ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paška vyšiel z izby a vstrčiac ľavú ruku za košeľu, pravou poutieral si mokré fúzy a sadol si na nízky podstienok, veľmi spokojný, sýty, po chutnej večeri, akú máva rád. Nie je dáky bruchohovec: čo žena navarí, zje, ale chutne pripravené jedlo predsa príde mu na pamäť aj o mesiac a mľaskne si po ňom pred ženou.

Zuza nemaznáva veľmi svojho muža a nevystrája mu maškrtiek, hoc jej samej v ústach niekedy zaslinie po lahôdke — ona chce mať chlapa, a chlap je len dotiaľ, kým nebaží, ako panská mazna, po kadejakých maškrtách a nie je preberačný. Teraz navarila mu rascových krížal (toho roku nové ružiaky sú im veľmi sypké) a priniesla cmaru, hustého ako smotana, v ktorom len tak plávajú hrčky masla, žltého ako vosk.

— Už som si dávno nepochutnal na takom, žena, — až sa mi roztancúva srdce od neho! — chválil ho a odfúkol si, akoby ozaj bolo tancovalo v ňom srdce. — Odkiaľ je? — opytuje sa ženy.

— Hen z naproti, od Bobáľov.

— Hm, Zuza, prečo sme nie ako Bobáľovci, — vždy by sme taký píjavali. Tebe, — hovorí, — by som i kúpeľ zrobil z neho!

Žena sa smeje lichoteniu; medzitým Jano akoby si chytro bol čosi pohútal, hodil rukou, ale neriekol ani slova, len zakrivil ústami. Avšak jeho zrak zjavne prezrádzal, čo nevypovedal: v biede je škoda nasládzať si — tým horkejší je v ústach i chlebík.

Paška má Zuzu rád — čo by sa mu pre iné aj nepáčila, musel by si ju zamilovať pre jej zručnosť a veselého, nikdy nezamračeného ducha. Detí nemajú a v Zuze trvá dievčenská lahodnosť, spojená teraz s vedomou, ale vždy cudne ostýchavou vnímavosťou ženy. Štyri roky sú už svoji, ale vždycky sa vinú k sebe s neutuchnutým ohňom prvotnej lásky. Janovi tu i tu vidí sa to nevyspelým, šaškovským (zvlášť, keď vidí starých kurátorovcov, ktorí žijú veľmi pobožne), a chcel by si dodať trochu vážnosti, aby ho žena naveky nepašmala; alebo sa tvári ľahostajným a jej babské stvárania prijíma ako bez účasti. Niekedy, akoby sa nahneval, povie jej: „Seďže už!“ Ona sa potmehúdsky usmeje vážnemu vzozreniu muža a zatvári sa ako žiačka pred rechtorom a keď sa jej ho tým podarilo rozosmiať, prilíška sa mu:

— Ako nám je dobre, starý! — a hľadí mu pritom do očí svojím priamym, obveseľujúcim, bezstarostným pohľadom.

— Hej, dobre, — myslí si Jano a chcel by ešte doplniť reč: — len sme chudobní, — ale v tom okamihu uškrtí v sebe slová. Ešte to by bolo treba! Čo by bolo, keby sa aj ona trápila pre bedárstvo, chudobu, v akej väzia?…

Žena ihneď zbadá, že v mužovej duši vznikajú chmáry.

— Čo ti je, žiadaš si niečo?

— Nič.

— Ani mňa?

Jano mlčí, potom mrdne plecom.

— To ty tak!? — hovorí ona a chce odchádzať s úmyslom, že aj ona si tak zahrdoší voči nemu, ale rozmyslela si a prisadla ku nemu, tesno, na jednu stoličku, ovinujúc mu zaliečavo krk svojím okrúhlym ramenom. Jano bafčí čiernu zapekačku a akoby mimovoľne pomkýna sa k svojej žene, usilujúc sa nehľadieť v tú stranu, aby očami neprezradil, že mu to zvlášť lahodí. I objal by ju, ale nechá radšej seba objať. Zuza mu i fúzy vykrúti a vše zas i fajku vytiahne zo zubov — že jej vraj smradí, ale on vie krivolaký chod ženských myšlienok a zakaždým pobozká svoje dotieravé žieňa. Je to slabosť, húta si, ale príjemná, veľmi príjemná slabosť. Tak sa mu zdá, že keby Zuzy nemal, utrápil by sa. Lebo jemu mnohé robí starosti, čoho si ona nepovšimne.

Vonku sa dobre dýcha a večerný vetrík ofukáva mu údy, spotené cez deň v ťažkej práci na železničných násypoch, kam chodieva robievať od tých čias, čo sa oženil. Za mládenectva paholčil, ale nasýtil sa služobného chleba a radšej chodí na zárobky. Takto síce žije samostatnejšie, ale starostí neubudlo — ťažký chlieb je i nádenníctvo. Ako inakšie je gazdovi, s poľom, s domom, kde bučí lichva a dvor ozýva sa pokrikovaním služobníctva a najímaných ľudí!… Rozpomína sa, ako bolo u Mesíkov i ako sa dobre cítieval, keď mohol chovať kone. Nijako sa nemohol rozlúčiť s nimi. Privykol im bol, obľúbil si ich ako mať svoje dvoje deti. Tri mesiace sa s nimi lúčil, deň po deň opakujúc, koľko ešte budú spolu a keď odchádzal, srdce mu malo puknúť — bol by skoro plakal. Len keď prišla do stajne mať so Zuzkou, s ktorou bol v pol ohláškach, či má už poviazané veci, ktoré by mu rady odniesť, rozveselil sa a mohol prehovoriť: „No, Čujko, Strihoň — pánboh vás opatruj a zavaruj od všetkého zlého; a ty, Čujo, nehryz, to je nie pekné, keď sa neznášate. Tak!“ a poobjímal im šije, pritískajúc si ich ploské hlavy k tvári. A múdre zvieratá tak čudne pozerali za ním, akoby boli vedeli, že to bolo naposledy a Jana viac neuvidia pri sebe…

— Aká môže byť radosť, cítiť sa majiteľom takého statku! — myslí si Paška.

Ticho je na ulici, len neďaleko pozdola vrždí pri navažovaní a vyvažovaní zvod a hneď počuť, ako hučí do nádoby prelievaná voda a hlucho zduní o zem obťažený koniec zvodu a zatrepe z rúk vypustené vedro. Nad polotemnou nocou klenie sa jasná ďaleká obloha s drobnými nočnými svetlami nebeských telies, ktoré zďaleka tak prosto dívajú sa na človeka ako oči najdôvernejšieho priateľa, ale keď sa im lepšie chceš prizrieť, zatočí sa ti hlava tisícimi myšlienkami a záhadami, sťa by si prenikal pohľadom dušu nebezpečne krásnej ženy, ktorú nikdy neobsiahneš, ale ktorá ťa predsa láka svojím pohľadom… V blízkej plytkej mláčke z minulonočného dažďa pohla sa voda a ňou pošinoval sa čierny bod, ktorý sa zrazu zastavil: na Jana v bielej košeli dívala sa drobná žabka. Zdalo sa, že skúma, či nie je prostopašným chlapčiskom a nehodí do nej skalu, keď sa však pozorovaný nehýbal, začala najprv bojácne s prestávkami a len po chvíľke odhodlala sa k svojej nepretržitej, tenko hrčiacej piesni.

A piesenka znie, znie. Jano ju ani nepočúva, ale predsa vniká mu do vnútra, akoby zvláštnym, netelesným sluchom a mimovoľne vplýva na dušu, ktorá akoby sa ňou ukolembávala v ľahký, všetko urovnávajúci mier, v ktorom jedine voľná fantázia pripína si krídla a zalieta laškovne^[1] za svojimi vidinami. Piesenka rozlieha sa tichou nocou nehatene, znejúc ako tajnostná hudba.

Paška vyňal z vačku zápalničku a pripálil si na fajku. Nočný motýľ, poletujúci nablízku, prihnal sa za zjavivším sa svetlom a slepo búšil sa mu do tvári, z protivnej strany donášal vetrík hlas približujúcich sa krokov. Jano v postave, vynorivšej sa zo tmy, poznal starého Rázgu. Z náhlej a akosi neobyčajne ľahkej chôdze starčeka vybadal, že ho stretla mimoriadna príhoda.

— Ej, strýko, vari sa hneváte na mňa! — ohláša sa, keď vidí, že Rázga prechádza bez toho, aby ho spozoroval.

— A — nič si mi zlého nevykonal, Jano, hriech by som mal pokúšať hnevom boha: ale, vieš, zrak ma už akosi opúšťa, najmä večer nedovidím.

— A čože tak náhle, ako vietor?

— Musím sa ponáhľať.

— Varí tetka umreli — od pečených zemiakov?!

— Ej, veru ti ona zomrie, stariga, skôr tancovať bude!

— A vy, zdá sa, tiež radi udriete si o päty.

— Bo’uprisám, na starosť, Janko!

— A muzika — kolovrat?

— Ešte i Samo z Lučatína by si zahopkal pri nej! (A už veru ak vedel voľakto hrať na tomto božom svete, to iste on bol. Povesť vyprávala, že mal ešte pradedovské husle z javora, z ktorého koruny páni kedysi aj Jánošíkovi dali zhotoviť šibenicu, na ktorú, neboráka, povesili za jedno rebro.) A starík rozohriaty pristúpil k Janovi a nachýlil sa mu k uchu: „Lebo naša muzika cvendží!“ Paška odstúpil o krok nazad. Len teraz jasne chápal Rázgu. Úbohý starec vraj za mladi hľadával na Veľký piatok vyhárajúce peniaze — nepochybne utkvela mu v hlave myšlienka a teraz sa zošalel. Rozmýšľal, že by vari bolo dobre dať mu na hlavu ľadovú handru, ako dávali Karčíkovi, ktorému spadla v Podbrezovej pred rokom ťarcha na hlavu a otriasla mu mozog, že stále balušil^[2] a hockedy behával s rozžeraveným železom po ulici ako vo fabrike, kde robieval pri valcoch.

— Napijete sa vody, strýko? — spýtal sa ho s útrpnosťou.

— Čo-ho? — vína si kúpime so starou a kapúnom, ktorého sme mali predať mäsiarovi, si poutierame ústa! — A po chvíli doložil najskôr s vedľajšou myšlienkou „Hádam si len môžeme dovoliť…“

Na triezvu reč Jano otvoril ústa.

— No, veď ja nič takého — dychčali ste… staroba… reku… nezaškodí vám, — opravoval sa.

— Hm, dychčí človek, keď je na úteku ako zlodej, ale aj vtedy, keď ho radosť poháňa… Ako zlodeja by si ma veru nebol pristavil! — smeje sa a hneď tajnostne pristupuje k Paškovi, chytiac ho za ruku. Jano pocítil, ako veľmi je horúca jeho zoschnutá ruka, ako čosi silne rozprúdilo v Rázgovi starú krv, ba i dych akoby sa mu chvel; tak asi mohol sa cítiť Abrahám, keď dožil sa od ženy Sáry v pozdnom veku potomka Izáka. „Bežím z fary,“ hovoril, „s novinou: Tisícku nám poslal Štefan z Ameriky! Matičko božia, koľko peňazí, ale koľko! Chudobný človek po celý svoj život ich toľko nevidí. Ba, hádam, ani v celej dedine sa ich toľko nenájde! Ako sa potešia mati s nevestou, keď počujú. Pán farár mi, aby som si ich vraj vzal domov opatriť. Ale ja, pánboh uchovaj, reku nevezmem, načo by nám boli toľké peniaze doma, ešte máme po kuse každodenného chlebíčka i robiť ta s bohom vládzeme — nectilo by ma, keby sme synove mozole trovili. Radšej mu ich, proskám pekne, uložte reku v meste do banky, nech mu rastú.“

A odchodiac hovoril:

— Idem, aby sme sa potešili so starou i s nevestičkou a aj pomodlili, aby Dobrotivý dožičil synovi sily. Lebo tak píše neborák: ,Mám ruky ako kôra od mozoľov a nejeden raz mi z nich aj krv tečie; v noci necítim si údov a ráno — len aby skôr nasporil a mohol sa vrátiť k rodine — o cibuli a chlebe vchádzavam do bane…‘ No, čo mu to dá, ,o cibuli‘, čo môže dať, ak boh nebude na pomoci so silou? — spytuje sa starík už viac len sám seba ako Jana; a to, že sa syn stravuje cibuľou a suchým chlebom, zdá sa mu takým žalostným, že za hriech by považoval dovoliť užiť v rodine kapúna, ktorého pred chvíľkou spomínal.

Jano sa zadíval za odchádzajúcim, akoby všetko, čo rozprával, úplne nechápal. Štefan Rázga odplavil sa len pred jedenástimi mesiacmi do nového sveta — doma nevedel opatriť ani len svoju rodinu, ako bolo načim, a hľa, ani nie sto-dvesto zlatých, ale tisícku naraz posiela domov, a bol veru menej obratným robotníkom ako on.

Ako by rád ísť hneď za ním! Ťažko je opustiť domovinu, tie kraje, na ktoré si zvyklo oko hľadieť od kolísky, ale ona tak macošsky živí svoje deti, že nútené sú unikať biede; z ľudí stávajú sa sťahovaví vtáci, ktorí odletujú ďaleko, aby sa zachránili pred hladom, skrepenením a uchvátili odtiaľ kus živného chleba, kus zohrievajúceho lúča zo slobodného a takú príťažlivú moc majúceho sveta, pre seba i svojich. Dosť som sa nanamáhal, myslí si, lebo tak hovoria: rob a budeš mať Ameriku i doma. Ale čo to osoží? Zoder sa na pazder, ani toľko nezvýšiš z nádenníctva ako záhalčivý kaštieľsky pes. Ba, hej, keby sa ti aspoň toľko mäsa ušlo v roku, čo jemu do týždňa! Ešte cez leto by bolo, ale v zime ti je hej! — sto vôlí by si mal, aby ťa, hladného, nadulo vetrisko, čo skučí popod obloky. Lanského leta pochovali mať a on tiež preležal kosbu v chorobe — bolo treba lekára, liekov. A keďže hatená bola aj žena, lebo ho musela obsluhovať — zažili krušnú zimu… Aký je to život?… Janovi prišla na um hladomorňa, o ktorej mu rozprával vo vlaku študent, idúci domov z Prahy. A niet, myslí si, ani nádeje, žeby sa mohol vybrať toho roku za zárobkom do Ameriky, lebo niet groša. Iba ak by odtiaľto k moru zašiel za to, čo má. A nepožičia ti nik… Jano usiluje sa dať myšlienkam iný smer, hľadí na hviezdu, ktorá skvie sa nad horou ako slzami zájdené oko (môže byť, že takou sa mu zdala cez slzu vo vlastných očiach) a hneď odvrátil sa od nej. V duši mu bolo tak trudno, smutno, ako by mu nejaká neznáma ruka odoberala niečo, čo azda nikdy nebolo ani jeho, ale len tkvelo mu v duši ako žiadosť — — —

Ďaleko nad obzorom sotva rozoznateľne tmilo sa čierne horstvo, — vo dne zdá sa krásnym zeleným vencom, obtáčajúcim tento čarovne krásny vidiek, plný sviežich harmonických farieb, avšak v noci akoby sa menilo a vystupovalo s ťažko zachmúreným obrysom tajnostného, za vidna nepostihnuteľného smútku. I neďaleká bystrina hlučného potoka akoby zunela spoza dediny akousi plačlivo ponosnou piesňou, akoby žalovala čujnej noci všetky stesky a vzdychy, zachytené cez deň motavou cestou pomedzi mnohé chudobné obydlia. Medzitým z krčmy, árendovanej židom Maxom Rosenfeldom, vystúpil opilec a ulicou rozlieha sa hlas už dnu započatej piesne a Jano celkom zreteľne počúva slová refrénu:

V spievajúcom Jano poznal stolára Burinu, ktorý už tri roky ničoho nerobí, iba stále pije a predáva zdedený a sčiastky i vlastný nadobudnutý majetok. Avšak opilstvo tohto človeka nebudilo pohoršujúci dojem obyčajného spustlivca. I deti i starí úctivo ho pozdravovali, zdržujúc sa mimovoľne veselosti a sútrpne zamĺknuc keď šiel povedľa. Do štyridsiateho roku vôbec nepíjal, bol poriadnym človekom a býval i predstaveným obce. Ale na poľovke páni z kaštieľa zastrelili mu zlou náhodou jediného syna a od tých čias, akoby chcel zahlušovať svoj bôľ, stále chodieva s nejasnou mysľou, chápajúc jedine veľkosť otcovskej straty a nešťastia. Po dlhé časy očakával, že gróf, ktorý v loveckej pasii vyhasil jeho synovi život, bude potrestaný áreštom. (Ale čo na svete odčiní stratu milovaného dieťaťa?) Lež pán ďalej sa slobodne prechádzal a riadil poľovky ako predtým, a on nedostal nijakého zadosťučinenia. Dlho rozmýšľal tento jednoduchý človek o skončenom „práve“, ale krivda bola zrejmejšia, než by si bol mohol ospravedlniť skutok pánov a nechápať ošklivosť zneužívania súdu voči chudobným. Často zúril v svojej malomocnosti a keď raz vbehol do dvora za hydinou veľký škótsky chrt z kaštieľa — zabil ho v neskrotiteľnom hneve: „Tu máš, mrcina,“ hovoril, ovaľujúc ho. A keď odhodil drúk, zastal si, premeriavajúc opitým zrakom vyvaleného psa: „Aký si ty bol pes? Čudo pľuhavé si bol — hydinu obháňať, drhnúť! No, povedz, či k šikovnému psovi boli by potrebovali honcov?“ a opovržlivo zazrel na zdochlinu, kopnúc ju: „Ty nebol si pes! Šelma pekelná, postriekaná ľudskou krvou si bol… Či nebol si vina?“ spýtal sa, akoby mu náhle čosi prichádzalo na um. „Neviem…“ povedal, sadajúc si ťažko zadumaný povyše neho na blízky klát. „Oni mi zastrelili syna, pomoc, jedinú moju radosť, moju nádej. Či vieš, tvore boží, čo je to? Nie, nevieš — tebe boh nedal to vedieť. Oh, keby si vedel… vedel…“ a slzy zaliali Burinu a padali potokom na zdochlinu pri nohách, slzy jednak ľutujúce utrateného syna, jednak školeného psa i vlastný život.

Po tomto skutku zlapali Burinu žandári, ktorým žobronil i rozkazoval, aby ho zastrelili a neviedli ako zločinca popred oči sveta.

— Však ťa my skryjeme, — posmieval sa mu žandár s cynickým výrazom v surovej tvári, — ani slnko ťa neuvidí!

A súd odsúdil ho na šesť mesiacov do áreštu, lebo chrt bol vzácny druh, hodný štyristo zlatých a konal vraj veľmi dobré služby panstvu počas poľovačiek.

Po vytrpení trestu Burina sa celkom spustil práce a cítiac sa pohanený, ešte väčšmi sa rozpil, nadobudol výraz neovládajúceho sa alkoholika a upadal v delírium. Triezvy sotva že býva, iba niekedy zrána, keď vstáva — vtedy sa trasie, cítiac v duši veľký nepokoj. Keď sa napije, oživne, ale nemá rád spoločnosť, ani doma, ani v krčme, zabáva sa pri stole sám, štrngajúc si pri tom s fľašou, stojacou pred ním alebo s osobitne naplnenými pre seba pohármi, ako s priateľmi a viac z inštinktu, ako zo zábavnej záľuby spieva „Hore háj, dolu háj“, a zdvíha päste proti grófskemu kaštieľu, ale neubližuje nikomu.

Teraz už ďaleko, kdesi až na druhom konci dediny znel jeho hlas, pokiaľ nezapadol zase v inej krčme a dovôkola nastalo opäť ticho. — —

Na kuchyni otvorili sa dvere a vybehla Zuza. Bola zvedavá, či muž nezmizol niekam na posiedku, nedbajúc o ňu, že ostala sama, no hneď vrátila sa spokojná, aby poumývala riady a potom mohla si vyjsť i ona posedieť na preddomie.

V izbe odbilo deväť hodín a z kuchynských dvier ozývalo sa veselé čliapkanie vody. Žabku už nebolo počuť, ale v hŕbe skália tíško cvrlíkal si svrček. Vedľa priekopy na kraji cesty čneli čierne topole, z ktorých štyri nachádzajú sa práve proti ich hospode, rozvoniavajúc svojou zvláštnou vôňou; ich srdcové lístky neprestajne šumia povýšeným, vyrážavým šumotom, vlastným len topoľu, ktorý sa mení podľa príboja vetra v silnejší alebo tlmenejší. Náš mladý párik zvláštne si zvykol topoľom. Keď — sediac vonku — Jano vyviedol niečo takého, čo sa Zuze nepáčilo a topole sa rozšumeli, „topole sa hnevali“; keď ju nechcel poľúbiť, „topole plakali“, a keď sa pritískali k sebe a zvierali v objatí, Zuza sa náhle šelmovsky strhla: „Hľa, ako sa smejú“! A topole dívali sa na nich, na ich lásku a kývali vrcholcami ako starí, dobrosrdeční svedkovia, ktorým zábavou je život mladých. Niekedy i plný mesiac vyplával si na blízku stráň a osvetliac si mladý pár, pásol na ňom oči: zdalo sa, že si pri tom divadle šuchá neviditeľné brucho… Zuza mu vše vyplazila jazyk, ale hneď zas bola rada svetlu, že sa mohla počudovať mužovi do tvári, do očí.

Znenáhla Jano zabudol na Burinu a v hrudi sa mu uvoľnilo po precítenej tesknote. Patril medzi tých šťastlivých ľudí, ktorým duša aspoň občas striasa sa úplne všedných trampôt a zabúdajú na nepohodlnú tieseň zemských bied, vybájac si iné čarovné svety, v ktorých len sami žijú, do ktorých nemá prístupu nik, mimo toho, koho oni blahosklonne vpustia. Mnohí túto vlastnosť u ľudí odsudzujú, menujúc ju dobrovoľným bláznovstvom, blúznením, rojčením, snením. Ale nech si je to čímkoľvek, takéto uvoľnenie duše predsa prichádza ako milosrdný nebom posielaný ľahkokrídly anjel, aby jemnou svojou rukou pozahládzal do čela povrývané vrásky: ono je niekedy jediným pozemským šťastím. Zatvor nevoľníka, nemajúceho možnosti vymaniť sa z pút utláčania, so všetkými jeho želaniami, žiadosťami i náklonnosťami a odním mu zmysel poletu — život premeníš mu v peklo a on zblaznie zúfaním alebo hrôzou. Čím väčší chudák, tým väčšia je jeho potreba k poletu. Trhan musí sa povzniesť na kráľa, bedár na boháča, oplývajúceho statkami a večitý lazár na zdravého, silou prekypujúceho, obdivovaného hrdinu; lebo duša ľudská nemôže byť bez šťastia, už či je ono pravé alebo nepravé. Slovom: klam života, už či väzí v ňom a sa mu podáva voľakto sám alebo ho v ňom udržujú iní, je pre biednych a nešťastných viac prospechom, zapĺňajúcim pustú medzeru v dušiach, ako nešťastím.

Jano voľne opieral sa o drevenú stenu, vyvracajúc hlavu k hviezdnej oblohe. Pred očami tiahla sa polkruhom mliečna cesta, pripomínajúc obraznej mysli konskú podkovu so zlatými klincami. Aké krásne sú zlaté klince! A vôbec zlato.

Zrazu akási horúčka zachvacovala jeho vnútro, horúčka dychtivá, neodolateľná a neutuchajúca, akú dostáva náhle sebevoľné decko, idúce na prechádzke vedľa otca, matky, keď videlo vyložený medovník alebo hračku, ktorú by chcelo dostať. Zlata, veľa zlata zachcelo sa mu. I ukázalo sa mu ho celá hromada, cvendžiaceho, hladko sa zošmykujúceho z nakopenej hromady. A diví sa, kde sa ho zrazu nabralo toľké množstvo a ako sa on ocitol pri ňom. Vôkol neho tak sa všetko odráža i kúpe v žltom lesku ako vo vode, sfarbenej lúčami popoludňajšieho slnka a lesk ten tratí sa v dúho-farbách kdesi v nedohliadnej diaľke. Taký čudný, zvláštny je celý ten kraj, akoby hľadel naň v panoráme. A čím sa mu viac prizerá, tým väčšmi sa mu páči a pociťuje túhu rozhliadnuť sa po ňom, po celom, prizrieť sa všetkému zblízka, tak ako sa prizerá milenec do tvári svojej milenky.

A pred ním náhle vzniká vraník. I on púta jeho zrak. Je guľatý, so srsťou leskohravou sťa kovová platňa, hladená na menisto ako mramor, zručnou majstrovskou rukou.

Vysadol do sedla. Avšak — ako to? — razom sa nepoznáva! Je starší a taký vážny, úctu požívajúci a v zraku čosi vládneho, sebavedomého, vznešeného. Prechádza poľom a objavujú sa mu nové a nové húfy, zamestnané na rozličných stranách poľnou prácou. Medzitým čuje, ako si ľudia polohlasne vravia o ňom: „Paška, Paška!“ a „náš pán gazda!“ I verí, že je to on, že tak nazývajú jeho. Všetko to ľudstvo, ktoré videli jeho oči, robí na jeho poli. Sotva sa vie zdržať radostného výsknutia. Tak mu je, akoby bol neočakávane vyhral v lutrii^[3] veľkú sumu — vyskočil by šialene vozvyš a krepčil, krepčil. A hruď je taká ľahká pri tom; okolie kynie mu nefalšovanou prívetivosťou, tráva a rastlinstvo skvie sa, zelená v úsmeve slnca a priestorom tu preteká krištáľový potôčik, tam hadia sa belostné zaprášené tvrdé cesty a tam zas vysypaná pšenica s kvetúcou ražou hádžu bujnými vlnami, medzičím rôzne lány a priesadiská zápolia medzi sebou o veľkosť. Ponad celý priestor previeva milá, sladká, svieža vôňa, že nechce sa ani vydychovať, iba vdychovať, stále, bez prestania! Krv sa mu skoro neprace žilami. Cíti jej rýchle prúdenie, nával. Najviac však hreje ho to na okolí srdca i v ramenách. Tak by rozovrel náruč a objal niekoho i zahrnul svojou radosťou a ukázal, akou veľkou milosťou je život, ako krásne sa žije na svete a čo všetko dáva žitie!

Vraník myká hlavou, vetrí bystrými očami a hrabe netrpezlivý zem. Pobodnul ho domov. I zablysli štyri podkovy na čiernych kopytách srieňom striebra a mizol z poľa; za ním dvíhali sa kúdole prachu.

Cestou stretával záprahy vypasených silných volov a koní. Niektoré z nich ani nepoznal, ale paholci rad na porad^[4] pozdravovali svojho gazdu a z toho poznával, že i tie sú jeho i tamtie.

Zďaleka nad prostred dedinou vyčnievajú ako i prv, staré topole, ale s nimi do výše pnie sa nové domisko. Mohutnosť stavby na prvý pohľad prezrádza, že môže byť len majetkom boháčovým. A ľudia, prechádzajúci pomimo, pristavujú sa pred domom ako pred nepochopiteľným, zrazu povstavším zázrakom a s nedorozumením hľadia na bývalého chudáka. A jemu tak je príjemne čítať z ich tvári podiv a to, akoby si priali zvedieť, akým činom stal sa majiteľom veľkého domu, kde nabral bohatstvo a ako sa môže nosiť na koni ako magnát. On sa usmieva svojim spoluobčanom a rád im povie, na čo sú zvedaví: „V Amerike, ľudkovia, v Amerike — tam bol zlatý dážď, tam som si nadobudol prostriedky k majetku!“

A vchádza sprevádzaný i udivenými i závistnými zrakmi do svojho domu. A vyhupujúc sa zo sedla, rozpamätáva sa, ako žiadalo sa mu v poli niekoho objať. I usmial sa. Ako len mohol zabudnúť, že doma ho očakáva bytosť, ktorá je najhodnejšia jeho objatia, ktorej sa vždy zveroval i v žiaľoch i v radosti a ktorá vždy cítievala s ním! Tým väčšiu túhu pociťuje po svojej žene, ktorá napodiv zachovala mladosť v bielej tvári s rumeniacimi sa lícami a bývalú svižnosť v tele. Ľahkými skokmi vybehol schodmi do bytu a ešte vo dverách rozšíril náruč. Padli si do objatia, roztúženého objatia a s rozkošou pili horúce bozky. Nikdy neboli takí šťastní. Teraz — cítili to — keď je hojnosť, je úplné ich šťastie! Ono obrátilo sa im tvárou a nehľadí už úkosom, ale priamo, zoči-voči! Usmieva sa! Teraz začal sa život! Teraz rozpäla sa láska k výške božského neba! Teraz možno splynúť bezpečnou, ničím neprekážanou rozkošou!

— Chcem ťa milovať, drahá, veľmi milovať! — šepká svojej žene s náruživým dychom, schyľujúc sa blízko k jej tvári. — Len teraz cítim opravdovú mladosť, silu, oheň. Ako chudobný nemohol som ťa ľúbiť a ani ty si nemohla milovať mňa. Lebo kde sa môže v bedároch vzňať horúci žiar, kde túžba po vzájomnom objatí, kde záchvev po úplnom, ale oddanom splynutí dvoch bytostí? V hrudi večne chradnúcej biedou srdce nezatlčie nikdy opravdovým životom a krv nezaprúdi bujarým kolotom kypiacej mladistvosti. Milujem ťa, milujem, naozajstne len teraz. Ó, moja… moja!…

A ona pýri sa a hanblivo prituľuje hlavu na jeho prsia a — ako list v rozochvení — šelestí mu zrýchleným šepotom:

— Miluj ma, miluj! — také krásne je milovanie: chcela by som, aby večne trvalo a náš život aby bol jedným trvalým objatím!

Na tvárach cítia svoj teplý dych, ústa oblieva blažený úsmev a v tom šťastí zdajú sa spytovať jej oči: „Odkiaľ vykvitlo nám toľké nebývalé šťastie?“ A on odpovedá, tešiac sa, že môže odpovedať a s istým pocitom zásluhy: „Z hojnosti, Zuzka, z hojnosti.“

Na pleci pocítil zrazu čiusi ruku i strhol sa vyrušený, s podivom pozrúc na ženu.

— Čože sa divíš, akoby som z neba spadla? A ani nezbadá človeka — akoby spal!

— A veď som vari spal… sám neviem… ale myslel som…

— Čo si myslel, môj mudrc?

— Ako by nám bolo, keby sme tak, Zuzka, zbohatli…

— My zbohatli? hihi — čo sa ti rozum čistí, mužík môj? A čo by sme robili bohatí?… Takto aspoň nemrieme strachy o majetok, nikto nás nemôže pripraviť oň — máme ľahké, bezstarostné hlavy. Hľa, poklad, akého bohatí nemajú!

— Čo máš z ľahkej hlavy, keď po celý svoj život musíš sa inému hrdlačiť a zapriahať? Už je len lepšie mať voľačo ako nič a byť odkázaný na cudziu milosť v čas núdze. A už by sme si len poradili, čo robiť, majúc majetok: keď si si nadobudol hodiny, ľahko je riadiť sa podľa nich a obstarávať ich, aby šli stále riadne.

— Nuž a akože zbohatnúť — poklady v hore na plánke nerastú a kráľ Kompit nežije, žeby nás obdaroval majetkom! Daj sa mi bože, chudobní sme sa narodili, chudobnými zomrieme. A po smrti v nebi od duše vstupné nežiadajú!

— Daj si pokoj. Ak máš peniaze i tie zvony ti ináč zvonia, i kňaz poriadnejšie pochová, i omšu inak slúži.

— Boh nie je prijímač osôb, učil si sa — nehľadí, kto bol chudobný, kto bohatý!

— Ale kňaz je jeho pomazaný sluha: a aký služobník — taký i pán, hovoria.

— Nie je to tak, Jano. Ľudia sa márne rovnajú bohu… Ale čo rozprávaš o bohatstve, čo si si to tak zmyslel?

— Štefan Rázgovie poslal toť tisícku z Ameriky, vravel mi starý pred chvíľou.

— Vari by si nechcel ísť za ním? — spytuje sa Zuza a s istým strachom čaká, čo jej odpovie Jano.

— A čo by som nešiel…

— A mňa by si samotnú zanechal — čo by som si počala?…

— Čakala by si, až sa vrátim. Peniaze na výživu by som ti posielal. Ojej, detí nemáme, žeby na teba dozízali — Štefanovej starej je ťažšie… Potom chopil jej ruku a nadšený vravel: „Pováž, Zuzka, zo dva-tri roky by si čakala a ja by som sa naraz vrátil s peniazmi, túžiac po tebe práve tak veľmi ako ty po mne… Mal by som zo päťtisíc zlatých, hádam i šesť by bolo pri dobrej usilovnosti… Aký majetok by sme si za tú cenu kúpili v Hronove!… trochu by sme si aj pripožičať mohli, na väčší, čo by sme ľahšie splatili…“

Zuze samej akoby sa bola pozdávala myšlienka, ale hneď premýšľala o čomsi inom, čomu, zdá sa, ani neverila, lebo sa rozosmiala.

— Čo sa smeješ? — spytuje sa jej Jano.

— Ty, zostal by si mi tam verný?

Janovi tiež odrazu pozdalo sa všetko smiešnym na otázku, i to, že obloha neskáče s hviezdami, i to, že človek môže sa vážne modlievať: „A neuveď nás do pokušenia.“ Z jeho smiechu vyznievalo čosi, čo nepripúšťa pochybnosti, že by mohol, hoc i len raz zhrešiť a ostať neverným svojej žene; naproti tomu, čo u seba považoval za prirodzené, to isté veril i o svojej žene.

Medzitým na juhozápade jasné nebo zahaľovalo sa tmavým mrakom a za ďalekým horstvom mihal sa osvetľujúci blesk. Povstával vietor, topole sa rozkývali ako slabé prúty a v diali aj zahrmelo. Mladá žena zachvela sa a povedala:

— Bojím sa!

A, líhajúc si, v ustrašení túlila sa k mužovi; jej celá bytosť hovorila „Nevypusť ma z ochranného objatia, nevypusť…“