ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby bol richtár ochorel, neboli by ženy zďaleka tak vykrikovali jedna na druhú, čo bude s ním, ako to robili pre švaližiera^[1] Miša Fruľa, keď sa roznieslo dedinou, že už sotva vstane na nohy. Napokon o richtára má sa kto starať, keby ochorel — mnohí priatelia by mu to boli z úprimného srdca dožičili — ale Mišo bol celej dedine na ťarchu, museli ho i so ženou chovať z domu do domu. A keby to aspoň nebolo vyberačné, ale ofrflal, čo mu dali, a roznášal ľudí po susedoch. A k tomu ešte i hyd pršal z neho. Ba že to pánboh trpí takých ľudí na svete! Opaterova Zuza vykrikovala, berúc vodu do šechtára z potoka, susede na druhej strane, Katre Papovie:

— Veď to tak, poriadneho človeka ti čerti uchytia, ale taký vydrgan, to ti nejde.

— Veru nie, — riekla Katra nazad, — a bude mu už okolo osemdesiat rokov. Veď to už ani pamätníka niet, keď boli švaližieri pri vojsku, ako náš Juro povedal.

Ale Zuza už nestihla odpovedať; Katra zazrela, že z obloka vytrčil Ondro Opatera hlavu a že veľmi ňou drgal hore-dolu a vyhrážal sa päsťou. Z toho uhádla, že napomínal Zuzu, aby podaromnici netrepala do sveta, ale aby sa brala do roboty. Zuza pobehla so šechtárom, pričom sa jej krátke riasnaté sukne opálali na pevných, okrúhlych bedrách.

Švaližier Mišo Fruľo býval i so svojou starou Pepou v kaštieli, a to sám v celom. Bol to ozaj ukrutne starý, sťa koleso zohnutý chlap, majúci i pri vysokom veku čierne husté vlasy; bradu si neholil nikdy, len tu i tu ju ošklbal nožnicami na strihanie oviec. Mišo by sa nebol vystrel, ani keby mu liter pálenky sľúbili, tak mu pohrbilo chrbtovú kosť, najskôr preto, lebo celý život bol zohnutý nad krosnami pri pílení dreva. On to aspoň tak vykladal. Ale Pepa mu pri pílení pomáhala a jednako bola rovná ani struna, no a ona sa veru tiež pamätala na bitku pri Hradci Králové,^[2] z ktorej prišiel Mišo už hotový lazár s prestreleným lakťom. Ako sa Pepa znôtila s Mišom, na to sa ani veľmi nepamätala, ako ani na to nie, či ich zväzok požehnal kňaz, či nie. Chodili spolu drevo píliť a kým boli mladí, zarobili pekné groše, takže by boli mohli i odložiť na staré kolená ktorýsi grajciar. I poberali sa mnoho ráz, že už začnú odkladať, ale keď sa im zdal život taký pustý bez trochy toho nápoja a bez kusa mäsa aspoň v nedeľu a na tie božie svietky. — Sťa kedy nič nemať, a veď sa už len nejako potrápime a pánboh nás neopustí, — tešili sa, keď Mišo naťahoval šľachu nikdy neobrezanými nechtiskami, držiac ju pevnými zubmi. Tak ich prikvačila staroba a Mišo už ani pri najväčšom úsilí nevládal poleno rozpíliť, a tak padli obci na ťarchu. Pepa by bola ešte vládala robiť, bola ona babsko ani zo železa, ľudia jej hádali, že nikdy neumrie, ale nebola by opustila Miša za nič na svete ani na chvíľku. A do roboty ju nikto nechcel vziať, keď sa Mišo všade za ňou tmolil, aby hneď dva hrtany napchával. Bolo napodiv, ako boli tí dvaja spolu zvyknutí, hoci sa i povadili, ba i pobili kedy-tedy.

Saniterc Šimo Krúpa išiel dolu ulicou s čiapkou na pravom uchu, vyžúvajúc steblo slamy. Bolo na ňom vidieť, že sa cíti. Však bol najpoprednejšou zdravotníckou kapacitou v obci. Ani Drabiniačke sa veľmi nedal, o obvodnom lekárovi ani nehovoriť. Vicerichtár, vlečúc ťažké oje na pleci — vždy všetko požičiaval — chcel ho zastaviť, aby sa dozvedel, čo je so švaližierom:

— Ty, Šimo, čo to chybí tomu Mišovi?

Sanitercovi teraz vicerichtár naskrze neimponoval, preto len plecom drgnúc, riekol ledabolo:

— Maláriu nemá, — a šiel ďalej.

Vicerichtár zastal s ojom a myslel si, že je Šimo jednako len veľmi podkutá potvora; on veru vie viac ako doktor. Vari sa mu ani Drabiniačka nevyrovná.

Šimo prešiel pred richtárov dom, kde ho zastavil boženík a oslovil, aby vošiel dnu. Šimo našiel starého Omeľu, chlapisko vysoké a hrmotné ani buk, s červenou a okrúhlou tvárou ani burgundia, vyskakovať v ťažkých jančiarkach^[3] s trojročným vnukom, sediacim mu rozkročmo na väzoch. Virgal ani dobrý kôň na ohromnú radosť ufúľaného pacholíka, držiaceho sa jeho ohromnných, tučných, odstávajúcich ucháľov.

— Hoj, bol by z vás kôň, hádam lepší ako richtár, — pozdravil ho Šimo, vypľujúc slamu a myknúc čiapku, ani jej nesnímuc z hlavy.

Omeľu pichla poznámka sanitercova a mrzelo ho ešte väčšmi, že ho našiel poskakovať s vnúčaťom, nedvíhalo to jeho honor. Zložil plačúce dieťa na zem a zakričal do pitvora:

— Zuza, vezmi si toho fagana, — a obrátiac sa ku Šimovi, riekol hnevne: — No, čo je so švaližierom?

— Nemá maláriu, — húdol Šimo svoje.

— Ty si saniterc? Ty si len kadejaký šiflikár! Aká to choroba, že nemá maláriu? Tak čo mu je?

Šimo, vohnaný do úzkych, odvrkol:

— Nuž čo by mu bolo? Má horúčku!

— Ba, kieho beťaha! To bude treba poslať po doktora! A ak nebude horúčka, zasa nám bude brýzgať, že ho podaromnici naháňame.

— Ten má horúčku ako dom; na to môžete smelo dať hlavu.

— Tak pošli po doktora, kto je na rade. Ale už. Čert posvietil i s horúčkou, zasa bude naháňačka, že je toho celý Mišo ani nie hoden.

O dve hodiny neskoršie dr. Rosenzweig schádzal z roztrepaného drgáča pred richtárovým domom. Bol to malý, chudý židík s rasovo zaokrúhleným, veľkým, veľmi červeným, až do fialova zachádzajúcim nosom a so sieťou drobných žiliek tej istej farby na lícach. Mal na sebe ošúchaný dlhý zvrchník a klobúk neopísateľnej farby a podoby, pod pazuchou držal paličku s rúčkou zo slonovej kosti, ktorej koniec bol úplne rozstrapatený.

Ako skočil z vozíka na zem, vytiahol tabatierku a ušúľal si zafajčenými prstami cigaretu. Vošiel s ňou k richtárovi; keď ho nenašiel doma, richtárka mu povedala, že saniterc ustálil u švaližiera horúčku.

Rosenzweig hovoril obstojne po slovensky, ale takým spôsobom, ako keby sám zo seba robil posmech, že hovorí touto rečou. K tomu šušľal, lebo mu chýbalo mnoho zubov.

— Môže byť, že má pravdu, lebo je sprostý, a sprostáci mávajú šťastie. Tak, so ein Vieh!^[4] — riekol a odišiel od richtárky bez pozdravenia.

Richtárka, hľadiac za ním, pokrútila hlavou, zamrmlúc:

— Taký zázrak! Iste ide žrať.

A mala pravdu. Rosenzweig vošiel krčmu „revidovať“. Krčmár znal jeho spôsoby a privítajúc ho, postavil mu fľaštičku slivovice na stôl, ktorú vyprázdnil, kalíška nepoužijúc. Odišiel bez platenia a vošiel do sklepu ku Majdiške, kde vykonal ten istý manéver s tým rozdielom, že obchodníčke šparchal v tovare a nadával naň, že je nanič, že musí už raz s ňou urobiť poriadok. Ale Majdiška bola ostrá baba, ona sa ho nezľakla a odvrávala mu smelo, a keď odchádzal bez platenia, zvolala naňho, aby jej zaplatil za nápoj. Rosenzweig jej odvrkol, že keď pôjde naspäť, zastaví sa. Sklepníčka, hľadiac za ním, zvolala; — Ožraté laganisko! — na čo Rosenzweig, frungajúc palicou, len zammrmlal svoje: — So ein Vieh! — a šiel teraz už rovno do kaštieľa k švaližierovi, neodpovedajúc cestou nikomu na pozdrav.

Vo dverách útulku švaližiera sa zišiel s Romanom Gálom, farárom, idúcim so sviatosťou posledného pomazania ku chorému Mišovi. Kaštieľ, v ktorom býval Fruľo, bol pohorenisko peknej budovy, z ktorej trčalo len niekoľko zrúcanín, už trávou a krovím zarastených; medzi nimi na jedinom mieste spomedzi dosák, škridlíc, šúpov slamy, kúskov plechu a térovej lepenky čudne vyčnievala zahrdzavená železná rúra, z ktorej sa tenuškým prúdikom dymilo. Už podľa dymu sa dalo súdiť, že sa pri tom ohni nevyvárajú veľké trakty. Z kaštieľa stála len pevne klenutá dvorana, nad jedným kútom ktorej sa nachádzala tá znáška rozličných krídel strechy. Dvere, pred ktorými sa zišiel kňaz s lekárom, boli vysoké, dvojité a bolo na nich vidieť ešte pozostatky rezby a pozlátky. Kňaz bol strednej, skôr nízkej postavy, veľmi chudý, reverenda len tak visela na ňom. Tvár jeho bola bledá ani vápno, veľký nos a oči tvorili temer celú; hlava bola krytá riedkymi šedinami, ako keby mal osemdesiat rokov, a nemal ani päťdesiat.

Gál od detstva hltal knihy; index librorum prohibitorum mu nevyrazil z rúk ani jednu. Boli časy, keď bol presvedčeným materialistom, ale to trvalo krátko a obrátil sa zas k smerom, nekladúcim ľudskému umu okovy biednej telesnej ústrojnosti. Podľa svojho náhľadu bol dobrým kresťanom a zlým katolíkom. Trpel na ťažkú srdcovú chybu. Tento planý ústroj stále pracoval v ňom takým neriadnym ruchom, že mal pocit, že každý úder jeho môže byť posledný; a preto bol prichystaný každú chvíľu na konečný odchod, stojac od rokov zoči-voči smrti, ktorej sa nebál, lebo bol presvedčený, že po rozluke s telom sa duša jeho spojí s večným duchom sveta.

Rosenzweiga poznal a pokladal ho nielen telesne, ale i duševne za typického žida, ktorého úzkemu duchu zodpovedal cynický materializmus, ako keby bol preňho stvorený. Vedel, že je nie prázdnym človekom, vedel, že čítal mnoho, pravda, skoro samých súvercov. Vodilo sa mu zle, lebo bol darebák, a preto, keď mu často chýbalo i najpotrebnejšie, bol marxistom a nenávidel „kapitalistov“. Prisahal na Franca^[5] a Shawa,^[6] obracajúcich od vekov ustálené pravdy naruby, čo Gál pokladal za veľmi lacný spôsob vplývania na nemysliacich ľudí. Nenávidel Rosenzweiga, a keby bol mal na to moc, bol by ho dal nemilosrdne spáliť. Lekárovi bol kňaz tiež „so ein Vieh“, pokladal ho za premršteného blázna a robil z neho pri každej príležitosti posmech.

Keď sa teraz stretli predo dvermi kaštieľa, otvoril ich lekár a ukázal palicou dovnútra.

— Nech sa páči, — riekol posmešne.

Gál vošiel do veľkej, úplne orýpanej siene, v ktorej len tu i tu trčala z dlážky prehnitá doska. V jednom jej kúte bol z dosák, povytrhávaných z dlážky, urobený cárok, na ktorom boli nízke dvercia. Bolo poznať, že dymiaca sa rúra a pokrytá čiastka zodpovedali ohradenému miestu, a tak si bieda postavila svoj stánok na niekdajšom mieste prepychu a skvostu.

V dvorane bol nepríjemný zápach, ktorý ani to nepremohlo, že boli všetky obloky na nej povybíjané. Kňaza zarazil ťažký vzduch, že musel hlboko vydychovať; a keď otvoril dvere ohrady, udrel odtiaľ strašný zápach nečistej chudoby, takže sa potočil a začalo mu obracať žalúdok a stavať dych.

S napätím celej energie premohol búrenie sa svojho slabého ústroja a vošiel s pozdravom „Pochválen Pán Ježiš Kristus“ ku chorému, z loža ktorého sa mrákavou zdvihli blchy a muchy, keď pristúpil k nemu.

Lekár zastal predo dvermi cárku, videl oblaky hmyzu a pocítil nevypovedateľne hnusný pach, ktorý sa mu tisol do nosa, a obrátiac sa, šiel von zo siene, odpľúvajúc a nadávajúc. Ani len nepomyslel na to, že by chorého pozrel. Šúľajúc cigaretu, rozhodol sa, že povie že má horúčku, už i preto, aby richtárovi a dedinčanom narobil daromných ťažkostí a nahnal strachu, čím sa im i vypomstí, že ho pre takého žobráka preháňajú. Mrzelo ho trochu, že má dať sanitercovi za pravdu, ale nahliadol, že je múdrejšie ustáliť horúčku, ktorá možno je i tu, ako ju tajiť. Švaližiera jednako dnes-zajtra vezmú čerti, a tak bude vôbec celej komédii koniec a nikto nebude môcť konštatovať, čo tu bolo. Ak by však jednako bol mal horúčku a pochoreli by aj iní, tak veď ju on ustálil a porobil potrebné poriadky.

Medzitým kňaz konal svoju úlohu vzbudiť v zverskom človeku vedomie, že okrem hliny, z ktorej pozostáva jeho telo, je v ňom i niečo také, čo sa jeho smrťou nerozpadne na atómy, ale bude žiť večne. Videl na strašne biednom, nečistom brlohu krajne nečistého, ani zviera pozarastaného chlapa, z ktorého úst vychádzajúci výdych ho pripravoval temer o vedomie a zapríčiňoval mu zúfalé nervové trhanie v hlave; a jednako on, slabušký človek, so smrťou v prsiach, vedel vzbudiť aspoň iskričku akéhosi vyššieho tušenia v človeku, celý život len zverskými pudmi poháňanom. V tej mase, ani nie blata, ale špiny, sa ozvalo hoci len slabým hmlistým zábleskom akési podivné, uspokojujúce cítenie, že v ukrutnej biede pretrápeným životom je jeho jestvovanie nie skončené, že čaká ešte niečo, čo mu poslúži ako náhrada za jeho biedne zemské plahočenie.

Roman Gál, pomodliac sa nad úbohým, odišiel s ostatkom síl, ktoré mu ešte ostávali. Predo dvermi sa zišiel s lekárom a kývnuc mu smutne hlavou, vliekol sa umdletým krokom, postávajúc a ťažko vydychujúc, na svoju faru.

Lekár sa zasmial.

— No, potreboval to? A čo tomu žobrákovi pomohol svojím hókusom-pókusom? Či si ten za to kúpi niečo? Je taký ani mŕtvola. So ein Vieh!

Vošiel do siene a zakričal:

— Pepa, čo je s Mišom?

Pepa vyšla do dverí ohrady a odvrkla mu:

— Chorý je, mohli by ho pozrieť.

— Pravda, aby ma hmyz zožral a smrad zadusil! Má horúčku?

— Čože ja viem, čo mu je.

— Daj mu mokré handry. Chceš nejakú medicínu?

— A ako mu dajú medicínu, keď nevedia, čo mu je?

— Ty si hlúpa! Keby lekári len vtedy pripravovali medicíny, keď vedia, čo chorému chybí, apatekári by hladom pomreli. Tak dostaneš liter slivovice. Ale i Mišovi daj z nej!

I odišiel.

Mal ešte jednu stanicu, kde chodieval. Učiteľ Florián Doliak vždy pokladal za svoju povinnosť počastovať lekára slivovicou, keď ho navštívil. Rosenzweig sa díval Floriánovi do duše a vedel, že to nerobil jemu kvôli, ale preto, aby sa i jemu ušiel jeden-druhý kalištek. Pán učiteľ si totiž rád vypil, ale uspokojiť túto svoju túžbu len ťažko a zriedkakedy mohol, lebo jeho žena a dcéra dávali naňho veľký pozor. Poznali na ňom, čo i len kvapku liehoviny vypil, a potom mal čo počúvať. Ale keď prišiel lekár, musel dať doniesť dve-tri deci, no a musel s hosťom i vypiť jeden alebo dva kalíšky. Rosenzweig bol oddávna jeho domácim lekárom. Pravda, jeho práca zodpovedala jeho pláci, nuž ale jednako len hral zástoj lekára, a to je hlavná vec pri ochorení.

Florián Doliak bol šumný, urastený, počerný chlapík a mal veľmi pekný hlas. Ináč každý by bol s ním robil, čo by bol chcel, keby ho žena a dcéra neboli držali v istých koľajach. Jeho žena bola chudá, špatná, pyskatá baba, ale neústupná a prísna ako čert. (Tak hovoril pán učiteľ.) A čosi z tej neústupnosti mala i Darina, jeho dcéra, ktorá sa postavou a tvárou naňho udala.

Nad slivovicou zviedli lekár a učiteľ zakaždým boj. Učiteľ by bol býval spokojný, keby bol dostal svoju polovičku, ale lekár bol taký náročný, že na viac ráz, s výnimkou jedného pohárika, vypil sám celú slivovicu. Pochytil prosto fľašku a nalieval z nej len sebe, kým ju nevyprázdnil. Čo sa učiteľ navymýšľal fígľov, aby okrem prvého ešte aspoň jeden-dva kalíšky vybojoval. A s akým smutným zriekaním hľadel na fľaštičku, keď ju Rosenzweig dostal do svojej moci.

— Pán doktor, medzi deťmi má Števo Kuriš zapálené oči; možno je to trachóm; bolo by dobre, keby ste ho pozreli, — zvolal nádejne, že lekár vojde do triedy, aby preskúmal chlapca.

— Pošlite ho sem, — vyparíroval Rosenzweig.

Učiteľ ešte úfal, že pred chlapcom azda nebude piť lekár sám, vybehol a zvolal vo dverách triedy:

— Kuriš, poď chytro sem do izby, — a utekal naspäť. Keď vošiel k lekárovi, videl, že fľaštička, v ktorej bolo ešte za dva deci, je úplne prázdna. Vytiahol obrvy dohora, zatým zvraštil čelo a hodil s odriekaním rukou.

— S tým si nedáš rady, — zamrmlal.

Lekár nečistými, zafajčenými prstami prekrúcal hodne nešikovne chlapcovi viečka, takže začal plakať, načo ho odhodil a povedal:

— Choď do pekla, nechybí ti nič. So ein Vieh!

— Nuž nemá trachóm?

— Nemá, — odvrkol lekár a krútil si cigaretu.

— Hneď som si myslel, že to nebude trachóm, lebo sa mu oči len včera zapálili, keď mu brat hodil piesku do nich.

Rosenzweig pozrel svojimi vygúlenými, zažltnutými očami na učiteľa, pomysliac si: „No, poznám tvoje kunšty!“

— Ale, pán učiteľ, v dedine máte týfus. Nesmiete z potoka vodu na nič upotrebiť, lebo tá sviňa Pepa iste bude v potoku všetko umývať a prať, darmo jej to zakazujem.

— Je to ozaj týfus?

— Celkom iste, a to všetkými pomôckami lekárskej vedy ustálený. Môžete sa na to spoľahnúť. Z potoka vody neberte na nič, lebo zle pochodíte. Punktum!

Vložil si klobúk v izbe na hlavu a vyšiel von.

— Porúčam sa!

Učiteľ vyšiel za ním a díval sa, kde ide. Šiel k richtárovi. Keď kráčal popred Majdišku, vyskočila zo sklepa a chytila ho za rukáv. Učiteľ videl, že jej Rosenzweig platil, a zatým išiel ďalej.

O pol hodiny neskoršie vrieskal boženík po dedine, že neslobodno z potoka vody na nič upotrebiť, lebo švaližier má týfus alebo horúčku, chorobu ukrutne chytľavú. Dedinčania nedali na vyhlášku nič a brali vodu z potoka ďalej.

Tentoraz sa jednako horúčka nerozšírila po obci. Možno i preto nie, lebo Mišo Fruľo už v noci umrel.