ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V rozložitej, nízkej drevenej dvorane Devínskeho hradu sa rozčúlene prechádzal asi päťdesiatročný muž strednej postavy, nachramujúci na ľavú nohu, ktorú v kolene nemohol dobre zohnúť. Riedke, prešedivené pobelavé vlasy mu v kučerách padali na plecia a krátku, tiež šedivejúcu bradu si nervózne trhal vráskovitou rukou. Okolie očí mu venčili drobné vrásky a kútiky úst, z ktorých vyzerali chybné zuby, mu hnevlivo šklbalo. Bol oblečený do voľného popolavého kabátca, siahajúceho po kolená a stiahnutého v drieku remenným, bronzovými okrasami vyloženým opaskom, z ktorého visela na retiazkach krátka, nepomerne široká dýka s tenkou rukoväťou. Chodiac po sieni, vše zastal pred jedným z veľkých, nízkych oblúkov, ktorými vyzeral na Dunaj, valiaci sa v diaľke medzi nízkymi zelenými kopcami.

O dubový hrubý stĺp jedného z oblúkov stál opretý mladý, atletický muž nadprostrednej postavy, tak veľkých a silných údov, že robil dojem omnoho väčšieho človeka, akým skutočne bol. Jeho črty boli ostré, brada silná, nos rovný, priveľký, pery plné, skoro vždy zaťaté, oči hľadiace väčšinou z kútikov, ako býva u ľudí nechcejúcich prezradiť svoje myšlienky; mal malé tmavogaštanové fúzy a nakrátko ostrihané vlasy. Veľkými, žilovatými rukami držal rovný, široký meč tak, akoby ho chcel z pošvy vytiahnuť, a hľadiac naň, robil takú tvár, z ktorej bolo vidno, že nepovie svoju mienku za nijakú cenu, lebo vie, že beztoho s ňou neprerazí.

Starší muž bol Rastislav,^[1] knieža veľkomoravský, a mladý muž jeho synovec Svätopluk,^[2] nitriansky údelný knieža.

Rastislav zastal pred synovcom a hnevlivo skričal naň:

— Veď hovor, čo by si robil v tomto prípade! — a dupol nohou. Svätopluk hľadel naň nie bez opovrženia a povedal o chvíľku tichým, ale takým hlbokým hlasom, že to vše v sieni zadunelo:

— Strýko, čo by som ja urobil, ty neurobíš. Ty pošleš po Grubicu a budeš ho prehovárať, aby to dievča nejakým spôsobom vyslobodil. Taký kňaz vie rozličné spády, možno ti urobí po vôli, a možno aj nie. Závisí od toho, akej vôle bude.

Rastislav sa díval ostro na synovca: — Povedz, čo by si urobil ty?

— Počítal by som s tým, že chcem uviesť kresťanstvo do svojej ríše, a nestaval by som tých ľudí na nohy, ktorí v tom budú robiť prekážky.

— Možno podobrotky viac dosiahnem od neho ako pozlotky. Dosť nepriateľov máme, nerobme si zbytočne nových.

— Z kňaza, ktorému berieš veriacich, neurobíš si priateľa, i sľúbi ti, i oklame ťa.

— No, jednako, čo by si urobil ty? Násilie upotrebiť nie je radno. Rozkazujem ti, aby si mi to povedal! — skričal veľmi ostro Rastislav. — Aká bieda je vládnuť, keď ma ani synovec neposlúcha!

Svätopluk pozrel na strýka a usmial sa jedným kútikom. — Keď rozkazuješ, poviem ti, že by som i ja vyjednával s tým kňazom. Lenže iným hlasom ako ty.

Rastislav prešiel niekoľko krokov po dvorane a vrátiac sa k Svätoplukovi, zvolal:

— Zavolaj Grubicu!

Svätopluk vyšiel dverami, zastretými ťažkou záclonou, a poslal dvorného úradníka po Grubicu, sám sa však nevrátil naspäť ku Rasticovi, ale dal sa do reči s kmeťom Mojslavom, o dcéru ktorého išlo.

Mojslav bol mimoriadne zronený. Sloveni znášali ľahko telesné-duševné bôle, smrť im bola častým hosťom, a preto bola ustaranosť Mojslavova prekvapujúca. Stál sám v kúte predsiene, zahrúžený do svojich smutných myšlienok, a skľúčene držiac ruky, hľadel smutne na podlahu pred sebou. V miestnosti prítomní strážnici, ozbrojenci a dvorní úradníci sa z diaľky dívali naň, ani jeden sa mu však neprihovoril.

Svätopluk, zbadajúc ho, podišiel k nemu a položiac svoju ťažkú ruku na jeho plece, šepol mu:

— Mojslav, neboj sa. Tvoju dcéru vyslobodím. Rastic ti nepomôže, ale ja ťa neopustím.

Hoci Mojslav nebol nízkej postavy, zdal sa popri Svätoplukovi nedorasteným mládencom; teraz sa obrátil a chytiac mu ruku, riekol:

— Keď mi to urobíš, som tvojím otrokom, kým žijem.

Svätoplukova tvrdá tvár sa podivne vyjasnila.

— Neboj sa! — povedal a stisnúc mu ruku, odišiel od neho v ústrety Perúnovmu kňazovi, ktorý práve vošiel do siene.

Bol to mohutný, tučný muž s červenou tvárou, plnou vyrážok, obrúbenou dlhou, po prsiach rozprestrenou čiernou bradou. Mal na sebe šedivastú kabaňu, kryjúcu mu postavu skoro až po členky, a na hlave podivnú, ostro doširoka idúcu nápravu z bieleho plátna, na ktorej bolo pripravené zlaté slnce veľkosti dlane s lúčmi vychádzajúcimi z neho.

Svätopluk sa Grubicovi poklonil a potom kráčal po jeho boku k dverám, ktorých záclony dvaja sluhovia pred nimi roztiahli.

Keď Rastislav zazrel vchádzajúcich, sadol si na široké drevené kreslo, pokryté kobercom a medveďou kožou. Jeho zhúžvaná tvár sa vyjasnila, vrásky z čela a okolo očí zmizli.

— Vítam ťa, — riekol klaňajúcemu sa mužovi, ktorý zastal pred ním na niekoľko krokov.

— Veľký knieža, čo je tvoja vôľa? — spýtal sa Grubica. Svätopluk odišiel do jedného kúta dvorany a zastal tam s ramenami skríženými na prsiach.

Rastislav si odkašlal.

— Moja vôľa je, aby Jarslava, Mojslavova dcéra, nemusela umrieť so svojím snúbencom Provodom, ktorý bol včera zabitý v potýčke s Nemcami. Ty musíš vedieť spôsob, ako ju možno vyslobodiť z tohto hrozného osudu. Ona nechce umrieť. Je to ešte len celkom mladé, osemnásťročné dieťa a nemala Provodu rada, túžila za iným. Bolo by jej hrozné umrieť s nemilovaným mužom a opustiť milého. Hovor, ako to vykonáš!

Grubica pokrútil hlavou a odsekol sucho:

— Jarslava musí byť spálená so snúbencom. Tu niet pomoci!

— Moja vôľa je, že nesmie zahynúť, rozumieš? — skríkol Rastislav, udrúc sa päsťou po kolene.

Grubica rozhodil ramená v širokých rukávoch nad svoju hlavu: — Vôľa Perúnova je, že musí umrieť! Ináč by nebol povolal ani Provodu do navy.

— Kresťanskí kňazi hovoria, že niet ani Perúna, ani navy, — odvetil na to Rastislav namrzený.

— A čo je? Azda je pánom nahý, na drevo pribitý boh kresťanov? — skríkol Grubica. — Či môžu ľudia, biedne červy, chytiť a zabiť boha?

— Perún je hrozný boh, ktorý len mučí a zabíja, má radosť z bôľu a žiaľu! Boh kresťanov je milosrdný, — odvetil Rastislav.

Grubica pristúpil o dva kroky bližšie ku Rasticovi a vyšpúliac oči, kričal:

— Hovoríš, že je kresťanský boh milosrdný, a jednako jeho veriaci zabíjajú sa medzi sebou a zabíjajú i nás. Katujú nás väčšmi, ako sme my kedy koho mučili. A či môže zastaviť kresťanský boh Perúnov hrom? Či môže zaraziť jeho búrku, jeho víchor alebo povodeň? Či dá úrodu, keď Perún nechce dať? Že je Perún ukrutný, bezcitný? Ale či je príroda citlivá a či jej rozkáže kresťanský boh? Perún je veľký, Perún je ukrutný, Perún je mocný a Perún je opravdivý, lebo sa ukazuje taký, aký je: jednou rukou dáva požehnanie a druhou zabíja smrťou a hromom! Ale kresťanský boh je vraj milosrdný a zabíja ako Perún. Či kresťanský boh nie je lživý? Veľký knieža! Nevidel si kresťanského boha a nechceš teraz Perúna. Boj sa ho! — zvolal v extáze Grubica a zahrozil päsťami.

Rastislav bol mohutným vystúpením Grubicovým zastrašený a kresťanská vieronáuka mu nebola natoľko známa, že by mu bol mohol úspešne odporovať. Grubica chytro zbadal rozpoloženie Rastislava i pristúpiac k nemu ešte bližšie, díval sa mu s údesnou ostrotou do očí. Rastic ustrašene hľadel naň ani vták na hada, nevediac spustiť z neho zrak. Svätopluk skočil, pribehol ľahkými skokmi k Rasticovi a zastal za jeho stolcom, pozorujúc ostro kňaza Perúnovho.

Rastislav sa naraz zdvihol zo stolca a hľadel uprene s vytreštenými očami, roztvoriac ústa a vystrúc ramená, do vzdialeného kúta dvorany. Videl veľký ohnivý kruh, z ktorého sa vyvinovala ohromná hlava s tou nejnecitnejšou tvárou, ožiarená mohutnými lúčmi zlatého svetla. Žiarivá hlava sa dvíhala a za ňou vstávalo ani vysoký strom ohromné, zlaté telo; jednou rukou metalo zo zväzku blesky hromu a druhou rozsievalo život: pršali z nej ľudia, zvery, zrno, zlato, všetko, čo príroda dáva.

Rastislav zastenal, padol na stolicu a zakryjúc si oči, zvolal úpenlivo:

— Mocný, slávny Perún, zmiluj sa nad nami!

Grubica sa víťazne uškrnul. Svätopluk priskočil k nemu a potrasúc ho za rameno, riekol:

— Dosť bolo. Ukázal si svoju moc! Knieža urobí, čo chceš. Kňaz sa vystrel a riekol, ukazujúc prstom na Rastica:

— Videl Perúna a ten pohľad ho premohol. Perún je slávny, mocný boh!

— Daj si pozor, aby si Rastislava nehnal priďaleko a aby si mu neublížil, lebo za ním príde veľký knieža, ktorý sa nebude báť Perúna! — zadunel mu do ucha, hľadiac mu strmo do očí.

Grubica pozrel prekvapene na Svätopluka a nesklopil zrak pred ním.

— Rozumel si?

— Rozumel som. Hovoríš viac, ako ti je na osoh, — zamrmlal a stisnúc pery, trhal si bradu.

Svätopluk odišiel so sklonenou hlavou. Grubica nespustil z neho nenávistný pohľad, kým nevyšiel.

Svätopluk v predsieni neriekol ani slova, ale kývnuc Mojslavovi hlavou, aby šiel za ním, kráčal k východu.

Bolo mu vtedy dvadsaťšesť rokov; cítil svoju telesnú a duševnú silu a ako mladý človek preceňoval obidvoje. Vtedy myslel, že všetko dosiahne, čo chce, a preto opovrhoval Rastislavom, ktorý sa mu zdal líškou, ktorá sa jednako nevybehá lovcovi napriek všetkým svojim úskokom. Ale jeho um bol ostrý a svoje chyby nahliadal a učil sa z nich. Nahliadol, že urobil veľkú chybu, keď ukázal Grubicovi svoje opovrženie. Bol sa vtedy už mnoho stýkal s kresťanskými kňazmi, a aj keď ho oni nemohli presvedčiť o pravdivosti svojej viery, jednako zničili v ňom úplne vieru v pohanských bohov. Myslel si teraz i to, že škoda bolo sa miešať do Mojslavovej veci, ale vohnala ho do toho túžba pomôcť mladému dievčaťu, urobiť naprotiveň Grubicovi a získať si priateľstvo a oddanosť mocného pohlavára. Z druhej strany nahnevá sa naň Rastislav a pohani pôjdu naň ani sršne. Hoc bol i nespokojný so sebou, na to vôbec ani nepomyslel, že Mojslavovi nedodrží sľub.

Pokladal za najbiednejšie pokračovanie tackať sa nerozhodne. Umienil si v budúcnosti všetko lepšie rozvážiť, kým sa do niečoho pustí; ako si umienil i to, že svoje zámery neprezradí pred nepriateľom nikdy: úder musí padnúť neočakávane!

Túto vec teraz skoncuje a razom uvidí, čo bude jej následkom.

Vo dvore hradu vysadol na koňa a vyšiel so svojou družinou na ulicu, obrúbenú biednymi drevenými chalupami, na ktorej sa len poriedko nachádzalo lepšie stavanie. V bahne ulíc nebolo mu zriedkavosťou vidieť i následky dovolenej lásky nevydatých dievčat, ktoré boli povinné vernosťou len manželovi, majúcemu nad nimi, v prípade viny, právo života a smrti.

Cestou rozpovedal Mojslav Svätoplukovi, že mal od štyroch žien sedemnásť detí, z ktorých mu zostali pri živote len dvaja synovia a jediná dcéra Jarslava, ktorá má byť teraz spálená s Provodom, za ktorého sa — uzná — mala vydať proti svojej vôli. Jarslava mu veľmi visí na srdci. Zo všetkých detí bola jediná, ktorá sa ho nebála, bola k nemu prítulná, takže nevedel ruku zdvihnúť na ňu, hoci v hneve sám zabil dvoje svojich detí a jednu zo žien. Svätopluka celé vykladanie Mojslavovo zunovalo, bola to preň veľmi všedná rozprávka. Umienil si, že vec skoncuje, udrúc na dvor Mojslavov a unesie Jarslavu do svojho Nitrianskeho hradu.

Spýtal sa Mojslava, kde je Jarslava a kedy má byť pohreb. Mojslav mu odvetil, že je Jarslava v Kolníkoch, neďaleko Devína, a pohreb má byť asi o štyri dni, keď po donesení mŕtvoly Provodovej Jarslava skončí svoju strašnú obchôdzku po mužských členoch rodiny Provodovej, oddávajúc sa im nie s pocitom lásky, ale smrti v srdci. Do Kolníkov mohli prísť podvečer, a tak sa rozohnali ta ostrým klusom.

Už mrkalo, keď prišli do kruhovite stavanej osady, kde vošli do pomerne veľkého dreveného domu, za ktorým sa rozprestieral rozsiahly dvor s rozličnými vedľajšími stavmi a veľký sad. Celá dedina robila dojem smútku. Nebolo počuť hlasného slova — spevu, len tu i tu výbuch nariekania i plaču. Na ulici sa potĺkalo niekoľko ufúľaných detí a okolo domov niekoľko špinavých žien, majúcich na znak žiaľu krvavo rozškriabané tváre a rozstrapatené vlasy.

Svätopluk vošiel so svojou družinou do dvora; Mojslavova sa skoro celá rozišla po dedine.

Kňazič sa spýtal, kde je Jarslava, a Mojslav mu ukázal na domec, zrúbený zo silných brvien, na ktorom bolo niekoľko drobných oblôčkov a malé dvierka.

— Tam ju strážia poslovia smrti, — povedal Mojslav zronene. — Vypustia ju len na ostatnú cestu. Knieža, neohrdni pohostinstvom môjho príbytku, — zaprosil Mojslav, načo Svätopluk hodil len rukou.

— Choď ty len domov a prenechaj prácu mne. Keď odídeme, rozhlás, že sme Jarslavu nasilu proti tvojej vôli odviedli, ako to aj urobíme, i keby si vzdoroval.

Mojslav sklonil hlavu a šiel do svojho domu, počúvajúc iste na každý hlas, ktorý mu oznámi záchranu dieťaťa. Svätopluk prišiel ku svojej družine a opýtal sa, kto z jeho chlapcov chce pomáhať pri vyslobodení Jarslavy od poslov smrti. Junáci hľadeli jeden na druhého, ale nehlásil sa ani jeden. Napokon ich vodca vystúpil a riekol:

— Samovoľne ani jeden z nás nezdvihne ruky proti kňahyniam Moreny. Keď rozkážeš, všetci.

Svätopluk hodil rukou:

— Dobre, zostaňte. Len keby nás niekto zvonku chcel napadnúť, buďte pohotove. Prihotovte sa, pôjdeme hneď na hrad.

Zatým šiel k malému domcu a roztvoril na predsieni dvere. Videl oproti záclonou zastreté druhé dvere a popri nich z dvoch strán sedieť v priestore, kahancom osvetlenom, dve mohutné, kostnaté ženy, s tvárami surových chlapov. Obidve boli oblečené do tmavých úborov a priadli.

— Pokoj a zdravie! — zvolal Svätopluk, vstúpiac do nízkej siene, dotýkajúc sa hlavou povaly.

Strašné ženy, kňažky Moreny, vstali a odložiac kúdele, chytili široké, dlhé dýky, visiace im na opasku: — Kto si ty, čo sa opovažuješ rušiť pokoj v príbytku Moreny? — riekla jedna zo žien, zmŕštiac hrozivo tvár a vytiahnuc dýku z pošvy, čo urobila za ňou i druhá.

Z druhej miestnosti, za záclonou, bolo počuť úpenlivé vzlykanie a plač.

— Ticho, ježibaby! — zvolal Svätopluk, pozrúc na ne s takým strašným výrazom, že sa neopovážili hlesnúť.

Z druhej siene sa ozval žalostný dievčí hlas, prerývaný zúfalým nárekom:

— To už nikdy nepôjdem von? Už nikdy nepôjdem do hája, na lúku k potoku a nikdy sa nebudem hrať so svojimi družkami, nikdy!

— Pôjdeš von na svoj pohreb, — zaznel surový ženský hlas.

— Som taká mladá, moje družky majú milých! Ako je krásne von. A ja musím umrieť. Ó, ja biedna, prebiedna! Taká mladá musím umrieť! Veď je to strašné!

— Mlč; márny je tvoj nárek. Bolo počuť pohyb a výkrik:

— Pusť ma, zabijem ťa! Nechcem umrieť, nechcem! Ech! — ozval sa zúrivý výkrik a dupot pasovania.

Svätopluk strhol záclonu z otvoru dvier a vrazil do vnútornej miestnosti, osvetlenej tiež biedne len jedným kahancom, kde nebolo okrem otiepky slamy, prikrytej kobercom, nijakého náradia. Videl mladé dievča s rozstrapatenými vlasmi, v zdrapoch bielych šiat, z ktorých prebleskovali tvary krásneho tela, zúfale napádať silnú ženu s tvárou zamazanou čiernymi a červenými pruhmi.

Dievča kričalo, trepúc sa z celej sily v rukách strašnej ženy:

— Nechcem umrieť, nechcem umrieť, ja som mladá! Nenávidela som ho! Nechcem s ním umrieť!

Strašná žena odmietala útok dievčaťa, akoby ono bolo len desaťročným dieťaťom.

— Huj, aká si hnusná! — zvolal Svätopluk a udrel kňahyňu Moreny rukou v železnej rukavici tak po sluche, že sa zatackala a spadla.

Jarslava sa hodila na kolená a zalomiac ruky nad hlavou, hľadela s nevypovedateľným úžasom na silného muža: Čo bude s ňou? Prišiel už po ňu? Už musí umrieť?

Svätopluk vtom vytrhol meč a postavil sa oproti dvom poslom smrti, ktorí sa ani psi na vlka vrhli naň s dýkami, nehľadiac na svoju bezpečnosť. Keby nebol mal na sebe drôtenú košeľu, nebol by obišiel bez ťažšieho poranenia, lebo ženy, nebojac sa ani rán, ani smrti, usilovali sa ho umoriť. Ale odraziac ich prvý útok, dal si ľahko so svojím mečom rady. Sklal ich ani divé zvery, ktorými ozaj boli, lebo celé ich dychtenie bolo spôsobovať len bolesť, žiaľ a smrť. Spev, ktorý im najväčšmi lahodil, bol zúfalý nárek a preklínanie: ony boli kňahyňami Moreny, a Morena neznala ľútosti ani zmilovania.

Keď Jarslava videla, čo sa stalo, naplnila jej srdce bezmedzná nádej a skočila ako šialená ku Svätoplukovi a hodila sa mu na prsia, oblapiac ho z celej sily:

— Poď, utekajme, vysloboď ma odtiaľto! Utekajme, lebo nás chytia! Kňazič sa usmial a pohladiac ju po hlave, vyslobodil sa od nej.

— Neboj sa, Jarslava, nás tu nechytí nikto.

Postavil ju na zem a zastrčil meč do pošvy.

— Kráčaj len napred: vonku nás čakajú moji junáci, vezmem ťa so sebou do Nitry. Tam budeš v bezpečnosti a tam bude i tvoj Holeš.

Jarslava v tak náhlej premene pomerov stratila hlavu. Hodila sa medzi mŕtvolami hrozných žien na kolená pred Svätoplukom a zalomiac rukami, zvolala:

— Kto si ty? Boh?

Svätopluk sa zase usmial a zohnúc sa vzal dievča na ramená a niesol ho von.

— Nie som ja boh, len človek. Prišiel som ťa zachrániť, lebo mám rád tvojho otca a Holeša.

— A mňa nemáš rád? — zvolala Jarslava, oblapiac mu hlavu s celou silou.

— I teba rád, i teba, — riekol Svätopluk a vyjdúc medzi svojich mužov, posadil ju na koňa a kázal jej dať širicu. Zatým vysadol na koňa i on a vyšiel ticho so svojím sprievodom zo dvora, z dediny, na voľné polia.

Bez prekážky prešli do Nitry, kde zakrátko sa dostavil i Holeš so svojím sprievodom. Prišiel ta i Mojslav so svojou rodinou a urobil slávnu veselicu, zosobášiac Jarslavu s Holešom kresťanským spôsobom, pričom nechýbalo ani mnoho starých pohanských zvykov.

V čas veselia prišiel Rastislavov posol ku Svätoplukovi s výzvou, aby sa bezodkladne dostavil do Devína na hrad. Svätopluk vzal so sebou dvesto vyberaných junákov a šiel, nechajúc veseliacich sa. Hoci mu Rastic neodkázal, o čom je reč, vedel dobre, že Provodovci a Grubica žalovali naň a že sa bude musieť zodpovedať za čin, ktorý spáchal v Kolníkoch. Provodovci žalujú, že odviedol ich synovi mladuchu a že ten teraz musí bez ženy strádať v nave, a Grubica, že pobil poslov smrti.

Svätopluk sa Rastislava nebál. V jeho okolí mal niekoľko oddaných ľudí, mužov vplyvných, z ktorých mnohí musia byť tam prítomní. Vedel i to, že teraz, po dvoch týždňoch, i účinok videnia Perúna v ňom oslabol, už i pre dohováranie kňazov kresťanských a niektorých radcov, ktorí mu iste dokázali, že to bolo len vnuknutie Grubicu. A s Provodovcami sa spraví: dá im dvadsať-tridsať volov za mladuchu a oni budú tiež spokojní, tým viac, že aj ich viera v Perúna nie je už taká pevná, ako bola kedysi. Jediný nebezpečný protivník bol Grubica, za ktorým stáli žreci a pohanský ľud. Svätopluk vedel, že Rastic ešte nemôže a ani nechce vystúpiť rozhodne proti pohanstvu, lebo len malá čiastka národa bola oddaná kresťanstvu a ani on sám nebol skalopevne presvedčený o pravdivosti viery v Ježiša Krista. Svätopluk sám poznal náuky kresťanské, ale hľadel na ne práve tak ľahostajne ako na náuky a bájky pohanské. Neveril on v tie časy na jedno ani na druhé, a vôbec bola jeho najmenšia starosť, ktorý boh spravuje celý svet, keď ten kus z neho, kam siahala jeho ruka, spravoval on.

Jachal sám na čele svojej družiny a rozmýšľal. Hnala ho neodolateľná túžba vykonať svoje zámery, a či bol spôsob, ako ich uskutoční, bohom milý, na to vôbec nepomyslel. Mal niekoľko spôsobov, ako si dá s Grubicom rady, a ustáliac sa na jednom, smial sa tak, že by sa kresťanský Spasiteľ sveta bol iste od neho odvrátil.

Pomyslel si potom na svoj pomer ku Jarslave. Spomínal na zážitky, ktorých účastníkom bol s ňou.

Keď odišli z Kolníkov, jachali celú noc do svitu do Nitry. Bolo leto a bezmesačná tma netrvala dlho; začala ustupovať šeru, v ktorom sa stávali rozoznateľnými postavy jazdcov a okolitých stromov a krovín. Čata zastala v hájiku pri potoku, aby si po dlhom pochode oddýchla; kone odsedlali a mužovia sa povyvaľovali do trávy. Svätopluk o nejakú chvíľu vstal, aby sa obzrel za Jarslavou. Videl za kríkom pri potoku sedieť, ako si myslel, neznáme, krásne mladé dievča, ktoré počujúc jeho kroky, obrátilo k nemu svoju túžobnú, hanblivou červeňou zaliatu tvár. Jarslava vyskočila a zostala stáť, očakávajúc ho so sklonenou hlavou, vše pozrúc len pohybom očí naň, tvár ani nezdvihnúc. Bolo do neuverenia, ako sa od večera, za tých niekoľko hodín premenila: rozhádzané vlasy mala, nakoľko to bolo možné bez prístroja urobiť, usporiadané; opuchnuté červené viečka jej obledli a z očí, z ktorých bol hľadel zúfalý strach, žiarila vďaka, stud a nevypovedateľný cit, ktorý Jarslava slovami vyjadriť nevedela, ale ktorý jej oči veľmi zrozumiteľne tlmočili.

Svätopluk pristúpil k nej a chytiac ju pod okrúhlou mäkkou bradou, zdvihol jej zarudlú tvár hore. Chvíľu si hľadeli do očí; naraz sa Jarslava usmiala a chytiac jeho silné rameno, pritúlila si k nemu tvár.

Svätoplukovi podivne zaihralo srdce. Pocit lásky mu nebol cudzí, ale ten zvláštny cit, ktorý teraz prenikal jeho srdcom, ešte nikdy nemal. Pri pohľade Jarslavy, pri dotyku jej tváre cítil sa neistý a podivne dojatý, akoby sa stýkal so stvorením, aké dosiaľ nevidel a ani viac neuvidí. Privinul Jarslavu k sebe a kráčal s ňou pomaly do hája a hovoril s ňou hlasom, o ktorom nemal tušenia: bol taký mäkký, tichý, lichotivý. Keď prišli medzi staré duby, chrániace ich pred pohľadom druhov, Jarslava sa odlúčila od Svätopluka a rozopnúc opasok, rozhrnula pred ním šatstvo, šeptajúc:

— Dal si mi život, som tvojou otrokyňou! Dám za teba život, za ktorý tebe ďakujem.

Svätopluk vpil očami dychtivo krásu jej mladého tela a vzdychol zhlboka.

— Ty si Holešova, on je môj duševný brat, nevezmem mu ťa.

Jarslava sa hodila na kolená a zdvihnúc k nemu oduševnenú tvár, zložila ramená na nahých prsiach:

— Ja nešťastná! Mohol si ma nebrať z rúk poslov smrti, keď mnou opovrhuješ. Nechcem život, keď sa odo mňa odvrátiš!

Svätopluk stál pred ňou chvíľočku so zamračenou tvárou. Túžba privinúť ju k sebe bola v ňom neodolateľná, ale razom ju premohol.

— Nie, nevezmem mu ťa, — povedal zachrípnuto a obrátil sa z lesa von.

Jarslava vstala a zakrývajúc si rukami zapýrenú tvár, plakala. Cestou sa viac nezhovárali, ale kým prišiel Holeš do hradu, prešlo niekoľko dní a Svätopluk bol každý deň s dievčaťom, ktoré vyhľadávalo každú príležitosť vstúpiť mu do cesty. Divil sa, koľko záletníctva vyvinulo také mladé dievča, aby ho zvábilo. Ukazovala sa mu v rozličných úboroch, videl ju v celej kráse, ktorou ju príroda zaodela, a videl mnoho ráz, ako jej oči túžobne vyznávali city. V záhrade sa mu raz, akoby náhodou, hodila do náručia a on sa nemohol natoľko opanovať, aby ju neprivinul k sebe a nešepkal jej do uška vyznanie lásky, ale ju opustil, neprijmúc jej najnežnejších darov.

Svätopluka nezdržiavali nijaké šľachetné city alebo úvahy, aby prijal Jarslavinu lásku. On túžil za ňou, ako dosiaľ za ženou nikdy netúžil, a bol by si ju mohol i vziať, lebo pohanské dievčatá mohli do vydaja voľne obdariť svojou láskou, koho chceli. Ale kňazič Holeša potreboval a Holeš vedel práve tak ako on, že kresťanstvo prísne žiada panenskú čistotu žien, a on vedel i to, že niet silnejšieho presvedčenia o pravdivosti zásad ako to, čo vnukuje láska k žene.

Sluhovia rozhrnuli pred Svätoplukom záclonu i vystúpil pred Rastica, sediaceho s piatimi radcami na rozľahlej verande, majúcej výhľad do veľkého sadu. Rastislav sedel na širokom stolci, ktorého vysoký chrbát bol prikrytý pestrým kobercom. Bol zunovaný, pozeral nemilo a opúšťal kútiky. Celá udalosť so synovcom bola mu protivná, hneval sa naň, že mu stále robí ťažkosti. Z jeho radcov Česta, s dlhou šedivou bradou, a Chrastej, tučný, s opuchnutými očami a s otrčenou spodnou perou, boli Svätoplukovi dávni nepriatelia; Kojata, krásny muž s očami vlka — preto ho i nazvali Vlkom — neprezradil dosiaľ farbu, ale nebol akiste priateľom Svätoplukovým. Na jeho strane bol Zubrič, vysoký, chudý, s orličím nosom, s hore-dolu behajúcim gágorom. Piaty bol Zemižížeň, chlap územčistý, širokých pliec a lícnych kostí, s ostrou bradou a tenkými stiahnutými perami. Bol to človek, ktorý najčastejšie sám nevedel, čo chce. Vedel myslieť, len keď hovoril, a často bol sám prekvapený, na aký záver ho tok reči doniesol. Predbežne hľadel na Svätoplukov priestupok celkom nepredpojato, nemajúc o ňom mienku. Povedal, že ako rozvážny a spravodlivý človek môže súdiť len vtedy, keď zvie o veci všetko. Len o jednom bol pevne presvedčený i bez reči, a to o tom, že on musí mať vždy pravdu.

Svätopluk kľakol pred Rasticom na jedno koleno a poklonil sa mu:

— Klaniam sa ti, veľký knieža; — a vstanúc poklonil sa radcom kývnutím hlavy a usmial sa: — Pozdravujem vás a želám vám pokoj a zdravie. Tebe, Česta, donášam pozdrav od tvojich synov a tebe, Chrastej, tiež pozdravy od tvojej celej rodiny. Všetci sú u mňa na hrade, na svadbe Holešovej.

Hnevlivo stiahnuté obočia na tvári Čestovej sa vyrovnali a taktiež sa uvoľnili stisnuté pery Chrastejove, keď obidvaja počuli tieto slová Svätoplukove. Obidvaja zvolali naraz zadivene, či sú ich ľudia skutočne na Nitrianskom hrade a odkedy sú tam, lebo oni o tom nevedeli.

Svätopluk pozrel úkosom za Zubriča a zbadal, ako sa ticho usmial, kývnuc mu hlavou. Zemižížeň hľadel naň bezvýrazne, nechápuc celú vec.

— Áno, áno, všetci vaši sú u mňa, pod veľkou opaterou Holešovou, ktorý dáva na nich pozor ani na oči v hlave, aby sa dobre mali. Keď veľký knieža odkázal po mňa, dal som ich zavolať a priviesť s primeraným sprievodom, aby sa ako dobrí susedia a priatelia i oni zabavili na svadbe, — riekol Svätopluk so záhadným úsmevom.

Chrastej nadul tučné líca a fúkol zhlboka, pozrúc na Čestu pohľadom, znamenajúcim: „No, čo teraz?“ Česta len pokýval hlavou a hladil si bradu. Ani Čestovci, ani Chrastejovci neboli v Nitre. Svätopluk to povedal preto, lebo videl zo všetkého, že títo mužovia majú s ním zlé úmysly. Takto ich držal na uzde, lebo museli počítať s tým, že ak mu ublížia, odpyká za to ich najbližšia rodina.

Keď videl Svätopluk pomätenosť a neistotu svojich odporcov, prešiel do útoku on sám, spýtajúc sa nevinne:

— Prečo ste zadržali môj sprievod a nepustili ani mojich najbližších druhov do hradu? Zavinil som niečo? Urobil som niečo škodlivého veľkému kniežaťu?

Na to mu odvetil Kojata spôsobom, neprezradzujúcim, či sa stavia proti nemu, či nie:

— Lebo je tu na teba žaloba, že si pobil kňahyne Moreny a vydal i mladuchu Provodovu cudziemu mužovi. Tým by si sa bol prehrešil proti zákonom a svätým zvykom.

Svätopluk, hnevlivo zmrštiac tvár a zatnúc päste, zvolal:

— Akože, veľký kňaz, preto zachádzajú takto nehodne s tvojím synovcom tvoji radcovia!

Rastislav pozrel naň prísne:

— Áno, preto, a previnil si sa tým veľmi. Ako sa ospravedlníš? Hovor!

Svätopluk pristúpil o krok bližšie a riekol:

— Poviem vám príčiny svojho skutku. Viete, že som strávil roky medzi Nemcami a že ich poznám lepšie ako hocktorý z vás. Nemci mali to šťastie, že sú od stá rokov v bezprostrednom styku s Rimanmi, od ktorých sa naučili vojny viesť, zbrane kuť, ako aj iným remeslám, znalosťou ktorých nás utláčajú. Prevzali od nich i kresťanstvo. My s naším pohanstvom neobstojíme, lebo nie dosť, že nás bijú choroby a rozličné biedy, i sami si strpčujeme život, keď podľa zákonov pohanskej viery zabíjame svoje deti, vraždíme vdovy a mladuchy a odpravujeme zaslúžených a skúsených starcov. Mlaď nám hynie vojnami a krvnou pomstou. Všade, kde pozrieme, kynie nám neúprosná smrť. A všetko toto, ako i najnemiernejší život v každom ohľade, nie zabraňuje, ale nám káže pohanstvo. Kresťanstvo nemôže zamedziť vojny, ale odporuje a prísne zakazuje vraždenie samých seba. Ono káže lásku a nikdy neschvaľuje vraždy, ktoré naše pohanstvo prikazuje. Naši bohovia sú ukrutní, krvaví — Kristus milosrdný, dobrotivý. Okolité kresťanské národy nás ako pohanov nebudú trpieť medzi sebou. Vymorili pre pohanstvo našich baltických bratov; franský Karol vyvraždil bez milosrdenstva i Sasov a iné nemecké kmene^[3] preto, lebo slúchali na svojich krvavých bohov. Musíme sa stať kresťanmi i my. A keďže sa musíme nimi stať čím skorej a keď ja nahliadam, že pohanstvo blúdi, mohol som nechať zahynúť hroznou smrťou mladé, nevinné dievča len preto, že zahynul junoš, ktorého ona neľúbila? A či tie strašné netvory, tí poslovia smrti nezaslúžili, aby šli do svojej navy, už aj zlosťou svojej duše? Ani jeden z vás nestojí pevne pri pohanstve, kolíšete sa medzi ním a vám nedostatočne známym kresťanstvom, a preto, že sa neviete rozhodnúť, nevražíte na mňa, lebo ja som sa už odhodlal. Nič vám nepomôže vaše váhanie, odhodlať sa musíte, ináč zahyniete!

Rastislav sa pohodlne oprel o operadlo stolice a tvár sa mu vyjasnila.

— Svätopluk má pravdu: musíme prejsť ku kresťanstvu. Nemci vybili všetkých pohanov, i svojich, a nebudeme mať od nich pokoja ani my, ak neprijmeme kresťanstvo.

Chrastej zvolal:

— A keď budeme i kresťanmi, nebudeme mať od Nemcov pokoja. Tým poradí len roztrepaná kotrba!

Česta krútil hlavou:

— Nemáš pravdu, čo si povedal o našich bohoch: Veles nekáže vraždy, ale rozdáva požehnanie, a Perún dáva i berie, a či kresťanský boh tiež neženie ľudí do večného zatratenia, kde ich budú trápiť a mučiť? Ale myslím, že by bolo aj Grubicu zavolať k tomuto súdeniu.

— Netreba ho tu. Jeho požiadavky prestupujú všetky medze.

Rastislav pokrútil hlavou, pozerajúc na ostatných radcov.

Svätopluk hľadel s takým vyzývavým hnevom na sudcov, že ani jeden z nich nedržal za radné žiadať prítomnosť veľkňaza Perúna. Po chvíľkovom tichu riekol:

— Vlk, povedz i ty, čo myslíš, aby som vedel.

Krásny muž sa oprel o zábradlie verandy jednou rukou a pozerajúc von, hovoril:

— Kresťanstvo musíme prijať, ale len vtedy, keď budeme mať za sebou veriaci ľud. Keď my budeme nakladať s pohanským ľudom podľa mu neznámych kresťanských zásad, tak nás Grubica ľahko odpraví. Svätopluk sa prenáhlil a vyvolá svojím skutkom vzburu, ak ho nepotrestáme.

— Čo povieš, Zubrič, ty na to? — opýtal sa Rastislav.

Vysoký muž predstúpil a hovoril, nervózne posunkujúc rukami.

— Svätopluk mal pravdu, že nedal zmárniť krásne dievča, ale má pravdu i Kojata, že môže byť vzbura, keď Grubica poštve ľud, a preto by bolo dobre Svätopluka potrestať, a to takým spôsobom, že by sme ho poslali na čas preč z krajiny.

Česta pozrel na Chrasteja:

— Čo myslíš? Stačí to poslať ho do vyhnanstva? Je to veľký prečin: pobiť poslov smrti!

Zubrič mu skočil do reči:

— Nemyslím na vyhnanstvo, ale na nejaké posolstvo. Hovorili sme už mnoho ráz o biedach, ktoré máme s nemeckými kňazmi.

Rastislav hľadel na Svätopluka, ktorý stál teraz už so zdanlivo ľahostajnou tvárou, ani keby sa netýkalo jeho, čo hovoria, i kývol hlavou:

— Zubrič má pravdu, potrebujem iných kňazov, ako sú Nemci.

Teraz predstúpil Zemižížeň a rozprával obšírne o ťažkostiach, ktoré sú s nemeckými kňazmi a ktoré všetci práve tak znali ako on.

Rastislav ho netrpezlivo pretrhol:

— Spomínaš známe veci. Vieme všetci, že Nemcov nechceme. Naraď iných.

Zemižížeň si popravil opasok:

— Tak teda nie Nemcov. Prvá požiadavka však je, aby tí ľudia vedeli našu reč, a tak by sme museli hľadieť dostať sem Slovenov.

— Slovenov, pravdaže, — riekol Zubrič, — ale kde ich máš, keďže sú všetci ešte pohani.

Zemižížeň pokračoval vo svojej reči:

— Počul som od kupcov, že v gréckej ríši sú Slovania,^[4] ktorí sú už dávno kresťanmi.

— A k pápežovi by nebolo ísť so žiadosťou o zvestov? — podotkol Kojata, ktorému Gréci akosi neboli vhod.

— Pápež nám už bol poslal ľudí, ktorí tiež len málo vedeli našou rečou, — odvetil Rastislav. — Dajme si s nimi pokoj.

Zasa Zemižížeň prevzal slovo:

— Od veľmi spoľahlivých kupcov som to počul, že v Byzanci sú i Slovania kresťanmi, tam musia byť kňazi, ktorí hovoria našou rečou.

— A ku komu pošleme kňaziča? — spýtal sa Zubrič. — Knieža nemožno poslať ku kadejakým mníchom alebo biskupom. Musí to byť aspoň panovník.

Rastislav prikývol hlavou:

— Tak je! Knieža môže ísť s posolstvom len k cisárovi!

— To je veľmi príjemná pokuta, — skríkol Česta. — To by som i ja šiel.

— A ja tiež, — mienil Chrastej, a i Vlk prikývol s úsmevom.

Zemižížeň zasa potriasol opasok a riekol:

— Veď keď poslať cisárovi, tak poslať veru len väčšieho pána. Ale myslím, že je na také vážne posolstvo kňazič primalý. S takým cisárom treba veľmi vedieť zachádzať. Ja som mnoho počul o tom, ako sa treba držať pred kráľom alebo cisárom. A pánom som tiež z tých väčších. Niet väčšieho a bohatšieho kmeňa nad môj. Ak knieža rozkáže, pôjdem vďačne i sám k cisárovi.

Kojata zvolal posmešne:

— Nie o tom je reč, aby Zemižížeň šiel po vierozvestov, ale kňazič má byť odoslaný z krajiny, aby nepovstala proti nemu vzbura.

Rastic sa tiež usmial, hladiac si bradu:

— Vyšleme Svätopluka ako vodcu posolstva a Zemižížeň môže ísť s ním, ak chce. Čo povieš na to, Svätopluk?

Na prekvapenie Čestu, Chrasteja i Kojatu Svätopluk pristal bez odporu na výrok Rastislava. Oni boli s tým na čistom, že Svätopluk vie, že od nich môže, najmä počas svojej neprítomnosti, očakávať len nepriateľské skutky. A jednako bez všetkého pristal. Bolo to veru podivné.

Svätopluk naozaj vedel, ako s ním zmýšľajú jeho nepriatelia. Vedel, že keď sa vráti, možno len o dva-tri roky, bude mať dosť biedy dostať do moci svoje kniežatstvo. Ale jednako sa odhodlal ísť do Byzanca. Ťahalo ho poznať krajinu, o ktorej zriadení, líšiacom sa veľmi od každého iného, počul tak mnoho.

A na to, ako obráni Nitru proti svojim nepriateľom, mal tiež svoj plán, ktorý možno tušili radcovia, keď odcházajúc pozrel na nich spod obočia.

Svätopluk odjachal odpoludnia so svojou družinou do Nitry, kde zostal ešte celé dva mesiace, pripravujúc sa na svoje posolstvo.

Druhé ráno po odchode Svätoplukovom z Devína našli sluhovia Čestu zaškrteného a mŕtvolu položenú na vystreté ramená dreveného Perúna, nachádzajúceho sa v dvorane jeho hradu. A v to isté ráno sa v Devínskom hrade strhol zhon a krik pred obydlím Dalecha, žreca Velesovho. Jeho otroci našli na lôžku mŕtvolu jeho ženy a Grubicu. Na ich nahých telách bolo po jednej širokej rane nad srdcom, na dôkaz, že boli usmrtení bodnutím širokým mečom. Dalecha nebolo nikde, a tak bolo zrejmé, že zastihnúc Grubicu pri žene, zabil oboch a ušiel.

O niekoľko dní šiel Chrastej so sprievodom do svojho hradu v Karpatoch a spadol so splašeným koňom dolu ani nie vysokým zrázom, pod ktorým zostal ležať s polámanými údmi a rebrami. Jeho sprievod ho doniesol domov, kde o niekoľko dní umrel. Ani on, ani jeho druhovia nechápali, prečo sa mu kôň, zdanlivo bez akejkoľvek príčiny, splašil.

Keď Vlk videl, ako za krátkych niekoľko dní pohynuli všetci nepriatelia Svätoplukovi, neváhal ďalej, ale ušiel nočnou dobou do Nemecka, necítiac sa istým v krajine, kde, ako sa zdalo, má Svätopluk takú príšernú moc nad smrťou.