ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ó, to je hrozné, hrozné, takto trestať,“ zafikala plačlivo Nina, zakrývajúc si rukami tvár a sklesla na diván, ku ktorému tak neočakávane zaletela z druhej izby. A čo zavinila? Nič? Celkom nič. Čítala román a tam bolo napísané: ,… On zaľúbene pozeral na milovanú devu a kľačiac, vravel jej o večnej láske; potom vstal a zovrúc ju nežne do náručia, bozkával ju na ružové ústa. — Ona iba teraz pocítila, že hodno je žiť; život už nezdal sa jej viac prázdny, bezradostný ako dosiaľ, kým nemala jeho…‘ — Pane bože, — myslela si Nina vo vytržení, — aké neslýchane krásne veci to číta! Ale zvlášť tento odstavec bol tak nesmierne zaujímavý, dlho-dlho rozmýšľala o ňom, až vyčervenala od chvatnej vnímavosti. Ach, aké utešené, božsky utešené to môže byť, keď je dievča takto v milého náručí (a ešte v bielych šatách) a on ju bozkáva na ústa, bozkáva… Ale to predsa nevedela do tohto času, že by iba vtedy bolo hodno žiť, keď dievča má niekoho ešte krem mamy a tatu a priateliek a keď ju ten… keď ju… jajaj! — Nina akosi hanblivo zaryla hlávku do knihy, a tak domyslela si slová „objíma“ a „bozkáva“. Pravda, trochu jej to bolo podivné, ona v bozku a v objatí nenachádzala nič zvláštneho — už to skusovala niekoľko ráz s Anicou; ale musí to tak byť, ináče by sotva bolo v románe. A potom veď je to prirodzené, to predsa nemohla tak skúsiť na dievčati, s mužskými je to iste čosi cele inšie. Cele…

Náhodou začula vo vedľajšej izbe otecka.

„Hľa, hľa, ten to bude lepšie vedieť… Ale nie, to sa ho nespýta, či je medzi tým rozdiel, také niečo spýta sa ho, až keď bude väčšia, toľká ako Oľga Vyšných, ktorej dvorí pán profesor z dievčenskej, Šugár. Len to sa opýta, či pisateľ románu povedal pravdu, že preto je hodno žiť?“

A už bola i v izbe.

„Prosím, otecko, povedz mi,“ jazyčila chytro, „prečo je hodno žiť dievčaťu — pre bozky a… a… a…?“ Zmiatla sa zrazu, lebo otecko zhrozený spľasol rukami a skričal náramne prísne:

„Nina, kto ťa to učí!“

Avšak to by ešte nebolo nič. Zatým nasledovalo čosi hroznejšie, čosi také, o čom vzhľadom na Ninu nemožno mi rozprávať, lebo ona je, prosím, slečna, má štrnásť rokov a o pol roka má prisľúbené, že pôjde na bál. To iste pochopíte i vy. Počítajúc na vašu mlčanlivosť, vyzradím vám, že otecko nakoniec chytil ju mocne — až zjajčala — za ruku a so slovami „teraz sa mi nehneš za dva dni z izby a dostaneš za ten čas jesť iba prevarené mlieko, chlieb a vodu!“ strčil ju do izby, kde ju práve vidíme.

„Dva dni, oh!“ zastenala zúfale a spustila o závod prenikavé gajdence a po ružovej tváričke rinuli jej opreteky guľôčky, podobné kropajam dažďa. „Dva dni, dva dni!“ vykladala, nestačiac sa utierať. Ale akože by i neplakala, prosím vás, hovorí sa jej „slečna“, skončila štyri dievčenské, chodieva bez sprievodu, niekedy sama nakúpi i pre kuchyňu, lebo — mocne verila — do tých vecí lepšie sa rozumie ako mama, to predsa neznamená, že s ňou sa má tak zaobchádzať ako s nejakým nevyspelým dievčatkom!

„Ale, eh!“ vzpriami sa hrdo v drieku a opovržlivo pohne rukou. „Čo má plakať, čo sa sužovať? Otecko nemá zmyslu pre jej vyspelosť a dievčenskú dôstojnosť, v ňom nieto ani zamak jemného spôsobu. Treba od neho prijať všetko s poľutovaním. On je ešte z toho starého hrubého sveta, keď neučili, čo je to slušnosť, jemnosť, elegancia, keď ešte nehlásali rovnosť.“

Chvalabohu, že je ona už z inakšieho sveta!

„A vskutku, aký to rozdiel, starí a mladí ľudia. Nebo a zem!“ mienila, predstavujúc si kučeravého mladého pomocníka v Kohnovom obchode, ktorý sa jej tak elegantne a úctivo uklonil, keď vošla do sklepu po stužku na klobúk, že v tom okamihu skoro pomýlená by bola rozmýšľala, či to ona, Nina Plavých? Tak, hľa, tu je príklad, ten vie, čo je to: štyri dievčenské!… Hovoril jej „naďšád“, a samé „prosím“, „ráča“, „neráča“ a „nech sa ľúbi“, cmukla si veľavýznamne a pyšná ako páv, prešla sa popred zrkadlo.

Pravda, vtedy ju mama vyhrešila, že draho kúpila stužku, ale — bože — či sa mala jednať pre osem-desať grajciarov? No, hej, starí ľudia len jednať! Ale čo by si bol pomyslel o nej ten pomocník?… Tak nóbl sa choval k nej.

Nina by si bola už i zatancovala od veľkej spokojnosti, ale pri prvých krokoch pas-de-quatra^[1] prišiel jej na um trest a naskutku podstrelil jej dobrú vôľu. Ono sa to ľahko posedí v izbe hodinu, dve, ale dva dni — a v také krásne leto — to je predsa strašné!

Pošla ku dverám, či sú ozaj zamknuté a či otecko azda nežartoval. Už chcela zívnuť kľučkou, ale… čo to? — Otecko sa kdesi v kuchyni vadí s mamou, spomína akúsi planú výchovu, nepozornosť, nedbanlivosť a hnevá sa, hnevá… Odišla bojazlivo od dverí.

Po chvíľke vošla mama a povedala jej, že je „mača skrčenô“. Bola strašne rozhnevaná na ňu a poklepala ju i hánkou po čele. Potom hodila k nej hubku a kopu predratých detských štrimfiel na poprávanie, ktorú prácu inokedy robievala práčka. „Tu máš — hovorila — za pokutu odo mňa! A krem toho tu sú dve knižky; na nedeľu sa presvedčím, či ich čítaš a zachovávaš si niečo z nich.“

Nina neodvážila sa ani vrknúť; z tvrdej reči vyrozumela, že niet odpustenia. Beznádejne sa teda učupila do kútika divána a smutne — ako keď na smrť odsúdený čakal od niekoho svoje vyslobodenie a on odišiel bez zľutovania — pozerala za vychádzajúcou mamou, ktorá v svojom hlbokom pobúrení strmo zachlopila dvere. Siahla po knihách a obzerala si titulné strany. Na jednej bolo: „Dievčenský katechizmus“, na druhej „Vzorná panna“, ktorú knihu napísal so zreteľom na povolanie ženy XY.

Tieto knižky ju rozsrdili.

„Čo to za robota, aké sú to knihy a načo jej ich dotrepali? Má to zmysel? Nevie ona, ako má dievča žiť? Málo sa im natĺkol o tom ,starý‘ v škole: každé druhé jeho slovo bolo ,tak sa chovajte‘. Nemá ešte toho dosť? Potrebuje ona kadejaké Vzorné panny, kadejaké izmy!“ s opovržením zahundrala a už-už chcela ich šmariť pod stôl. Ale si náhle rozmyslela a nevykonala. Mama povedala „presvedčím sa“, a to, prosím, bol veľký hák, z ktorého vykvačkať sa bola by opovážlivosť.

Musí sa podrobiť príkazu. — Ó, aká je nešťastná, i mama ju prenasleduje, neuznáva práve tak ako otecko. Práve tak… Vidieť, že sú jednakí. Obidvaja zo starého, potuchnutého sveta, ktorému už dávno zapadla hviezda, ktorý zvrhol sa v bezcennú trosku a ktorý je predsa egoistický, slepý oproti všetkému, čo je zo sveta mladých, čo dýcha veľkým životom nového veku; oni vidia iba dokonalosť naničhodnej stariny. Že ona vychodila štyri dievčenské, to je mame nič; za to jej však predloží knižky o takých hlúpostiach, ktoré ona už dávno v pätách zodrala. Pravda, ani sa nediví, veď mama ani nevie, čo je dievčenská, ona nebola nikde, iba doma na dedine čo po farských izbách chodila, kostol navštevovala, štrimfle plietla, košele šila, vyšívala, háčkovala a dávala pozor, či napríklad tatuškovi nechybuje z luteráka^[2] gombík, či nevzal si nečistú podhrdlovku namiesto bielej a podobné, alebo pomáhala maminke v kuchyni ťahať cesto na závin, miešať zápražku, špikovať pečienku atď. I nazdáva sa, že i ona tak ničoho nič nevie!

„To veru!“ trhla Nina peknou hlávkou a zablýskala očami ako taká, ktorá je presvedčená o svojej veľkej múdrosti a zvrchovanosti nad inými. Hádam ju učili zo starosvetských Orlov, Sokolov, Hroniek, Líp, Pohľadov alebo Kollára, Hollého, Štúra, Kuzmányho, Hodžu a iných neznámych mudrcov, z ktorých zbierala mama svoje vedomosti a z ktorých zavše i citúva. Ju síce tiež zaujímali tieto knihy, ale kedyže to bolo… keď bola žiačkou obecnej školy, teda hlúpou husou. V meste dostala sa k novým, lepším prameňom, na dievčenskej zmúdrela a vie si voliť duchaplnejšie diela a tých opravdivých výtečníkov pera, akých majú len Maďari. Hľa, aký úchvatný je i román, ktorý práve čítala!… A ktože sa vyrovná napríklad Zöldimu, Kenedimu, Zboraymu, Táborimu alebo Beniczkej, Tutsekovej? Ktože? Veď o tom nemôže byť ani reči.

Mladá dievčinka rozvalila sa pohodlne po diváne a prsty drumbľovala si na spodnej pere.

„Fiha!“ Ale ju čosi omína.

Siahla pod seba rukou.

Hubka!

„Oh!“ Nina držala nájdený neveľký drevený predmet a dívala sa naň široko roztvorenými očami, ako na niečo veľmi hrozného, na bombu.

„Štopkať má, dvojdňový dunkel,“ rozpomenula sa razom a ruka jej sklesla s hubkou.

Pozrela na hromadu deravých štrimfličiek.

„Juj, tie handry!“ zahromžila pomedzi stisnuté zuby s takou nenávisťou, že ak je to niečo živé, podistým zuteká do kúta. Ale konečne sa predsa dala do oprávania. Spočiatku robila to srdnato, ale keď sa zo dva-tri razy pichla do pršteka, uznala, že hnevať sa je škodná škoda; predsa mučiť seba — či to hodno? Veru nie!

Ježiško drahý, koľko musí i tak trpieť. Zaiste i do hrobu ju privedú tie dva dni, pomyslela si a zase sa rozplakala, akoby bola chcela už vopred oplakať svoj mladý život.

Ale nie, neumorilo ju to. Dva dni sa pominuli a zatým stála pred zrkadlom pripravená na prechádzku. Prezerala sa od paty do hlavy.

„Jejéj, ani len za mak nepoškodili jej tie dva dni, neošedivel jej ani jediný vlások na hlave, všetky sú ako rýdze zlato. Ba čo, ešte krajšie sú, skvelejšie! I celá podoba zdá sa jej akási peknejšia. Hihi, tralala, bum-bum-bum!“ zasmiala sa naradostená a podskočila si. Potom skočila ku rozšvrlíkanému kanárikovi pri okne a schytiac z podstavca klietku, zahojdala ňou v povetrí, porobiac s malým vtáčikom krik: „Spievaj, Mandi, spievaj — veselú!“ Ale kanárik nemal vôle do spevu, lež žalostivo zapišťal a trepotal zúfalo krídelkami, zachytávajúc sa pazúrikmi všadiaľ, kde zdalo sa mu najbezpečnejším; on takým žartom nerozumel.

A že nerozumel, Nina mu riekla: „Hlupáčik.“ A položila ho na miesto, aby sa nebál.

Je pochabá, ale čo ona môže zato, že jej mušky poožili; po trpkom — sladkosť, po žiali, po smútku — radosť. Pán boh to už tak riadi, či vari s ňou by malo byť ináč? To by bolo! A keď má dobrú vôľu, ona si ju ver’ sama kaziť nejde. Keď smiať, nuž smiať sa. A čo by iní i plakali!… nech plačú, ona si tiež prehrýzla svoje.

A nebolo to také ľahké. Len si treba predstaviť: Ona prevarené mlieko tak nerada ako samu smrť a musela ho vypiť i bez cukru, lebo inšie by nebola dostala. Pravda, prvý raz sa ho ani nedotkla a pevne si umienila, že umrie hladom, ak jej ho budú ďalej dávať. Áno, umrie, ona nedbá. Aspoň sa vypomstí…

A už videla, ako leží vystretá v rakve, okolo nej šesť horiacich sviec, rodina — i vidiecka — a samé dojaté tváre. Mama s oteckom zalamujú rukami a vykladajú „Nina, Nina!“ Ale ona ich nepočuje, je mŕtva… mŕtva… Taká mladá a pošla zo sveta, nie prirodzenou smrťou, ale pre hlad, či lepšie rečeno ukrutnosť vlastných rodičov. Smutné. Jej samej vylúdilo to slzy. Ale, nariekajú teraz i rodičia a odsudzujú sa, ba mama v povedomí svojej viny zúfa a skoro si vlasy šklbe, ale nič nepomáha: čo sa stalo, stalo sa, ona je nehybná, vymrel z nej život, nemôže viac vstať, spraviť im po vôli. Ale dobre tak. Teraz ľutujte, sužujte sa — dobre! teší sa Nina ich mukám a cíti pôžitok a sladké zadosťučinenie.

Áno, toto im vykonala. To jest, len chcela vykonať. Vtedy, keď po prvý raz mala piť mlieko. No stalo sa, že v čas jej myšlienok prišla k nej mama a vidiac plnú šálku, zasmiala sa a celkom ľahostajne riekla: „To, to — nejedz, bude nám!“ A s tým vyniesla šálku spred nej. Nina neočakávala toho, ona sa nazdala, že mamu mliekový bojkot zroní a ono sa jej to ani len nedotklo! — Pán boh vie, ako môže byť niektorý človek taký tvrdý?

Bola znenazdania pomútená v konceptoch. „Tá by nedbala — pomyslela si sklamaná — čo by som ja ozaj nejedla, ba čo by priam i umrela! Zdá sa, ešte by sa i radovala. A dozaista i otecko by mal radosť. Oni sa vo všetkom zrovnávajú.“ Ale im nedopraje tej radosti, neumrie. Bude jesť!

Tak.

A jedla.

A je živá. Veselá. V čerstvom zdraví.

Teraz je už po všetkom, ale po všetkom! Odbavila sa i s mamou a s oteckom, bozkajúc im ruky a poďakujúc sa za trest, ktorý jej bol označený ako láskavosť, ako dobrý úmysel s ňou. Žiadali od nej, aby bola budúcne lepšia, poriadnejšia. Rozumie sa, prisľúbila, avšak žiadosti a tomu, prečo ju považovali za neporiadnu, nerozumela. Azda všetko pre otázku, predloženú oteckovi? Ako by to bolo možné? Veď čítala to v románe, teda otázka bola slušná, tak vôbec býva slušné všetko, čo je vytlačené v románoch. A konečne, ako jej možno zazlievať to, čoho sa oni sami dopúšťajú? Veď i sám otecko dáva ich bozkávať v listoch, keď je preč z domu a mama pohotove neobchádza nejako tento zapovedaný strom: raz ju videla čítať osamote akúsi „Marínu“. To sa vie, že hneď využila času, keď mama odbehla do kuchyne a len tak z dievčenskej zvedavosti kukla do roztvorenej knižky (ono je to také zaujímavé zvedieť, čo čítajú tí starí!) a náhodou padli jej v oči slová:

A nižšie zas:

To bol čudný závdavok bez peňazí, pravda, a trochu nepochopiteľné vyjadrenie — bodaj, tí básnici vyjadrujú sa tak, ako nikto na svete! Ale toľko predsa vyrozumela, že tu je reč o oboch, o bozku a objímaní, pre ktoré ona vyhrmela.

Hľa, aké sebectvo sa zračí i v tom. Starým je všetko dovolené, nám nič; a mama ešte povie, že dievčatá sú slobodné, kým sú u rodičov a majú vôbec život ako vtáčatká. Ďakujem pekne, ako tie v osídle alebo v klietke!

„Ale, jeéj! už je štvrť na šesť,“ zhíkla a zháňala sa po klobúku. Našla ho v druhej izbe, v oteckovej šatnici.

„Tam to má byť?“ karhá ju mama, ktorá sa obliekala kamsi.

To sa vie, že nie — uznáva v mysli; — ale či možno na všetko pozor dať? Človek má toľko starostí, že nevie ani, čo robí. Nuž či div, že namiesto do svojej popratala ho do oteckovej šatnice!

„A ty, mama, kam ideš?“ bola zvedavá.

„S tebou.“

„Chceš ma sprevádzať? Netreba, mama; mne sa nič zlého nestane — dám si pozor. Ajaj, tak sa bojíš, ako by som bola nejaké decko!“

„Teba nemožno samotnú pustiť!…“ odvetila matka odmerane. A Nina okrem určitosti slov zbadala i to, že mama pohliadla na ňu podobným pohľadom, ako keď vošla k nej a povedala jej ,mača skrčenô‘. Nemala smelosti pýtať sa na dôvod, ale utiahla sa ako ľadom zbité vtáčatko. „Bože, zase nejaký zlý vrtoch u mamy!“

Už nemala vôle ani ísť. A ako očakávala túto slobodnú chvíľku! Teraz tu ho máš. Anica ju zrovna vysmeje, ak uvidí, že ide s deťmi a sprevádzaná mamou. Ani si nepraje stretnúť sa s ňou; nebude jej môcť povedať ani o prípade s kupeckým pomocníkom: prítomnosť mamina bude im obidvom na závade.

„Poďme!“ riekla matka po chvíli.

A šli.

V prednej izbe čakali slúžkou Katou vystrojené deti: deväťročný Míťo a sedemročná Marča, rozháňajúca sa novou preskakovačkou. Míťo už bol tiež netrpezlivý od čakania a trepal na drevenú obruč, o ktorej sa mu pominulej noci snívalo, že sa nekotúľala. Zočiac Ninu, zastal pred ňou zadivený a keď ona nepozrela na neho, udrel ju papečkom po kytliach: „Azda ideš i ty s nami?“

„Žabec!“ zazrela naň Nina.

„Ajaj, ani neodpovie; trci-frci, slečna, čo dva dni sedela!“ riekol Míťo posmešne a vyfrkol i s Marčou na ulicu.

Nine vyhŕkli slzy; najradšej by bola zahrdúsila to nezbedné chlapčisko. A mama mu nič nepovie, akoby ani nebola počula, ako ju obrazil.

Na prechádzke bola znechutená. Mama ustavične „kázala“, vysvetľovala a rozprávala o veciach ľahostajných, o kvetoch, o rastlinách, ktoré sa snujú a pekne zdobia besiedky a priečelia budov a vôbec o všetkom, čo sa naskytovalo v ceste. Ako stratená jej bola už táto prechádzka. Našťastie, mama náhodou zišla sa s istým starším pánom, ktorého si však Nina ani neobzrela, lebo nebola zvedavá na neho. Bol taký bezočivý, nevolal ju slečnou, lež spytoval sa jej ako malej Marči, nazývajúc ju dieťatkom alebo dievčičkou. Bola rada, keď práve vtedy dobehla Anica, jej priateľka, s ktorou sa potom obďaleč mohla vyzhovárať podľa vôle o veciach dôležitejších, zaujímavejších, — až pilnému prúdu rečí zase spravila koniec mama, rozíduc sa so starým pánom.

Jedného dňa videla Nina, že mama nestrojí sa nikam, i zadivila sa.

„Azda nepôjdeme dnes na prechádzku, mama?“ spýtala sa.

„Môžeš ísť i bezo mňa. Nebudem vari na teba vždycky striehnuť; bola by hanba!“

Kriste pane, bolože to radosti! Ledva sa dočkala času, až mohla von. Ani sa nedoobliekala v izbe, lež idúci po chodbe. Schody jej boli primalé a zaberala po štyri naraz. Pri najbližšom výklade sa zastavila a obzrela, či si dobre upravila klobúk. Vari bol kus i nabok, ale nič to, jej teraz bolo všetko dobré a na mieste i zhrbená sviečková baba, žobrajúca na rohu kostola, bola jej rovná ako mladica. Len obchodník zavrtel hlavou a bolo mu divné, prečo slečinka obzerá jeho výklad s konskými postrojmi, azda sa učí jazdiť a potrebovala by sedlo alebo uzdu? No to nech ide dnu, lebo tam vyložené sedlo je asi nie pre ňu, stojí tristo korún. Vyšiel. No slečinka vtedy už uháňala popred výklad piateho obchodu.

Tu stíšila krok, lebo je to módny obchod Kohnov, kde je zamestnaný úhľadný pomocník čiernych kučeravých vlasov. Nevie, či sa má obzrieť do obchodu? Ale nie, to by sa prezradila, že je zvedavá. Pôjde celkom pomaly a bude hľadieť pred seba tak, aby videla pritom i do obchodu. Ono sa to dá, jej sa to osvedčilo neraz: môže hľadieť napred a vidí, i čo sa robí blízko za ňou. A v tomto prípade je to ľahšie, tu treba pozorovať len trochu nabok. Prešla popred dvere. V obchode mihla sa štíhla postava. Nebolo ju dobre badať, bola v pozadí; azda sa trochu vráti, aby postavu lepšie videla, veď to nie je nič. No čo? Prechádza sa!

Postava vracajúcu sa Ninu akiste zbadala, lebo vyšla do dvier. „To je on,“ červená sa Nina, ale za svet nepozrie v tú stranu. Bože, zrazu ako sa jej zmihalo popred oči, nemôže ani priamo hľadieť. Avšak on nesmie zbadať ten dojem, božechráň! A sklopila oči, priklonila hlavu. Ale čo si pomyslí, že sa vrátila? pre to sa môže namyslieť. No to prekazí. Aha, už to má — vojde na chvíľu pod niektorú bránu, aby sa nazdal, že ta vyšla z povinnosti.

Keď chvíľku stála pod bránou, vyšli z pitvora traja mladí páni a zvedavo pozerali na vrtké dievčatko. Trochu sa hanbila, no predsa nezdržala sa, aby sa neusmiala, akí sú zvedaví na ňu. Vtedy jeden z nich zastal a chcel bližšie, ale ona brnk na ulicu, kde skoro vrazila do mimoidúceho mladého človeka, ktorý sa potom dlhšie obzeral za ňou.

„I ten je zvedavý!“ smeje sa Nina. Avšak čo na tom? Pane bože, veď by ju vlastne mal obdivovať celý svet! Či vari nie je obdivuhodná? Jej očiam mimovoľne priznala krásu i pyšná Irena, o ktorej sa nazdávala, že je najkrajšia v celej dievčenskej a proti ktorej zášťou horela celá trieda, lebo na ulici nik neupútal tak na seba zraky mladých ľudí ako ona. Táto Irena riekla jej, že priala by si jej oči. To verí! Potom by sa ešte len mohla nadúvať a pýšiť sa. Pravda, príroda, áno, príroda vedela, komu nadeliť krásy — prírodienka udelila ju jej!

Nina schválne zopakovala si po trikrát slovo príroda. Lebo vlastne príroda je moc — všetko iné je báj a neznamená nič; tak i mocou tvorivosti vládne len príroda. Takto verí ona a všetky jej čo rozumnejšie spolužiačky.

Vtom prešiel vedľa nej mladík so škripcom na noce (jej sa mládenci so škripcom veľmi páčia!) a nepozrel na ňu. To bola hrozná nevšímavosť a do jej srdienka vkradol sa bôľ a trápna pochybnosť: Vari nie je pekná a nemá ani pekné oči? Alebo je azda taká, že nemožno ju považovať za vyrastenú, dospelú slečnu, robí dojem žaby? Azda… azda… No nič! Nejde sa ďalej týrať takýmito myšlienkami, zabehne do mestského sadu podívať sa do oslnenej zrkadliny jazera, a tak sa presvedčí o svojej veľkosti, svojej kráse.

Dlho netrvalo a stála pri jazere. Zrkadlina však odzrkadľovala trochu nespoľahlivo: podoba, ukazujúca sa vo vode bola asi pol štvrta metra dlhá. To jasne nemôže byť pravda, ale — ustálila si — asi polovicu z toho môže ukázať. Postava je ináč štíhla, pôvabná (Nina vyzvŕtala sa na všetky boky) a páčiť sa môže i princovi, nieto takému oškripcovanému, krátkozrakému gavalierovi, akého stretla!

Isteže…

Vracajúc sa domov, pred vilou, kde sa predošle mama bola zišla so starým pánom, zbadala sedieť na verande pána, ktorý už dosť zďaleka sa jej podivne usmieval a keď šla popred vilu, kývol hlavou na znak pozdravu. Bola v strašnom zmätku, ako rozumieť pozdravu neznámeho pána, ktorý zdal sa jej dosť elegantný — mal bedlive ostrihanú bradu i vyžehlené nohavice — ale bol v rokoch a mal už cele šedivé vlasy a na vrchhlave videla blysknúť sa mu značnú plešinu. Odkiaľ ju zná, prečo sa jej on, starší, pozdravuje, je to vážne alebo z posmechu? V náhlosti nevedela, či prijať pozdravenie, alebo nie. Avšak tvár jeho zdala sa jej takou priamou, že mimovoľne prikývla mu hlavou.

Neskôr predsa prelietla jej mysľou myšlienka, od ktorej sa začervenala po samy uši. Voľakde čítala, že starí páni majú niekedy neobyčajne smiešne, ba bláznivé myšlienky a príliš chúlostivé srdce oproti ženským. Dozaista i tento je jeden z takých pánov.

To ju síce nemá trápiť, lebo, hľa, to ju utvrdzuje v tom, že niečo predsa znamená, že nie je nulou a že jej zjav môže pomútiť i starú hlavu!

Bola by rada bežala k Anici oznámiť jej svoju najnovšiu skúsenosť, svoje víťazstvo, ale bolo jej to trochu smiešne. Taký starý dedko! Anica by ju ešte vysmiala. Radšej nepôjde. Ale postará sa o to, aby starý pánko vytriezvel a šiel si riadnym chodníčkom. Počnúc od zajtrajška každý deň bude chodievať týmto smerom a ani necekne, keď sa jej pozdraví. Aby mu tak dala najavo, že sú jej jeho pozdravy ľahostajné, že jej nezáleží na ňom a nepotrebuje vôbec jeho srdečných prejavov.

Medzitým jej rozhodnutie skoro dokázalo sa bezvýsledným; starý pán, akoby sa bol usiloval jej nerozumieť, neprestával sa usmievať a klaňať, hoc mu ona poklôn nevracala. Ako na rozkaz dostavoval sa každý deň na verandu. Tváril sa, že číta noviny, no ona vedela, že vlastne ju čaká. Bol zrovna bezočivý, lebo pozdravil sa jej i v prítomnosti akejsi panej. Ba urobil to i teraz, keď sa prechádzala s Anicou. Rozumie sa, to ju napálilo už.

Čo si počne s votrelcom?

Počala rozmýšľať. Ale nemusela dlho (dlho rozmýšľajú len starí!), mladým myšlienky rodia sa ako huby po daždi. A najmä v mysli mladého dievčaťa! Mala čosi-kamsi vymyslený plán. Ktorý iste neminie cieľa…

Starému pánovi na každý pád treba ukázať, nakoľko je obmedzený, pochabý, márneho zmýšľania a nakoľko ho ona prevyšuje rozumom. Ľutuje, že musí ho zahanbiť, ale ináč nedôjde s ním konca-kraja.

Tentoraz Nina želala si, aby starý pán sedel vonku, až sa bude vracať domov.

Náhoda jej priala. Starček bol tam, práve dočítal noviny a zapaľoval si cigaru, keď dochádzala. Prirodzene, pozdravil ju i teraz, len čo ju zočil medzi prechodiacimi.

„Počkaj, dedko!“ zajasala Nina a chytro dvihla ruku k hlave, zaprela palček do sluchy, rozprestrela prsty a — zakývala mu iá. Zatým, akoby nič, uháňala domov. — —

Večer došiel otecko z kaviarne a Nina videla zo spálne, ako sa hodil na pohovku proti mame, až zaprašťala. „Počúvaj,“ hovoril i vzrušený i zničený, „čo ti zase vykonala tá žaba, Nina! Pekné veci. Zišiel som sa v kaviarni so šéfom nášho oddelenia; hovoril mi, že si mu bola predstavila na ulici naše deti. Mal radosť z nich, ale menovite z Niny, že je taká urastená a keď ju videl, vľúdne ju pozdravoval. Dnes podobne kývol jej hlavou na „dobrú noc“, a ona, pováž, ukázala mu, že je — osol!!“

„Nešťastnica nešťastná!“ vtrhla mama s krikom k nej. „Prečo si to vykonala!?“

Nina predesená triasla sa na celom tele a dala sa do náreku:

„Odpusť, mamička, ale ja som pána šéfa neznala.“

„Veď si stála pri nás, keď sme sa stretli a zhovárali pred jeho vlastnou vilou!“

„Ja som nedala pozor… pravdu hovorím, mama.“

„A keď si ho i nepoznala, ako si sa opovážila zneuctiť takého ctihodného starca? — Nehovoríš!…“

„Myslela som,“ hovorila, chytajúc prosebne ruku matkinu, „že sa pán šéf… zaľúbil do mňa; chcela som ho zavrátiť.“