ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skorej, ako by vám začal rozprávať, musím vám vyznať tak medzi štyrmi očami, že som maličký, trochu pehavý a na jednu nohu krivý. Možno poviete mi, že každá šelma poznačená, — no ja, prosím, nie som šelma, ale, keď tak chcete vedieť, môj dobrý priateľ dal mi meno: „ohava nepodarená“, čím vlastne chcel povedať, že ja som i ohavný a nepodarený človek.

Nemám pred sebou zrkadla, a tak vám nemôžem povedať, či môj priateľ mal úplnú pravdu, alebo nie. Ale že musím byť ohava, to si myslím odtiaľ, lebo sa ma bojí každé malé dieťa; a to je už len pravda, že človek sa bojí iba niečoho strašného.

Koľko mne už starostí narobila táto okolnosť. Naveky som sa usiloval, aby som na drobizg, predstavený mamičkou alebo náhodou naďabený, hľadel čo najkrajším pohľadom, ale maličkí sa jednak ľakali i tohto pohľadu.

Ale môžem ubezpečiť každú matku, aby sa nebála o svoj poklad, lebo moje oči neškodia. Neškodia preto, keďže každé dieťa prv, než by mu malo prísť z očú, zuteká a schová sa pod stôl alebo niekam do kúta; ktoré však ešte nevie dobre upotrebiť nôh, rozplače sa, vzbudí pozornosť varovkyne a pri jej pomoci tiež ujde.

Takéto rozplakané deti pokúsil som sa vše utíšiť príhovorom. Márne. Malo to následok, že ešte len teraz mali na zrácu vyjsť úbožatá.

Nešťastný človek, aký bude z teba otec!

To jest hlúpy som. Ako môžem tak balušiť. Veď ja nemienim sa ženiť — ako môžem pomýšľať na otcovstvo?

Áno, nebudem sa ženiť, prisahám…

Lebo ja sa chcem oženiť z lásky a lásky nenachádzam.

Už som ju proboval hľadať tu i tam. Najsamprv volil som si černookú, nazdávajúc sa, že lásku a či ľúbosť najskôr u takej nájdem, lebo hovorí sa, že brunety sú náruživé, je v nich viac ohňa ako v blondínach a zaľúbia sa veľa ráz slepo, do hockoho.

Moja bruneta spočiatku bola tiež slepá, ale keď ma poznala a zvedela, že nemôžem s ňou tancovať cacce-walc, otvorili sa jej oči a na spochabenie zamilovala sa do mladého človeka, ktorý to vedel — keďže mal predtým známosť s balerínou istej divadelnej spoločnosti. —

Po brunete obrátil som sa nádejne k sivookej rusovláske. Nádejne preto, lebo… (azda ma nik nepočuje), lebo, viete, som tak dobidla poverčivý, verím v úsudky a predsudky, no a potom vždy vážil som si verejnú mienku. A, ráčite veľmi dobre vedieť, verejná a všeobecne ustálená mienka je, že blondíny majú dobré srdce.

„Dobré srdce!“ Pane bože, veď mne vlastne toho treba: len v dobrom srdci môže prebývať láska. Aký nezmysel som vykonal, keď taký útly cit, ako je láska, hľadal som u rujnokrvných černookých diev!

Novovyvolená moja mala teda modré oči. Ach, aké to boli oči! Neviem, čo sa zračilo z nich väčšmi — krása, milota, dobrota a či nevinnosť. Na čisté svedomie môžem vám povedať, že pod týmto nebom takých očí viac niet. Rád by som bol, keby tie oči poznal celý svet. A keby som bol Pindarom alebo Horácom, ja podistým použil by som ód a dityrambov, aby ich zvečnil pre pokolenia.

Dievča menovalo sa Ľudmila. Rozumie sa, že k takým očiam ani nesvedčalo iné meno; ja tiež dosiaľ som nepoznal inakšiu Ľudmilu, iba modrookú. A táto náhodou mala i žiadúcu foremnú postavu, bola — už ako sa to mužskí vyslovujú — „šik“.

Do takejto postavy sa mužskí radi „buchnú“. A keďže som i ja mužský (azda nebudú proti tomu protestovať moji vrstovníci), buchol som sa i ja zaraz, a to tak, že začal som rozmýšľať, čo sa mi stalo, či srdce skočilo mi do hlavy a či rozum skočil do srdca, alebo ma vôbec opustil rozum, lebo ja cítil som iba srdce.

Pri prvej mojej návšteve u Ľudmily zbadal som, že je duša zlatá, rojčivá a má rada poéziu a básnikov; so zvláštnou obľubou čítala práve Petrarcu, ospevujúceho Lauru.

Rozumie sa, tomu som sa nesmierne zaradoval, lebo…

Aby som bol oproti vám cele úprimný, diskrétne vám prezradím, že i ja som básnik, — ja to síce neviem, ale musí to pravda byť, lebo tak povedali iní.

Náhle rozhodol som sa, že napíšem verš na Ľudmilu.

Na druhý deň bol i hotový, a rozumie sa, počínal sa onomatopoickým „Ó“. Na odchode od nej nepozorovane vpatrošil som jej ho do skrinky, kde mala náčinie, potrebné na ručné práce.

Verš znel nasledovne:

Pohvizdujúci a šťastný navracal som sa krížnymi peštianskymi ulicami na svoj byt. Potom som dlho-dlho nemohol zaspať. Rozmýšľal som o istom, nevyhnutnom účinku svojho verša. Áno, účinok nesmie vystať, veď na verši trápil som sa celý-celučký deň, aby bol krásny, dojímavý, a potom Ľudmila — ó, bože — to je také citné a spanilomyseľné dievča, že nemožno, aby nenatrafil na cestu k jej srdcu a že by som si ju nezískal. — —

Ráno o pol deviatej ma prebudili, práve keď som sa prechádzal ruka v ruke s peknou Ľudmilou; chodili sme niekde v nadzemských svetoch, po jasno-oslnených kvetistých lúčinách —: prišiel listár. Doniesol list. Z neho príjemne vialo voňavkou „Le Parfum Ideal“ — túto používala Ľudmila.

Píše mi teda ona. Pane bože, nemohla sa zdržať písania a ešte včera večer mi musela napísať list!

Dychtivo otvoril som obálku. (Srdce, nebúchaj tak!) Bolo v ňom pár riadkov.

Toto.

„Pane! Keby som nemala istých zásad zdvorilosti, povedala by som Vám zrovna, že ste — bezočivec. Odvážili ste sa mi podhodiť takú báseň, ktorá poriadnemu dievčaťu krv vženie do tvári a musí ho uraziť do hlbín duše. Koľko ma všetko znáte? — Od sobotňajšieho koncertu. Teda tri dni! Slovom ani ste sa ešte so mnou dobre nezhovárali a dovolili ste si takto neslušne sa správať oproti mne. Je to bezočivosť, pane, veľká, hlúpa bezočivosť, akej by som sa už viac nechcela vystaviť. Preto žiadam si, aby ste od dnešného dňa obchodili náš dom; bude Vám to i veľmi prospešné, lebo sa nestretnete s mamou, ktorá náhodou tiež čítala vašu báseň.

Ľudmila.“

Nohy, držte ma! Je to skutočnosť (milosrdné nebo!), či ma rozum klame? (Pretieram si oči.)

Tak je. Pekné okrúhle písmo, isté, úhľadné črty, pravidelný riadok, rozhodný sloh reči — to môžu byť iba Ľudmiline vlastnosti. Áno, to ona písala.

Áno.

A to preto, lebo ja som básnik, mám nadanie a ona je modrooká a má dobré srdce! Ale čo ma po nej. (Tak ľahko povedal som to preto, lebo ma tento tuš úplne ochladil.)

Nechodieval som viac popred ich dom, nie síce preto, že by som sa azda bol obával (ó, prosím, strach je mne úplne neznámy!), ale že som chodil inokadiaľ s iným dievčaťom, ktoré malo čierne vlasy a modré oči.

Vodil som sa s ňou dva týždne. Na tretí som zbadal, že mimoidúci ľudia postávajú za nami a smejú sa. Pozrel som na svoju spoločnicu a spozoroval som, že kríva na pravú nohu (ja, prosím, na ľavú) a ľudia smiali sa na tom (ráčite vedieť, svet je oplanský). Ale potom prišlo mi na um, že to vskutku smiešne divadlo: ja vľavo — hac, ona vpravo, tu sa nám buchli skoro hlavy, tu zas sme sa odďaľovali ako v povesti tie zakliate, večne do seba bijúce a rozchádzajúce sa ohnivé bralá. Len som nemohol robiť i zo seba i z nej opicu? Chytro som jej vysvetlil vec a sa odporúčal. Ona ďakovala mi, rieknúc, že som veľmi zdvorilý a milý.

Ako to rozumela, na tom mi nezáleží, chcem hovoriť vecne ďalej.

Teda:

Z toho, čo som dosiaľ povedal, jasne vysvitá, že môj dobrý priateľ mal pravdu, keď ma poctil menom: nepodarený, lebo

po 1. neviem tancovať;

po 2. som básnik, ktorého básne pochybia cieľ a vypália celkom naopak;

po 3. mám — ako som to hneď na začiatku povedal — telesnú vadu.

Okrem toho potrestaný som ešte inou veľkou chybou, neviem dvoriť. (Prosím, len ma neprezraďte dievčencom.)

Tieto nezaliečavé okolnosti primali ma k tomu, že vyhýbal som sa dievčatám a odišiel som i z hlavného mesta, kde ako hmyz pletú sa popred oči.

Ráčte sa teraz vžiť do môjho stavu a menovite ráčte si ma predstaviť tak, že dučím pol druha roka utiahnutý v dedine, ktorú najlepšie znázorniť si je tak, keď si pripomeniete nejaké jastrabie hniezdo. Ráno dívam sa, ako vychádza slnko, cez deň počúvam gagot husí alebo pozorujem pavúka, ako snuje niekde v kúte pavučinu a večer sa kochám v kŕkaní žiab v blízkom močidle. O dievčatách neopovážim sa ani len snívať.

No tak.

Teraz príde ku mne dedinský človek — povedal by laktibrada, lebo je ešte menší ako ja — žmurká na mňa očkom a usmieva sa. Prirodzene, ja mu nerozumiem, ako nerozumiem ešte mnohým veciam na svete. Iba to viem, že je on stolár a chodieva i po okolitých obciach za svojím obchodom; teraz náhodou došiel z dediny L.

Som netrpezlivý a dodievam do neho, čo chce.

„Hm,“ odpovedá, „pane, ale ste vy huncút… také dievča. Hm, ani lusk! Zaverím sa na dušné spasenie, že ak som mladší, podistým zaľúbim sa do neho. Hľa, a nevezmem od nej ani tejto fajnej cigarky, čo ma ňou počastovala — ale pýtam si od nej čosi iné… Hej, má tá líčka, oči! Pekné, čierne, veľké — takých som len na obrázku z cigórie videl… Počula o vás, že ste doma, tak, hľa, dala vás pozdraviť; ona myslí, že ste ju nezabudli, keďže ste jej vykonali vraj veľký a pamätný skutok.“

Na takúto reč bola zvedavá už i moja stará matka a pristúpila bližšie.

„Aký pamätný skutok?“

„Neviem, nehovorila mi; pán syn to skôr bude vedieť,“ žmurkol na mňa mužík.

Ja som stál v rozpakoch — nepamätal som sa na nijaké dievča z L., ba za celý doterajší svoj život nebol som ani v tej obci.

„Aké bolo to dievča? povedzte podrobnejšie,“ opýtal som sa, márne rozmýšľajúc, kedy som komu mohol vykonať nejaký pamätný skutok. Malý človek sa významne uškrnul a rozprával:

„Volá sa Anuška. Vtedy práve varovala na rukách krásne malé dieťa…“

„Dieťa?“ pretrhla ho matka, akosi tŕpnuc a spýtavo hľadela na neho.

„Áno. A na zjedenie ho bozkávajúc, prihovárala sa mu: moje, moje! moje zlato!“

Ešte chcel hovoriť, ale nemohol — moja matka náhle upadla do mdloby. Priskočil som ku nej:

„Mama, mamička! — čo vám je?“

„Ľakla som sa trochu,“ zašeptala po nečase.

„Čoho?“

„Tak len…“

Len tak? hm, podivné. Pravda, sú na svete ľudia, ktorí sa tak čudne zľaknú, — znal som napríklad človeka, ktorý prvý raz v živote (tridsaťročnom) zľakol sa vtedy, keď mu spadol na kamennú dlažbu jantárový cigarník.

Malý človek chcel odísť, no matka ho na odchode ešte pristavila.

„Pán majster, či sa nemýlite, nie je ona vydatá — slušná matka?“

„Jej staršia sestra hej, i brat je ženatý, ona je slobodná, sám sa čudujem, že taký krásny tovar už dávno nenašiel kupca. Ale — obrátil sa ku mne — hádam čaká toho, čo jej vykonal pamätný skutok!“

„Bože, bože,“ ozvala sa matka, keď stolár zatvoril za sebou dvere; — „takúto hanbu!… Ako si sa mohol tak zabudnúť? Či som ťa málo učila desiatim božím prikázaniam, alebo, učiac ťa, azda som vynechávala z nich šieste? Nesmieš povedať! Bohumile som ťa vychovávala; — bol si jeden, viac detí vás nebolo.“

Pane Kriste, „hanba“, „zabudnúť sa“, „šieste božie prikázanie“ — ako to pochopiť, aký to má súvis, ako sa to mňa môže týkať ? Nie, matke musí čosi chýbať…

„Mamička, netreba vám vody?“ opýtam sa jej starostlivo.

„No len zahováraj! Znám ja také výhybky. Radšej povedz, aké je to dievča, katolíčka alebo evanjelička, a či sa zmestí do tvojho krámu, vieš, za ženu; lebo chcela by som vyhnúť ďalším nepríjemnostiam!“

Dosť som už rozmýšľal, kto môže byť to dievča, no, hovorím, neviem, nepoznám ho. V živote je to prvé dievča, ktoré ma dalo pozdraviť, teda som zvedavý naň, musím ho vidieť, musím sa mu poďakovať a jej povedať, že mi dobre padol pozdrav, že som zdravší, to jest, že ak ma náhodou nedá pozdraviť — podistým by bol ochorel — od nudy.

Ale poďme ďalej!

Vy to veľmi dobre viete, že ja nerád cestujem per pedes apostolorum,^[1] teda sadol som si na vlak. Išiel som do obce L.

Nemysleli by ste, prosím, aký pôžitok je cestovať na väčšom kuse hore našou Hronskou dolinou. Z obidvoch strán vidíte dve úzke reťaze krásnych hornatých vrchov; ponad ľavú reťaz tiahne sa iné holé pásmo s vypínavými hlavnými vrcholcami Nízkych Tatier, na ktoré zavše radi vyškriabu sa i turisti. Prostriedkom doliny krúti sa veselo bystrotoký Hron a dodáva povetriu stále príjemnej sviežosti. Oh, Hron! Vidiac jeho krištáľový prúd, predstaví sa vám v duchu Sládkovičova Marína, kráľovná víl, ako so svojimi družkami plahočí sa v striebre šumivých vĺn a ponoruje vše do nich svoje krásne unylé telo! No, hľadiac naň, zatúžite i sami ledva zdolateľnou túhou pohrúžiť údy v jeho svieži prúd.

Úplne ponoril som sa do obdivovania vidieku, keď zrazu zapískal vlak a zastal na stanici môjho cieľa. Vyskočil som z vozňa, starajúc sa, či sa mi podarí hneď nájsť dom, kde býva dievča.

Vtom počujem vyvolať svoje meno a vidím bežať oproti sebe dievča, poviem ružové dievča, lebo iba ruža je taká v jasote slnka! Veru rád mám takéto dievčatá, môžem povedať, a oči moje by sa kedykoľvek tešili v nich. No teraz pridalo sa mi, že nemohol som sa dívať, len do zeme: ako spod zeme zrazu predo mňa vykvitnutá ružová bytosť dievčinky ma pomútila. A vy sa celkom nebudete diviť, keď poviem, že pri podaní si rúk v svojom zmätku namiesto „dobré popoludnie“ povedal som jej „dobré ráno“.

Medzitým i jej tvár sa pokryla rumencom, môj nečakaný príchod zmiatol ju tak, že pozdrav vrátila mi opakovaním mojich slov „dobré ráno“.

„Odpusťte, slečna,“ ozval som sa rozpačite, „ale ja nemám šťastia…“

„Čo, vy sa už nepamätáte, komu ste v Pešti na Oktogone zachránili život?… Áno, na Oktogone… Neviete?… Po tomto nebezpečnom mieste, kde sa križujú elektriky a omnibusy a večer na všetky strany prebiehajú koče a automobily ku divadlám, ponáhľala som sa raz večer zo strižného obchodu, a vtedy nepozorovane mala som sa dostať pod rozbehnutý automobil, ktorý by ma bol podistým zrazil, ak ma náhodou nechopíte za ruku vy a nestrhnete nazad. (Aha!) Potom ste boli taký láskavý i odprevadiť ma až pred bránu, kde býva moja tetka a ste mi, hi-hi-hi, povedali, aby som neďakovala za oslobodenie, máte dosť odplaty v tom, keď ste mohli vidieť takých krásnych dvoje očí, stisnúť takú drobnú rúčku… Ako ste mohli to všetko tak chytro zabudnúť, — veď mne je to také pamätné! Pravda, zjavili sa vám nové oči, druhá rúčka…“

„A ty kohože to máš?… Hľaže ti ho, žienka, toto naše veveríšťa dostalo tu vizitu. No, no, nič to, je nedeľa a sme práve v tom — tu sme práve vyprevadili rodinku, budeme sa vám môcť lepšie venovať. Ktože ste, pán brat?“

„On je to, tata, on, pán Dudala, čo ti ma zachránil od istej smrti.“

„Ej, paroma ťa on zachránil mne! Bohvie komu,“ smial sa dobrodušne pán Karolovský. „Tak, priateľko, dievča nikdy nemožno zachrániť rodičom, ono je ako kvet: do času kvitne v dome rodičovskom pod dozorom otca, matky, potom zrazu príde niekto — odtrhne ho pre seba, vezme, odvlečie a rodičom nechá prázdne miesto.“

„Ale ja sa nedám odtrhnúť!“

„Hej, keby to nebolo tak pekné, pôvabné, keď kvietok červená sa na prsiach muža! No ale poďme, pán brat, k nám.“

Pustili sme sa lúčnym chodníkom do dediny, slnko tuho hrialo a robilo dosť obtiaže telnatým pánom rodičom, ktorí boli ináč ľudia veľmi dobrí, predstavujúci dva priame, nelíčeno dobrácke dedinské typy. Ja som šiel s pani matkou, ktorá trochu zaostávala, ponosujúc sa na svoju tučnotu. Rozprávala mi o svojej dcére, čo ma na každý pád zaujímalo. Takto dozvedel som sa, že Anuška bola od malička milé, dobré dievčatko, je veľmi dobrej obyčaje, spôsobná, súca, poslušná a môže už i sama viesť celú domácnosť; má devätnásť rokov a trochu i učenosti, nakoľko vychodila v meste tri triedy dievčenskej školy. Okrem toho bola za pol roka pri peštianskej rodine, kde sa naučila dobre šiť. Stála ich hodne, môže sa povedať, ale neľutujú toho, lebo smelo ju môžu vydať za hockoho, a kto si ju vezme, nebude mať príčiny byť nespokojným.

„Tri turáky, ale sa ty máš s tou svojou dievčinou!“ ozval sa pán otec, ktorý začul posledné slová; „len Anuša a zas Anuša. Akoby sa okolo nej točil celý svet!“

„Nuž a či nie som azda hodná chvály?“ smeje sa veselo Anuša.

„Ale choď, ty jašterica! Ja ti dám chvály tuto, hľa, touto blýskavou,“ pohrozil jej paličkou. A rozvravel sa o stromoch, horách a drevokupectve, ktorým sa zaoberá.

Skoro ocitol som sa v dome nových priateľov, kde oboznámil som sa potom s mladým Karolovským a jeho driečnou žienkou; obidvaja bavili sa s malým, buclatým synkom.

Anuša tiež bežala ku nemu, potriasla mu rúčku, volajúc s náruživou radosťou: „Moje, moje! Moje zlato!“

„Ale hop!“ bránia sa mladí manželia so smiechom; „to je náš syn, naše zlato — ty nemáš nič.“ (Mama, mamička, počuli ste!) „Ak chceš, tam si pozbieraj svoje starodávne deti gypsové, s poobtĺkanými nosmi a polámanými nohami!“

Po tomto malom rodinnom výjave rozvinul sa živý rozhovor. Najviac hovorili domáci pán a pani, potom ja. Ráčite vedieť, ja v spoločnosti, kde sú zasiati starí, voľnejšie sa cítim a ľahšie rozprávam. A môžem povedať, že po celý čas mojej návštevy neprihodilo sa mi nič nepríjemného; iba pri druhom štrnganí vínových pohárikov, kde sme si s devuškou obapolne pozreli hlbšie do očí, vypadol mi pohár z ruky a rozbil sa. Vtedy sa všetci rozosmiali: „Ha-ha, azda chcete piť z jedného, pán brat? Bojte sa, zlé znamenie: zaľúbite sa!“

„Tuším, nebol by to div, máte také anjelské dievča,“ odvetil som, žmurknúc na devušku.

„No len dajte si pozor, aby to nebol čert, do ktorého sa zaľúbite, nie anjel,“ ozval sa so smiechom mladý Karolovský.

„To si ja vyprosím, ty večný planec…“

„Hahaha, podívajte sa, ona si celkom namýšľa, že sa zaľúbite do nej!“ rozosmiali sa veselo domáci, medzitým, čo sa dievčinka červenala hanbou, neskoro sa zbadajúc. — — —

Pred samým odchodom na stanicu zaviedli ma ešte do záhrady, ktorá od dvora bola predelená železným plotom a bola pilne ošetrovaná. Prostriedkom cez ňu pomedzi hranaté reťaze drobnolistých krušpánov išiel drobným pieskom vysypaný chodník, ktorý hneď z kraja rozchodil sa i vpravo i vľavo. Odtiaľto počínali sa kvetné hriadky a kolá, obrúbené hustou krátko strihanou pažiťou. Za kvetovým oddelením nasledovali ovocné stromy, sadené v štyroch radoch. Asi uprostred záhrady, pod tienistými bukmi, stála filagória.

Všetci domáci zašli ta. Ja i s Anušou zostali sme samotní — obzerať kvety.

Vo mne, ako ma už poznáte, v takýto čas hrkne ako v starých hodinách a cítim sa akosi čudne. Chcel by hovoriť čosi pekné (v duši je tak pekne!), čosi také, čo sa páči, čo zaujíma, a mne medzitým križujú myšlienky hlavou, ktoré sa zdajú jedna od druhej nezmyselnejšie, hlúpejšie, a radšej mlčím. No nie tak teraz — teraz hralo vo mne vínko, dobré staré vínko, ktoré dodávalo mi smelosti.

Anuša stála pri hustom kruhu orgovánu, kde sklonená nad koreňom klincov zbierala a zväzovala lykom rozpadajúce sa steblá. Jej hybká čiperná postava v červenom svetle večernej zory bola ešte krajšia, báječnejšia — hľadel som na ňu celý očarený.

„Slečna,“ riekol som, „vy ste veľmi pekná; viete, že ja i doma pri mesiačiku budem stále myslieť na vás, na váš vznešený zjav, na milý zvonivý hlások, na vaše krásne a bohaté vlasy?“

Začervenala sa, skloniac hlavu lepšie nad kríček klincov; ja (bože, pomáhaj!) pristúpil som bližšie ku nej. Ach, taká bola hanblivá!

„A premyslel by som tak o vás i celú noc, do rána. A keď by svitlo, najradšej by som sa znovu videl u vás, — škoda, že nemám krídel, tak ľahko priletel by k vám, aby bol vo vašej blízkosti, ktorá ma robí blaženým.“

„Ale, jaj…“

„Áno, slečna, som blažený jedine vo vašej blízkosti… Čo, vy nechcete počuť, keď vám hovorím, čo cíti moje srdce? Vidíte, ja som celkom inakší, ja zase veľmi rád by počul od vás podobné. Ako napríklad to, či si aj vy pomyslíte na mňa, keď pôjdete spať a ráno, keď vstanete, či som i ja zaujal tak náhle vaše srdiečko ako vy moje, či vám bola milá dnešná moja návšteva a či nebolo by vám nemilé, keď by som vás navštívil aj častejšie?“

Dievčinka sa pomaly vyrovnala a hanblivo sklopila oči, chytiac sa ľavou rukou listnatej vetvice orgovánu.

„Nie; príďte, kedy chcete,“ riekla v rozochvení z poly šepmo, z poly nahlas.

Chytil som jej ruku, tú malú plnú rúčku! (povoľne si ju dala vziať!)

„Ach, Anuška, keby ste vedeli, ako mi búcha srdce! A viete, prečo búcha? Že je šťastné, že mrie za vami i žije za vás!“

„Ale, iďte,“ odtisla ma slabo a hlas sa jej triasol; „radšej hovorte o kvetoch, či radi máte kvety; ktoré sú vám najmilšie a (pomyslite si!) z ktorých si želáte, aby vám pripäla na kabát, — lebo treba sa vám už ponáhľať na železnicu!“

„Kvety mám rád,“ odvetil som, „veľmi rád! — o takých mužských, viete, slečna, hovoria, že veľmi milujú svoje ženy. Ale ktorý kvet mám najradšej, to zradím vám až nabudúce. Teraz, prosím, podperte ma ružovým klinčekom.“

„Hi-hi-hi! To by ja mala lepší vkus — moja je ľalia a ruža!“ zasmiala sa, odštikujúc mi klinec.

Keď mi to pripínala a ja som hľadel na jej ľúbezné ruky, nadišla ma smelá, veľmi smelá myšlienka: schytil som, keď bola s pripínaním hotová, jej pravicu a podniesol chytro k ústam.

„Jaj!“ zapišťala splašená. Potom dodala, hľadiac do zeme: „Hnevám sa.“

Ale to, prosím vás, nebola pravda, lebo na stanici riekla mi zase takto:

„Aleže príďte!“ A ako nepočuli rodičia, dodala, smejúc sa: „Čím skorej! To vám prikazujem! Viete?“

Ja ju istotne poslúchnem, lebo jej chcem povedať, čo som sľúbil, že totiž kvet, ktorý mám najradšej, po ktorom túžim a ktorý by som si chcel i presadiť a potom zohrievať ho na svojich prsiach teplom lásky — je ona.