ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anno Domini 1684… V máji to bolo. V kaštieli Herrnhausen, letnej rezidencii kurfürstky Sofie, bolo ešte ticho.

Záclony pospúšťané — spali v parku i nymfy, fauni a bohyňa Diana s Marsom.

Park s cestami vo vkuse doby le Nôtre bol svetoznámy; rovno obstrihané stromy a kríčky boly ako teraz kulisne v divadlách; z taxusu boly múry okolo kaštieľa, a z úzadia tmavej zelene sa bielo jagaly postavy jemne sa objímajúcich grácií; len vodomet žblnkotal a cudzia veverička sa zostrašene dívala na neznámy kraj a slniečko sa naháňalo s tôňami po cestách.

Májové ráno — ale v zámku spalo ešte všetko…

*

Herrnhausen bol nemecký Versailles. Francúzsky esprit, spôsoby a obyčaje obľubovala jeho pani, kedysi krásna kurfürstka Sofia; krása, mladosť sa pomaly odobraly, vtip a duch ostal, — ale čo po tom… Sofia by bola vďačne darovala polovicu svojich rôčkov za polovicu svojho vtipu…

Zostala jej len ambícia a — filozofia; s tými sa ako-tak tešila…

V parku sa prechádzal mladý človek; on už bol hore, veď na obliekanie nepotreboval toľko času, ako dámy tej doby…

Bol to aristokrat medzi filozofmi: Leibnitz…

Študoval fyziku a matematiku, písal hlboko vedecké knihy a pritom mal času, chuti a vôle, medzi kurfürstkou Sofiou a jej dcérou Sofiou Charlottou sa prechádzajúc, rozberať filozofické tézy.

Teraz bol rád, rád, že aspoň v toto krásne ráno mohol byť sám, že nemusel so svojou vysokou priateľkou viesť diškurzy, s ňou, ktorej raz povedal, že na každú jeho odpoveď má nové „prečo?“.

Hja, s princeznami obcovať musí byť človek filozofom; ba nie, so ženskými obcovať musí byť ním…

Ale teraz mal pokoj; pomaly chodiac po bielych cestách parku, rozmýšľal tento báječný rozum o aristotelskej scholastike, o novej metode Cartesia, a váhajúc medzi matematikou a prírodopisom, rozmýšľal o tom, že treba oboje spojiť. S Newtonom stvoril infinitezimálny počet, popri tom sa zaoberal alchymiou a rozmýšľal o probléme kameňa múdrosti, ako spraviť z nešľachetného kovu zlato. O tom rozmýšľal síce vtedy celý svet…

A Boh vie ešte, o čom rozmýšľal najgeniálnejší človek svojej doby, kým sa hore v kaštieli jeho vznešená spoločnosť prebúdzala…

Rokoko — nielen kaštieľ, ale i ľudia v ňom.

Vo svojej spálni ležala ešte kurfürstka a rozmýšľala o svete…

Hodvábom, ako nebo belasým, boly tapetované steny izby, širočizná posteľ jagala sa od zlatých cirád a anjeli držali hodvabné záclony; slniečko svietilo do izby, tancovalo po vysočizných zrkadlách, po mramore a čipkách, konečne zastalo na stole, pri ktorom sa obliekala kurfürstka Sofia. Lesk striebra a kryštálu, slonová kosť a fľaštičky, skrine, schránky všetkých možných veľkostí na ňom… Tam sa zastavilo a obzeralo arzenál krásy — keď jej už viac niet…

I Sofia bola len ženou — v jeseni túžila za jarom, a to bol odjakživa nebezpečný experiment…

Naproti jej posteli visel obraz utešeného mladého dievčaťa: jej jediná dcéra Sofia Charlotta.

Obraz v životnej veľkosti. Širočizná sukňa, na bielom hodvábe sa jagalo striebro, hrdielko ako ľalia biele, útle; ale pod bielučičkou parochňou planuly tmavé oči, ústa sladké, detské, nos — „To je nos budúcej kráľovny“, pyšne si myslela Sofia, a s úľubou sa dívala na rozhodný vzlet krásneho nošteka. Na útlom hrdielku perly, priezračné ako opál, rovnako veľké, krásné, pravá ruka akoby sa hrala s nimi…

Sofia odvrátila zrak… „Kráľovský dar pre kráľovskú mladuchu“, rozmýšľala, „ale perla — zlý znak…“

Sofia milovala dcéru, triasla sa o jej život, a jednako sa vyplnila jej predtucha: ešte mladá, krásna umrela ako manželka pruského kráľa Fridricha I.

(A umrela kráľovsky: na smrteľnej posteli vravela svojej dvornej dáme: „Idem, a konečne sa dozviem, čo mi ani Leibnitz nemohol vysvetliť: čo je priestor, nekonečnosť, bytie, nebytie…“ S posmešným úsmevom prorokovala, aký veľkolepý pohrab jej spraví kráľovský manžel, čo sa i stalo…)

Ale v toto krásné májové ráno to ešte nevedela; mala šestnásť rokov a bavila sa so svojimi psy, kým jej vznešená matka s hlbokým vzdychom zazvonila na svoju komornú Dorotku a počala vstávať…

Do izby vkročilo dievča mladé, čerstvé ako máj; biely čepiec, biely ručník na hrdle kryly toľko krásy! A jamôčky v lícach — v nich sedel šelmovský Kupido…