ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edičná poznámka a komentár

Do ôsmeho (posledného) zväzku Jégého Spisov zaradili sme výber z jeho článkov, kritík a listov. Jégé patrí medzi autorov, ktorí sa často vyjadrovali k spoločenským i literárnym otázkam. Už koncom minulého storočia, pri svojom prvom vstupe do literatúry publikoval i články a kritiky (Knigge, Národnie noviny, 1890, č. 134; Ešte z pražskej výstavky, Národnie noviny, 1891, č. 130; Peniaze, Slovenské pohľady, 1891, č. 6; — upozorňujeme, že presné bibliografické údaje o každom príspevku, ktorý tu uverejňujeme, sú uvedené v rámci Vysvetliviek). Po roku 1918 sa Jégé aktivizoval znovu nielen ako tvorca, ale aj ako kritik a publicista. Hneď koncom roku 1918 uverejnil v Národných novinách článok Súvaha (nezaradili sme ho do prítomného zväzku), v ktorom sa prihlásil k aktívnej práci v nových pomeroch. Od tých čias sa — aj keď nie pravidelne — ozýval k aktuálnym otázkam, niekedy, pravda, vyprovokovaný redaktormi, ale nezriedka aj z vlastnej iniciatívy, keď cítil potrebu zaujať stanovisko alebo polemizovať s neprijateľnými názormi. Ťažisko Jégého aktivity je nesporne v prozaickej a vôbec tvorivej práci, kde — najmä v dvadsiatych rokoch — dosiahol pozoruhodné úspechy. Ale ani jeho kritiky a články nie sú bez významu. Vkladal do nich svoje presvedčenie a stanoviská k závažným problémom spoločnosti, kultúry aj literárnej tvorby. Vyložil postupne svoju vlastnú koncepciu literatúry i svoje vyhranené názory na človeka a jeho spoločenské bytie. V každom vystúpení prejavil sa ako bystrý pozorovateľ, vtipný až sarkastický sudca nedostatkov a veľký humanista. Publicistika dokresľuje a nie zriedka aj prehlbuje Nádašiho profil, spresňuje jeho kontúry. To isté možno povedať aj o jeho korešpondencii, týkajúcej sa problémov slovenskej literatúry i vlastnej tvorby.

Koncom osemdesiatych rokov 19. storočia vstúpil Nádaši do literatúry v Národných novinách a Slovenských pohľadoch. Po prevrate pokračoval v uverejňovaní svojich prác (beletristických i publicistických) v tých istých orgánoch. Kým však s Národnými novinami prerušil spoluprácu hneď po odchode Jozefa Škultétyho (1921), v Slovenských pohľadoch, obnovených roku 1922, publikoval — a to svoje najzávažnejšie diela — až takmer do svojej smrti. Lepšie sa mu spolupracovalo so Štefanom Krčmérym (prvé desaťročie) ako s novým šéfredaktorom Andrejom Mrázom (výrečným svedectvom o Jégého vzťahu k týmto dvom osobnostiam sú tu uverejnené listy). V Slovenských pohľadoch uverejnil i väčšinu svojich článkov a kritík (z tu publikovaných: Súkromný život Hviezdoslavov, 1931, č. 11; Rozpomienky a reflexie pri návrate Martina Kukučína, 1922, č. 11; Sigrid Undsetová, 1929, č. 4; Sobrané práce Ondreja Kalinu, 1923, č. 1; Ján Bárta: Rákócziho pochod, 1926, č. 3; Štefan Žeromski: Predjarie, 1926, č. 4; J. H. Rosny: La Désirée, 1926, č. 10; A. Škarvan: Zápisky vojenského lekára, 1926, č. 6 — 8; Myrta: Zázračný deň, 1926, č. 10; B. Borský: Na vlnách života, 1927, č. 1 — 2; W. St. Reymont: Sedliaci, 1927, č. 4; Vansová: Kliatba, 1927, č. 3; A. Adler: Menschenkenntnis, 1930, č. 4.). V Národných novinách vyšli — okrem spomenutej Súvahy — Jégému ešte tieto články: Frázy, 1921, č. 102; Nevzal by som na to otravu, 1921, č. 139; Hviezdoslav, 1921, č. 102. Ku kritickej a recenzentskej práci v Pohľadoch pobádal Jégého Štefan Krčméry, ktorý vycítiac jeho vyhranené stanoviská, žiadal ho písať o niektorých knihách (doklady o tom sú v Krčméryho listoch Jégému, LAMS). Bez tejto iniciatívy by sa bol pravdepodobne ku kritickej činnosti dostával ťažšie a zriedkavejšie. Od začiatku tridsiatych rokov sa udomácnil Jégé-kritik aj v Eláne. So Smrekom prišiel do styku už v druhej polovici dvadsiatych rokov, keď vydal v EMSE u Mazáča — za Smrekovho redaktorstva — zbierku noviel Wienawského legenda (1927) a jeho spolupráca, ako autora aj kritika, trvala počas celých tridsiatych rokov. V Eláne vyšli Jégého články Osobné poznámky, 1931, č. 8; Trubadúri, 1932, č. 6; Naši kritici, 1932, č. 7; O starej biede slovenského románu 1934, 2; recenzie: Nad knihou Cervantes od Bruna Franka, 1935, č. 6; Tri knihy o lekároch, 1937, č. 3. Ako publicista sporadicky spolupracoval Jégé i s niektorými ďalšími časopismi. Keď Votruba začal vydávať literárny časopis Slovenské dielo, požiadal i Jégého o príspevky. Keďže tento časopis vychádzal iba necelý rok, spolupráca Jégého netrvala dlho, no i tak stačil tu uverejniť článok Glosa k literárnej tvorbe (1929, č. 1). V polovici tridsiatych rokov uverejnil zásadný článok v Slovenských smeroch (Fatum libelli, 1934/35, č. 3), v ktorom zaujal stanovisko k románu Svätopluk a k jeho kritikom. O tom, odkiaľ vyšla iniciatíva v tomto prípade, nemáme priamych dôkazov. Spolupráca s inými časopismi (Mladé Slovensko, LUK) má pôvod v redakčných výzvach (v Mladom Slovensku uverejnil rozsiahlu úvahu Zázrivci, 1921, č. 6; neskôr zaujal kritický postoj voči literatúre uverejňovanej v tomto časopise — pozri článok Mladé Slovensko; v LUKu publikoval článok Winston Churchill, 1931, č. 2). Polemický článok pod názvom Rekritické poznámky poslal Jégé do Ľudovej politiky, pretože, ako sa vyjadril v liste Š. Krčmérymu, inde by mu ich neboli uverejnili. S týmito novinami spolupracoval cez svojho syna Ladislava, ktorý bol osobným tajomníkom M. Mičuru, predsedu Čs. strany ľudovej na Slovensku (Ľudová politika bola jej orgán); Jégého článok vyšiel r. 1927, v č. 261 — 3; pod tým istým názvom uverejnil na tomto mieste o rok neskôr článok zameraný proti názorom J. Šujana (tento článok sme nepojali do prítomného výberu). Osobitnú kapitolu tvorí Jégého spolupráca s oravskými regionálnymi novinami Naša Orava a Orava (vychádzali takto: Naša Orava 1918 — 1922; Orava 1923 — 1926; Orava 1929 — 1932; Naša Orava 1933 až 1936). Jégé mal bezprostrednú účasť v prvých troch, pravidelne do nich prispieval, Našu Oravu roku 1922 aj redigoval, v prvej Orave bol zodpovedným redaktorom, v druhej hlavným redaktorom. Nádašiho publicistická aktivita v týchto regionálnych novinách nie je ešte podrobnejšie zachytená. Aktivizoval sa tu totiž nielen ako kultúrny, ale priamo politický publicista (rad článkov tohto charakteru a najmä úvodníkov, väčšinou nepodpísaných, ale identifikovateľných). Keďže nás v prvom rade zaujímala jeho literárna publicistika, vybrali sme z týchto novín iba niekoľko príspevkov (Posledné dni Hviezdoslava, Naša Orava, 1921, č. 31; Roztrpčenosť v Orave, Naša Orava, 1922, č. 38; Mladé Slovensko, Orava, 1925, č. 30).

Okrem článkov a kritík (z tých príspevkov, kde sa Jégé vyjadruje o sebe a vlastnej tvorbe, zostavili sme montáž a pod spoločným názvom O sebe, zaradili sme ju na úvod celého zväzku) odtláčame v tomto zväzku aj výber z Jégého listov. Najobsiahlejšia je Jégého korešpondencia s redaktormi časopisov a novín, kde uverejňoval svoje príspevky. Písal Škultétymu do Národných novín (1918 — 1920), Štefanovi Krčmérymu ako redaktorovi Slovenských pohľadov i tajomníkovi MS (1922 — 1932), Andrejovi Mrázovi, redaktorovi Slovenských pohľadov (1933 — 1939). Osobitnú kapitolu tvoria Jégého listy Albertovi Pražákovi, s ktorým sa spoznal Jégé v Dolnom Kubíne, kam chodil Pražák kvôli Hviezdoslavovi (listy sú z rokov 1922 — 1928). Pražák prejavil živý záujem aj o Jégého tvorbu, a tak sa tento obracal naňho s radami a prosbami o literárnu pomoc. Pražák mal bezprostrednú účasť pri vydaní Jégého románu Svätopluk. Uverejňujeme tu aj niekoľko listov iným adresátom: Vlčkovi, s ktorým sa Nádaši poznal ešte počas štúdií v Prahe a ktorý ho tiež pobádal po prevrate k literárnej činnosti; Vansovej, s ktorou sa dostal do polemiky (a tak i do korešpondenčného styku) v súvislosti s recenziou Vansovej románu Kliatba (bližšie o tom vo Vysvetlivkách); Votrubovi, s ktorým nadviazal styk pri vydávaní časopisu Slovenské dielo. Osobitný charakter rodinnej korešpondencie majú Jégého listy mladšiemu synovi MUDr. Mikulášovi Nádašimu, lekárovi a neskôr primárovi trnavskej nemocnice. Z týchto listov vybrali sme iba úryvky, kde sa autor zmieňuje o literatúre a o vlastnej tvorbe. Všetky listy sú výdatným zdrojom informácií a poznatkov o Jégém ako literátovi, kultúrne činnom občanovi i človekovi.

Články a kritiky tu uverejnené vyšli v prevažnej miere iba časopisecky (v zb. Jégé v kritike a spomienkach, Bratislava 1959 sa publikovali tieto príspevky: Ešte z pražskej výstavky, Peniaze, MUDr. Albert Škarvan: Zápisky vojenského lekára, Wl. St. Reymont: Sedliaci, Sigrid Undsetová, Trubadúri, O starej biede slovenského románu, Fatum libelli, Nad knihou Cervantes od Bruna Franka, Tri knihy o lekároch. Okrem toho sa v zborníku odtláčajú aj tri príspevky, ktoré sa v tomto zväzku dostali do úvodnej časti O sebe). Ostatné články a kritiky tu uverejňujeme po prvý raz. V Literárnom archíve Matice slovenskej (Jégého pozostalosť) sa nachádzajú viaceré koncepty Jégého článkov. Tak pod č. 35A14 je koncept Jégého spomienky na roky v Detvane, s dátumom 13. II. 1932; článok o W. Churchillovi, s poznámkou na konci textu (tent oft 22/XII. — 30. tv. dr. Ján Ormis, T. Sv. Martin for the LUK) je pod č. 35A15; tamže sa nachádza aj koncept článku Hviezdoslav (27. X. 1931), koncept článku Trubadúri (bez nadpisu), časť konceptu článku Fata liberorum, časť konceptu Naši kritici (bez nadpisu, s dátumom ukončenia 4. 3. 1932); ďalší koncept spomienok na roky v Detvane (uverejnených v zb. Detvan 50 rokov v Prahe pod názvom Detvanci v osemdesiatych rokoch), s dátumom 6. 3. 1932. Pod č. 35A18 je rukopis článku Fatum libelli, pod č. 35A21 zlomok článku Hviezdoslav, pod č. 35B5 strojopis článku O starej biede slovenského románu, pod č. 35B17 dva rukopisné listy z článku Fatum libelli. Okrem týchto konceptov je tu i koncept listu Andrejovi Mrázovi (bez dátumu), ktorý má v origináli dátum 14. 2. 1939. Koncepty sa v podstate kryjú s publikovanými textami.

Pokiaľ ide o Jégého listy (všetky, okrem listov synovi Mikulášovi, list Jaroslavovi Vlčkovi, ktorý je uložený v archíve Nár. musea v Prahe a listy Fr. Votrubovi, ktoré sú uložené v Ústrednom archíve SAV v Bratislave, sa nachádzajú v Literárnom archíve Matice slovenskej), väčšina vyšla v rozličných publikáciách, odkiaľ ich preberáme aj my (listy Š. Krčmérymu vydal Eugen Klementis, Literárny archív 1968, Martin 1968, s. 5 — 45; listy A. Pražákovi vydal Vladimír Petrík. Literárny archív 12/’75, Martin 1976, s. 267 — 287; listy Jozefovi Škultétymu, Jaroslavovi Vlčkovi, Terézii Vansovej a synovi Mikulášovi sú publikované v zb. Jégé v kritike a spomienkach, Bratislava 1959, s. 55 — 555; 559; 560 — 561; 562 — 564; 565 — 590. Všetky pretláčame v znení, ako pôvodne vyšli. Prvýkrát sa tu uverejňujú listy Jégého Andrejovi Mrázovi, ale aj z nich vyšli niektoré úryvky, resp. celé listy týkajúce sa otázok drámy a divadla v Slovenskom divadle 27, 1979, č. 1, s. 77 — 118, kde ich uverejnil v rámci dlhšej štúdie J. Pašteka. Tu ich odtláčame z originálov, uložených v LAMS.

Všetky príspevky sme jazykovo upravovali podľa bežného úzu, uplatňovaného v týchto spisoch. Niektoré príspevky sme skracovali a tam sme to vyznačovali takto: /…/ To isté sa týka aj listov, ktoré sa uverejňujú celé (nielen úryvky).

V. P.