, milerád vám zaspievam. (Odkašle si a začne spievať.)

MARÍNA (smeje sa): Ej, drotárko, teda vy máte i milú doma, ktorá za vami túži? No, ľaďteže ho, no!

DROTÁR (s úsmevom): He, he, krásna panenka, veď je to len taká pesnička. Ja doma nikoho nemám, iba chudobného otca, ktorého abych v jeho starobe dáko fedroval, vybral som sa do šíreho sveta drotovať; keď tam u nás tak málo je výrobku, a bieda neslýchaná!

MARÍNA: Chudák! — Nuž, teda len ďalej spievajte, tak sa mi ten váš spev ľúbi!

DROTÁR (spieva):

MARÍNA (stranou): Ach, tak ma ten jeho spev dojíma! To je neobyčajný mladý drotár! (K nemu.) Ej, ej, ale len viete krásne spievať; ale teraz počujte — i ja vám zaspievam, ako u nás v Orave o drotároch spievajú. (Spieva.)

(Obidvaja dôrazne.)

(Marína rýchle zmizne do dverí kuchynských.)

Drotár a neskôr kuchárka.

DROTÁR (s rozpiatymi ramenami za zmizlou Marínou): Ach, počkajteže, krásna panenka! Nič, zutekala! — Jaj, bože môj, temer bych bol zabudol, že som chudobným drotárom! Nie, také dačo sa mi ešte na celej ceste neprihodilo! Tak ma omámila táto Oravčianka! Ale kde sa len tu v Pešti vzala, a čo je ona tu v dome?

KUCHÁRKA: Hi, hi, hi, drotárko, nechajte tú svoju prácu — kišasonka Marína mi kázala, abych vám dala dobré jedenie; poďte do kuchyne!

DROTÁR: Kišasonka Marínka, prosím pekne?

KUCHÁRKA: Tak je, tá istá, ktorá práve včuľ pri vás bola a vína vám priniesla.

DROTÁR (zadivený): Ach, to je vaša kišasonka, prosím pekne?

KUCHÁRKA: Hi, hi, vari sa vám to divno vidí, že je tak po sedliacky oblečená? Ale vedieť máte, drotárko, že je ona vlastná vnučka nášho pána veľkomožného.

DROTÁR (zľaknutý): Preboha, vari toho bohatého fabrikanta?

KUCHÁRKA: Tak je, náš pán veľkomožný je jej vlastný strýček, ktorý ju dal nedávno z Oravy sem do Pešti došikovať, lebo jej otec bol, nášho pána veľkomožného vlastný brat, tam v Orave nedávno zomrel, a teraz už nikoho nemá, iba svojho pána strýčka, ktorý tu v Pešti bohatým pánom zostal.

DROTÁR: Ach, teda je ona sirota?

KUCHÁRKA (hovorí chytro): Tak ver’, drotárko! Jej nebožký otec do vyšších škôl nikdy nechodil, ale s pomocou nášho pána veľkomožného začal kupčiť s plátnom. Spočiatku mu síce dobre išlo to plátenníctvo; ale neskôr začal piť, čo je najmä pri kupectve veľmi nebezpečná vec. Na svojich kupeckých cestách alebo všetko prepil, čo utŕžil, alebo keď bol opitý, zlí ľudia ho klamali, obkrádali — a tak z roka na rok vždy viac upádal, až konečne zostal žobrákom. Žena mu od žiaľu umrela, a jedno malé, ešte nevychované dievča Marínku mu nechala. Náš pán veľkomožný posielal síce každý rok tomuto nešťastlivému bratovi svojmu peniaze; ale prosím vás, drotárko, čo môže korheľovi stačiť, a čo ho môže od hroznej záhuby zachrániť? Nešťastník zomrel vo veľkej biede a nevychovanú Marínku, ktorá ho do posledného okamženia opatrovala, po sebe zanechal. Ale no, už som sa až veľmi zahovorila; poďte, drotárko, veď vám to jedenie ochladne.

DROTÁR: Jaj, bože môj, otče môj, čo to za hroznú históriu počúvam! Teda tá Marínka je sirota po korheľovi otcovi? Ó, nešťastná prekliata pijatika, koľké rodiny slovenské ty vnivoč obraciaš! Koľké nešťastlivé siroty v našom národe robíš! Ale ešte dobre, keď taká úbohá sirota má aspoň dákeho strýčka alebo ujčeka vo svete, u ktorého sladký prítulok nájsť môže! Lež ja nešťastlivý, opustený, biedny drotár! —

(Zmizne s kuchárkou vo dverách kuchynských.)

(Premena. Elegantná sála.)

Ernest a Ľudmila.

ERNEST (sedí v ľavom krídle sály pri písacom stolíku a píše).

ĽUDMILA (sedí v druhom krídle sály pri toaletnom stolíku a pletie): Hm, ten môj bratríček je dnes až veľmi pilný: azda sa bojí toho nového vychovávateľa, ktorého dnes apuško chce prijať; (k nemu) ale Ernest, čože to tak dnes pilne pracuješ? Veď si indaj ani za minútu ticho nesedel!

ERNEST: Daj mi pokoj, vidíš, že si píšem úlohu!

ĽUDMILA: Ha, ha, ha, veď to bude aj dačo múdreho! (Vstane a ide po prstoch k Ernestovmu stolíku a spoza chrbta sa mu dívajúc do listu, číta.) Ej, ej: Mein allerliebstes Fräulein!^[2] Ha, ha, ha, to mi je ver’ utešená úloha, bratríčku!

ERNEST (nahnevaný, dlaňou zakrývajúc list): Ľudmila, takú facku ti vlepím, až sa ti v očiach zaiskrí. Čis’ už zabudla, čo nám ten starý inštruktor hovorieval, že je to samopaš, do cudzieho listu kukať?

ĽUDMILA: Ale ešte väčšia samopaš je líbsbrífy^[3] písať.

ERNEST: Ty hlupák, čo ty tomu rozumieš? Však je to len cvičenie v kaligrafii!

ĽUDMILA: Aj, to mi je pekná kaligrafia!^[4] Ukážže mi ju, bratríčku, nech ja to uvidím!

(Chce mu uchytiť list, on si nedá, pasujúc sa s Ľudmilou.)

Rozumný a neskôr Marína k predošlým.

ROZUMNÝ (zalamujúc rukami): Toto je hrúza! Nuž, či sa mi tak učíte svoje úlohy?

ERNEST (vstrčiac do vačku list): Ale, apuško, ja som sa cvičil v krasopise, ale Ľudmila ma znepokojovala! (Žmurká na ňu.)

ĽUDMILA: Ach, apuško, ten jeho krasopis sa takto začínal: Mein allerliebstes Fräulein! Ver’ som mu to čierne na bielom tak prešlabikovala; vstrčil si to do vačku, apuško!

ROZUMNÝ: To je hrúza! Vari ten nedouk by už na dačo takého myslel? Ešte to by nám chybovalo! Ale vystane to od neho — je veľmi rozpustilý — a u terajšej mládeže zlosť prevyšuje letá. Ó, mládež, pokazená mládež! (K nemu.) Ernest, hneď mi ukáž ten svoj krasopis, nech uvidím, čo si to za majsterštük^[5] spravil! (Ernest trucuje.) Či počuješ? (Ernest cúva k dverám a otec s dupotom na neho.) Nuž, sto striel, chlapče, či neposlúchneš svojho otca? (Ernest v cúvaní uderil chrbtom do Maríny, ktorá práve s táckou s nádobami dnu vkročila; nádoby z tácky na zem zhŕknu — Ernest von uskočí, čo sa v jednom okamžení stane.) Toto je hrúza!

MARÍNA: Ach, veru hrúza, pán strýček! Veď je taký pochabý a samopašný ten Ernest, už vari nikto s ním nevydrží!

ROZUMNÝ: Nu, nu, Marínka, len už pozbieraj tie črepy a vynes to von!

MARÍNA (zbierajúc črepy, bokom): Hm, táto findža^[6] neni celkom rozbitá — to by bola filigránska robota pre toho drotára.

ROZUMNÝ: Tak, tak, dievka moja, len už choď, a priprav nám raňajky v mojej izbietke. Ale Ernest nebude raňajkovať, ani obedovať, rozumieš? Aby ste mu potom v kuchyni taniere lízať nedali. (Marína zmizne.) To je hrúza! Úfal som už aspoň raz bez mrzutosti uprostred vás si zaraňajkovať, a tu ho máš, už včasráno také galiby! (Hodí sa na pohovku.)

ĽUDMILA: Ale, apuško, len sa už nehnevajte; veď viete, čo vám včera lekár hovoril: že i to najmenšie pobúrenie žlče je opravdivý jed pre vaše zdravie. A čo by sme si potom, my úbohé siroty, počali, keď už mamušky nemáme, a apuško by nám ochorel?

ROZUMNÝ: Ach, veď to je, dievka moja, čo ma veľmi znepokojuje. Ľudia sme smrteľní, moje zdravie s vekom a prácami klesne; keby ma tak nanáhlo pánboh k sebe povolal: ty si ešte dieťa, mladé, nezaopatrené; Ernest, tvoj nezdarný brat, tak ľahkomyseľný a rozpustilý, že by potom azda za krátky čas svoje rodičovské, krvopotne nadobudnuté imanie premárnil, a snáď i teba nešťastlivou učinil. — Vidíš, dcéra moja, to je hlavná príčina mojich starostí otcovských — a to mňa hlavne pohlo, ešte raz dať Ernesta pod feruľu dákeho dobrého vychovávateľa —

ĽUDMILA: Veď som čítala v novinách to oznámenie vaše, apuško; ale, bože môj, veď už má dvadsať rokov, a ešte i teraz preňho vychovávateľa? Ja sa bojím, apuško, že sa na ňom potvrdí to príslovie: čo sa Janík nenaučil, to viac Jano nepochopí.

ROZUMNÝ: Nu, nu, dievka moja, veď uvidíme; ja aspoň úfam, že azda teraz v dospelejšom veku skorej k rozumu príde, keby sa len pod správu dákeho výtečného pedagóga dostal. — Druhé však, čo mi ako ťažký kameň na srdci leží, je smutný osud tvojej sesterničky Maríny. Doma v tej Orave žiadnej výchovy nedostala. Úbohá sirota nevie ani po maďarsky, ani po nemecky, ani žiadnych ručných prác; jej držanie a mravy sú celkom sedliacke; čo len tuná v Pešti z nej bude? (Počuť krik a smiech.) Ale čo tam vonku za krik a lôm? Čo je to?

Johan, Marína a drotár k predošlým.

JOHAN (vchádzajúc s hurtom): Ha, ha, ha, čo ten náš mladý pán s tým drotárom v kuchyni nevykonal, ha, ha, ha!

MARÍNA (vedie drotára): Len poďte smelo, drotárko, nech sa pán strýček dozvie, akého bezbožného syna má!

JOHAN: Ha, ha, ha!

ROZUMNÝ (s hnevom): Ale čo, ha, ha, ha, ty sprosták! Teda čo je?

MARÍNA: Ale, pán strýček, ten Ernest taký surový žart s tým drotárom si dovolil. Chudákovi, dali sme mu v kuchyni trošku zajesť, a keďže sa žaloval, že ho od ustavičnej chôdze nohy bolia, ja som mu dala trošku špiritusu, aby si ním údy natrel.

JOHAN: Ha, ha, ha, ale náš mladý pán furták radil mu, aby si tak natreté nohy a ruky pri ohni usušil, že mu to tým lepšie dnu vsiakne; ha, ha, ha, drotár, sprosták, poslúchol, ale mladý pán Ernest ho odzadu posotil k ohňu, a v tom okamžení začne drotárovi ruka horieť; drotár chmatne dlaňou a chce hasiť, ale sa mu i dlaň zažala, lebo bola ešte mokrá od špiritusu — ha, ha, ha, drotár začne skákať a bohovať — a hrnce, ktoré vedľa neho stáli, hrk na zem, ha, ha, ha —

ROZUMNÝ: To je hrúza! Azda ste si veľmi údy popálili, drotárko?

DROTÁR: Ach, boh zachráň, pán veľkomožný, to nie; veď sa to zaraz zhasilo, iba že som sa trošku preľakol, prosím ponížene.

ROZUMNÝ: To je do porazenia, aké pestvá mi ten nezdar syn vystrája! (K Johanovi.) Johan, utekaj hneď, zavolaj si na pomoc služobnú čeľaď, chyťte mi toho roztopašníka a zatvorte ho do jeho izby, nedajte mu nič jesť a piť, iba chlieb a vodu — musíme mu z hlavy tie mušky povyháňať — hybaj, hybaj!

JOHAN: Dobre, pán veľkomožný, však som ja dobrý fogmeg!^[7]

ĽUDMILA: Ale, apuško, nehnevajteže sa —

ROZUMNÝ (hodí sa na pohovku): To je hrúza, takého nepodareného syna mať: Či je nešťastlivejší otec na svete? (Zalamuje rukami.)

DROTÁR: Ale, prosím ponížene, pán veľkomožný, len sa už tak nesužujte pre toho svojho pána syna! Je síce pravda, že má mušky; ale prosím ponížene, veď ešte nemá rozumu. Keď raz do rozumu príde, ešte môže byť z neho dobrá chlapina!

ROZUMNÝ: Ach, drotárko môj, nebude zo psa slanina!

DROTÁR: Nuž ale prečo by nemohla byť, prosím ponížene?

ROZUMNÝ: Ale vari zo psa slanina? K takej slanine vám dobrý apetít vinšujem, drotárko!

DROTÁR: Ďakujem pekne, pán veľkomožný! Ale vidíte, ja to tak rozumiem, že keď teraz za mladi vášmu pánu synovi tie ohníky bujnosti a šelmovstva vybĺkajú, potom v dospelejšom veku nebude vám viac strečkovať. Lebo vidíte, môj krstný otec mal tiež jedného syna žiaka, ktorý za mladi taký vám bol rozpustilý psisko, celkom ako ten váš syn, pán veľkomožný!

ROZUMNÝ (k Ľudmile a Maríne): Ale dívajte sa len, aký to grobian.

DROTÁR: A pán rechtor môjmu krstnému tiež neraz hovoril, že nebude zo psa slanina. Ale prosím, čo sa predsa z toho furtáka žiaka nestalo? Prijali ho neskôr za kňaza, a teraz je už múdry a veľký pán z neho, už nosí červený pás, a jeho rodina má vám len teraz za slaninu z neho, lebo prosím ponížene, trebárs je len ešte mladý kňazík, ale náš pán rechtor hovoria, že už zanedlho tým kanonikom zostane.

ROZUMNÝ: Hm, dáka mastná kanonia^[8] je, pravda, nie planá slanina!

DROTÁR: Naproti tomu ja som mal tiež brata žiaka, ktorý, prosím ponížene, všetkých dvanásť, ba hádam i tú trinástu školu vyštudíroval —

ROZUMNÝ: Čo? Vy prostý drotár takého brata —

ĽUDMILA a MARÍNA: Ale dívajte sa len, kto by sa to nazdal. —

DROTÁR: Ach, prosím pekne, len na druhý rok je tomu, čo som sa ja tohoto drotárskeho remesla chytil. Pred dakoľko rokmi sa môj otec dobre mali; oni boli jeden z najlepších gazdov v dedine, a prosím ponížene — aj richtársku palicu nosili. Ach, vtedy to bol len život v našom richtárskom dome! Jedlo sa, pilo sa, až to bola radosť. Náš pán rechtor, ktorý vtedy k nám často chodieval, nevedel dosť nachváliť môjho staršieho brata Mateja, ktorý k nemu cez zimu do školy chodil, v lete ale ovce a barance pásol, i nahovoril mojich rodičov, aby ho dali do latinských škôl do Žiliny —

ROZUMNÝ: Vy ste veľmi obšírny, drotárko, povedzte mi len teda, čo sa z toho vášho brata stalo?

DROTÁR: Ach, prosím pekne, dokiaľ do nižších škôl chodil, taký bol pobožný, usilovný a ponížený — vždycky nosil so sebou knižku a pátričky, a náš pán farár hovorili, že mu neni páru v celej stolici. Ale ako ho za krelika do tej seminárije v Trnave prijali,^[9] čo sa stalo, čo nestalo, len keď naraz prišiel z Trnavy list s veľkou pečaťou k nášmu farárovi, že môj brat Matej Bubenčík musel tú reverendu zložiť, lebo že bol uznaný za nesúceho do kňazského stavu.

ROZUMNÝ, ĽUDMILA a MARÍNA: To je hrúza!

DROTÁR: Veru hrúza, prosím pekne; lebo od tej doby môj milý brat, kde sa podel, tam sa podel, akoby bol kameň do vody hodil, ani chýru, ani slychu viac o ňom! Moja mať, nech ich tam boh oslávi, od žiaľu umreli; môj otec začali potom piť, korheľovať, lebo už boli k tomu ako richtár privykli, naše role na bubon uderili —

MARÍNA: Chudák drotár! Už teraz rozumieme, ako mohol richtárov syn zostať drotárom, či nie pravda, pán strýček?

ROZUMNÝ: Veru pekne avanžiroval, nešťastné korheľstvo! (K drotárovi.) Teda ste nikdy viac o tom svojom bratovi nepočuli, drotárko?

DROTÁR: Prosím ponížene, pred rokom, keď sa boli drotári zo sveta domov navrátili, priniesli nám tú radostnú novinu, že by ho boli tuná v Pešti poznávali, a vtedy môj otec mi povedali: „Ach, syn môj, vyber sa i ty do sveta drotovať, aspoň dáky groš vyrobíš, a azda boh dá, že i svojho strateného brata vyhľadáš —“

ROZUMNÝ: Teda by tuná mal byť v Pešti? Akože sa volá, drotárko, ten váš brat?

DROTÁR: Nu, Matej Bubenčík, prosím pekne!

ROZUMNÝ: Matej Bubenčík! Hm, to je síce od koreňa slovenské meno, ale ja tuná nikoho neznám — Bubenčík! (Rozmýšľajúc prechádza sa.)

MARÍNA: Ej, ej, drotárko, azda ten váš brat už tuná v Pešti veľkým pánom zostal! Či by ste boli šťastlivý, keby ste ho tu našli!

DROTÁR: Jaj, pekná panenka, keby, keby! Keby nebol keby, boli by sme v nebi; ale keď je keby, nebudeme v nebi.

JOHAN (pribehne): Pán veľkomožný, už sme toho regrúta zatvorili.

ROZUMNÝ (k sluhovi): Dobre. (K drotárovi.) Viete čo, drotár? Ak je ozaj ten váš brat tuná v Pešti, ja vám za to ručím, že mu prídeme na stopy. Váš osud, veľmi podobný osudu mojej rodiny, neobyčajne ma zaujíma. Zostaňte u mňa, drotánko. Mám veľké dielne za mestom, kde si budete môcť sťa nádenník oveľa viac zarobiť, ako z tej biednej drotárčiny.

MARÍNA (s radosťou): Ach, akoby ste boli moje myšlienky uhádli, pán strýček!

ROZUMNÝ: Teraz ale, deti moje, poďme raňajkovať; ty, Marínka, dáš potom tomuto drotárovi dobrý obed a zavedieš ho do našich dielní za mesto a ukážeš mu robotu. On sa zdá byť súci chasník a ľahko sa priučí dielnickým prácam; ja sa ale dám o jeho bratovi na všetky strany dozvedovať. — Poďme, poďme! (V odchode k Johanovi.) Ty ale, Johan, zostaneš tuná, a ak by sa dáky Erzieher zatiaľ hlásil, povedz mu, aby mal pozhovenie, pokým sa naraňajkujeme. (Ide s Ľudmilou.)

MARÍNA (v odchode): Poďte, drotárko! Uvidíte, že vám nebude zle pod mojou opaterou. (Zmiznú.)

Johan a neskôr Zalevski.

JOHAN (sám): He, he, he, natoľko som vyrozumel, toho sprostého drotára tuná chcú zadržať za nádenníka. No, aspoň tá naša Marínka bude môcť každý deň počúvať ten milý drotársky spev, ktorý sa jej tak veľmi ľúbi. (Napodobňuje drotárov.) Ohé, rájgepinky héfi fóno flíí. He, he, he, to mi je preľúbezný spev! (Upratuje dačo.)

ZALEVSKI (pri dverách): Však som sa len azda nepomýlil? Aspoň dľa udania v novinách tu by to malo byť! Hm, toto bude azda domový sluha — aspoň tak vyzerá — musím ho osloviť. (Zakašle, k Johanovi.) Hé, priateľko, či som dobre prišiel? Či tvoje panstvo nepotrebuje pedagóga?

JOHAN: Pe-pe- pedagóga? Prosím, čože je to vlastne za tovar?

ZALEVSKI: Nuž, ty osol — moderátora —

JOHAN: Moderateury?^[10] Nie, monsiurko,^[11] nepotrebujeme. Práve včera sme dva nové kúpili, i s tými mám dosť papraniny; temer každý večer sa pri nich olejom zamastím.

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, ty sprosté teľa, pedagóga, moderátora, t. j. po slovensky vychovávateľa, rozumieš, ktorý má tvojho mladého pána móres učiť —

JOHAN: Aha, už chápem, t. j. ercíhera,^[12] nu, pravdaže, potrebujeme; ráčte len trošku pozhovieť, pokým sa moje panstvo naraňajkuje; (prezerajúc ho od hlavy do päty, k sebe) hm! A aké má pekné rukavičky a pekný fráčik. To bude vari dáky englický moderateur! (Dáva mu stoličku.) Ráčte si sadnúť!

ZALEVSKI: Ďakujem! (Nevšímajúc si sluhu, chodí nenúteno po sále, k sebe.) To tuná, ako vidím, všetko elegantne vyzerá! Aké krásne pokrovce a utešené stenomaľby! Hm, a v tomto báršanovom foteli^[13] sa dá výborne sedieť! (Sadne si, k sluhovi.) Mohol bys’ mi poslúžiť pohárom čerstvej vody! (Johan ide.) Je síce pravda, že sa v tomto okamžení veľa od pedagóga požaduje, aby bol zbehlý vo všakových jazykoch a umeniach, vo vedách kupeckých, v etike, gymnastike, ha, ha, ha, pekné vlastnosti, z ktorých najmä tá posledná celkom mi prislúcha; lebo medzi všetkými umeniami biť sa ešte najlepšie rozumiem, čo som svojím duelom ako kadet v Poľskej skvele dokázal. Ach, pravdaže, ten súboj mi nemilé následky pritiahol, vojenské reglementy a súdy ma stíhali — a ja — pod falošným menom utekal som zo svojej ojčizny — a ukrývam sa už na tretí rok tu vo Vengroch!^[14] No, ďakovať šľachetnému pohostinstvu vengerskej šľachty na Slovensku, kde som sa väčším dielom zdržoval a slovenský jazyk si dokonale osvojil, čo mi nevyhnutne potrebné bolo, abych nebol doznaný, že som Poliak, už môžem tu v Pešti novú dráhu svojho šťastia oprobovať! (Johan prinesie na tácke pohár vody, Zalevski pije, Johan s táckou pred ním stojí.)

Doboši k predošlým.

DOBOŠI (s nemotornými poklonami pri dverách): Alászolgája,^[15] humillimus servus, domine spectabilis!^[16]

ZALEVSKI (kladúc pohár na tácku, k Johanovi): Ha, ktože je len ten biedny filister?^[17]

JOHAN (hľadiac na Dobošiho): He, he, to vari tiež bude dáky ercíher pre nášho mladého pána! (Ide preč s táckou.)

DOBOŠI: Veru, rogo humillime, domine spectabilis,^[18] čítal som v novinách, že potrebujú slovenského pedagóga; ja som absolutus theologus,^[19] odbavil som gymnázium v Žiline, teológiu a práva v Trnave, v Pätikostoloch a v Pešti; tu je moja klasifikácia ešte z gymnaziálnych škôl (dáva Zalevskému listinu), z ktorej vídať, že som ja býval eminens,^[20] menujem sa Mathias Doboši.

ZALEVSKI (pozrúc do listín): Mathias Doboši? Ho, ho, domine fráter,^[21] však je tu napísané Mathias Bubenčík?

DOBOŠI: Rogo humillime, lebo ja som si ešte ako jurista meno pomaďarčil, keď ma ako Slováka prenasledovali, i z kleriky ma preto vypustili; ačkoľvek ja som mal vždy opravdivú vokáciu do kňazského stavu,^[22] a preto som sa bol znovu uchádzal u pánov biskupov, aby ma prijali; ale, rogo humillime, keď človek nemá žiadneho patróna mimo boha, všade ma „cum spe“^[23] odpravili — a teraz sa živím z kondícií (Johan sa navráti); jestli by sa teda, domine spectabilis, nado mnou zmilovať a mňa za pedagóga prijať ráčili, tuná mám ešte druhé rekomendácie!^[24] (Dáva papiere.)

JOHAN (na stranu): He, he, he, ten sa ver’ na dobrého obrátil!

ZALEVSKI (k sebe): Ha, ha, ha, tento chudák ma i k smiechu i k útrpnosti vzbudzuje! (Hodí klasifikáciu Dobošiho na fotel, k Dobošimu.) Neni potrebné, domine fráter. I z toho, čo ste rozprávali, už som dosť múdry. Veľmi mi je ľúto, že vám dnes istoty dať nemôžem. Ale viete čo? (Siahne do vačku.) Prijmite toto malé subsídium^[25] a prídite sa zajtra opýtať! (Strká mu do ruky pár groší a tisne ho von.) Tak, ad revidere,^[26] domine frater!

DOBOŠI (prijmúc dar): Gratias, domine magnifice,^[27] teda môžem odísť s nádejou? (Cúva pred Zalevskim.)

ZALEVSKI (tisnúc ho do dverí): S dokonalou nádejou, domine frater, môžte odísť potešený — ad revidere!

DOBOŠI (vo dverách): Humillimus servus, domine magnifice! (Zmizne.)

Zalevski, Johan a neskôr Ľudmila.

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, tak za peciara, za hausknechta,^[28] a nie za pedagóga! Chudák, ten mal byť za dačo inšieho vychovaný nežli za kňaza! (K Johanovi.) Ale, u tisíc striel, či ma nejdeš oznámiť svojmu panstvu, že už tuná dlho čakám? (Prechádza sa.)

JOHAN (krúti hlavou, na stranu): Toto sa zdá byť hrozný kazár — ešte takého by sme v dome potrebovali! Ale počkaj, však mu ja zasolím pred pánom veľkomožným! (Ide preč.)

ZALEVSKI (zbadajúc klasifikáciu Dobošiho, zodvihne ju): Ha, ha, ha, a ten bedár zabudol tuná svoju klasifikáciu, ha, ha, ha, to by bol žart, keby sa domový pán teraz zjavil, a ten chudák by sa tiež pre tento svoj dokument vrátil. (Drží listinu v ruke.)

ĽUDMILA (vo dverách): Ha!

ZALEVSKI: Ha, čo to vidím, aké to čarovné zjavenie? (Urobí jej poklonu, k nej.) Neviem, spanilá panička, s kým mám šťastie?

ĽUDMILA: Ani ja, pane! Apuško ma poslal, abych pozrela, či sa tu už nehlási dáky vychovávateľ. (Prizerá sa mu s obľubou.)

ZALEVSKI (k sebe): Ach, aká to krása a detinská milá prostota! (K nej.) Aj, aj, tedy ste vy dcéruška pána — (v zmätku) vášho apuška? — A akéže je vaše meno?

ĽUDMILA: Nu, Ľudmila! (Urobí poklonu.) Ale dovoľte, pane, musím ísť apuškovi povedať, že sa tu ešte žiaden vychovávateľ nehlási.

ZALEVSKI: Žiaden? Nuž, či mňa nechcete za vychovávateľa?

ĽUDMILA (so zadivením): Ale vás, pane, vás za vychovávateľa?

ZALEVSKI: Nuž, veď som preto k vám prišiel, krásna Ľudmila, či sa vám to tak divné vidí?

ĽUDMILA: Ach, ja som sa domnievala, že každý vychovávateľ musí byť obstarný a špatný —

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, nuž, akože to rozumiete, láskavá panička?

ĽUDMILA: Ja som mala dvoch vychovávateľov, jeden bol hrbatý a druhý rapavý, i môj bratríček ich mal päť posaváď, a všetci boli špatní; ale vy, pane — ach, (v zmätku) čo som to riekla — ja mienim vlastne, že vy tak nevyzeráte — ačpráve to neni hanba, keď —

ZALEVSKI: Keď niekto chce byť vychovávateľom, či nie pravda, panička? (Na stranu.) Nie, takú nevinnosť anjelskú — toto by bol hriech —

ĽUDMILA: Teda dobre, pane, idem vás apuškovi oznámiť, budete sa mu iste ľúbiť, i môjmu bratríčkovi, adieu! (Ide preč.)

ZALEVSKI: Kde som, čo som? Čo sa mi stalo? Nie, tak naivného, nevinného lásky vyznania ešte pod nebom nebolo! Ó, ja ľahkomyseľný, stratený syn, ja vinou obťažený ubehlík, ach, ja nemôžem na blaženosť lásky pomyslieť! Nie, nie, zbohom moje vychovávateľstvo! Preč, preč stadiaľto — tuná by moja pedagógia hrozné stroskotanie lodi utrpieť musela, adieu! (Berie si širák a chce ísť preč.) Ale halt! Čo mám robiť s týmto testimóniom^[29] toho chudáka! Ha, najlepšie — nechám ho tuná; on zajtra sem príde a dozvedať sa bude — tisíc striel, ale už idú!

Zalevski, Rozumný a Johan.

ROZUMNÝ: To je hrúza! Teda len jeden je tuná, a to ešte taký furták? (K Johanovi.) Či je to tento mladý človek?

JOHAN: Na službu, pán veľkomožný; ten istý, o ktorom som rozprával.

ROZUMNÝ (k Zalevskému): Pane, akú smelosť ste si to dovolili, mojej osoby rolu v mojom dome predstavovať? Kto ste vy, vykážte sa svedectvami?

ZALEVSKI (v zmätku): Svedectvami? Hrom a peklo — čo tu robiť? Tuná! (Dáva mu klasifikáciu Dobošiho.) Inšieho svedectva nemám; — jestli som nadužil právo hosťa vo vašom dome, pane, ráčte mi odpustiť moju neslušnosť — váš ponížený sluha! (Chce ísť.)

ROZUMNÝ (hľadiac do listiny, číta): Mathias Bubenčík! To je hrúza! (Volá za ním.) Ho, ho, ho, pane, prosím, počkajte! Veď len tu nenecháte svoje svedectvo?

ZALEVSKI: Veľa mi na ňom nezáleží, pane!

ROZUMNÝ (k Johanovi): Nabok, Johan! (Johan sa vzdiali, k Zalevskému.) Teda sa vy Mathias Bubenčík voláte, mladý človeče?

ZALEVSKI (v zmätku): Nu — myslím, že áno — aspoň tak má byť napísané!

ROZUMNÝ (na stranu): To je hrúza! Predivná náhoda! Ale on je to, ten brat drotárov! (K nemu.) Pane, vaše svedectvo sa mi veľmi ľúbi; ak len máte aj inšie vlastnosti za pedagóga súce —

ZALEVSKI: Ó, bezpochyby, pane! Viem jazdiť, plávať, poľovať, whist a domino sa hrať, dievčencom kurizovať.

ROZUMNÝ (zadivený): To je hrúza, dievčencom —

ZALEVSKI: Na službu, pane, kurizovať!

ROZUMNÝ (k sebe): Hrúza, hrúza, ale on je to! (K nemu.) Vskutku, pane, vy máte neobyčajné vlastnosti: vy jazdíte, plávate, poľujete, whist a domino sa hráte, s krásnym pohlavím zaobchádzať znáte — jedným slovom, vy máte výchovu ducha, rozmar, vzdelanosť —

ZALEVSKI: A najmä biť sa viem, strieľať, duelovať. A keď ma už včuľ zo základu znáte, pane, tak mám česť, porúčať sa so všetkou úctou. (Spraví poklonu a chce ísť.)

ROZUMNÝ (zadrží ho): Ale no, počkajteže, pane! Veď to je výborné, čo ste mi všetko zdelili; že sa viete biť a duelovať, to mi je dôkaz, že ste vy znamenitý gymnastikus,^[30] čo je dľa terajšej módy prvá vlastnosť dobrej výchovy, a ja chcem, aby môj syn v tomto umení virtuózom zostal.

ZALEVSKI: Chcete tým povedať?

ROZUMNÝ: Že sa mi dokonale ľúbite —

ZALEVSKI: Ale ja? Prepáčte, ja sa milosťpánovi ľúbim?

ROZUMNÝ: Ako hovorím, dokonale a prijímam vás za vychovávateľa svojho syna.

ZALEVSKI (k sebe): Do čerta, ten nerobí žart! (K nemu.) Pane, ja som ľahkomyseľný syn — hrozne by ste sa sklamali vo mne —

ROZUMNÝ: Vidíte, i táto skromnosť, s ktorou svoje vlastné chyby uznávate, sa mi páči — prosím, sadnite si! (Dáva mu fotel.)

ZALEVSKI: Ďakujem —

ROZUMNÝ: Nič ďakujem, musíte si sadnúť (prinúti ho), tak! (Rozumný sadne si na pohovku.) Prečo sa vám teda neľúbi moje ponúknutie? Alebo ste azda nespokojný s platom v oznámení vykázaným?

ZALEVSKI: Ó, prosím, pane! (Na stranu.) Tisíc striel, to ti mi je dačo neočakávaného — čo tu robiť? Ale počkaj, však ti ja rozoženiem vôľu.

ROZUMNÝ: Nuž, ešte rozmýšľate?

ZALEVSKI: Pane, vaša dobrota veľmi ma dojíma; ale aby ste vedeli, komu chcete zdôveriť výchovu svojho syna, teraz sa vám trošku vyspovedám.

ROZUMNÝ: Nuž? Som veľmi zvedavý!

ZALEVSKI: Rodičia moji vychovali ma v bázni božej a pobožnosti kresťanskej; ich žiadosť bola, aby môj brat zostal doma pri gazdovstve, mňa ale určili do kňazského stavu — zostal som teda bohoslovcom —

ROZUMNÝ (na stranu): Všetko sa zrovnáva, on je to opravdive!

ZALEVSKI: Majúc príležitosť náboženské hádky počúvať a všakové knihy, medzi inším i francúzskych a nemeckých mudrcov spisy čítať, nebadateľne stal som sa dokonalým nevercom a neznabohom!

ROZUMNÝ: To je hrúza! (Strasie sa na celom tele.)

ZALEVSKI: Neveril som viac v žiadneho boha, v žiadne nebo, ani peklo. Nevidel som na zemi žiadnej spravodlivosti, žiadneho práva, iba smutné právo pästi a slepej náhody — celý svet mi prichádzal sťa dáke mravenište hemžiacich sa a pre budúcu korisť žitia medzi sebou boj vedúcich mravcov — a celá história ľudstva jedna nepretržená reťaz ukrutného, nikdy prestať nechcejúceho nátisku, otročenia a škrtenia národov —

ROZUMNÝ (skočí z pohovky): To je hrúza, až mi vlasy dupkom vstávajú!

ZALEVSKI: Či nie pravda? S takýmito náhľady, pravda, nebolo radno zostať kňazom — zhodil som teda kňazskú šubu zo seba, a čo bolo prirodzenejšieho, iba — odovzdať sa rozkošiam epikurejským!^[31] Popustil som teda uzdu svojim náruživostiam, vo svete som všeličo pohoršlivého spáchal — moja matka od žiaľu zomrela, otec mi zlorečil, súdy ma stíhali — a ja som prchol, utekal, svoju rodinu i vlasť opustil, a túlam sa včuľ po svete ako stratený syn.

ROZUMNÝ: Hrúza, hrúza! Ale on je to, všetky okolnosti súhlasia.

ZALEVSKI: Nuž, pane, či mám ešte ďalej hovoriť? Či vám neprešla chuť, výchovu svojho syna, pokoj, česť svojho domu, (s dôrazom) svojej dcéry ľahkomyseľnému, ctizabudlému, hlboko upadlému človekovi zdôveriť?

ROZUMNÝ: Mladý človeče! Všetko, čo ste mi vyrozprávali o sebe, nie sú ešte dáke zločinstvá, ako skôr zablúdenia ľahkomyseľnej mladosti, ktoré sa v dospelejšom veku napraviť môžu; a ja úfam vo vaše krásne vlohy a nevyhaslé ešte iskry statočnosti —

ZALEVSKI (preniknutý): Ó, vy statočná, dobrá duša, vy ešte aspoň dáke zrúcaniny krásnych vlôh vo mne vidíte?

ROZUMNÝ (na stranu): Ten chasník ešte nie je stratený? (K nemu.) Pane, váš duch, cez všetky možné fázy a boje metaný, vaše bohaté skúsenosti a hlbšie náhľady do behu sveta, ktoré ste si na tej ceste zablúdenia nadobyť museli, sú opravdivá filozofia života, lebo sa na praktickom seba samého a sveta poznaní zakladá; vy máte praktickú, zo seba samého a zo života čerpanú psychológiu; slovom, pane, ja takého pedagóga pre svojho syna vyhľadávam, dajte mi ruku!

ZALEVSKI (na stranu): Nie, na takého poctivého človeka som ešte jakživ nenatrafil! (K nemu.) Pane, vaša dobrota ma prevládala — tu je moja ruka! Ja úfam, že sa vo mne nesklamete. (S hlbokým citom.) Ach, môj dobrý, drahocenný otec, ktorého som ja nevďačný syn tak zarmútil, hanebne opustil! Ach, či mi ešte žiješ? Či mi ešte odpustiť môžeš?

ROZUMNÝ (preniknutý): Nu, nu, iste žije a odpustí vám! (Utierajúc si slzy, na stranu.) No, bodajže ťa, temer ma k plaču pohol! (K nemu.) Teda zostaneme pri tom, vy budete vychovávateľom môjho syna; (zacengá). Johan! (Johan pribehne.) Johan! Choď pre môjho syna a priveď mi ho sem, i Ľudmilu, marš! (Johan odíde.) Ha, takú radosť mám z toho! (Prechádza sa, na stranu.) A tento mladý človek nevie, čo ho ešte v mojom dome očakáva — a ten drotár — budeže to radosť! (K Zalevskému.) Teraz, pane, predstavím vás svojmu synovi a dcére. (Vkladá do veľkého pugiláru testimónium Dobošiho.)

ZALEVSKI (na stranu): Dcére? Jaj, beda tu mojim spasiteľným predsavzatiam a pedagogickým maximám!^[32]

ROZUMNÝ: Ale a propos,^[33] pane, nemajte mi za zlé; to vaše ináč poctivé meno Bubenčík trošku kuriózne zneje — môj syn je veľmi rozpustilý — on by na tom vašom mene svoje ostrovtipky vystrájal — urobte mi to kvôli a prijmite načas dáke inšie, vymyslené meno —

ZALEVSKI (v zmätku): Tisíc striel, na to som zabudol — ó, milerád, pane, aké sa vám len ľúbi!

ROZUMNÝ: Ku príkladu Mudroň, to si ľahko zapamätáme, a celkom vám to pristane.

ZALEVSKI: Ha, ha, ha, tak ako vám Rozumný, pane; teda nedbám, zostanem Mudroňom!

Johan, Ernest a Ľudmila k predošlým.

ROZUMNÝ (k prichádzajúcim): Priblížte sa, deti moje! Tuná pán Mudroň, ktorého som včuľ za vychovávateľa pre svojho syna prijal; ja chcem, aby ste mu všetci úctivosť preukazovali, (Ernest z jedného boku trucuje, Ľudmila z druhého boku sa mu s obľubou prizerá) najmä ale moja služobná čeľaď bude mu neobmedzene poslušná, rozumieš, Johan?

JOHAN (trucovito): Na službu, pán veľkomožný! (Na stranu v odchode.) S takým moderateurom nech čert vydrží v dome!

ROZUMNÝ: A ty, Ernest, počuješ, poď sem! (K Zalevskému.) Toto je môj syn Ernest, pán Mudroň, ktorého vám včuľ pod feruľu dávam: je až veľmi rozpustilý, trucovitý; dávam vám neobmedzené právo človeka z neho vykresať. A toto je moja dcéra Ľudmila. Teraz teda, pán Mudroň, začnite svoj úkol vychovávateľský! Ja mám ešte so svojou dcérou daktoré maličkosti vykonať — necháme vás samého s vaším vychovancom, adieu! (Ide preč, vedený Ľudmilou, ktorá sa pár ráz na Zalevského s úsmevom obzrie.)

Zalevski a Ernest; neskôr Johan.

ZALEVSKI (hľadiac za Ľudmilou): Tisíc striel, toto mi tu bude interesantná pedagógia. Lenže teraz môžem mudrovať, akú sústavu vychovávateľskú nasledovať! (Dívajúc sa na Ernesta.) Hm, driečny chlapík, pekná, otvorená slovenská tvár, bystré orličie oči! Z toho ešte môže dačo byť!

ERNEST (trucovito stojí): Ale čo sa len tak na mňa díva? Jestli chce voľačo, nech on začne!

ZALEVSKI (k Ernestovi): Nuž, sadnite si, braček!

ERNEST: Nedbám! (Sadá si k stolíku proti Zalevskému, na stranu): Však uvidím, či pri mne za týždeň vydržíš! (K Zalevskému.) Tuná sú moje knihy, z ktorých som sa posiaľ učil; toto je chrestomatia latinských klasikov;^[34] analyzoval som daktoré scény z komédií Plauta^[35] a Terenca,^[36] teraz nasledujú zlomky zo satír Lucillia^[37] a idyly Calpurnia^[38] a Ausonia.^[39] Predovšetkým vysvetlite mi, pán Mudroň, čo je to vlastne tá satira, a potom kto to bol ten Calpurnius a Ausonius?

ZALEVSKI (na stranu): Ha, ten mi dáva otázky, na ktoré slávna akadémia náuk nech odpovedá! (K nemu.) Preč s tými šalabachtrami, amice.^[40] Predovšetkým musíme sa jeden s druhým obznámiť; lebo to je základ vzájomnej dôvery, ktorá je pri vychovaní nevyhnutne potrebná. Intra parenthesin,^[41] amice, či si môžem cigarku zapáliť?

ERNEST (zadivený): Ha, nech sa ľúbi, pane!

ZALEVSKI (vytiahne segars):^[42] A vy, bratku, či nekúrite? Tuná mám výborné havany — zapáľte si!

ERNEST: Ďakujem — mne neslobodno.

ZALEVSKI: Neslobodno? Nuž a prečo?

ERNEST: Všetci moji vychovávatelia mi to zakazovali, že to je sprostá a beťárska obyčaj.

ZALEVSKI: Hm, to teda museli byť akísi trubirohi a zaťatí nepriatelia tabaku!

ERNEST: To síce nie; bo keď som sa s nimi náhodou stretol, každý mlsal v ústach cigarku, akoby bola z medu.

ZALEVSKI: Nuž, bratku, vy ste sa ma pýtali, čo je satira? Tuná ju teda máte v príklade: turpe est doctori, si culpa redarguat ipsum.^[43] Ja vám nič nezakazujem, čo na mne vidíte; tuná, ak sa vám ľúbi, zapáľte si slobodne.

ERNEST (na stranu): Ha, toto nebude tak planý vychovávateľ. (Vezme si cigarku.)

ZALEVSKI: Bravissimo! Teraz ste šuhaj podľa srdca môjho! (Zapaľuje mu.) Ale a propos, či by ste mi nemohli poslúžiť tureckým tabakom? Ja si doma najradšej z fajky komotizujem.

ERNEST (zmraští tvár, k sebe): Juj, ale je tuhá! (K Zalevskému.) Ó, milerád, pane, hneď vám poslúžim! (Ide k jednej kasni, z ktorej vyťahuje tabak s fajkou, napcháva.)

ZALEVSKI: Ha, že mu vraj neslobodno — a už celé rekvizity fajčiarske vyťahuje na svetlo! Tam vedie prepiata prísnosť pri vychovávaní! Nie šľachtenie srdca, lež hnusné pokrytectvo a náchylnosť k všakovým nemravom sú jej prirodzené následky. A čoby priam sto Argusových očí^[44] mal vychovávateľ na svojho učenca, predsa ho v jeho účinkoch a chodníkoch nevystrežie, ani jeho chyby a zablúdenia nevyskúma, a nasledovne ani ho nenapraví, jestliže prvej jeho dôveru a lásku vyzískať nezná. (K Ernestovi, nesúcemu napchatú fajku.) Bravo, amicenko, vivat herba nicotiana!^[45] (Vezme fajku.) Ďakujem vám — hoj, semže toho Calpurnia a Ausonia, nech si nimi fajku zapálim! (Vytrhne list a položí si na fajku.) Ale prosím, poslúžteže mi ohňom! (Ernest mu zapaľuje.)

JOHAN (vo dverách): Hm, to sa ja musím podívať, ako im ide to učenie — ho, ho, ho! To si tuná fajčia ako Turci! To mi je ver’ pekná výchova!

ZALEVSKI (Ernestovi): Ďakujem, braček! Už mi výborne horí; teraz si sadnite ku mne — vy ste môj hodný učeník a ja váš majster!

JOHAN (krúti hlavou): Veru pekný majster! Capa záhradníkom spraviť! (K nim.) Ale, preboha, mladí páni, veď je už celá izba plná dymu!

ZALEVSKI: A tvoja hlava plná otrúb. Či nevieš oblok otvoriť, keď je dym? (Johan ide obloky otvoriť — k Ernestovi.) Ale, amice, ja som ešte na raňajky nič nezažil, či by ste takto nemali kalištek dákeho likéru?

ERNEST: To je výborná myšlienka! Veď i môj žalúdok je ešte lačný, ani mi tá cigarka takto nechutí. (K Johanovi.) Počuješ, Johan! Tuná je môj kľúč; zabehni do mojej izbičky, tam v bibliotéke v prvom priečinku za knižkami nájdeš jednu buteľu roztopčínu^[46] — prines to sem, či rozumieš?

JOHAN: Do čerta, roztopčínu? (Na stranu.) Tento moderateur ho pekné veci učí!

ZALEVSKI (k Johanovi, vážne): Sluha musí mať vždy prívetivú tvár a jazyk za zubami, rozumieš?

JOHAN (v zmätku): Na službu, pán moderateur!

ZALEVSKI: Ostatne myslieť si môže, čo chce — teraz marš pre roztopčín! (Johan ide a krúti hlavou.)

ERNEST (volá za ním): Halt, Johan, počuješ! V prvom priečinku odvrchu, aby si sa do druhého priečinku nepomýlil a knihy mi darmo nerozhádzal! (Johan zmizne.)

ZALEVSKI (na stranu): Tisíc striel, to chlapčisko musí mať dačo zapovedaného i v druhom priečinku. (K Ernestovi.) Ale, braček, či by ste takto nemali pri ruke tie takrečené čertove obrázky? Veru by vám peknú hru ukázal.

ERNEST: Ha, ha, vari karty? Ó, tie sú tiež tam v bibliotéke v treťom priečinku; zabehnem sám pre ne, hneď ich prinesiem. (Chce ísť.)

ZALEVSKI: Druhý raz, braček, veď budeme mať dosť času. Aj, aj, ale ste vy len poriadny šuhaj; všetko máte pohotove, čo sa u vzdelaného mladého muža vyhľadáva. A takú výbornú bibliotéku. Aký to v nej utešený poriadok — všetko na priečinky rozdelené, všetko na svojom mieste, všetko múdro, opatrne! Ja iste viem, že i v tom druhom priečinku dačo obzvláštneho za knižkami máte, či bych to nevedel uhádnuť?

ERNEST (v zmätku): Ale pletky! Mám tam cigarky, dohán — t. j. vlastne cukrové bonbóny —

ZALEVSKI: Ha, ha, amice — s dohánom a cigarkami cukrové bonbóny — odpustite, to sa nezrovnáva; (sladko) ale to budú azda dáke interesantné cukrové bonbóny — ha, ha, vari dáke milé tajomstvá srdiečka, dáke ideálne portréty, ľubolístky, prstenčeky, gaštanové vlásky —

ERNEST: Ale no, čoby! (Odvráti tvár.)

ZALEVSKI (na stranu): Ha, tu som do živého trafil! (K nemu.) Nu, nu, amice, ja nechcem byť dotieravý; každý mladý človek má svoje tajomstvá, ktoré nesmie každému zdôveriť. Ale predo mnou, bratku, či by ste sa mohli pretvarovať? Povedzte mi, či chcete byť pokrytcom oproti mne, alebo úprimným priateľom?

ERNEST: Ale keby ste ma potom vyzradili!

ZALEVSKI: Fuj, ja vás zradiť? Ó, tak ma ešte málo znáte, braček. Vidíte, i z tohto ohľadu poviem vám svoju mienku. Ja som nie z tých prísnych pedagógov, ktorí svojim učencom styk s krásnym pohlavím zakazujú; ba naopak, tvrdím, že medzi vzdelanými ženskými hobľujú sa mravy, cvičí sa krasocit a vkus, učíme sa robiť rozdiel medzi krásnym a ošklivým, medzi milosťou a nemotorom, prirodzenou prostotou a opičou afektáciou; — a kto nemal za mladi styk so ženskými, ten, bouprisám, zostáva neokrôchaným pedantom, nad ktorého nemotornosťou sa potom svet smeje. Čo je ale hlavná vec, styk so ženskými je opravdivá škola múdrosti; lebo ako Fénelon^[47] píše: že ten, kto ešte nepocítil slabosti svoje a silu svojich náruživostí, ten ešte nijak neni múdrym, pretože nezná seba samého.

ERNEST: Pane, vy máte výbornú sústavu vychovávateľskú! (Na stranu.) Nie, tomuto človekovi nemôžem odolať — tak múdro hovorí!

ZALEVSKI: Veru sa zdáte mať voľačo na srdci, braček, či nezaslúžim vašu dôveru?

ERNEST: Ach, pane, to je tak sladko dobrému priateľovi sa zdôveriť — čujte teda — ja ľúbim jedno krásne dievča, najkrajšie v celej Pešti.

ZALEVSKI: No, nevídali! To som si hneď myslel, že taký driečny šuhaj, ako ste vy, nemôže byť bez milenky; a či aj ona vás ľúbi?

ERNEST: A to ako, pane! Každý týždeň dáva mi rendezvous, píše mi temer každý tretí deň ľubolístky, mám od nej zlatý prstenček, jej vlásky, jej podobizeň —

ZALEVSKI: Bravissimo, amice, a akože sa volá?

ERNEST: Emma, ona je síce Nemka, ale krásna a cnosť sama.

ZALEVSKI: Emma? Aj, aj ukážteže mi tie jej vlásky a podobizňu, abych videl vaše ideály!

ERNEST: Tam to mám všetko v tej bibliotéke v druhom priečinku; poďte, ukážem vám všetko; uvidíte, že nemám zlé gusto.

ZALEVSKI: Ó, výborná bibliotéka! Poďte, nech vás pritisnem k svojmu srdcu v priateľskom objatí! (Objíma ho — na stranu.) Už ho mám — jeho srdce mi je dokorán otvorené — nech žije moja pedagógia!

JOHAN (príde s buteľkou a kolískami): Nech čert vezme takú komédiu!

ERNEST: Ha, tak som včuľ dobrej vôle, bravo, Johan! Teda si šťastlivo našiel tú buteľu! (Schytí ju, nalieva do kalištekov.)

JOHAN (hnevlivo): Našiel, mladý pánko! (Na stranu.) Ale nie bars šťastlivo, bo bola prázdna — včera večer som ju bol vyňuchal a vylogal; musel som teda v náhlosti novú kúpiť za svoje vlastné peniaze.

ZALEVSKI a ERNEST (brinkajú si s pohármi): Nech žije láska a priateľstvo! (Pijú.)

JOHAN (na stranu): Čerti, za moje mozoľné groše sa častujú!

ZALEVSKI: To je výborný roztopčín! Teraz ale, braček, poďme si obzrieť tie vaše cukrové bonbóny a učiť sa z tej vašej výbornej bibliotéky ďalšie vychovávateľské pravidlá! (Zmiznú.)

JOHAN: Hm, to mi je pekný vychovávateľ, takým hádam aj ja bych vedel byť; ačpráve — ako vidím — to nám s ním nepôjde smutno — na každý pád teraz mu smelo na slávu môžem zatrúbiť, takto: (schytí buteľu a kladie ju na ústa) tra-la-la-la! (Pije.)

(Opona padne.)