ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Celá dedina sa mu divila, najväčšmi mladí. Pravdaže — veď sa ženil. A taký bol! Už mal dvadsaťjeden rokov, býval doma v dedine a nechodieval medzi dievky. Ani len pozrieť na ne! Ani takí, čo majú po štrnásť-pätnásť rokov, sa nezdržia, pchajú sa a ťahajú dievky za vrkoč, aby im dali vedieť, že sú tu a že nie sú dáke piate koleso; — sú pyšní a slobodne, ako husári v kŕdli husí, prechádzajú sa pomedzi ne. Starší sú kade-kde po svete a doma iba kde-tu frknutý je jeden, akoby vo vetre — títo sú vzácni, prevzácni.

Jano Murovanec nebol dáky oštrnok,^[1] ale takto kaľavný parobok, preto by ho boli dievčatá veľmi rady videli medzi sebou, tým viac, že má iba ňanku — nevesta svokruše mať nebude. Sestry? — a ľaľať. Mariši bude šestnásť a Anči toť o Havle minulo trinásť rokov, pomaly sa vydajú z domu — bude sám.

Anča, ako vidíte, je dosť ešte zelená, to však nevadí, aj ona má šestnásť, dvadsaťročné kamarátky a na bavisku prijímajú ju tak ako aj staršiu do kola; všetky dievky sú proti obom ako med a chodia za nimi — —

Mišo Lepkin, čo sa mu posmievajú, že padol hlavou do blata pri medokýši, lebo má červené vlasy (aj fúzy mu také šibú), nie je vari dnešný a previdí i cez horu, nieto cez myseľ pod tenkou dievčenskou lebkou, vie dobre, že to dievky nerobia naozaj od srdca, ale majú za lubom Jana. Má ho čert vziať, už aj preto, že je to nie pre neho, ktorý je naveky medzi nimi. Ošemetná zdá sa mu aj Uľa, ktorá ho ešte v sobotu uisťovala, že len jeho rada.

„Len sa už ta do nohy pošalte za tým Janom,“ uvoľní si, kosmo na ne zazrúc.

Trafil. Zostali akoby ich bol obaril. Iba Kata Šablistých, ktorá prichádzava sem hen z lazov, vie sa spamätať a postaviť.

„A do teba že sa kto starie,“ kričí, až sa jej trasie hlava, „čo dodievaš ako na reťazi, há? Vari ti je chyba, chceš, aby sme sa tebe všetky povesili na krk, hej, mudrák!“

„Závistník závistný, to mu len závidí — vášmu Jankovi,“ dodá Evuša, devätnásťročná s nevinným pohľadom, ale chytrá, ktorá sa i teraz držala v kole rúk obidvoch Janových sestár a chcela im byť najlepšia.

„Boh nás uchovaj od červených ľudí!“ volá ich zo pätoro akoby z jedného hrdla.

„A veď ja nič,“ usiluje sa pokojne hovoriť Mišo, hoci mu žlč len tak nadúva od ,končitých‘ rečí: tíši sa, aby si nepokazil u dievok a hlavne, aby ich presvedčil, že nie je každý zlostný, kto má červené vlasy; „ja to — hovorí — len tak, aby ste si nemysleli, že si vás Jano všetky môže vziať.“

„A či ja čakám vari na neho? Juj, oči ti vyškriabem!“ ohlási sa Hestera Paškovie, ktorá už na tretí rok čaká Maca susedovie z vojny.

„Alebo vari ja, ja a ja — áno my?“ hudú mu naraz tri spoza chrbta tak, aby to nepočuli Janove sestry.

„Ale, heš ta, heš!“ obracia on na smiech. „Čo je mi po vás, pre mňa majte si ho, alebo nemajte — len keby vás on chcel; hľa, hľa, tam ide poľnicou — bavisko vám obchádza ako čertovo kolo.“

Všetky pozreli v tú stranu. Ozaj.

„Keby si bol dobrý, zavolal by si naňho, nech je nás viac,“ vraví jedna, večná smejka, žmurknúc očkom na družky.

„Ohou, Jano!!“ zavolá Mišo, zahvízdnuc na prstoch, že ho iste počuli aj v druhom chotári.

„Čo chceš?“

„Ja nič, tutoká tieto ťa chcú do hry!“

„A vari sú deti, že by ich bolo treba zabávať?“ volá Jano nedbanlivo a stúpa ďalej. Nakoniec ešte tak cez plece privolá: „Veď si tam, bav sa s nimi!“

„Kde ideš?“

„Žito obzrieť, bôľhoj…“^[2]

„Nuž hľa, tam si ho máte, vašu radosť, ani do päty si vás nevezme. A veď je aj lepšie, namojdušu lepšie neobzrieť sa — človeka za nič nemáte.“ (On bol tak pochybovač od prírody.)

„My nie sme pyšné ako Jano Murovanec,“ prerečie jedna.

„To je nie pravda, náš Jano je nie pyšný,“ bránia si ho sestry.

„A veru je pyšný, nadutý,“ odporuje im urazená Zuza, dcéra najbohatšieho gazdu, ktorá v stredtýždni chodieva v deviatich a vo sviatok i v šestnástich sukniach a vždy si myslí, že sa celý svet okolo nej krúti a pokračuje: „Nemá čo byť, veru nemá. Tak! Môžete mu to, sestričky, povedať, že som to ja vravela, Boháčikova dcéra!“

„Keď si ty Boháčikova dievka, on je statočného, vieš, statočného, neboháčikov syn!“ ohlásila sa znenazdania Hanka Jahodovie, dievča tiché ako svätojánska muška; kto vie, čo ju tak náhle pobúrilo proti Zuze, oči jej zahoreli; ich pohľad Boháčikovu dcéru bodol do duše a akosi zvláštne prízvukovala statočnosť Janovho otca.

Dievčatá zdali sa jej porozumieť, v jej hneve videli voľačo, čo sa samo sebou rozumie. Zamĺkli akousi sútrpnou tichosťou a zhrnuli sa popri nej. Zuzu nemali rady ani ony pre jej namyslenosť.

„No, obes sa mu, obes nasilu, ty tichá, falošná voda!“ sipí na ňu zlosťou Zuza; „badám ťa, nedoprajná duša, badám v celej ľudskej podobe. Sama chceš si ho prilákať i nakloniť sestry. Druhému kážeš o statočnosti — sama sa hanbí za svoju poctivosť!“

Hanke zotmilo sa pred očami, zbledla a potočila sa na dievčatá. Bože, čo vykonala — nevedome bránila Jana, pre ktorého tajne žiarlila polovica dievok a na ktorého ona ináč ani nemyslela; myslieť o ňom, zdalo sa jej márnivosťou, ako túžba živo zaletieť do hviezdnych svetov.

I v Mišovi to ešte zatriaslo, akú videl Hanku a zatristobohoval:

„Zuza, ako že som chudobný a ty najbohatšia dievka, prac sa odtiaľto!“

„Nie, nechaj ju,“ volá Hanka zrazu dáka odhodlaná, v očiach má porážajúcu hrdosť; „ja odídem! A čoskoro nebude ma vidieť ani v našej dedine. Pôjdem preč, aby neboli pre mňa strachy… Nešťastná mamka moja, vás potupil otec a mňa by chcela jeho dievka!“ dodala akoby pre seba a slza zaskvela sa jej v očiach, no, povzniesla hlavu, zatisla pery a odišla istým odmeraným krokom domov.

Na druhý deň hovorilo sa, že Hanka ide do mesta do služby.

A vlastne tu sa započína rozprávka Janova.

Sestry vzrušene vypravovali Janovi, čo sa stalo pod lipami.

Jano nebol dáka ústupčivá chlapina, ba, vidiac jeho uzavretosť, málovšímavosť v podobných veciach, skôr by si povedal, že je tvrdý, zvláštnym citom neprístupný, pohnutlivý, mäkkosti neschopný, ale môže byť, že to len preto, lebo v ňom cit práve driemal a na jeho vzbudenie musel dôjsť svoj čas, istá udalosť. Možno.

A možné je i to, že ten čas práve nastal mu dnes.

Lebo Jano zostal voľáky nesvoj, zrazu uzavretý a iba kliešťami podarilo by sa ti vydriapiť tu i tu z neho dáke slovo. Zdalo sa, že sa trápi a jeho nútroby rozrývajú nové, neobyčajné city. Roztržitý bol.

Z pondelka vyvážal hnoj na prieloh niže dediny a stratil pri tom kopáč, zbadal to iba doma. Pravda, hneď sa vrátil na sebnom, hnal sa cvalom dolu hradskou, ale kopáča kde nič, tu nič, dostal nového gazdu.

„Čože robíš, že nedávaš pozor?“ dohovára mu otec, ktorého mrzí strata; zase aby vyvalil štyridsať-päťdesiat grajciarov za nový.

„Eh, ňanka, dajte mi pokoj,“ rečie on, „ani sám na seba nie som dobrý!“

„A čo si dneska taký divný čudák?“ — diví sa mu otec, ale nedočká sa odpovedi, mlčky ide si po robote.

Preň celý celučičký dom nehovoril do večera, chodili všetci akoby sa hnevali, alebo akoby sa báli ohlásiť. Mariša akoby ho aj chápala, aj nie: viac ráz chcela sa ho voľačo spýtať, ale keď pozrela na neho, uviazlo jej to v hrdle.

Večer dlho do mraku motal sa v stajni a po dvore. Keď zašiel mesiačik, vykradol sa z domu a šiel niekam hore dedinou. Vari na zálety, veď si to nikdy nevykonal? Nuž a kam? Ku komu?

Vo dvorci u Jahodov zbrechotal pes. Vyšla Hanka a chcela ho zahnať nazad k maštaliam, ale Taro skočil zrovna na ulicu a tam ešte smelšie dodieval — do Jana; Hanka vyšla pred dvere, aby nepohrýzol.

„Pes ma obrechal,“ hovoril Jano, „gazda ma azda vľúdne prijme. A ty, Hanka, akože, nevyženieš ma?“

Zdal sa akosi potešený, keď videl dievča a jeho roztržitosť mizla.

„A prečo by ťa, Janko? Si aj tak bielou vranou u nás. Čo ťa dobré prinieslo, alebo si vari len tak zablúdil?“

„Tak vravíš, akoby som bol dáka zmotolená ovca.“

„Neobyčajné je mi to, nikdy si nechodieval —“

„Ale ani ty si neutekala do služby ako teraz. Chceš naozaj ísť, Hanka?“

„Naozaj. Ale čo ťa je po tom?“

„Zle je to, že chceš ísť, a ak pôjdeš, bude ešte horšie, Hanka, ja iba to viem. Škoda by ťa bolo. — Vieš, môžeš sa pozdať — Belaskári sú na bielu nevinnú sedliačku hladní — páli ich tá čerstvosť… Strhajú ruže, krásu líc, rukami zošpatia pekný driek — — Rozmysli si — —“

„Povedz, Janko, doprosta, ako to myslíš? Nerozumiem ťa.“

„Nerozumieš. Ale to vieš, že aj tvoja mamka boli voľakedy dievčaťom a — ako hovoria, — pekným dievčaťom, a boli len v službe u sedliaka a hľa — —“

„Rozumiem ti už, ale viem, že tak ako aj ja, nemáš pochyby o mojej mamke. Oh, mamka, jak nešťastná ste mi boli, no vaše čelo je jasné.“ A Hanka v tom okamihu vidí svoju mamku ako šestnásťročnú nevoľnú sirotu uprostred sužovania a krívd, ktoré pociťovať musí od starého Boháčika a jeho skuhravej, svárivej ženy; a teraz vidí zas, ako sa k utrýznenej priplazúva gazdov mladý syn a terajší Boháčik, vznáša svoj chlipný kalný pohľad na krásu, ktorá predsa prekvitá i pod tým šliapaním, aby ju odlúdil milencovi, — ku ktorému vinula sa láskou svojho citného mladého srdca — a prístupnou urobil sebe. Dievča mu verí, dojíma ju — ako sa nazdáva — dobré srdce, jediné v tom neľútostnom dome, je mu vďačná, — nebadane vpadne mu do sieti, ešte dlho sa trepotá v nej, ale je bezmocná a konečne oddá sa mu — —

Potupenú, zhanobenú vyhnal ju neskôr z domu sám mladý Boháčik. Vtedy pomyslela na svojho Martina a zaplakala. A jeho srdce obmäklo, zažialil s nešťastnou, zabudol na všetko a pojal si ju za ženu, takú v zvädnutom venci. To všetko prešlo jej mysľou v zopár okamihoch.

„No, či mám pravdu?“ spytuje sa jej on nedočkavý.

„Priznám ti, ale ja nemôžem ináč konať a čo mi je aj nie po vôli, musím sa vystúpiť. Zlého sa nebojím, sebe dôverujem, môžem, dosť ma poučovali mamka, ich skúsenosti som si vštepila…“

„Počkaj, Hanka,“ pretrhne ju. „Ako sa to chceš vystúpiť? Komu, prečo?“

„Dievkam, Zuze Boháčikovej, čo sa obáva predo mnou…“

„A čo ti je do koho?“

„No nech; bez príčiny netrpím urážky, ja nepochabím sa za tebou, nechcem sa ti vešať a že som sa ťa zastala, to bola náhoda: ja som myslela viac na mamku pritom.“

Jano sa zamračil. Bolo mu, akoby utrácal, o čom myslel, že je jeho, alebo akoby sa prebúdzal z pekného sna v pustú skutočnosť.

„Veru som si ja, Hanka, ináč myslel,“ povedal smutne. „Ja som sa nazdal, že úprimne aj trochu z radovidenia…“

„Predsa nemôžem sa rovnať Zuze —“

„Eh, čo Zuza, nehovor o nej: načo by mi bola taká klonka,^[4] vari, aby mi pri viazaní sukne pchala do snopa, alebo otravovala mi život svojou jedovatinou! Aby mi vždy húdla: ,Ja som, čo som — čože si ty?‘ ,Ja mám, čo mám, — čože ty máš?‘ — hej, to by mi bolo treba, zlostiť sa! Stokrát radšej chudobnej dám prednosť —: keď donesie prázdnu truhlu — naplním jej ju; ona nech má len srdce, v ňom boha a dve pracovné ruky, pre mňa je bohatá: tie ruky uvítam, lebo budú mi milšie ako hromady hotového zlata v ruke nespôsobnej, márnivej… Hanka, ty si takto dievča… ale… darmo je… nechceš ma, ideš preč.“

„To ja nehovorím, Janko.“

„Ale skutkom dokazuješ.“

„Zle tomu rozumieš — —“

„Teda, riekni, rada ma?“

„… Bože, Janko — ako by sa ja teba odvážila — —“

„Či ma nemôžeš vari? — —“ dolieha on netrpezlivý, chytajúc ju pravou rukou okolo pása a ľavou za pravú ruku a pritom sklonený díva sa jej do tvári.

Hanka stojí, náhle vstupuje jej do srdca a vôkol neho voľáka teplota — tak jej je príjemne, nevie odpovedať. Ale potom mimovoľne lepšie sa mu pritúli a dychtivo zašepká voľačo, hľadí v prekážajúcom šere pozorne na jeho ústa — akoby jej na tom, čo počuje, veľa-preveľa záležalo…

„A že ešte či ťa ja rád — nuž čože by ťa nie!“ odpovedá on, priťahujúc ju k sebe.

„Janko môj — —“ šepká Hanka a oddane pritisne hlavu na jeho prsia.

*

Ešte v tú sobotu boli konačky a v nedeľu ráno „zhodil“ ich pán farár z kancľa.